Koncertuje, keď to situácia dovolí, nahráva nové pesničky aj podcasty o živote umelcov, propaguje svoj obľúbený hudobný žáner, organizuje 46. vydanie kultového festivalu. Peter Lipa má ako 78-ročný stále čo robiť. Stále v najlepších rokoch, ako spieva v jednej z jeho skladieb.
Syn ho v jednom rozhovore charakterizoval slovami, že je pracant, ktorý nepustí žiadny zaujímavý kšeft. Keď sa ho na to spýtame, zasmeje sa. „Ja by som to extrapoloval, že nepustím ani ten nezaujímavý. Rád spievam a som vďačný, že spievať môžem.“
Čo je pre vás „zaujímavý kšeft“?
Hlavné kritériá sú tri: kde, pre koho a za koľko. Na poradí nezáleží. Ja mám v prvom rade záujem o priazeň ľudí, ktorí sú na mňa zvedaví. To sú moji klienti. Radi si zaplatia za môj koncert či cédečko.
Ak mám pocit, že si niekto vybral moju hudbu a chce ju povedzme na oslave narodenín či na svadbe, tak nemám problém tam vystúpiť. Veď to sú moji fanúšikovia. Teda minimálne tí mladomanželia alebo oslávenec. (usmieva sa)
Skúste nám priblížiť, ako uvažujete pri vyjednávaniach o koncertoch.
Je to inak, keď rokujem s organizátorom veľkého kongresu a inak, keď s majiteľom malého klubu. Veľmi dobre viem, koľko si taký klub povedzme so sto miestami môže pýtať na vstupnom. Takže hľadám dohodu, nemôžem žiadať, čo nedokážu zaplatiť. Idem na určité minimum, ktorým potrebujem pokryť sebe a kapele náklady, a potom si delíme percentá zo zisku. Aby šlo o win-win riešenie, aby boli všetci spokojní a ja sa tam môžem o rok vrátiť.
Tieto bookingy sú špecifické aj pre váš žáner? Hoci vás na Slovensku všetci poznajú, vaša hudba nie je mainstreamová.
Ide o tému, s ktorou sa stretávam dlhé roky. Džez je hudba, ktorú milujem, stále sa ju učím a snažím sa z nej načerpať, čo sa len dá. Džez je však aj strašiak, ľudia sa ho vo všeobecnosti boja. Ojoj, to je džez, to bude ťažké! A keďže moje meno je s džezom spojené, tiež som trochu strašiak. Zložitejšie je to aj v komerčných médiách. Keď vydám novú platňu, tak mi často hovoria: „Jéj, pán Lipa, je to dobré, milé, no viete, v našom vysielaní si to nevieme predstaviť.“
Koncerty a honoráre
Keď vás zaradili medzi top 5 európskych džezových vokalistov, nakoľko to zdvihlo vašu cenu?
To bolo veľmi dávno, hovoríme o 80. rokoch. V ankete časopisu Jazz Forum, ktorý vydávala Medzinárodná džezová federácia, som sa vtedy niekoľkokrát umiestnil medzi najlepšou päticou. Nikdy som nevyhral, najlepšie som bol tuším druhý. Síce si to stále píšem v mojom životopise, ale už je to minulosť.
Mne napríklad v Poľsku viac pomohlo, keď som v Lubline vyhral súťaž džezových vokalistov. Musím však povedať, že cesta do zahraničia je stále viac zarúbaná, nie je jednoduché si tam zahrať. Zo Slovenska ide len o lastovičky, ojedinelé prípady.
Prečo je to tak?
Poviem zo svojho pohľadu. Nám ubudli koncerty v Nemecku, keď tam okolo roku 1997 zvýšili daňové zaťaženie na hudobníkov z cudziny. Veľa sme s kapelou v krajine vystupovali, no odrazu sme boli pre nemeckého usporiadateľa o 30 percent drahší. Teraz pre brexit zase nastávajú problémy s Angličanmi.
Neskromne poviem, že napríklad v 80. rokoch sme s T+R bandom boli veľmi dobrí, ale aj veľmi lacní. Lenže časom nám už nestačilo tých sto mariek, mali sme vyššie nároky. Vedeli sme si zarobiť aj doma a nemuseli kvôli tomu cestovať tisíc kilometrov hore-dolu. Preto som aj ukončil spoluprácu s agentom v Hannoveri, lebo nám už nevedel zabezpečiť honoráre, aké sme si predstavovali.
Podľa akého kľúča si v kapele delíte honoráre? Vy ste spevák, tvár bandu aj manažér, asi si nechávate najviac?
