Forbes WomenVoice powered by PORSCHE prináša sériu inšpiratívnych rozhovorov o úspešných ženách, ktorých hlas si zaslúži počuť celé Slovensko. Nechajte sa inšpirovať ich životnými úspechmi a odhodlaním s akým sa každý deň púšťajú do svojej práce.
Kedy ste zistili, že práve architektúra je smer, ktorým sa v živote chcete uberať?
Dlho som chcela byť maliarkou a neskôr, kvôli tomu, že som inklinovala k matematike a k technológiám, ma začala baviť architektúra. Vďačím za to aj môjmu otcovi, ktorý nás brával na výlety a ukazoval nám architektúru ako niečo, čo nám tu nechali predchádzajúce generácie.
Počas štúdia architektúry ste zároveň študovali aj na Stavebnej fakulte STU. Nelákalo vás venovať sa iba architektúre?
Sú architekti, ktorí sa venujú len dizajnu a nezaoberajú sa definovaním geometrie. Pre mňa bolo zaujímavé, keď sa tieto dve veci prepojili. Lákalo ma stať sa všestranným architektom, a preto som študovala na technickej univerzite. Chcela som rozumieť technickým základom, vnášať ich do prvotných dizajnov a nebyť sklamaná, že niečo, čo chcem, sa nedá.
Vyskúšali ste štúdium doma aj v zahraničí. V čom je medzi slovenskými a zahraničnými školami podľa vás najväčší rozdiel?
Na Slovensku bolo štúdium viac o učení a menej o diskusii. Môže to byť ale aj tým, že na Slovensku som študovala hlavne technické smery, zatiaľ čo v zahraničí skôr umelecké. Keď som bola na univerzite vo Viedni, všetko tam bolo založené na diskusii s pedagógmi. Učili sme sa od nich, aj jeden od druhého, a v škole sme v podstate žili. Očakávalo sa od nás, že v nej budeme tráviť minimálne osem hodín denne a keďže nás prijímali iba šiestich, boli sme ako rodina. Na Slovensku sa človek s takouto oddanosťou študentov k univerzite často nestretáva. Tým študenti v podstate ochudobňujú sami seba, pretože práve čas na škole je priestor, kedy môžu tvoriť svoj vlastný pohľad na architektúru.
Ako vás vnímajú ako ženu architektku? Nemajú to vo svete ženy v tomto odbore ťažké?
Kedysi boli architekti hlavne muži, ale momentálne sa tento pomer vyrovnáva. Hlavne na školách je viac žien. Aj v ateliéri, v ktorom pracujem, máme vyvážený tím. Je to skôr o tom, čo človek ako osobnosť ponúka, než o tom, či je to žena, alebo muž.
Ako sa líši architektúra na Slovensku od tej svetovej?
Mám rada architektúru 50. a 60. rokov, keď tu boli dizajnéri, ktorí navrhli všetko od kľučky po každý detail, ktorý nájdete v budove. Práve toto sa teraz vytráca, čo je veľká škoda, lebo vo svetovom meradle sa k tomu architektúra vracia. Na britskom architektovi Thomasovi Heatherwickovi všetci obdivujú, že navrhne všetko od gombíka na výťah po celkovú budovu. My sme to na Slovensku mali, ale nejakým spôsobom sme to vypustili, čo je veľká škoda.
Je niečo, čo by sa podľa vás malo v slovenskej architektúre zmeniť?
Na Slovensku máme veľa architektúry, na ktorú zabúdame. Máme mnoho technických pamiatok, krásnych hradov a zámkov, ale nevieme sa o tieto stavby postarať. Niečo postavíme a potom na to zabudneme a postavíme niečo nové. Mali by sme však k architektúre pristupovať ekologickejšie, zrekonštruovať ich a nájsť im druhý život. V celej Európe cítiť tlak na revitalizáciu miest a Francúzsko je skvelým príkladom, kde začínajú rekonštruovať stavby a meniť ich funkcie. Práve toto je súčasťou obnovy po covide, pretože architektúra a všeobecne výstavba je úžasný prostriedok, ako naštartovať ekonomiku.
Ktorý z vašich návrhov je vaša najväčšia srdcovka?
Ôsmy kontinent. Je to môj diplomový projekt v štúdiu Haniho Rashida, s ktorým som strávila veľa času. Robila som na ňom aj po skončení školy a verím, že raz sa mi ho naozaj podarí zrealizovať. V rámci Zaha Hadid Architects je takýchto projektov viac. Jedným z nich je OPPO Headquarters v Číne. Sú to štyri veže, ktoré vyzerajú ako zaoblené kamene. V dvoch vežiach sú jadrá budov, ako výťahy, schodiská a zabezpečenie. Ďalšie dve veže sú teda úplne oslobodené od uzavretí. Toto spolu s veľkými átriovými priestormi (aj cez dvadsať podlaží) zlepšuje prepojenie medzi užívateľmi.
Lenka Petráková. Zdroj foto: Marek Gavlák
Existuje svetovo uznávaný projekt, na ktorom by ste sa chceli podieľať?
Je to projekt LEEZA Soho v Pekingu zo štúdia ZHA. Nemala som šancu na ňom pracovať, keďže pri mojom príchode bol takmer hotový. Sú to dve veže, ktoré sa okolo seba otáčajú a medzi nimi sa nachádza najvyššie átrium na svete. Táto stavba pracuje s priestorom a s užívateľom, ktorý v tomto priestore funguje. Toto je jedna z vecí, ktoré na práci v Zaha Hadid Architects milujem. Vždy sa vracajú k užívateľovi a k tomu, ako ho dokáže priestor ovplyvniť. A práve to je veľmi dôležité, hoci na to mnohí architekti zabúdajú.
Čo je pre vás najväčším snom?
Architektonické projekty trvajú dlhé roky a momentálne nemám ani jednu stavbu, ktorá by bola plne postavená. Mojím snom je, že sa budem môcť prejsť po niektorej z budov, na ktorých som robila v Zaha Hadid Architects a vidieť ich hotové, ako sú integrované do prostredia a ako si ľudia užívajú priestor, ktorý sme navrhli. Okrem toho verím, že sa mi podarí nájsť investorov a postaviť Ôsmy kontinent, ktorý by mohol začať čistiť oceán.
