Nemotorný tanec na lane nad kráterom pekla sa skončil podľa očakávania katastrofou, pád do plameňov bol neodvratný. Pád do vojnových plameňov. Pred 111 rokmi vypukla prvá svetová vojna, po ktorej už nič nebolo ako predtým. Ani ekonomika, ani svet podnikania.
3. augusta 1914, od ktorého nás delí 111 rokov, vyhlásilo Nemecko vojnu Francúzsku, keď deň predtým obsadilo Luxembursko a ešte o deň skôr vyhlásilo vojnu Rusku. Tomu všetkému predchádzal vojnový stav medzi Rakúsko-Uhorskom a Srbskom, do ktorého monarchia z vlastnej vôle vstúpila 28. júla – týmto dátumom sa začal do tej doby bezkonkurenčne najdesivejší konflikt v histórii ľudstva.
Na prelome júla a augusta 1914 sa hrala partia, v ktorej si znepriatelené štáty v reťazovej reakcii navzájom vyhlasovali vojnu. Bol to dominový efekt, nikto však nevedel, že jeho výsledkom bude rozmetanie všetkých starých poriadkov. Ak hľadáme prelom, keď sa dejiny začali uberať smerom, ktorý nás doviedol k dnešku, je ním práve leto 1914. Stopercentne. Bez debát.
Po prvej svetovej vojne si už hádam nikto nerobil ilúzie o „ľudskosti ľudstva“. Ľudskému spoločenstvu definitívne spadla maska, čo vo svojej charakteristike konfliktu priliehavo zhrnul Winston Churchill: „Zo všetkých hrozných prostriedkov, ktoré bolo možné použiť, vynechali vyspelé a kresťanské štáty iba mučenie a kanibalizmus. A to len preto, že ich účinok sa zdal pochybný.“
V lete 1914 si veľa mobilizovaných mužov myslelo, že čoskoro budú späť doma. Vojna však zúrila viac než štyri roky a takmer desať miliónov vojakov sa domov nevrátilo vôbec.
Najhoršia pritom nebola smrť. Najhoršie bolo, že smrť bola pre mnohých vyslobodením.
„Nemáš predstavu, čo človek dokáže urobiť blížnemu,“ písal francúzsky vojak Eugene Leners matke, „nohy mám pokryté mozgovým tkanivom, drvím hrudníky mŕtvych a bez povšimnutia prekračujem vyskočené vnútornosti. Až keď sa preborím do čohosi mäkkého, uvedomím si, že šliapem do mŕtveho kamaráta.“
Jeden z najvýznamnejších nemeckých expresionistov, Franz Marc, zase napísal: „Chápem veľmi dobre, že hovoríte o smrti ako o niečom, čo vás nedesí. V tejto vojne môže človek sám na sebe vyskúšať – a také príležitosti sa naskytajú zriedka –, že nič nie je také upokojujúce ako vyhliadka na mier smrti. Kto sa usiluje o čistotu, k tomu príde smrť ako záchranca.“
Smrť umelca „zachránila“ 4. marca 1916, to možno konštatovať presne. Vyčísliť sa zhruba dá aj počet obetí, avšak vôbec nie je možné odhadnúť počet osudov, do ktorých pazúry vojny zasiahli, v drvivej väčšine tragicky.
Pravda je, že o víťazovi vojny rozhodujú ešte iné čísla a tie sa dajú viac-menej spočítať. Reč je o ekonomických číslach. Východiskovým bodom pre tento prehľad je, že ani jedna z vtedajších mocností nebola na vojnu ekonomicky pripravená, nemala nahromadené zásoby potravín ani kritických surovín.
Príčiny nedbanlivosti boli dve. Jednak všetky zúčastnené strany dokráčali k vojne akosi mimochodom, vrcholní predstavitelia štátov sa správali takmer ako námesačníci (Námesačníci je napokon aj výstižný názov skvelej knihy historika Christophera Clarka o okolnostiach vypuknutia vojny), takže takmer prekvapili sami seba.
Druhou príčinou zanedbania hospodárskej pripravenosti bolo rovnaké presvedčenie, aké mali branci – že žiadne vojnové roky nebudú, že všetko bude vybavené rýchlo.
Čím dlhšie vojna trvala, tým viac výhod bolo na strane Dohody, teda aliancie, ktorej hlavnými aktérmi boli Británia, Francúzsko a Rusko. Ústredné mocnosti, kde hrali prím Nemecko a Rakúsko-Uhorsko, začali postupne krívať.