Beriem si najviac percent, lebo ja kapelu predávam na svoje meno. Program, ktorý hráme, je moje dielo a moji kolegovia ho aktívne dotvárajú. Je to môj band, zamestnávam manažérku, zabezpečujem propagáciu, dopravu, zazmluvňujem tých najlepších muzikantov, ktorí sú ochotní so mnou hrať. Honoráre sa však vždy snažím rozdeliť tak, aby bol každý spokojný.
Finančný život muzikantov
Počas pandémie ste na chalupe pri Bratislave začali nahrávať podcasty. Jednou z tém bol aj finančný život muzikantov. Aký teda podľa vás je?
Hudba je biznis ako každý iný a každá kapela by mala fungovať na istých biznisových základoch. Keď idete nahrávať nové pesničky, tak treba zainvestovať, ako keď vo firme rozbiehate nový produkt. Začnem komponovať, zháňam texty, napíšem hudbu, s kolegami to na skúškach dávame dokopy, a potom sa ide do nahrávacieho štúdia. Tak vytvoríme náš tovar.
Hoci predaj cédečiek ide rapídne dole, stále je to pre mňa kľúčový nosič a keď mi ich dovezú z fabriky, tak ležia u mňa doma v krabici a ja si musím položiť otázku, ako ten tovar predám.
Keď máte svoj tovar, svoje cédečko, koľko peňazí si ešte musíte pripraviť, aby sa dostalo k zákazníkom?
Je to aspoň 10 tisíc eur, alebo aj viac, aby ľudia zistili, že také cédečko je vôbec na svete a môžu si ho kúpiť. Kto má veľké ambície, ten si kúpi veľký bilbord, kto menšie, tak malý plagátik.
Akým spôsobom pristupujete k marketingu?
Snažím sa využiť všetky dostupné médiá, aké zoženiem. Samostatnou kapitolou je internet, dnes veľký fenomén, lenže moji poslucháči vo veľkom na internet nechodia a hudbu tam nepočúvajú. To, čo v online svete urobia chlapci z hip-hopu, nazvime ich Rytmus & co., to ja tam urobiť nedokážem. Ja sa musím pokúšať dostať pesničku do rádia, vyrobiť videoklip, spraviť rozhovor v novinách či zorganizovať zaujímavý krst albumu.
Keby ste mali rozdeliť svoje príjmy, ako by to asi vychádzalo? Koľko je z koncertov, z predaja cédečiek či streamingu?
Musím využívať všetky kanály, teda investujem aj do streamingu, aby som oslovil aj túto komunitu, hoci zárobky odtiaľ sú ozaj symbolické. Asi 80 percent u mňa tvoria príjmy z koncertov. A tam je aj šanca, že po vystúpení predám nejaké svoje cé- dečko.
Pokles predaja nosičov sa teda dá nahradiť len vyšším počtom koncertov?
Najmä tým, lebo stream, download, klipy sú v mojom prípade slabé, to je dokopy nič. V umeleckom svete však už nastáva vzbura. Download a streaming zničil možnosti fyzického predaja nosičov a zarábajú na tom všetky zúčastnené firmy, len muzikanti z toho majú 0,001 percenta za jedno prehratie. Chystá sa však novela autorského zákona, ktorá by to percento pre hudobníkov mohla zvýšiť.
Mimo hudby
Mali ste v živote aj finančne ťažšie obdobia?
Po roku 1989 to vyzeralo, že všetko zdochlo a je koniec. Kultúrne domy prišli o štátne rozpočty a padli na kolená. Len pomaly sa z tých kolien brandža dvíhala a trvalo to hádam aj desať rokov.
Museli ste siahnuť aj po práci z inej oblasti?
Vždy som sa venoval hudbe, ale jeden čas som popri nej robil aj v dvoch zamestnaniach. Po revolúcii sme sa snažili zachovať Slovkoncert, inšpirovali sa Nemeckom, kde aj v kapitalizme existuje štátna agentúra na podporu umelcov. Lenže po dvoch rokoch projekt zrušil nový minister kultúry. Následne som ešte dva roky pracoval pre jednu švajčiarsku reklamnú agentúru, kde som manažoval preventívnu kampaň boja proti ochoreniu AIDS. Potom som sa už naplno vrátil k hudbe.
Ešte nám povedzte o tých podcastoch, ktoré ste začali nahrávať. Prečo ste sa rozhodli spustiť taký projekt?
Zatiaľ som natočil tri a snažil som sa v nich otvoriť nejaké dôležité témy. V jednom podcaste som skúmal kompenzácie pre hudobníkov počas korony v jednotlivých krajinách. Rozprával som s ľuďmi z Česka, Nemecka, Írska, Anglicka či z USA. S expertom Jozefom Mihálom som zase nahral rozhovor o tom, na čo musí muzikant myslieť v daňovej a odvodovej oblasti, aké sú špecifiká a najefektívnejší prístup.
