Profesionálny dánsky hráč počítačovej strieľačky Lukas Rossander o tom, ako bez fyzického cvičenia nemôžete byť medzi svetovou špičkou, aj o tom, čo to znamená byť in-game líder.
Lukas Rossander sa živí kladením bômb. A ich zneškodňovaním. Alebo aj streľbou. To všetko, samozrejme, v online prostredí ikonickej počítačovej hry Counter-Strike 2. Dvadsaťdeväťročný Dán v nej patrí k najlepším na svete, počas kariéry už zarobil takmer dva milióny dolárov.
„To číslo je však určite pred zdanením,“ usmieva sa v jednom z pražských hotelov. Do českého hlavného mesta prišiel na tohtoročný turnaj Tipsport Conquest of Prague, z ktorého si víťazný tím odnesie pol milióna korún.
S dánskym tímom Astralis si Rossander, v hernej komunite známy pod prezývkou gla1ve, na niekoľko rokov podmanil svetovú scénu Counter-Striku, dnes už však nastupuje na medzinárodnej súpiske fínskeho tímu Ence.
Counter-Strike 2 je legendárna kompetitívna multiplayerová strieľačka hraná v tímoch päť proti piatim, kde sa hráči stretávajú v rýchlych taktických zápasoch teroristov proti nepriateľským teroristom. Ide o priameho nástupcu legendárnej série Counter-Strike, ktorej korene siahajú až do roku 1999, keď pôvodne vznikla ako modus pre Half-Life.
E-športy sú veľký biznis, príjmy v sektore sa za rok 2024 odhadujú na dve až tri miliardy dolárov. Vidieť to aj na Rossanderovej tímovej mikine, ktorú má na sebe a na ktorej už príliš voľného priestoru nie je. Zaberajú ho logá partnerov ako RedBull, Logitech alebo česká Foodora. Výnimkou pri veľkých turnajoch nie je ani to, že naplnia arény aj pre viac ako 10-tisíc ľudí.
Full-time džob
Ale s tým prichádzajú aj povinnosti pre samotných hráčov. „Hrať Counter-Strike na špičkovej úrovni ako vedľajšiu aktivitu jednoducho nejde,“ hovorí Rossander. „Je to full-time džob a na nič ďalšie nemáte čas.“
On sám si začal hraním menšie peniaze zarábať už ako štrnásťročný, neskôr prešiel na plne profesionálnu kariéru. Dnes má dve deti a premýšľa, čo by okolo najväčšieho športu planéty mohol robiť ďalej. Jeho triapolročný syn už Counter-Strike hrá a Lukas ho musí brzdiť, hrá vraj priveľa.
Podobnú konverzáciu mal ako tínedžer napokon aj so svojou matkou, ktorá mala pocit, že za počítačom trávi príliš veľa času.
Ale taká vysokokonkurenčná už dnes multiplayerová strieľačka Counter-Strike je. A podľa Rossandera to bude onedlho ako v tenise – deti budú musieť začať veľmi skoro, aby sa dostali na svetovú úroveň.
Strednú školu som už dokončoval ako profesionálny hráč. Veľa času som v nej netrávil, jazdil som veľa po turnajoch a zápasy sa často končievali po polnoci.
Kedy ste si uvedomili, že z hrania počítačovej hry môžete urobiť kariéru?
Asi vo chvíli, keď som bol ešte tínedžer a začal si hraním zarábať peniaze. Nie veľa, ale dosť na to, aby som mohol bývať s matkou a nemať pri tom žiadny ďalší príjem. To som mal asi štrnásť. V Counter-Striku vtedy dosť peňazí nebolo, jeho súčasná verzia s číslicou dva ešte ani neexistovala. Niekedy okolo toho veku som videl, že hra rastie na význame, a ak v nej budem dobrý, môžem s ňou vyrásť tiež.
Takže to bola svojho druhu investícia?
