Mala len osem rokov, keď začala nenávidieť svoje telo a opasok na nohaviciach zaťahovala tak, až mala na bruchu modriny. Príbeh, ktorý má za sebou Valentína Sedileková, žijú stovky mladých dievčat na Slovensku, no systém liečby porúch príjmu potravy u nás zlyháva. Aj preto Valentína minulý rok rozbehla projekt Chuť žiť, venujúci sa tejto problematike. Teraz vydáva knihu, v ktorej opisuje svoj boj s touto chorobou.
Už niekoľko rokov otvorene hovoríte o svojom probléme a cez mnohé aktivity sa snažíte zvýšiť povedomie o poruchách príjmu potravy (PPP). V čom bolo písanie knihy iné?
Kniha vznikla asi za dva a pol dňa, bolo to intenzívne písanie. Zároveň bolo veľmi úprimné. Keď sa o tom totiž s niekým rozprávam, vytváram si akýsi obranný reflex. Napríklad, keď hovorím, ako som sa pokúsila spáchať samovraždu, tak sa pri tom usmievam, je to spôsob, ako zablokovať emócie a neprecítiť to. V knihe sú však opísané najťažšie chvíle, ktorými som si prešla, a preto som ich musela znova prežiť. Preto som si vedome vyvolávala úzkosti, keďže som to všetko chcela opísať čo najdôveryhodnejšie. Pri písaní som veľa plakala a spôsobila som si v mojom vnútri také zemetrasenie.
Krstnými rodičmi knihy sa stali Valentíniny rodičia. Foto: Andrej Zeman
Ako ste si vyvolávali úzkosti?
V mojom prípade je to až smiešne jednoduché. Stále nie som stotožnená so svojím telom, a teda sa mi len stačilo pozrieť do zrkadla a na chvíľu sa podvoliť kritikovi vo mne. Vnútorný hlas ma hneď začal ponižovať a ja som odrazu cítila neskutočnú bezmocnosť a bolesť. Nechala som to zájsť ďaleko, aby som ten pocit opísala čo najautentickejšie, ale zároveň to bola očista, ako keď niečo naplno precítite a potom vypustíte.
Čiže písanie vám v istom zmysle pomohlo?
Bola to taká maličká terapia. Stále sa mi nepodarilo vyliečiť sa úplne, ale vďaka písaniu som teraz pokojnejšia. Často sa bránim ísť až do hĺbky, no po tejto skúsenosti som ochotnejšia aj na terapii, kde mnohokrát musím znova prežívať najťažšie chvíle svojho života. Aj tie, keď bolo jediným východiskom vziať si život.
Nedostatok motivácie, cynizmus či zhoršené zdravie.
Toto je 10 znakov, že bojujete s vyhorením
Ako by ste anorexiu opísali niekomu, kto o nej nemá žiadnu predstavu?
Zvyčajne na to používam ilustráciu, na ktorej je schúlené dievča a nad ňou démon. To je podľa mňa dokonalý obraz. Predstavte si, že ste človek s veľmi nízkym sebavedomím a negatívnym sebahodnotením, ktorý sa nemá rád, a zrazu k vám príde niekto a povie: „Pozri sa na seba, aká si tučná a škaredá. Nič neznamenáš a nikto ťa nemá rád, nemáš žiadnu hodnotu. Ale keď ma budeš poslúchať a budeš robiť, čo ti poviem, možno ju nájdeš. Skrýva sa totiž v tvojej sile odolať.“ A vy máte odrazu len jediný cieľ – schudnúť, pretože to znamená mať hodnotu.
Postupne sa vám začnú meniť systémy v mozgu. Zdravý človek cíti uspokojenie, keď sa naje, no pri PPP sa dopamín vyplavuje práve pri hladovaní. Je to ako droga, kratučký, vábivý pocit. Ako pri každej závislosti si opakovaním vytvoríte závislosť – a choroba vás uzatvára do temnoty. Zrazu priatelia, rodina, záujmy a všetko, prečo ste dovtedy žili, prestáva strácať význam. Jedinou istotou v živote je kontrola nad jedlom a postupne zisťujete, že už nemáte prečo žiť. Nech robíte, čo chcete, nič neznamenáte.
Veľa ľudí tomu nerozumie. Hovoria chorým, veď sa normálne najedz a máš po probléme.
Áno, dokonca aj v prieskume, ktorý pre nás robila agentúra 2muse, vyšlo, že tretina Slovákov si myslí, že anorexia je módny výstrelok. Vôbec to tak nie je. Je to choroba s najvyššou úmrtnosťou, čo sa týka psychických porúch.