Tretí podcast je o autorskom zväze SOZA, ktorý má na jednej strane povesť akéhosi vypaľovača a na druhej strane čelí kritike od nespokojných hudobníkov, že za svoje skladby dostávajú málo peňazí. Je medzi dvomi balvanmi a ja som sa snažil o vyvážený pohľad na to, ako to v skutočnosti je.
Máte pripravené aj ďalšie témy?
Premýšľam nad témami z oblasti psychológie. Bežne sa hovorí, že veď muzikanti nič nerobia, len hrajú. Chcel by som priblížiť, čo sa v umelcovej hlave odohráva, keď stojí na javisku, že to nie je taká maličkosť. Alebo priblížiť tvorivý proces, aký vplyv má talent a nakoľko je dôležitá pracovitosť.
Umelec, otec kamarát
Hovoríte, že ste dôchodca, ale dosť aktívny…
Áno, ešte som aj prezident Slovenskej jazzovej spoločnosti. Tá robí napríklad aj spomínané podcasty. Robíme aj workshop pre umelcov, kde sprostredkúvame týždňové stretnutia mladých nádejných hudobníkov a kvalitných lektorov. Ten bol teraz rozšírený aj o prednášky o začiatkoch podnikania a o financiách, lebo žiadna umelecká škola ich na toto nepripravuje. Keď skončia školu, nevedia, čo robiť, netušia, že budú musieť platiť dane, podávať daňové priznania. A už 34 rokov robíme súťaž Nové tváre slovenského jazzu.
Niekde ste spomínali, že je veľmi dôležité pre rodičov hovoriť s deťmi čo najviac, aj o rodinnej histórii.
Deti sú rôzne, tak ako bývajú rôzne pesničky, a niektoré deti to zaujíma a niektoré nie. Stále ľutujem, že som sa ja nepýtal mojej mamy a že neviem to, čo všetko by som chcel vedieť. Zistil som, že príde vek, keď sa o to začne človek viac zaujímať a ak už nemá kde tie informácie zobrať, vtedy je zle. Preto je dobre sa pýtať, keď sa dá.
Aké zásady im posúvate?
Nerobím to nejako sústredene a premyslene, jednoducho žijem. Ale keď to sumarizujem spätne, dúfam, že robím veci, ktoré by mali zachovať moje dobré meno. Robím ich tak, aby som neurážal svoje okolie, aby som bol dôveryhodný. Aj sám voči sebe. Zamýšľam sa nad tým, čo a ako robím a ak sa mi nepáči, čo vidím, snažím sa to urobiť inak.
Ale čo sa týka detí, nemám nejaké špeciálne zásady. Budem rád, keď budú vystupovať podobne v ich vlastných životných situáciách, lebo ich čakajú iné, než zažívam ja. Niekedy sa zháčim, keď chcem hovoriť o sebe. Človek má často tendenciu hovoriť niečo ako „ale ja keď som bol študent…“ Ale to je blbé, lebo teraz je iná situácia a rieši ju iný človek.
Nemôžem predsa vyžadovať, aby urobili to isté, čo by som urobil ja. V každom prípade, chcel by som, aby som mal vždy jasno v hlave a vedel, čo a prečo robím. Žijeme vo svete, kde na nás z každej strany niečo tlačí a my sme tu na to, aby sme tým prešli s čistým svedomím. Aby sme vedeli obhájiť pred sebou každý náš krok a každé naše slovo.
Dcéra pracuje v agentúre, so synom hrávate. Čo sa viete od nich naučiť? Napríklad technologické veci?
Určite. So synom často robíme na spoločných pesničkách, práve dnes som doma na počítači urobil jedno demo a chcem to Petrovi zveriť, aby to dokončil a vyprodukoval. Hoci on je klavirista, dnes vie zdatný muzikant nahradiť všetky nástroje na počítači. Niečo ma učí on, ale stále sú veci, ktoré viem lepšie ja. Vcelku to funguje, už spolu hrávame 20 rokov.
Robíte aj pokrokové veci s mladými hudobníkmi, napríklad skladbu Motýľ spred dvoch rokov. Ako vznikajú takéto spolupráce? Oslovujú vás mladí umelci?
Nie, to sa neodvažujú, majú rešpekt. Ale ten ja nemám a keď vidím nejakého talentovaného hudobníka, chcem s ním niečo urobiť, lebo je to pre mňa výzva. Chcem byť konfrontovaný s ich myslením, so spôsobom, akým oni k hudbe pristupujú. To ma veľmi baví.
Otvorená duša je v hudbe veľmi dôležitá. Najhoršie je uzavrieť sa v nejakej ulite a tam zostať. Skladbu Motýľ som robil s Majlom Štefánikom (text napísal Milan Lasica) a aj teraz s ním robím novú vec.