To by sa dalo povedať. Skôr by som však povedal, že som jednoducho nejako plával po prúde a užíval si to, čo ma bavilo robiť najviac. Strednú školu som už dokončoval ako profesionálny hráč. Veľa času som v nej netrávil, jazdil som veľa po turnajoch a zápasy sa často končievali po polnoci. Takže si to viete predstaviť.
Bolo to ťažké rozhodnutie? Ako na to reagovali rodičia?
Pamätám si jeden rozhovor, ktorý som mal s mamou. Sadli sme si spolu, pozrela sa mi do očí a povedala, že si myslí, že trávim hraním priveľa času. Musel som jej vysvetliť, prečo hrám tak často a čo to pre mňa znamená. Mala obavy o moje sociálne zručnosti a vzťahy s ľuďmi mimo Counter-Striku. A viete čo? Myslím, že mala pravdu. Je totiž naozaj dôležité mať vlastný život mimo hernej sféry.
Väčšinu života som hral futbal a bol som v ňom dobrý, kým som si ako trinásťročný nezranil koleno. Ale bolo ťažké ma oddeliť od hrania, keď mi tak šlo.
Čo hovoríte na debatu okolo e-športov, teda či majú byť brané ako športy, alebo nie?
Asi vás neprekvapím, ale pre mňa to šport je. Stačí sa pozrieť, aký veľký svet dnes e-športy tvoria, a zväčšuje sa každý deň. Jazdci formuly 1 hrajú e-športy, basketbaloví hráči hrajú NBA 2K. Takže áno, určite je to šport. Navyše pokiaľ sa poriadne nehýbete, nebude z vás dobrý hráč. Aspoň nie v dlhodobom meradle. Nemôžete jednoducho sedieť desať hodín v kuse, objednať si pizzu a kolu a hrať. Možno pár rokov budete v pohode, ale potom vás to dobehne.
Aký máte denný režim?
Veľa záleží na tom, v akej životnej fáze hráč je. Ja mám 29 rokov a dve deti, staršie má tri a pol roka. To, čo robím ja, sa určite líši napríklad od môjho devätnásťročného spoluhráča. Keď som bol mladší, všetko bolo jednoduchšie. Môj mozog bol rýchlejší, moje telo sa zvládalo lepšie regenerovať a nepotrebovalo toľko pravidelného tréningu. Dnes, keď na jeden deň vypnem a necvičím alebo zle jem, hneď to spoznám v hre.
Konzistentnosť dosiahnete ťažko
Ako sa to prejaví?
Som pomalší, môj mozog je pomalší. Som rýchlejšie frustrovaný, rýchlejšie sa naštvem na spoluhráčov aj na seba. Keď však dodržiavam režim, fyzicky cítim, že uvažujem čistejšie a môj výkon v hre ide hore. Preto tiež vidíme veľa hráčov, ktorí majú nestabilnú výkonnosť. Sú dva týždne skvelí a zrazu sa prepadnú o úroveň nižšie. Niečo sa im v živote nedarí, napríklad dôsledné dodržiavanie spánkového režimu, prípadne sú veľmi často na párty alebo majú pásmovú chorobu z preletov.
Preto najviac obdivujem hráčov, ktorí dokážu byť dlhodobo konzistentní, hráči ako s1mple alebo zywoo. S jedným takým som aj hral: s dev1com. Obdivujem tú konzistentnosť, pretože viem, aké ťažké je ju dosiahnuť.
Staráte sa o svoj denný režim sám, alebo je to vec organizovaná tímom?
Zo začiatku som to riešil po vlastnej osi. Ale celý Counter-Strike sa odvtedy veľmi posunul. V tíme teraz máme performance kouča. Každý deň dopoludnia sa stretneme v online prostredí. Vždy začíname dychovými cvičeniami a aktiváciami, čo je pohybové cvičenie. Všetko toto podstupujeme spolu ako tím. Pomáha nám to vytvoriť si vzájomné puto.
Máte nejaký limit? Musí každý urobiť určitý počet kľukov?
Myslím, že ešte v časoch Astralis sme skúšali prísť s nejakou cvičebnou rutinou, ale dnes už sa orientujeme skôr na potreby jednotlivých hráčov.