Doktorka Martina Paulinyová, s ktorou spolupracujeme, má na opísanie dobrý príklad. Predstavte si, že sa bojíte výšok, kamarát vás zoberie na strechu mrakodrapu a prikáže vám pozerať sa dole. Ten obrovský strach, ktorý by ste cítili, je to, čo prežíva každý anorektik či anorektička, keď sa pozerá na jedlo. Nie je to založené na žiadnej logike, je to číry strach. Nepomôžu argumenty či vyhrážky, že zomrieš, lebo strach je silnejší a dôvera v chorobu väčšia.
Súčasťou knihy sú ilustrácie pacientov, ktorí sa liečia z PPP. Foto: archív Chuť žiť
Ako a kedy sa začala prejavovať u vás?
Keď som mala osem rokov, tak som, aspoň čo si pamätám, pocítila prvýkrát nechuť a hnus k vlastnému telu. V zrkadle som videla, že mám veľmi tučné brucho, a tak som si zaťahovala opasok na nohaviciach tak silno, až som mala na páse modriny. Chcela som ho sploštiť. Nikdy som nechcela byť modelka, nezaujímalo ma oblečenie ani kozmetika, takže som sa nesnažila byť najkrajšou ženou na svete. Cítila som len to, že ak som tučná, nemám hodnotu.
Okolie si tento problém asi hneď nevšimlo…
Všimli si modriny, ale mama to brala ako nejaký môj výstrelok. Najprv som prestala jesť sladkosti, začala rozdeľovať potraviny na dobré a zlé. Vtedy sa moja sestra zľakla, no všetci si mysleli, že ma to prejde. Roky však plynuli, choroba sa stupňovala, a ja som ju dokázala dobre skrývať. Až v poslednej fáze, keď som veľmi schudla, si to všimlo aj okolie, ale ja som ním manipulovala a klamala som mu. Vravela som napríklad, že som schudla pre mononukleózu.
9 úspešných žien prehovorilo, ako zvládli duševné problémy
Po prvýkrát pomenovala anorexiu až moja teta, ktorá si kedysi prešla bulímiou. Mala som vtedy 39 kíl a všimla si, že mám depresie, som agresívna a že odmietam jesť. Povedala to rodičom a tí to začali riešiť. Prvý rozhovor o tejto téme trval hodiny. Doteraz si pamätám ten hlas vo mne, ktorý si hovoril, že nech ma len vezmú k psychiatričke, aj tak sa nič nezmení.
Kedy ste si problém uvedomili aj vy a chceli sa naozaj vyliečiť?
Asi keď som sa dostala do tých najhorších stavov. Po páde na dno, keď som sa pokúsila o samovraždu, som si začala uvedomovať, že nie som šťastná a choroba nie je môj priateľ. Uvedomila som si, že ničím samu seba aj svoju rodinu. Začala som sa liečiť práve kvôli iným. Je to ako so závislosťou, nechcete si odoberať drogu, lebo je to ťažké, ale chcete napríklad, aby sa už netrápili vaši rodičia, aby bol na vás tréner hrdý, aby mala doktorka o pacienta menej. Najsilnejšia myšlienka však bola tá, že keď sa raz vyliečim, rozbehnem projekt, ktorý by pomohol druhým.
anorexia – duševná porucha, ktorá sa prejavuje strachom z tučnoty, odmietaním potravy a úmyselným znižovaním hmotnosti
bulímia – duševná porucha, ktorá je často pokračovaním anorexie. Prejavuje sa prevažne záchvatmi prejedania sa a zvracania, intenzívnym cvičením, hladovkou či zneužívaním preháňadiel
Nakoniec sa to podarilo, váš projekt Chuť žiť rieši na Slovensku ako jeden z mála problematiku PPP. Čo v rámci neho robíte a čo je cieľom?
Najväčší, možno snový cieľ je vybudovať zariadenie, kde by sa tieto problémy riešili a ktoré by bolo inšpirované zahraničím a vytvorené v spolupráci s odborníkmi a organizáciami. Možno na tom budeme musieť pracovať 10, 20 či 30 rokov, ale to je asi takým najväčším snom. Druhým cieľom je otvoriť denné stacionáre v každom väčšom meste, čo je tiež dosť ťažké, keďže je veľmi málo personálu a lekárov.
