Film o veveričkách nemusí znieť ako najlepší spôsob, ako stráviť voľný večer, napriek tomu zaň rado zaplatí mnoho ľudí. Spoločnosti, ktorým tieto relácie vynášajú milióny dolárov, totiž tvrdia, že majitelia svojim psom uľahčia chvíle, keď ich musia nechať doma samých. Znalci zvierat to vidia inak.
Kanály sú postavené na jednoduchom princípe – aby sa psom necnelo za majiteľmi, keď si musia na niekoľko hodín odskočiť, môžu im zapnúť nepretržite vysielaný program, ktorý zahŕňa napríklad krátke videá z prechádzok či zábery na pobehujúce veveričky. Obraz navyše vysielajú v takom formáte, ktorý je pre psie oči príjemnejší než ľudské relácie.
Celý biznis tak stojí na úľave od pocitu viny – zaplatenie za pustenie televízie je akýmsi odpustkom za to, že majiteľ zvieraťu „ublíži“, teda nechá ho bez ľudskej spoločnosti.
Na tomto princípe založil americký podnikateľ Ron Levi kanál DogTV. Jeho sledovanie stojí v prepočte dvesto korún mesačne, vysiela už 14 rokov a dostal sa do 150 krajín sveta.
Podľa odhadov spoločností Prospeo a RocketReach sa dnes tržby spoločnosti, ktorá zamestnáva približne dvadsať ľudí, pohybujú okolo štyroch miliónov dolárov – teda 83 miliónov korún – ročne.
DogTV sa pritom o zákazníkov delí s desiatkami ďalších spoločností, ktoré ponúkajú takmer identický obsah. Happy Dog TV, Calm Dog TV či Bark TV takisto živia predplatné, pričom len platforma Roku ponúka ďalších dvadsať kanálov zameraných na psy, mačky či kone.
„Nikdy by som za televíziu pre psy nebol ochotný platiť, podľa môjho názoru je to nezmysel,“ hovorí Adam Holeksa, dvojnásobný majster sveta vo výcviku holandských ovčiakov. V tom sa však odlišuje od stoviek tisíc ľudí po celom svete, ktorí svojim miláčikom kupujú podobnú zábavu.
O tento trh má záujem aj Netflix, ktorý ponúka sekciu pre miláčikov nazvanú „Pokukáničko pre psy“. A po zárobku z obsahu pre zvieratá štekajú aj youtuberi, ktorí síce videá poskytujú zadarmo, no zarábajú na reklamách (hoci ich zvieratá nemôžu chápať).
Videá pre psa sú pre tvorcov okrem vysokých počtov pozretí zaujímavé aj preto, že sú extrémne lacné na výrobu. Pes zvyčajne nie je odborník, a tak mu stačí aj niekoľkohodinový záber z jedného uhla na jednu veveričku.
Odborníci sa však zhodujú na tom, že účinnosť podobných relácií je prinajmenšom sporná. Štúdie síce opakovane preukázali, že psy nielen rozpoznajú iné psy na obrazovke, ale zároveň si aj viac užívajú programy, kde pobehujú zvieratá. V tom však problém televízií pre psy nie je.
„Sú schopní to vnímať, ale naozaj len krátky čas, maximálne minúty,“ hovorí Holeksa. S tým súhlasia aj výsledky štúdie univerzity vo Wisconsine, podľa ktorej psy zvyčajne zaujíma televízia od jednej do piatich minút. Pre niektoré zvieratá tak podľa Holeksu môže mať rovnaký efekt aj zapnutá televízia alebo rádio s bežným programom pre ľudí.
Televízia pre psy však podľa neho nedokáže nahradiť nácvik samostatnosti u psa. Na tom je potrebné začať pracovať už od ranej mladosti psa, aby sa človek vyhol problémom so separačnou úzkosťou.
„Ešte nikto neprišiel so zaručeným návodom, ako separačnú úzkosť u psa odstrániť. Majitelia sa tak snažia chytiť hocijakej pomoci – aj tej neosvedčenej,“ vysvetľuje Holeksa.
Aj keby záujem o podobné relácie postupne opadol, najväčšie televízne kanály pre psy už nie sú závislé iba od tomto obsahu. Výnosy, ktoré im priniesol, totiž investovali do rozširovania pôsobnosti – napríklad DOGTV dnes ponúka aj platformu Unleashed, kde majiteľom poskytujú veterinári a tréneri rady.
Najväčšie spoločnosti vysielajúce psí obsah pre televízie potom prevádzkujú aj vlastné kanály na sociálnej sieti YouTube, kde zdieľajú videá pre psy aj ich pánov. Druhú zo skupín sa napríklad BarkTV snaží zaujať rozhovormi so slávnymi milovníkmi psov – naposledy to bol Bob Odenkirk zo seriálov Breaking Bad či Better Call Saul, predtým napríklad s Ginnifer Goodwin, ktorá je známa napríklad z animovaných filmov Zootopia.
Článok vyšiel na forbes.cz.