Bolo v mladosti ťažké udržať si potrebnú disciplínu?
To bolo veľmi ťažké. Pre niektorých to prichádza prirodzene, veľmi záleží na type osobnosti. Pre mňa to ľahké nebolo, musel som sa s tým pobiť. Odohral som napríklad skvelý turnaj, ale v budúcom už som trochu zápasil s motiváciou a nebol zďaleka taký dobrý. Veľmi to ovplyvňovalo celý tím. A to je jedna z najťažších vecí: udržať si stálu motiváciu. Naša práca je postavená na výkone, nejde sa tomu vyhnúť.
Ako in-game líder okamžite spoznám, keď sa niekto z tímu necíti úplne najlepšie. Počujem to v ich hlase, majú nízku energiu.
To asi tiež znamená, že musíte byť pripravený požadovať to od svojich spoluhráčov…
To je naozaj pravda a je to ďalšia ťažká disciplína. Preto je dobré, že máme okolo seba tím koučov, ktorí sa o to môžu postarať. Ako in-game líder okamžite spoznám, keď sa niekto z tímu necíti úplne najlepšie. Počujem to v ich hlase, majú nízku energiu.
Použili ste termín in-game líder – je to špecifická pozícia?
Je. Teraz už mi to tak nepripadá, robím ju skoro desať rokov. Môžete si to predstaviť ako niečo medzi kapitánom a hrajúcim trénerom. Keď som sa stal in-game lídrom v Astralis, bolo to iné. Dnes sú zápasy oveľa viac tímové, všetkých oveľa viac počuť. Počas zápasov robíte ako in-game líder kľúčové rozhodnutia. Predtým to bolo centralizovanejšie, teraz to stojí viac na debate medzi hráčmi. Ale nakoniec je to vždy na mne.
Na prvý pohľad to nemusí byť zrejmé, ale komunikácia je v Counter-Striku nenahraditeľná a musí sa trénovať. Vy ste väčšinu kariéry odohrali v prevažne dánskych tímoch, teraz hráte so štyrmi ďalšími hráčmi a každý je z inej krajiny. Ako to zvládate?
Ence je môj prvý medzinárodný tím, určite sa nevidíme na dennej báze. Ale to sme sa nevideli ani v Astralis a tam sme boli všetci Dáni. Väčšinou sa stretávame online, len občas sa stretávate na tréningovom kempe alebo na turnajoch. Zohrať sa je však ťažké, každý sme z iného kultúrneho prostredia, pracovná etika je iná, hovoríme inými rodnými jazykmi. Hráme oveľa viac zápasov než predtým.
Kedy prišla chvíľa, keď ste si uvedomili, že zarábate celkom slušné peniaze a bude treba sa o ne nejako lepšie postarať?
Keď som sa raz pozrel na účet a povedal si, že už tam toho je veľa a asi by som to mal nejako zainvestovať. Navyše sme to prežívali ešte v Astralis všetci spoločne, delili sme si zárobky rovným dielom. Videl som spoluhráčov, ako peniaze investujú, a uvedomil si, že by som asi mal tiež. Ale peniaze pre mňa nie sú tá najdôležitejšia vec na svete. Samozrejme, starám sa o ne, hlavne odkedy mám deti.
Counter Strike. Foto: Forbes.cz, Steam
Mali ste disciplínu, aj čo sa týka míňania?
Priznám sa, že som bol v prístupe k peniazom taký nonšalantný. Občas som ich vyložene rozhadzoval. Ale určite som postupom času zmenil návyky, hlavne v posledných rokoch, keď som si uvedomil, že ma už toľko rokov na vrcholovej scéne Counter-Striku nečaká.
Myslím, že práve teraz som v pozícii, keď si hovorím, že nemusím zarábať viac, ale určite musím viac šetriť. Nesmiem stupídne míňať, čo som v minulosti robil. Ale môžem povedať, že som určite nemíňal najviac zo spoluhráčov.
Keď je voľno, je párty
Na čo ste míňali najviac?