Preto ideme spraviť výskumy, zbierať dáta a na základe nich chceme zistiť, prečo je u nás tak málo detských psychiatrov, v čom je problém a ako toto povolanie zatraktívniť. Chceme v tejto oblasti robiť kampaň, lobbing a spolupracovať s odbornými organizáciami. Ďalej vytvárame databázu odborníkov, na ktorých sa môžu ľudia obrátiť, snažíme sa o osvetu o tejto problematike a prevenciu na školách po celom Slovensku formou workshopov. Teraz pracujeme na chatbotovi, akejsi záchytnej aplikácii, ktorá poskytne prvý kontakt ľuďom s problémom.
Aká je situácia s liečbou PPP na Slovensku?
Na celom Slovensku máme iba 45 detských pedopsychiatrov a v dvoch krajoch, Prešovskom a Trnavskom, nie je ani jediný detský psychiater, čo je dosť náročné. Detskí psychiatri sú pri PPP veľmi podstatní, pretože vďaka praxi majú skúsenosti s väčšinou diagnóz, môžu predpisovať lieky a pacienta viesť správnym smerom. Navyše je ich povinnosťou prijať vás ako pacienta, čo u psychológov neplatí. Od dospeláckeho sa líšia hlavne spektrom diagnóz. Psychológ je zase extrémne dôležitý v rámci terapií.
13 rokov píše a prekladá z Turína.
Slovenka vo svojich knihách rieši aj tému depresií
Neexistujú tu denné stacionáre a na hospitalizáciu mladistvých s PPP je v celej krajine len päť lôžok. Za 11 rokov sa zvýšil počet prvodiagnostikovaných psychických porúch o 72 %, no počet našich doktorov je stále rovnaký, prípadne menší. V rámci projektu sa snažíme spolupracovať s odbornou verejnosťou a zlepšiť systém, ktorý tu je.
Spomínali ste aj workshopy na školách. Ako prebiehajú?
Máme dva turnusy – jesenný a jarný, každý trvá dva týždne. Počas nich chodíme po celom Slovensku do škôl, ktoré sa nám samy ozývajú. Som tam vždy ja s mojou osobnou skúsenosťou a dvaja odborníci: psychiater a nutricionista. Žiaci si najprv vypočujú príbeh a potom ich rozdelíme na stanovištia, kde v skupinách preberajú či už odbornú psychiatrickú stránku choroby, alebo riešime základy o výžive a strave. Všetko to prebieha zážitkovým, interaktívnym spôsobom.
Oslovujú vás priamo na mieste študenti, ktorí majú tento problém?
Áno. V každej skupinke sa nájde niekto, kto takto trpí, alebo má vo svojom okolí niekoho takého a chce rady. Niektorí prídu po workshope rovno za doktorom, no najviac ľudí nás oslovuje cez Facebook, keďže im tam nechávame kontakty. Najkrajší pocit je nájsť správu, že žiačka, ktorá sa zúčastnila nášho workshopu, sa po ňom rodičom priznala k svojim problémom a začali to riešiť. Veľa dievčat nám píše aj to, že už chceli začať chudnúť, že chceli byť anorektičkami, ale keď uvideli, čo to znamená, otvorili sa im oči.
Valentínina kniha má rovnomenný názov ako jej projekt, ktorý sa chce postaviť poruchám príjmu potravy. Foto: archív Chuť žiť
Ako prebieha vaša komunikácia s týmito ľuďmi?
Zvyčajne ma oslovujú rodičia a scenár je väčšinou podobný. Opíšu mi problém, ktorý majú, ja sa prípadne ešte opýtam na nejaké podrobnosti, vypočujem ich, povzbudím a ponúknem riešenie. Odporučím odbornú pomoc, nájdem psychológa, psychiatra a nutricionistu, a oni sa mi potom priebežne ozývajú. Často ma spoja so svojimi dcérami, s ktorými komunikujem a som tu pre ne, keď majú ťažké chvíle. Je však dôležité povedať, a ja si to aj uvedomujem, že ja neliečim. Môžem ich len podporiť, motivovať a nasmerovať, no liečia doktori. Základom je vyhľadať odborníka. Lepšie je prísť k psychiatrovi zbytočne, ako prísť neskoro.
Súčasťou projektu je aj už spomínaná kniha o vašej osobnej skúsenosti. Ako sa zrodil tento nápad?
Jedného dňa mi napísal Daniel Hevier, či nechcem napísať knihu o anorexii. Páčila sa mu, no trochu sme sa nezhodli na tom, akým spôsobom ju chceme vydať, a keď sme sa v dobrom rozišli, poslala som rukopis vydavateľstvám. Zobralo ho Elist. Pánovi Hevierovi zostanem navždy vďačná, keďže v tom čase to bolo pre mňa najväčšie postrčenie. Ak bude táto kniha úspešná, chcela by som napísať aj knihu o bulímii, ktorú mi diagnostikovali pred vyše rokom.
