Lucia Pašková je spoluzakladateľka a spolumajiteľka slovensko-švajčiarskej pobočky pre predaj pomôcok ústnej hygieny Curaprox. Pred dvoma rokmi však dospela k rozhodnutiu opustiť výkonnú funkciu a stiahnuť sa do úzadia firmy.
Odvtedy sa intenzívne angažuje v občianskom sektore a spolupracuje s mnohými neziskovými organizáciami. Manažovala napríklad iniciatívy Kto pomôže Slovensku a Kto pomôže Ukrajine.
„Keď som odišla z firmy, bolo to pre mňa, ako keď vyjdete na kopec a odrazu vidíte široký horizont,“ hovorí v rozhovore pre Forbes.sk.
V rozhovore s Luciou Paškovou sa dozviete aj to:
- aké varovné signály prichádzajú, keď je toho už príliš,
- na čom pracuje po odchode z postu CEO Curaproxu,
- aké pre ňu bolo púšťanie kontroly,
- čím ju občiansky sektor fascinuje,
- prečo by sa mal svet neziskoviek a biznisu viac prepájať.
Starať sa o seba
Keď sme sa minulý týždeň dohadovali na tomto rozhovore, písali ste mi, aby sme to naplánovali až na ten nasledujúci, pretože si potrebujete dať „me-time“ a nabrať sily. To je niečo, čo robíte pravidelne?
Za normálnych okolností, teda pred pandémiou a vojnou na Ukrajine, si na to dávam pozor a sledujem, keď niečo podobné potrebujem. Aj v Curaproxe som pred vyše dvoma rokmi prenechala vedenie, pretože som si chcela dopriať poriadny sabatikal. No to sa úplne nepodarilo, prišiel covid a my sme spustili Kto pomôže Slovensku, čo potom plynule prešlo do pomoci Ukrajine. Okrem priestoru medzi jednotlivými vlnami covidu tam teda nebol čas na vydýchnutie.
Minulý týždeň som však mala rekondičný čas, keď som prehodnocovala. Uvedomila som si, že potrebujem výrazne osekať svoje aktivity, ak sa nechcem zblázniť. Za normálnych okolností si takýto „check“ dávam pravidelnejšie. Sledujem pritom rôzne indikátory toho, ako sa o seba (ne)starám.
Prvý znak toho, že niečo nie je v poriadku, je ten, že nechodím na masáže aspoň raz týždenne. Ďalej sledujem, ako často trávim čas osamote s mojím mužom – napríklad ideme spolu niekam na víkend.
Na deti si čas väčšinou nájdeme, akokoľvek sme zaneprázdnení, no na partnera a na seba nie. To sú miesta, kde aj ja robím často kompromisy. Uvedomujem si to a chcem s tým niečo robiť.
Aké sú pre vás varovné signály, že je toho príliš?
Viem sa do práce naozaj ponoriť a je jedno, či ide o platenú alebo neplatenú prácu. Musím si teda dávať pozor.
Jeden z kontrolných mechanizmov je ten, že mám v momentoch zaspávania alebo zobúdzania sa stav, keď sa mi prelína realita so snom, keď mi stále nabiehajú pracovné veci. Teda ešte skôr, ako sa reálne prebudím, som vo vybavovacom móde.
Nie je to len taká tradičná reflexia dňa, ale reálne riešim nové veci na stole. Vtedy viem, že už je to pretlak a je to pre mňa znamenie, že musím niečo delegovať. Práve nedávno som si uvedomila, že toto obdobie je pre mňa aj preto také mentálne zaťažujúce, lebo idem z témy do témy a každá z nich je pomerne hlboká a ťažká.
Neziskový sektor
Výpočet tých aktivít je naozaj veľký. Okrem iniciatív Kto pomôže Slovensku a Kto pomôže Ukrajine, ktoré ste manažovali, ste zapojená aj v Bystrinách, Nexteriii, Slovenskej debatnej asociácii, Nadácii mesta Bratislavy, Krúžkoch Leaf, mentoringu v Aktívnej komunite… Čím vás neziskový sektor tak veľmi baví?
Sú to všetko pekné projekty, na ktorých pracujú mimoriadne inšpiratívni ľudia, ktorí posúvajú veci dopredu. Rada idem v porozumení tém do hlbšieho detailu a veľmi mi pomáha, keď som obklopená profesionálmi z rôznych oblastí. Často sa snažím pochopiť ich logiku uvažovania a cez to uchopiť aj jednotlivé témy.
Lucia Pašková. Foto: Jana GombošováVšetky projekty sú pre mňa obrovským zdrojom učenia sa. Myslím si, že mám týmto spôsobom zabezpečenú nonstop novú vysokú školu zdarma.
