Dediny v juhomexickom štáte Oaxaca ponúkajú možnosť nahliadnuť do jedinečného komunitného života a do toho, ako takéto komunitné organizovanie môže viesť k udržateľnému turizmu.
Dnes už vedie do dediny Santiago Apoala poriadna cesta. Postavili ju sami dedinčania s finančnou podporou od vlády odchádzajúceho mexického prezidenta Andrésa Manuela Lopéza Obradora, ktorý si dal za cieľ sprístupniť aj vzdialené komunity. Oaxaca na juhu Mexika je hornatý štát. Len údolie, v ktorom sa nachádza hlavné mesto s rovnakým názvom, je rovné. A nie je veľké.
Pre pohoria aj geografickú polohu je Oaxaca známa svojou rozmanitosťou – kultúrnou i biologickou. Cesta do mnohých dedín vrátane Apoaly bola pred spomínaným vládnym programom únavná, mnohohodinová, ba dokonca v období dažďov nemožná. Do Apoaly sa vydával málokto. Nová cesta však naplno rozprúdila turizmus, ktorý je tu riadený komunitou – a najmä tá z neho prosperuje.
Obyvateľstvo dediny sa radí ku skupine Mixtékov a mnohí dodnes hovoria pôvodným jazykom mixteco. Mixtékovia si vravia aj ľudia dažďa – Ñuu Savi – a Apoala je miestom veľkého množstva vody, ktorá vytvára pre turistov zaujímavé miesta. Mexičania aj zahraniční turisti sem chodia za mohutným vodopádom, prechádzkami pomedzi skalný kaňon aj za jaskyňami.
Komunitný podnik
Santiago Apoala sa dnes nachádza dve a pol hodiny od mesta Oaxaca. Dedina nemá ani tisíc obyvateľov, zaručene tu preto nájdete pokoj. Miestni sa živia poľnohospodárstvom, pestujú kukuricu, fazuľu a cukety na jednom poli, aby sa podporovali a poskytovali si tieň a živiny. Okrem toho sú tu aj polia so pšenicou a ovocné stromy rôznych druhov.
Ak sa dáte do reči s miestnymi, radi vám dajú ochutnať. Okrem pestovania majú najmä muži na starosti aj zvieratá, predovšetkým kozy. Vyháňajú ich ráno do kopcov, kondička ani starším ročníkom nechýba. Kde-tu zahliadnete vo dvore sediace ženy pletúce suché palmové listy do košíkov a košov, v dedinách v jednom z najchudobnejších štátov Mexika si rodiny privyrábajú, ako len môžu. No a potom je tu turizmus. Nový zdroj príjmu, ktorý komunita ešte pred desiatimi rokmi nemala, aspoň nie v takej miere ako dnes.
Pri vstupe do dediny sa zastavíme v turistickom centre. Okolo zeleného nízkeho domu, kde je recepcia, reštaurácia a aj niekoľko izieb pre hostí, je rušno. Zopár malých skupiniek čaká na svojich sprievodcov. Ďalší ľudia platia vstupné. V mnohých miestnych turisticky populárnych dedinách zaviedli počas pandémie symbolické vstupné, aby sa mohli postarať o bezpečný pobyt.
Od turistického centra vedú dve cesty k chatám, ktoré spoločne postavili obyvatelia dediny. Stoja pri rozprávkovom potoku, ktorý lemujú vysoké stromy. Majú výhľad na pokojnú lúku, kde si môžete postaviť stan. Sú tu aj dve jednoduché reštaurácie, stoly majú až pri potoku. Každá patrí inej rodine a každá dennodenne ponúka niekoľko tradičných jedál, ako sú husté pikantné omáčky mole, domáci slepačí vývar či kukuričné placky – tortilly – na všetky možné spôsoby.
Chaty sú v správe komunitného turistického podniku. Je to čosi ako sociálny podnik, ibaže zisk z ubytovania ide na projekty pre celú komunitu, napríklad na výstavbu novej školy či kaplnky, alebo aj na zorganizovanie slávností, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou komunitného života.
Vodopád aj jaskyne
V Oaxace je 540 okresov, teda miest a dedín. Viac ako 480 z nich sa riadi samo, a to vrátane dedín z tohto článku. Neexistuje tu vplyv politických strán, zástupcovia a zástupkyne všetkých rodín v komunite sa stretávajú na zhromaždeniach, kde sa rozhoduje o fungovaní komunity. Na tých istých stretnutiach si obyvatelia volia svojich zástupcov pred štátom, teda starostov a starostky, ale aj ľudí, ktorí sa starajú o fungovanie komunity – napríklad policajtov, človeka zodpovedného za financie, za zdravie, jednoducho všetky oblasti, ktoré by obyčajne pokrýval štát.