Na párty. Hneď ako sme mali pár dní voľno, bol čas oslavovať. Ale to bolo pred založením rodiny, teraz už si na svoju poslednú párty ani nespomínam.
Bola pre vás veľká zmena prejsť na veľké turnaje, kde sa hrá pred publikom?
Prvú takú skúsenosť som mal na hernom veľtrhu v Paríži, kde bol ako sprievodný program turnaj. Noc predtým som skoro vôbec nespal, bol som strašne nervózny. Bez spánku sa vyhráva ťažko. Keď potom však prišla prvá veľká aréna, bolo to neuveriteľné. Fanúšikovia vás povzbudzujú, skandujú vaše meno. Je to neuveriteľná skúsenosť a energia. Teraz už vo veľkých halách toľko nehráme. Chýba mi to.
E-športy väčšinou sledujú deti alebo tínedžeri. Zvykli ste si už na to, že ste pre niekoho vzorom?
Uvedomil som si to v celkom mladom veku. V Counter-Striku si môžete za peniaze kupovať debny s odmenami. Videl som mladých chlapcov, ktorí mali problém s gamblingom, kradli kreditky rodičom, aby si mohli staviť. A je smutné sledovať, že aj do toho sa preklápa e-šport, rovnako ako sa to stalo tradičným športom. Povedal som si, že s gamblingom nechcem mať spoločné nič, ničí to vzťahy alebo rovno celé životy.
V Dánsku sa vám podarilo s tímom Astralis vzbudiť vlnu nadšenia pre športy, niekoľko rokov ste kraľovali svetovému Counter-Striku. Zmenilo to diskusiu o športe v Dánsku?
Myslím, že áno. Stala sa z toho mainstreamová vec, zrazu ste mohli sledovať Counter-Strike v televízii. Pre mňa to bolo vtipné, v živote by som nepovedal, že sa nám niečo také môže podariť. Dnes už tímy majú svoje akadémie pre mladých hráčov, kde si z nich buď vypiplajú hráčov pre tím, alebo ich predajú.
Counter Strike. Foto: Forbes.cz, Steam
Hráči sa predávajú?
Áno, práve teraz prichádza na scénu jeden veľmi bohatý tím zo Saudskej Arábie a skupuje tých najlepších hráčov na svete. Budeme tam hrať aj turnaje. Aj mňa si Astralis pred rokmi kúpili. Najvyššia suma, ktorú niekto zaplatil za hráča, aspoň z toho, čo som počul, bola okolo jedného milióna dolárov. A pôjde to len hore.
Premýšľali ste niekedy, že by ste sa presunuli do biznisovej časti e-športov?
Mal som tie myšlienky, ale muselo by to byť stále niečo spojené s hrou samotnou. Len biznis by som robiť nemohol. Koučing by som určite mohol robiť. Alebo športového riaditeľa, kde by som hľadal nové talenty, vyberal kouča a skladal súpisku hráčov, to by ma určite bavilo.
Dobrý hráč musí byť sociálne schopný. Pokiaľ ste „blbeček“, budú to s vami mať spoluhráči ťažké a uškodíte celému tímu.
Bolo by pre vás dôležité sa s mladým talentom aj reálne baviť, a nielen sa pozerať na zápasy?
Určite, je to dôležitá súčasť. Dobrý hráč musí byť sociálne schopný. Pokiaľ ste „blbeček“, budú to s vami mať spoluhráči ťažké a uškodíte celému tímu.
To sa točíme okolo všeobecnej predstavy o hráčoch športov ako úplne asociálnych stvoreniach…
Niektorí sú asociálni, ale sú to skôr výnimky. Top hráči sú veľmi príjemní ľudia a radi s nimi trávite čas. Sám by som povedal, že som sa cez hranie naučil o sociálnych väzbách veľa. V mojom prvom tíme, keď som mal štrnásť rokov, som hral s hráčmi, ktorí mali dvadsaťdva. To mi veľa dalo.
Autor článku Michal Bernáth je redaktor Forbes.cz