Spojenci z Dohody mali oveľa viac potenciálneho bohatstva, ktoré mohli minúť na vojnu. Kvalifikovaný odhad znie, že na ňu vynaložili 147 miliárd vtedajších dolárov, zatiaľ čo protistrana iba 61 miliárd dolárov.
Zaostalé Rusko k hospodárskej prevahe neprispelo, tam sa situácia, naopak, zhoršovala navzdory finančným injekciám z Británie (a keď došli peniaze aj Británii, pomohli spriatelené Spojené štáty). Navyše všetko ešte skomplikovala boľševická revolúcia v roku 1917.
Avšak Francúzsko a predovšetkým Británia mali všestrannejšie rozvinuté ekonomiky a lepší prístup ku globálnym zásobám. To nakoniec zvrátilo vojnovú rovnováhu v ich prospech.
Áno, Nemci sa právom hrdili ohromným priemyselným konglomerátom v Porýní, no ani to nestačilo.
Ekonomické pozadie prvej svetovej vojny malo plno zákrut a zložitostí, tu je teda len veľmi zjednodušujúci náčrt toho, čomu boli venované hrubé knihy a odborné publikácie. Treba sa však pozrieť na ďalšie konzekvencie, ktoré v tomto ohľade vojnový oheň priniesol.
Prvá svetová vojna zničila ríše, vytvorila početné nové národné štáty, vrátane Československa, podporila hnutie za nezávislosť v európskych kolóniách, donútila Spojené štáty stať sa svetovou veľmocou. A to stále nie je úplný opis chaotického víru, ktorý poprehadzoval svet.
Versaillská mierová zmluva, ktorá vojnu formálne ukončila, uvalila na hlavného vinníka, čiže Nemecko, reparácie, v rámci ktorých muselo zaplatiť za škody spôsobené víťazom vojny 6,6 miliardy libier. Už vtedy sa ozvali kritické hlasy, že drakonická „pokuta“ je dračím vajcom, z ktorého sa môže vyliahnuť niečo ešte hroznejšie. Spojené štáty napríklad zmluvu nikdy neratifikovali.
Boli to bohužiaľ nielen kritické, ale aj pravdivé hlasy. Splácanie reparácií bolo jedným z dôvodov mamutích hospodárskych problémov Nemecka a neutešená ekonomická situácia prispela k vzostupu Adolfa Hitlera a jeho nacistickej strany. Čo bolo ďalej, vieme.
Mimochodom, po nástupe k moci prestal Hitler reparácie platiť a až v roku 1953 sa USA, Británia a Francúzsko dohodli so západným Nemeckom na reštrukturalizácii dlhu. Posledná časť z tohto dlhu bola zaplatená až v októbri 2010.
Nedá veľa práce nájsť priamu kauzalitu medzi prvou a druhou svetovou vojnou. A nedá ani veľa práce nájsť kauzalitu medzi druhou svetovou vojnou a nástupom ďalšej devastujúcej totality, komunizmu.
Túžba po lepšom a spravodlivejšom svete po Hitlerom rozpútanom besnení pripravila na nástup komunizmu ideálne pódium a režim so suverenitou neohrozeného zabijaka zadusil všetku slobodu vrátane slobodného podnikania.
Československo – a teda aj Česko a Slovensko – patrí do množiny štátov majúcich s krutým červeným režimom tesnú a veľmi autentickú skúsenosť. A aj keď sa v roku 1989 komunistických okov zbavilo, ich odtlačky sú v hlavách a dušiach mnohých stále viditeľné a ovplyvňujú aj súčasnosť.
Všetko sa to však bezpochyby začalo v lete 1914.
Myslime na to.
Myslime aj na spisovateľa Stefana Zweiga. „Zriedka som zažil leto, ktoré bolo bujnejšie a krajšie. Celé dni hodvábne modrá obloha, hebký, a predsa nie dusný vzduch, voňavé a teplé lúky, tmavé a sýte lesy s mladou zeleňou. Ešte dnes, ak vyslovím slovo leto, mimovoľne musím myslieť na tie slnečné dni roku 1914,“ napísal slávny muž v spomienkach, keď už vedel, čo po tomto lete nasledovalo.
Stefan Zweig si nemohol neuvedomovať, k čomu všetkému prvá svetová vojna viedla a čo zapríčinila. Stefan Zweig utiekol pred Hitlerom do Brazílie, kde vo februári 1942 spáchal so svojou ženou samovraždu po tom, čo sa k nemu dostali správy o nacistami ničených kultúrnych hodnotách.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorom je Filip Saiver.
