Nemyslím si, že ako manažéri či lídri dokážeme človeka skutočne motivovať.
Aj keby sme to veľmi radi mali v rukách a niekedy tak skĺzneme k rýchlym riešeniam „motivácie“ cez peniaze, časom zistíme, že to samo o sebe nestačí.
Naša úloha je v skutočnosti iná. V prvom rade pomáhame ľuďom odstrániť prekážky k ich motivácii. Zametáme im cestičku. Pomalý počítač, ktorý frustruje pri práci. Byrokratický proces, ktorý sa nám votrel do fungovania a už si nikto nespomína, prečo ho vôbec máme. Nedostatok času a pozornosti od tímlídra.
Na to, aby mal človek vyriešené svoje potreby a mohol sa posunúť vyššie k napĺňaniu vnútornej motivácie, potrebuje, samozrejme, aj primeranú odmenu.
Ako to máme u nás? Nemotivujeme bonusmi za splnenie kvartálnych plánov (to by sme ich v prvom rade museli mať). Ak ako firma vytvoríme zisk, o časť z neho sa na konci roka všetci podelíme aj nad rámec bežných výplat, ale nič nesľubujeme dopredu.
Keď sa navalí väčší počet objednávok, zvyčajne na sklade automaticky potiahneme dlhšie, kým nie je hotovo. Keď je toho naozaj veľa, nabehnú pomôcť aj ľudia z kancelárií. Nie preto, že ich k tomu nútime, ale preto, že im záleží na tom, aby bol človek, ktorý nám dal svoju dôveru, spokojný.
V Martinuse koluje za tie roky mnoho anekdot. Kníhkupkyňa, ktorá vybehla za zákazníkom do električky, keď tesne po jeho odchode konečne našla v poličke knihu, ktorú márne hľadal. Človek z logistiky, ktorý na balík zákazníkovi nakreslil delfína, lebo oň poprosil v poznámke k objednávke.
Nič z toho nenapíšete do procesných máp. Ani sme na nič z toho nemali vypísanú odmenu. Dozvedeli sme sa to až po tom, ako sa to stalo. Prečo to teda tí ľudia robia? Pretože vedia, že minimálne jednému človeku tým vyčarili obrovský úsmev na tvári.
Druhou úlohou lídra je byť majákom v hmle. Pripomínať zmysel, prečo to celé robíme, pretože tam podľa mňa tkvie samotná podstata motivácie. Podľa amerického novinára a autora kníh o manažovaní výkonu Daniela H. Pinka sú tromi základnými zložkami práce autonómia, majstrovstvo a zmysel.
Každá z týchto vecí vie byť strašidelná. Dať slobodu v tom, ako človek svoju prácu vykonáva (ktorá však musí ísť ruka v ruke so zodpovednosťou), znamená vzdať sa veľkej časti manažérskej kontroly. Verte mi, stojí to za to a zvyčajne vás ľudia príjemne prekvapia.
Majstrovstvo si vyžaduje priestor, čas a trpezlivosť. A mnoho chýb. Tie vedia niečo stáť, ale nemali by stáť v ceste napredovaniu. A zmysel – neraz najťažšie uchopiteľná veličina.
Aj v Martinuse nám dlhé roky trvalo, kým sme si sformulovali naše poslanie, hoci podvedome sme to robili od nášho vzniku: spájať ľudí s knihami, aby v sebe rozvíjali to dobré. Pomáhať budovať krajinu čitateľov.
Prečo to robíme? Pretože veríme, že ľudia, ktorí čítajú, majú nielen bohatší život, ale dokážu tvoriť aj bohatšiu spoločnosť. Obrazne aj doslovne. Preto je ten pocit, keď uvidíte zrodenie čitateľa – dieťa ponorené do knihy či dievča z osady prvýkrát berúce do rúk knihu – taký neopísateľne naplňujúci. Presne tak dávate práci zmysel.
