Ako dieťa prišiel o ruku, no aj tá zostávajúca mu stačí na to, aby potvrdil príslovie o zlatých českých ručičkách. Namiesto toho, aby sa pripojil k otcovi do vedenia známej siete pekární, rozhodol sa Michal Šnajdr pre vlastnú cestu. Šije batohy a horolezecké vybavenie, s ktorými ľudia zdolávajú osemtisícové vrcholy. Vrátane toho najvyššieho.
Špeciálne topánky si od neho nechal ušiť Andrzej Bargiel, ktorý koncom septembra vystúpil na Mount Everest bez kyslíkovej bomby a následne ho bez nej ako prvý človek na svete celý zišiel na lyžiach.
Konkrétne pre Poliaka ušil Michal Šnajdr špeciálnu topánku či návlek, ktorý si Bargiel nasadil na skialpovú obuv. Tá samotná totiž nie je určená do mrazivých podmienok, ktoré na najvyššej hore sveta prevládajú. Išlo o unikátny výrobok, nič také sa bežne nevyrába.
„Nebolo to prvýkrát, čo sa na mňa obrátil nejaký športovec so špeciálnou požiadavkou. Tu to však bola výzva, pretože som mal len štrnásť dní na to všetko vymyslieť, ušiť a poslať,“ opisuje tridsaťjedenročný Šnajdr. A teraz si predstavte, aká je to asi makačka, keď to musíte zvládnuť len jednou rukou. V Šnajdrovom prípade je to doslova práca na ľavú ruku.
O pravú ruku prišiel po tom, čo uňho lekári náhodou v dvoch rokoch objavili rakovinu kosti, ktorá sa rozšírila takmer do ramenného kĺbu. Amputácia bola vtedy jediným riešením, ako mu zachrániť život.
„Bolo ,šťastie‘, že sa to stalo v takom ranom veku, keď si ako dieťa neuvedomujete, čo sa deje, že máte chorobu, ktorá môže skončiť smrťou. Takže to nemá taký dosah na psychiku.“
Po strednej škole sa rozhodol opustiť teplo domova a zamieril s pracovným vízom na Nový Zéland. Plán bol jasný: zlepšiť sa v angličtine a počas pobytu u protinožcov si nájsť aj nejakú sezónnu prácu, napríklad zber jabĺk. A práve druhý bod sa ukázal ako problém.
Obchádzal jednotlivé farmy, no nikde preňho nemali miesto. „Pamätám si deň, keď som najazdil asi 300 kilometrov a navštívil desať farmárov. Cez telefón sa toho veľa vyriešiť nedá, tak som klopal na dvere.“ Až jeden poľnohospodár mu povedal, že s jednou rukou ho nikto na zber nevezme.
Prácu na druhej strane sveta teda nenašiel, niečo iné však áno: lásku k prírode a k horám obzvlášť. „Hory som si síce obľúbil už vtedy, keď ma niekedy v jedenástich vzal dedo do Švajčiarska. Na Zélande som sa do nich však úplne zamiloval.“
Počas výletov do hôr prepadol behu. Keď si neskôr s kamarátmi v Európe vyskúšal skialpy, prepadol aj im. Natoľko, že sa začal zúčastňovať skialpinistických pretekov. Čo s jednou rukou nie je žiadna sranda, vezmete-li do úvahy, že na skialpoch ľudia najprv vychádzajú kopec, ktorý potom zjazdujú. Výstup len s jednou rukou je náročný. A aj poriadna záťaž na chrbát.
Keď bol v najlepšej forme a chystal sa vyraziť na najťažšie skialpinistické preteky sveta Pierra Menta, prišla pandémia covidu, zavreli sa hranice a bolo po všetkom. Keď sa svet po niekoľkých rokoch opäť rozbehol v normálnom tempe, mal už Michal Šnajdr dostudované a zmenili sa mu priority v tom, čomu sa chce venovať.
Stále však mal blízko ku komunite horolezcov a skialpinistov a to ho priviedlo až k tomu, že sa rozhodol skúsiť ušiť niekoľko batohov priamo určených pre kamarátov horalov. Niť a ihla preňho v tom čase už neboli niečím celkom cudzím, hoci krosne dovtedy nevyrábal.
„Musel som si prešívať rukávy na bundách a mikinách. Kedysi mi to robila babička, ale keď som sa odsťahoval do zahraničia, musel som sa to naučiť sám,“ opisuje Michal Šnajdr, ktorý žil v Dánsku, Rakúsku, na Slovensku a dnes žije v Nórsku, kde má aj svoje štúdio.
„Samozrejme ma to ťahalo ďalej, skúsiť si ušiť niečo vlastné. Vždy som hľadal batoh, ktorý by mi úplne vyhovoval svojimi vlastnosťami, a nenašiel som ho. Tak som si ho nakoniec ušil u mamy na povale.“
Pozeral pritom rôzne tutoriály na YouTube alebo sa s prosbou o radu obracal na svojich známych, až kým sa mu výroba batohov nedostala pod kožu. Keď už mal svoj um aspoň trochu odskúšaný, založil si v auguste 2023 firmu AlpinistLab, ktorá vyrába krosne a iné špecifické vybavenie pre horolezcov a skialpinistov.