Ak hovoríme, že ľudia z biznisu a manažmentu vedia obohatiť neziskový sektor a priniesť sem nové uvažovanie, to je určite pravda, ale funguje to obojsmerne. Neberiem to len ako môj prínos do tohto sveta, ale najmä ako možnosť učiť sa.
O odchode z firmy
Aká je dnes vaša úloha v Curaproxe, keď ste odišli z pozície CEO?
Musím povedať, že Lucka Rabatinová, ktorá ma nahradila, sa skvele zhostila novej role. A tak je dnes moja funkcia v Curaproxe skôr poradná. Mávame spolu pravidelné mentoringy a zúčastňujem sa aj týždňových a veľkých porád, aby som mala prehľad, čo sa vo firme deje.
Ako spolumajiteľka mám stále záväzky najmä voči Švajčiarsku, sme totiž jedna z mála krajín, ktorá nie je stopercentne vlastnená matkou. Dobre poznáme trh, vieme, ako reaguje a čo potrebuje.
Curaprox je stále aj mojím živobytím, no z pohľadu objemu práce a v porovnaní s ostatnými aktivitami si vyžaduje najmenej práce a úsilia. Som k dispozícii kedykoľvek treba, ale väčšinu času to nie je potrebné, keďže tím Curaproxu je skvelý a kompetentný.
Mnohí ľudia dnes majú svoju prácu silno previazanú s vlastnou identitou a u podnikateľov, ktorí budujú niečo svoje a sú vnímaní najmä ako zakladatelia spoločnosti, to môže byť ešte výraznejšie. Bola to téma aj pre vás, keď ste opúšťali rolu CEO?
Ja som si k sebe už od začiatku Curaproxu vyberala ľudí, ktorí boli veľmi nadaní. Chcela som, aby svoj talent mohli rozvíjať a mali možnosť rásť. Takže čokoľvek, čo som v minulosti identifikovala ako vec, ktorú viem delegovať, som ihneď delegovala.
Náš tím sa vo veľmi tesnom závese za mnou učil všetko, čo ja. Boli sme v tom spoločne a nebol teda nejaký zásadný rozdiel medzi tým, čo viem ja a Lucka. Myslím si, že do pozície CEO išla s tým, že ovláda 99 percent vecí, ktoré som vedela ja ako spoluzakladateľka.
Takže ste sa nebáli, čo bude s firmou…
Vôbec. Keď som prvýkrát oznámila nášmu firemnému psychológovi, že chcem odísť z pozície, povedal mi: „Lucia, uvedomujete si, že tá firma bude iná?“ Ja som odpovedala, že si myslím, že môže byť iná a lepšia.
Viete, keď budujete niečo vlastné, tak k tomu máte iný typ nastavenia a neznamená to, že je vždy lepší. Dobre si uvedomujete, že keď niečo pokašlete, tak pokašlete niečo svoje.
Lucia Pašková bola medzi finalistami súťaže EY Podnikateľ roka 2019 - zľava: Juraj Habovštiak, Artur Gevorkyan, Lucia Pašková, Pavol Jakubec, Peter Both a Dominik Brichta. FOTO: ONDŘEJ PÝCHA
Lucia Pašková bola medzi finalistami súťaže EY Podnikateľ roka 2019 – zľava: Juraj Habovštiak, Artur Gevorkyan, Lucia Pašková, Pavol Jakubec, Peter Both a Dominik Brichta. FOTO: ONDŘEJ PÝCHA
V odchode mi veľmi pomohlo aj to, že som sa už roky predtým venovala neziskovému sektoru. Časť mojich kompetencií preberal tím akosi prirodzene, keď chcel rásť, a rovnako bezprostredný bol pre mňa prechod do občianskeho sektora.
Otvorili sa vám nové možnosti?
Jednoznačne. Z firmy som odišla, aby som mohla naplno robiť to, čo ma už vtedy brutálne bavilo. V určitom zmysle sa mi otvorili nové dvere. Túžila som objavovať viac, mať v živote pestrosť a variabilitu. V rámci Curaproxu som si ju vedela zachovať len do určitej miery.
Keď som odišla, tak to pre mňa bolo, ako keď vyjdete na kopec a odrazu vidíte široký horizont. Bola som ako dieťa, ktoré príde do obchodu so sladkosťami a vidí tam nekonečne veľa možností. Nebolo to skľučujúce a nemala som ani pocit straty identity. Asi aj preto, že sama seba nevnímam prioritne ako podnikateľku, oveľa viac sa považujem za študentku.
Odstúpiť od témy
Nie je dnes objem tej práce ešte väčší?
Myslím si, že áno. Na druhej strane, keď vidím výsledky, tak je to naplňujúce úplne iným spôsobom. Môže to byť však aj nebezpečné, pretože veľmi ľahko sa v tomto prostredí chytím do pracovnej pasce. O to viac sa musím kontrolovať.