Lipa o Lasicovi
S Milanom Lasicom ste boli kamaráti?
Ak to môžem tak povedať, tak z mojej strany sme boli kamaráti. Je to človek, ktorého si mimoriadne vážim. Bol pre mňa dar, že s týmto vynikajúcim textárom som mal takú masívnu spoluprácu. Je to jedno zo šťastí, ktoré ma v živote postretlo.
Neboli sme však intenzívni kamaráti, lebo ja nehrám golf a on zase nehral ping-pong (usmeje sa), ale občas na káve sme všetko skomentovali, dokonca zriedkavo prebehli aj rodinné stretnutia.
Odkedy ste sa poznali?
Ja som ho vnímal už v 60. rokoch, keď som bol študent. Osobne sme sa poznali asi od konca 70. rokov. Súvisí to s mojím prechodom od chlapca, ktorý niekde spieva, k človeku, ktorý vie osloviť svojím prejavom a hudbou aj širšie publikum.
Vtedy ma aj on zaregistroval a zistili sme, že máme spoločné hudobné lásky zo starých čias. Milan raz napísal text pesničky Music USA a to bol názov rozhlasového programu, ktorý sme kedysi obaja počúvali – on v Bratislave a ja ešte v Prešove.
Myslíte si, že ste sa nejako navzájom ovplyvnili?
Možno. Čo sa týka jeho vplyvu na mňa, je oveľa silnejší než to bolo naopak. Možno práve vďaka nemu som začal spievať po slovensky. Dovtedy som používal anglické texty.
Moju prvú platňu som nahral až ako 40-ročný v roku 1983 a tam som už mal jeho texty, to bolo pre mňa vyznamenanie. Samozrejme, ovplyvňovalo ma veľmi to, čo robil Milan s Julom, vedel som mnohé ich texty naspamäť, bol som ich vášnivý fanúšik. A keď som potom od neho dostal texty, bolo to skvelé, lebo som v nich cítil fragmenty toho, ako uvažovali.
Dovolili ste si niekedy namietať voči niečomu v jeho texte?
V jeho prípade nie, ale pri iných textároch áno (usmeje sa). Pre mňa bola naozaj česť, keď pre mňa niečo napísal. Milanove texty sú všetky dobré a niektoré sú ešte lepšie.
Museli ste sa šoumenstvo na pódiu učiť?
Historicky som sa rád predvádzal, v puberte som bol členom divadelného krúžku, recitoval som, potom som začal spievať. Ale koncertovanie, to som sa musel učiť od múdrych, skúsenejších kolegov hlavne zo zahraničia.
Počúval som svojich obľúbencov a študoval, čo to znamená, keď príde na pódium taký Cannonball Adderley. To bol saxofonista, ktorý bol veľmi dobrý komunikátor.
Čo je pritom podľa vás dôležité? Charizma?
Áno, ale keď začínate, tak ju veľmi nemáte. Musíte pracovať na tom, aby vás ľudia spoznali. Nie je na to žiaden návod, žiadne lieky. Ja na koncertoch dosť veľa rozprávam, lebo táto slovná komunikácia je veľmi dôležitá. Snažím sa komunikovať s divákmi, mám aj mnohé pesničky, ktoré vyzývajú na spoluprácu s publikom, mám radosť, keď ho môžem vtiahnuť do deja. A slová sú jedným zo spôsobov, ako to dosiahnuť.
Občas sa mi podarí aj niečo vtipné, to je potom fantastické. Ja chcem ľudí osloviť, lebo ešte raz opakujem, som vďačný tým, ktorí si kúpili lístok, aby videli a počuli, čo robím.
Pandémiu ste strávili na chalupe. Ako ste to zvládali ako mestský človek?
Žiaľbohu, dobre (smeje sa). Zažívam to, čo som si nikdy nemyslel, že zažijem. 10. marca 2020 sme s partnerkou odišli na chalupu, že počkáme pár týždňov a vrátime sa. Sme tam doteraz, naučil som sa žiť v prírode, ale mesto mi chýba. Mám rád mesto, do 17 rokov som mal rád Prešov, teraz som doma v Bratislave. Mám rád stretávanie sa s kamarátmi, s hudobníkmi.
Máte nejakú rutinu?
Áno, pol hodinu denne trvá, kým sa rozospievam a potom si zaspievam pesničky, o ktorých viem, že sú náročnejšie a udržiavajú môj hlas v takej kondícii, že sa naň môžem spoľahnúť. Po tej dlhej pauze je to dosť kritické, vnímam to na koncertoch. Keď je človek zabehnutý, tak to ide. Niečo ako keď ide futbalista zo zápasu do zápasu. Ak dlho nehrá, môže sa udržiavať tréningom vo forme, ale zápas je zápas. A môj zápas je koncert.