Vo väčšine oaxackých komunít vykonávajú tieto funkcie miestni ľudia bez nároku na odmenu, v prospech komunity. Podobne v prospech komunity sa organizuje aj spoločná práca – tequio, napríklad keď treba vyčistiť ulice či les, opraviť čosi v miestnej škole alebo aj postaviť chaty pre turistov. Ekonomické aktivity vrátane tých ekoturistických sú často organizované komunitnými podnikmi.
Z turistických aktivít má tiež úžitok jej obyvateľstvo. Tu si pani otvorí reštauráciu, tam ďalšia predáva pri chatách svoje výrobky z palmy. „Dolu k vodopádu idem niekedy aj trikrát za deň,“ vraví vyšší chlapík, keď nás sprevádza od turistického centra strmými schodmi k najväčšej atrakcii Apoaly. Na záver mu môžeme dať odmenu, akú uznáme za vhodnú.
Okrem toho sa však ďalej stará aj o svoje kozy, ktoré denne vyháňa do kopcov. Dobrá kondička teda nie je jeho problémom. V našom prípade sa to povedať nedá. Pri prvej návšteve Apoaly k vodopádu neviedli schody, tie komunita dorobila až neskôr. Najprv sa kráčalo len po prašnom chodníku. Na ceste je niekoľko zastavení s výhľadom na mohutnú dávku padajúcej vody. Pri jednom z nich sa ľudia zdržiavajú, dá sa tam totiž vykúpať – teda pokiaľ vám nevadí, že teplota vody je vhodná pre ľadové medvede. Od lagúny sa dá zísť ešte nižšie a nasledovať rieku až k poliam v údolí. Voda je tu krištáľovo čistá. Deti, ktoré sem prichádzajú na výlet, sa v nej nevedia prestať hrať. Aj vďaka tomu je toto ideálna dovolenková destinácia pre rodiny.
Prechádzky dedinou a jej okolím sú tiež vhodné pre rôzne vekové kategórie a náročnosť turistov a turistiek. Dobrodružnejšie povahy sa môžu s miestnymi sprievodcami vydať do útrob Diablovej jaskyne alebo si môžu zaliezť na miestnych skalách. Agávy a kaktusy lemujú chodníky a vyrastajú aj z vysokánskych skál, ktoré vytvorili kaňon pozdĺž rieky. Po jej brehu a pomedzi skaly sa dá dôjsť až ku skalám Peñas Gemelas, na ktorých sú zaznamenané starodávne maľby spred viac ako dvetisíc rokov. Pokrývajú širokú škálu tém – od ľudských postáv a plodín až po geometrické a abstraktné symboly. Mnohé z týchto obrázkov súvisia so zberom, s lovom a interakciou s prírodou. Po dlhom dni vám miestni radi predajú pár kusov dreva, aby ste si založili oheň a pozerali sa na hviezdami posiatu oblohu.
Magická dedina
V inom regióne nazývanom Sierra Norte sa nachádza aj dedina Capulálpam de Méndez. Je na zozname 132 dedín a miest, ktoré mexická vláda nazýva Pueblos mágicos – Magické dediny. Ide o program na podporu turizmu v miestach, ktoré sú dôležité z historického, kultúrneho i prírodného hľadiska, ale najmä sú to miesta, kde sa aj vďaka vládnej podpore udržiavajú tradície aj zdravé životné prostredie.
Capulálpam je dedina pôvodných obyvateľov Zapotékov. Dlho sa živili ťažbou minerálov z bane, ktorú otvorili ešte španielski kolonizátori. Prelom nastal okolo osemdesiatych rokov minulého storočia, keď sa táto komunita a s ňou aj mnohé ďalšie z oblasti rozhodli, že už na svojom území nechcú aktivity, ktoré znečisťujú ich životné prostredie a ničia lesy.
Spojili sa a po vyjednávaniach boli schopné dostať od vlády do správy svoje pozemky, niečo, na čo majú nárok podľa mexických zákonov aj ústavy. Dnes je v celom štáte Oaxaca okolo osemdesiat percent pozemkov v rukách komunít, pri vstupe do týchto dedín a miest stoja bilbordy hlásajúce, že tu nie je možné žiadne súkromné vlastníctvo.
Capulálpam sa stal za posledné tri desaťročia vyhľadávanou turistickou destináciou a tiež miestom, kde sa výskumníci z celého sveta chodia učiť o udržateľnom lesníctve. Dedina s približne tisícpäťsto obyvateľmi ponúka ubytovanie nielen v komunitných chatkách, ale aj v súkromných či v malých penziónoch. Nájdete v nej kaviarne aj niekoľko reštaurácií a miestny trh so stánkami.
V okolí dediny si môžete urobiť aj samostatné prechádzky, napríklad cez úzke uličky a krátky lesný chodník sa najprv dostanete ku kaplnke a potom k vyhliadkovému bodu označenému veľkým krížom. Vidieť odtiaľto nielen dedinu, ale aj okolité kopce a v nich ukryté dediny. Iným miestom, kam sa môžete vydať sami, je Praque de los Sabinos, park s obrovitánskymi stromami Cyprus Montezuma.
