Monika Poussard je prvá žena a súčasne aj prvá Slovenka na čele jedného z piatich veľkých automobilových závodov na Slovensku. Šéfka Stellantisu Slovakia stojí na čele trnavskej automobilky v období, v ktorom postupne nabieha výroba viacerých nových modelov a v ktorom automotive čelí vážnym globálnym výzvam.
Vyštudovali ste marketing na trnavskej Univerzite Cyrila a Metoda. Ako ste sa odtiaľ dostali k automotive biznisu?
Marketing som študovala už počas práce na Liptove, kde som pracovala ako plánovač v joint venture na výrobu káblových zväzkov. V tej dobe som tú prácu dostala len vďaka znalosti angličtiny, ktorú som sa začala učiť počas materskej dovolenky, keď som sa pri deťoch trošku „nudila“.
Nemáte práve teraz čas prečítať si Tému dňa? Vypočujte si ju v podobe podcastu Espresso on Air. Každé ráno o 6:30 vás čaká nová časť vo vašej podcastovej aplikácii.
Po roku práce mi môj viceprezident ponúkol prácu manažéra logistiky, keďže naša firma sa začala rozrastať. Stať sa manažérom bez vysokej školy bolo v tej dobe v podstate nemožné, neostávalo mi tak nič iné, len začať popri deťoch a práci študovať diaľkovo.
Vybrala som si vysokú školu, ktorú matka a zároveň manažérka počas víkendov zvládne. Okrem marketingu mi ale napokon dala aj veľké znalosti ekonómie a manažmentu.
Neskôr ste prešli do francúzskej firmy v Košiciach, ktorá už bola z automotive sektora. Tam ste spoznali francúzsku kultúru.
Oslovili ma na pozíciu supply chain manažéra. Do Košíc sa mi veľmi ísť nechcelo, žili sme na Liptove, ale na pohovor som išla a zobrali ma. Bol to greenfield, všetko sme budovali od piky. Bola som medzi prvými tromi zamestnancami a získala som tak obrovskú skúsenosť. V robote sme bývali 12-14 hodín denne.
Tam som sa začala aj učiť po francúzsky, boli sme výborná partia ľudí, Francúzov a Slovákov. Mnohí z tých Francúzov zostali na Slovensku, oženili sa tu a už sa nevracali domov. Mala som nadriadeného Francúza, ktorý ovládal päť jazykov, čo vo mne vzbudzovalo veľký rešpekt.
Na druhej strane som čím ďalej tým viac prichádzala na to, čo všetko má riaditeľ firmy na starosti a zisťovala, že sú to veci, ktoré by som zvládla.
Tam sa začal rodiť váš plán, že by ste raz chceli viesť fabriku?
Áno. Vtedy sa vo mne zrodila tá myšlienka. Nahlodávala ma veľmi často, čím ďalej tým viac.
Čo aktuálne v Trnave riešite najviac? Čo závod najviac „vzrušuje“?
Stále je to platforma Smart Car. Nábeh, ramp up výroby. Od septembra sme začali „cé trojku“ a od minulej soboty-nedele (8. marca) aj štvorzmennú prevádzku a výrobu SUV. Takže už telefóny zvonia aj cez víkend.
Hľadali ste 1 500 ľudí, už sú všetci v závode?
Ešte nám chýba asi dvesto. Keď už budeme všetci, bude nás vyše štyritisíc. Riešime obrovský projekt, sú to tri rôzne verzie áut a nad týmto základom aj elektrický pohon, aj termický pohon s 1,2-litrovým trojvalcom turbo aj MHEV (mild hybrid).
K tomu je tu výroba verzií pre japonský trh, tri rôzne možnosti batérií, pravé riadenie do Anglicka… Pre nás to znamená veľmi veľa sekundárnych nábehov. Nabiehame až do leta, sme celý rok v akomsi „konštantnom nábehu“. Neviem, či skupina Stellantis takýto nábeh už niekedy zažila.
Závodu to prináša veľkú diverzitu na linke, a to znamenalo jednak veľa školení, nových pozícií, napríklad v zásobovaní baterkárne, ale aj ďalšie nové náklady – napríklad na transport a na odpady.
Všetky motorizácie aj modely bežia stále na jednej linke?
Stále na jednej. Všetky transformácie závodu prebiehali počas letných alebo zimných odstávok. Takáto komplexná výroba znamená, že ak sa vám niečo udeje s určitou verziou auta v strede linky, musíte vyrábať, lebo na linke máte aj iné vozidlá. Až potom musíte vozidlo opraviť, ak sa zistí, že niečo nie je v poriadku.
Začínajú si zákazníci už vo väčšom zvykať na elektromobilitu? Nakoľko držia dopyt dole faktory ako je vyššia cena a nižší dojazd áut?
Nástup elektromobility ide postupne, prirodzene. Čo sa týka nabíjania, záleží na tom, kde býva zákazník. Kto žije v rodinnom dome, auto si nabije doma, u tých, čo žijú v panelákoch, je potrebné očakávať rezistenciu, keďže napríklad na Slovensku infraštruktúra dostupná nie je.
Ak však idete do iných krajín, kde je viac rodinných domov, tam by elektromobilita mohla rásť. Záleží aj na tom, či ako zákazník potrebujete mestské vozidlo, alebo auto na dlhšie vzdialenosti. Štandardný dojazd nášho mainstreamového elektrického modelu je 300 kilometrov, pripravuje sa verzia na 400 aj na 200 kilometrov.
Počas tohto a budúceho roka sa ukáže, ako dobre celý trend elektrifikácie pôjde a Stellantis je nachystaný na obe verzie motorizácie. Môžeme však určite povedať, že informovanosť spotrebiteľov o nutnosti zmeny pre náš environment je čím ďalej väčšia.
Na akom aute jazdíte aktuálne vy?
Aktuálne mám Alfa Romeo Giuliu, ale dvadsať rokov som „človek SUV“. Mala som Volvo, potom aj BMW. A v lete jazdím po závode na svojom parádnom bicykli.
Mechanickom či elektrickom?
Žartujete? (smeje sa) Žiadne také, normálny, klasický. Vpredu má košík, lebo si potrebujem odložiť telefón, počítač, čiapku, okuliare a rukavice. Kúpila som si retro dámsky bicykel, fialový s bielymi kolesami. Vytešujem sa z neho, kolegovia mi kývajú, keď ma vidia. Veľmi fajn pocit. A okrem toho šetrím planétu a to je najpodstatnejšie.
Celý rozhovor si prečítate v aprílovom vydaní magazínu Forbes. Dozviete sa v ňom viac o kariérnej ceste prvej slovenskej CEO veľkého automotive závodu na Slovensku, aj o aktuálnej situácii automotive.