Pri navrhovaní svoje nové modely konzultuje so skupinou ľudí, ktorí sú zapálení pre hory. Medzi nimi sú napríklad horskí vodcovia a profesionálni športovci. Prípadne tvorí vybavenie na zákazku, keď sa naňho niekto obráti. „Najlepší ľudia v odbore vyslovene chcú náš produkt a to je obrovská satisfakcia.“
Obrátil sa naňho napríklad nepálsky horolezec Mingma Gyabu Sherpa, ktorý drží rekord za najrýchlejšie zdolanie Everestu a K2. Vo všeobecnosti sú zákazníkmi AlpinistLab známi horskí športovci, horali alebo veľkí nadšenci do lezenia.
Tomu je prispôsobená aj firma, ktorá vyrába modely v nižších nákladoch. „Pohybujeme sa v cenách najdrahších batohov na trhu,“ dopĺňa Michal Šnajdr. Ceny batohov s objemom okolo dvadsať či tridsať litrov u nich začínajú približne na desiatich tisícoch korún.
Napriek tomu nedostatkom záujmu netrpia. „Už teraz mám zákazky na rok dopredu,“ hovorí Šnajdr. Napríklad majú objednávku na tristo batohov pre himalájskych šerpov. Napriek tomu si občas dopraje adrenalínový zážitok, keď sa vrhne do práce na unikátnom kuse.
Často v časovom prese, keď má deadline o dva či tri týždne. To bol ostatne aj prípad výroby špeciálnej topánky pre spomínaný zjazd najvyššej hory sveta.
„Musí to byť vyslovene niečo, čo ma chytí, aby som sa do toho pustil. Vec, ktorú nerobím každý deň, pri ktorej je potrebné sa zamyslieť a vyvinúť niečo nové,“ opisuje, kedy je ochotný sám seba dostávať pod tlak.
Všetky prototypy totiž šije osobne. Aj preto, aby zistil, či pôjde všetko následne vyrábať v spriatelenej továrni na Slovensku. Za rok vyvinie približne desať modelov batohov s tým, že každý takýto proces zahŕňa niekoľko testovacích kusov. Niektoré modely potom vyrába aj v niekoľkých ďalších veľkostiach a modifikáciách.
Hoci už má svoje remeslo v ruke, stále ho pri navrhovaní limituje skutočnosť, že mu chýba jedna ruka. „Povedal by som, že minimálne o tridsať percent času na tom strávim viac. Vďakabohu ma to baví, takže to úplne neriešim.“
„Strihanie je blbé. Skúste si odstrihnúť papier jednou rukou,“ hovorí Michal Šnajdr s tým, že síce existuje laser, ktorý by strihy urobil, no v súčasnosti by to bola veľká investícia.
Podnik síce založil v lete 2023, no naplno ho rozbehol až na konci nasledujúceho roka. Stále je teda na začiatku. Aj preto berie polmiliónové tržby a hospodárenie v strate niekoľko desiatok tisíc korún za rok 2024 ako odrazový mostík.
„Za posledný rok sa tržby niekoľkonásobne zvýšili, ale všetko stále ide do vývoja, do toho, aby sa ustálila kostra podniku.“ Pozitívne vníma, že už majú vybudovanú sieť dodávateľov a výrobcov tovaru.
Keby chcel, mal Michal Šnajdr možnosť byť vo vedení podniku s obratom takmer pol miliardy korún. Jeho otec založil a stále menšinovo vlastní pekárenskú sieť Náš chlieb, no ani jeden z jeho dvoch synov nemal záujem prevziať opraty rodinného biznisu. Väčšinový podiel nakoniec získala investičná skupina Jet Investment miliardára Igora Faita.
„Na mňa je to príliš veľké a asi by ma to priviedlo k šialenstvu. Som orientovaný na to robiť veci štýlom pokus–omyl. V rámci malého biznisu nemusia byť chyby také fatálne,“ vysvetľuje, prečo sa radšej pustil do sveta batohov. Do sveta mieri aj so svojimi batohmi.
Michal Šnajdr má v pláne dostať svoje krosne do obchodov pri populárnych horolezeckých lokalitách. „Chceme byť na miestach, kde vieme, že je silná komunita.“ V pláne je ponúkať svoje produkty napríklad v okolí Mont Blancu, v Japonsku alebo vo Švajčiarsku.
Práve alpská krajina je jedným z hlavných trhov AlpinistLab. „Ľudia sú tam a v Japonsku ochotní si za kvalitu priplatiť. Pokojne si kúpia batohy za dvetisíc eur len pre seba.“
Vo svojom štúdiu má dnes zavesené všetky modely batohov, ktoré doteraz navrhol. Od úplne prvého až po ten posledný. „Nikdy nie som spokojný a stále hľadám, čo by sa kde dalo zlepšiť. Ale je dobré pozrieť sa, ako to vyzeralo pred rokom či dvoma, a vidieť ten progres.“
Popri batohoch sa navyše Michal Šnajdr chystá vydať ešte jedným smerom. V Nórsku teraz buduje konskú farmu a wellness ubytovanie pre turistov.
Článok vyšiel na forbes.cz a autorom je Benedikt Lederer.