Prechod od jedného typu PPP k druhému, konkrétne od anorexie k bulímii, nie je nezvyčajný. Prečo je to tak?
Dievčatá, ktoré trpia anorexiou sú často ako bábätká, musia sa naučiť ako jesť, koľko jesť, kedy jesť aj čo je správna porcia. A keď sa to naučia nesprávne, tak si to so sebou nesú ďalej. Ja osobne viem, ako mám chudnúť aj to ako priberať, ale nájsť správnu strednú cestu je pre mňa veľmi ťažké. Ten prerod v mozgu funguje zvláštne. Ako anorektička som sa bála čokoľvek zjesť, a hlas mojej mamy, ktorá mi vtedy hovorila, že si mám ešte dať, že si to môžem dovoliť, sa premenil na bulimický hlas, ktorý teraz spôsobuje záchvaty prejedania.
Čo bolo u vás zlomom?
Režim, ktorý som mala po anorexii nastavený, som nedržala dlho, čo môže byť spôsobené aj tým, že som odišla z domu na internát. Do Bratislavy som neprišla úplne vyliečená, mala som vtedy cca 44 kíl a môj strach ma opäť prevýšil. Za pol roka som prešla siedmimi typmi diét, vyskúšala som napríklad nízkosacharidovú, strukovinovú či bielkovinovú, a dosť som si tým narušila metabolizmus. Poškodilo sa moje trávenie, vytvorila som si intolerancie, a prišla bulímia.
Tá je charakteristická tým, že máte tiež strach z jedla, ktoré si odopierate, no hlad vás nakoniec premôže a príde obrovský záchvat. Dokážete zjesť 4 – 5 kíl jedla, kotlík guláša zapijete litrom mlieka a neviete to kontrolovať. Potom prídu výčitky a chcete sa toho zbaviť. Často sa to deje aj niekoľkokrát počas dňa a je veľmi ťažké to zastaviť. Bulímia je rovnako nebezpečná ako anorexia, no používa iné cestičky. Máte obrovskú chuť na jedlo, no zároveň ho nenávidíte, a po týchto záchvatoch nenávidíte aj samého seba. Ja som pre ne napríklad často zaspávala do školy a táto choroba začala ovládať môj život. Relaps pri PPP (opätovné prepuknutie choroby, pozn. red.) je veľmi vysoký a preto upozorňujem na to, že je počas tohto procesu dôležité mať pri sebe odborníkov: psychológa, psychiatra a nutricionistu.
Diskusie na krste knihy sa zúčastnila aj špecialistka na rodovú rovnosť Ľubica Rozborová. Foto: Andrej Zeman
Ako rozoznať osobu s PPP?
Často je ťažké to rozoznať na prvý pohľad, pretože anorektička nemusí byť hneď vychudnutá a bulimička má často aj nadváhu. Poruchy príjmu potravy sú chorobou duše a mysle a niekedy je potrebné poznať túto osobu dlhšie, aby ste si to na jej správaní všimli. Napríklad, či sa mení, stáva sa niekým uzavretejším, úzkostlivým, vyhýba sa spoločnosti, je odrazu naštvaný alebo nervózny. Prípadne má pri jedle zvláštne rituály alebo v spoločnosti vôbec neje. Na našom webe máme popísané znaky, ktoré si treba všímať. Ale niekedy je to naozaj ťažké, pretože pacienti s PPP to väčšinou skrývajú, taja, manipulujú a zavádzajú, len aby to nikto nezistil.
Ako im môžeme pomôcť? Čo by ste odporučili ľuďom s týmto problémom, prípadne ich okoliu?
Nemôžete tejto osobe povedať, že to čo robí, je hlúpe a ničí ju to, lebo sa utiahne do seba a nebude s tým chcieť nič robiť. V prvom rade si ju treba vypočuť, porozumieť a ponúknuť riešenie. Ľudom, ktorí si tým prechádzajú, by som poradila vyhľadať pomoc čím skôr. Keď o ňu požiadate, neznamená to, že ste slabý alebo menejcenný, znamená to len, že choroba je v tomto momente silnejšia. Boj bude ťažký, dlhý a príde množstvo zlyhaní, ale život sa v dlhodobom horizonte určite zlepší. Svet, ktorý ponúka liečenie, je totiž tisíckrát lepší ako to utrpenie, v ktorom žijete teraz. Život nemusí byť iba o plochosti brucha a úzkostiach, a ja z celého srdca verím, že to konečne pochopím aj ja a budem môcť povedať, že som vyliečená.
Hlavné foto: Andrej Zeman
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