Uvedomila som si to najmä počas práce na projekte Kto Pomôže Ukrajine. Vtedy som sa aj ja ako pomerne seniorský pracovník dostávala do stavu, keď som už nebola v poriadku. Vravela som si, ako to asi musia prežívať ostatní, omnoho mladší dobrovoľníci?
Okamžite sme vtedy pribrali do tímu aj psychologičku a nastavili si pravidelné „checkpointy“ – robili si previerky svojho duševného stavu a pokiaľ sa u niekoho situácia zhoršila, reagoval na to psychologický tím.
Čo zohrávalo úlohu?
Zrejme to bolo spôsobené aj tým, že sme mali postupne doma ubytované tri rodiny – len prechodne, kým si nenájdu niečo dlhodobejšie. Bolo to pomerne ťažké. Keď riešite nejaký problém iba manažérsky, tak zažívate akýsi pohľad zhora na situáciu. Napríklad potrebujete vyriešiť len to, koľko ľudí je potrebných na ktorých miestach, aby obslúžili čo najviac ľudí utekajúcich pred vojnou. A domov si chodíte oddýchnuť od práce.
No v momente, keď prichádzate domov a ste priamo v styku s nešťastím, ktoré títo ľudia prežívajú, je to veľmi ťažké a mentálne zaťažujúce. Naučilo ma to, že je potrebné mať aj určité odstúpenie od témy, aby som bola schopná to manažérsky ustáť.
Lucia. Foto: Jana Gombošová
Mnohé fantastické neziskové organizácie na Slovensku fungujú od grantu ku grantu a to je nonstop nôž na krku, hovorí Lucia. Foto: Jana Gombošová
V jednom zo starších rozhovorov pre Forbes ste povedali, že vaším najväčším zlyhaním bolo prepáliť to v práci. Nie je to v tomto neziskovom sektore ešte jednoduchšie?
Určite je to jednoduchšie práve preto, že tam máte jasný a hlboký zmysel. Myslím si, že tie sebakontrolné mechanizmy sú o to dôležitejšie. Bolo by skvelé, ak by sa s touto témou pracovalo aj na úrovni štátu, pretože celý neziskový sektor by potreboval dlhodobú inštitucionálnu podporu.
Mnohé fantastické neziskové organizácie na Slovensku fungujú od grantu ku grantu. A to je nonstop nôž na krku. Neumožňuje im to mať dlhodobú stratégiu a napĺňať ju.
Mimovládny sektor v mnohých témach nielen supluje štát a napomáha mu, ale robí to tiež úplne bez štátnej finančnej podpory či aspoň kompenzácie.
Snažíme sa túto tému komunikovať aj smerom k štátu, aj voči biznisu. Neziskové organizácie sa nielen v časoch krízy ukazujú ako nesmierne agilné. Ak by sa firmy aj štát zaviazali podporovať neziskový sektor dlhodobejšie, potom budú môcť ľudia v mimovládkach podávať ešte lepší výkon a profesionalizovať svoje činnosti.
Prepájanie svetov
Prečo je to dôležité?
Byť odkázaní na grantovú podporu a niekoľkokrát ročne sa obávať, či nám schvália grant – to je ten nôž na krku, ktorý spomínam. Prirovnala by som to k ľuďom, ktorí sú ohrození chudobou. Tí, ktorí majú dostatok, vedia oveľa lepšie pracovať s mentalitou dostatku. No keď máte štandardnú mentalitu nedostatku, tak len veľmi ťažko dokážete robiť s plným potenciálom. Prirodzene pristupujete opatrnejšie a nejdete do risku ani vtedy, keď je to vhodné a potrebné.
Toto môže byť jeden z dôvodov, prečo ľudia z biznisu, dokážu v spoločných iniciatívach priniesť niečo nové. Mali by sme si byť vedomí tejto výhody a snažiť sa štandardizovať to aj pre ľudí v neziskovom sektore.
Napríklad firmy, ktoré môžu poskytnúť veľkú finančnú podporu, sa môžu zaviazať, že ju budú poskytovať na dlhšie časové úseky – napríklad 3-4 roky. Nebudú vytvárať ďalší mentálny tlak na ľudí v neziskovkách, ale zabezpečia im skutočnú inštitucionálnu podporu.
Aké sú ešte pozorovania človeka z biznisu v neziskovom sektore?
Podnikateľský sektor môže ozvučovať témy z neziskového sektora. Ideálne, ak si ich zoberie za svoje.
Na niekoľkých rokovaniach sa nám ukázalo, že keď človek z „nezisku“ povie niečo dôležité a múdre, tak to často v spoločnosti prejde bez vypočutia, ale keď to isté povie niekto z biznisu, tak je to odrazu témou.