Ak by ste sa chceli vydať hlbšie do miestnych lesov a dozvedieť sa viac o rastlinách a živočíchoch, potrebujete na to sprievodcu. Miestni nenechajú turistov a turistky, aby sa po lesoch túlali sami, pretože chodníky nie sú označené, no tiež preto, že chcú prírodu chrániť. Výhodou sprevádzania je, že sa dozviete o jednom z najrôznorodejších štátov v Mexiku a získate aj netradičné zážitky. „Nabádame ľudí, aby kráčali lesom bosí. Cítia tak lepšie spojenie s matkou prírodou,“ povedal jeden zo sprievodcov.
Capulálpam je ďalej známy svojimi centrami tradičnej medicíny, kde vám miestne ženy rady urobia rituál, ktorým vás očistia od všetkého zlého. Môžete si tu nakúpiť prírodnú kozmetiku alebo si dopriať masáž. Najlepšie si však oddýchnete pri zapotéckom rituáli temazcal. Pripomína parnú saunu, ale Zapotékovia hovoria, že je iný. Odohráva sa v okrúhlej stavbe, ktorú na tento účel postavila nejaká kurandera či šaman, teda miestni liečitelia.
V strede sú umiestnené horúce skaly – väčšinou riečne, tie isté, ktoré sa používajú na výrobu miestneho alkoholu mezcal z agávy. Nahrievali sa niekoľko hodín a ich zalievaním – najprv mezcalom, aby sa rozpamätali na svoju pôvodnú funkciu, potom vodou – sa vnútri vytvorí efekt pary. Temazcal je očistný i liečivý rituál, jeho cieľom však nie je strpieť čo najhorúcejšie teplo. Cieľom je užiť si ho.
Kultúru v Capulálpame môžete zažiť niekoľkokrát v roku počas miestnych slávností. Najväčšie sa konajú v júli a hovorí sa im Guelagetza. Slovo pochádza zo zapotéčtiny a znamená vzájomnú výmenu darov. K nej dochádza aj pri oaxackých slávnostiach. Jednoducho každý, kto je členom komunity, nejakým spôsobom prispeje k organizácii osláv. Ženy spoločne varia, komunitná kapela celé dni a noci vyhráva. Deti i dospelí vystupujú – tancujú tradičné tance. Dokonca neraz migranti posielajú do svojich pôvodných komunít peniaze, aby tiež prispeli, a to aj keď nemôžu byť prítomní. Veľmi by totiž chceli…
Bezpečne
San Juan Evangelista Analco je asi pol hodiny cesty autom od Capulálpamu de Méndez cez okresné mestečko Ixtlán de Juárez. Stojí za to zastaviť sa v miestnej reštaurácii na čerstvo ulovené pstruhy. Chatky v Analcu sú postavené pri prírodnom jazere, v ktorom sa síce nekúpe, ale deti sa okolo neho môžu vyjašiť alebo môžu vyliezť do domu na strome. V okolí komunitnej reštaurácie sú preliezky, potôčik a lúka na vybehanie pre potomkov.
Pre dospelých je zase priamo v dedine, asi dva kilometre po ceste od chát, miestna krčma, akú by ste tu nečakali. Záhradná, s umeleckými kúskami a pohodlným gaučovým sedením. A mexickým pivom i mezcalom. Otvorená je, keď sa v dedine niečo deje alebo keď sa majiteľom chce. Prechádzať sa dá so sprievodcom v okolitých lesoch, ale aj cez dedinu a polia smerom k vodopádu.
Môžete si tiež urobiť pekný celodenný výlet k neďalekému turistickému centru, ktoré sa volá El LLano de las Flores. Ide doslova o lúku s kvetmi. Na obrovskej lúke a okolitých kopčekoch sa môžete prechádzať celé hodiny pomedzi pasúce sa kravy a kone. Ak naozaj chcete zažiť lúku plnú kvetov, treba prísť v letných mesiacoch. Vtedy je tu obdobie dažďov a všetko sa zelená či kvitne.
Chatky v Analcu sú – tak ako aj inde – vybavené krbmi. V zime je v oaxackých horách naozaj chladno. Oheň v krbe nám tu založila žena, ktorá mala chaty na starosti (správcovia sa pravidelne menia). V miestnych dedinách a mestách sa ženy pomaly, ale isto dostávajú aj k zodpovednosti na úrovni komunity a nielen rodín. Majú na starosti komunitné podniky a zastávajú aj ďalšie funkcie dôležité pre fungovanie komunity.
Tieto tri a mnohé iné oaxacké komunity búrajú aj iné stereotypné predstavy, ktoré o Mexiku panujú. Hoci sa o Mexiku – z pochopiteľných dôvodov – hovorí ako o nebezpečnej krajine, tieto dediny patria medzi najbezpečnejšie miesta, aké vo svete nájdete. Je to práve vďaka miestnemu komunitnému životu a zodpovednosti, ktorú obyvateľstvo cíti voči svojej dedine či mestečku.