Na jednej strane je smutné, že to tak je. Na druhej strane je možná pridaná hodnota podnikateľského sektora, ktorú môže neziskový sektor využiť. Bolo by skvelé, keby si to uvedomili obidve strany.
Synergie a prepájanie rôznych svetov sú veľmi dôležité. No mnoho neziskových organizácií si ani netrúfa oslovovať ľudí z biznisu. Často si neuvedomujú, akú veľkú hodnotu môžu mať pre biznis.
Rovnako ľudia z biznisu si často neuvedomujú, aké podnetná môže pre nich byť spolupráca s neziskovým sektorom. U mnohých podnikateľov vnímam aj chuť začať sa angažovať, no zároveň obavu vystúpiť z pohodlného prostredia, ktoré už poznajú.
Čím to je, že slovo ľudí z biznisu je rešpektovanejšie?
Myslím si, že tam funguje akýsi predsudok. Podobný, aký som zažívala napríklad aj ja ako žena v role CEO pri stole plnom mužov. Je tam väčší rešpekt, pretože občianskemu sektoru, ktorý je na Slovensku, žiaľ nie je daná dostatočná váha. Napriek tomu, že robí naozaj fantastickú prácu.
Uvedomila som si to aj pri rozhovoroch so šéfkou medzinárodnej organizácie UNHCR, keď sme im prenechávali časť agendy Kto pomôže Ukrajine. Keďže fungujú medzinárodne, majú prehľad o tom, ako to fungovalo v okolitých krajinách. Potvrdila mi, akú skvelú robotu urobili Slováci, čo sa týka občianskeho sektora.
Vraj sme to zvládli najlepšie spomedzi okolitých krajín. Štát je prirodzene byrokratickejší a pomalší. Ale keď sa nad tým zamyslíme, kto organizoval a zabezpečoval všetky veci, kým sa zapol naplno a začal reagovať? Boli to práve neziskovky.
Následne postupne prenechávali časť činností štátu. Celé to fungovalo ako skvelý hokejový tím. Náš kouč Vik Maraj hovorí, že keď máte dôveru medzi sektormi, tak sa nepýtate, či niekomu môžete prihrať, ale rovno prihrávate. Toto zrýchľuje všetky procesy.
Preto si myslím, že posilňovanie dôvery medzi sektormi je kľúčové. Spoločnosť by sa vedela oveľa viac a rýchlejšie posunúť dopredu.
To jedna z tém, na ktorej pracujete?
Áno. V Bystrinách sa snažíme robiť klastre, kde spájame rôzne sektory na úrovni regiónov. Napríklad robíme raňajky alebo večere pre miestnych podnikateľov v kreatívno-kultúrnych centrách.
Prepájanie projektov a vytváranie podpornej siete prnáša nielen lepšie kontakt. Práca je efektívnejšia a všetci dostanú aj novú energiu pokračovať vo svojej práci.
Preto intenzívne pracujeme na téme vzájomného prepájania medzi sektormi a na budovaní dôvery. Keď máte vytvorenú skupinu, ktorá je schopná sa na seba s dôverou obracať, je to všetko omnoho jednoduchšie. No a práve v tom dnes vidím svoju úlohu – v prepájaní a networkovaní.
Svet neziskoviek
Čo z týchto aktivít vás baví najviac?
Ťažko povedať. Asi najväčšie srdce mám momentálne spolu s tímom Milku v projekte Cesta k prijatiu, ktorej hlavným cieľom je zvyšovanie rešpektovania LGBTI+ menšiny na Slovensku.
Sme dlhodobo najhorší v eurobarometri v tejto téme na Slovensku a každá firma, ktorá má 50+ zamestnancov, by mala aspoň časť svojho rozpočtu venovať na scitlivovanie svojich ľudí a zákazníkov v tejto téme.
Veľmi ma trápi aj postavenie majority k Rómom na Slovensku. Vďaka školeniam v Sokratovom inštitúte som sa zoznámila so skvelými lektormi. Celkovo je pre mňa téma menšín srdcovkou, veľmi ma štve, ako to u nás funguje a myslím si, že je najvyšší čas s tým niečo robiť.
Veľmi ma baví – asi ako všetkých – sledovať a byť pri projektoch, keď sa darí vytvárať niečo naozaj zmysluplné. A je jedno, o čo presne ide. Teraz by ma však najviac bavilo len tak odpočívať.
To je aktuálny plán?
Určite. Chcem si dopriať dlhší a kvalitnejší čas na oddych. V septembri si idem vybrať svoj darček k 40. narodeninám, ktorý som štyri roky odkladala – ideme do Južnej Ameriky s mojou najlepšou kamarátkou a s ďalšou kamoškou z Ameriky. Na to sa veľmi teším.
