Keď vám niekto povie, že má tip, ako rýchlo zarobiť, obvykle na tom veľa pravdy nie je. A ako sa už mnohokrát ukázalo, to isté platí aj pre väčšinu vynálezov, ktoré podľa svojich tvorcov určite zmenia svet. Väčšinou pritom za ich neúspech môže aj „faktor hlupáka“.
O tom sa tento rok presvedčili aj tí, ktorí uverili veľkolepým plánom Marka Zuckerberga. Ten bol o budúcom úspechu projektu Metaverse presvedčený natoľko, že doň vložil osemdesiat miliárd dolárov.
Tento virtuálny svet by mal byť podľa neho ďalším krokom vo vývoji internetu, keď by sa ľudia namiesto plochých obrazoviek radšej stretávali cez svoje 3D avatary v inej realite.
V tej by okrem stretávania sa s priateľmi mohli tiež nakupovať oblečenie pre svojich avatarov či vybavenie do virtuálnych domovov, hrať spolu hry, cvičiť či pracovať z virtuálnej kancelárie s kolegami po celom svete.
„Metaverse nie je niečo, čo vytvorí nejaká firma. Je to ďalšia kapitola v celkovom vývoji internetu,“ vyhlásil kedysi Zuckerberg, ktorý bol presvedčený, že keď s týmto nápadom nepríde Facebook, uspeje s ním niekto iný.
V marci však spoločnosť s dnešným názvom Meta oznámila, že hlavná súčasť Metaverse nazývaná Horizon Worlds na okuliaroch pre virtuálnu realitu končí. Dôvodov našli americkí technologickí novinári mnoho – napríklad neschopnosť služby udržať si používateľov, ktorí sa ju rozhodli aspoň raz vyskúšať.
K jej neúspechu zrejme prispel aj mylný predpoklad, že ľudia chcú vo virtuálnom prostredí komunikovať radšej ako na bežných sociálnych sieťach či konštantné firemné reorganizácie, ku ktorým pri tvorbe projektu dochádzalo.
Okrem iného však Metaverse narazil na „dork factor“, teda „faktor hlupáka“. Ten sa vzťahuje k produktom, ktoré vyzerajú tak stupídne, že ich využívaním zo seba človek v očiach druhých urobí hlupáka.
Vie, že vyzerá zle?
Také označenie sprevádza Metaverse už od jeho predstavenia a napríklad článok amerického Forbesu z roku 2022 s titulkom „Nechápe snáď Mark Zuckerberg, ako zle jeho Metaverse vyzerá?“ získal na sociálnej sieti Reddit 51-tisíc súhlasov.
Ustavičné vtipy zdieľané na sociálnych sieťach sa pritom miliardára dotkli. „Viem, že keď niekedy uvedieme na trh produkt, objaví sa taký vtip, keď ľudia hovoria: ‚Hej, minuli ste všetky tie peniaze a vyrobili ste toto,‘ a to je… Myslím, že to nie je úplne správny spôsob, ako o tom uvažovať,“ povedal vtedy investorom.
Lenže vtipy neprestávali, a to aj preto, že si Zuckerberg za projektom stál, hoci na ňom Meta prerábala miliardy dolárov. Do uťahovania si z virtuálneho sveta sa zapojil aj zakladateľ sociálnej siete X Jack Dorsey či Rada pre cestovný ruch Islandu.
Meta
Namiesto zmeny sveta tak ultradrahý projekt dokázal prilákať iba pár stoviek tisíc používateľov a teraz za posmechu pomaly končí.
Segway mení svet
Keď sa obzrieme späť, snáď ešte neuveriteľnejšie boli predpovede o spoločnosti Segway. Ich dvojkolesové elektrické dopravné prostriedky mali podľa novinárov aj najúspešnejších podnikateľov doslova zmeniť svet.
Miliardár Steve Jobs o vozidle v roku 2001 povedal, že to je „rovnako významná záležitosť ako PC“, Jeff Bezos hovoril o „úplne novom prístupe k mestskej doprave“ a investor John Doerr ich nazval „najvýznamnejším vynálezom od dôb internetu“.
Magazín Time si dokonca v roku 2001 dal dopravný prostriedok na obálku s popisom „znovuobjavenie kolesa“. Vynálezca produktu Dean Kamen v článku označil Segway za inováciu, ktorá „bude pre auto tým, čím bolo auto pre konský povoz“.
SITA, AP
Ubehlo štvrťstoročie, no ľudia stále chodia pešo alebo jazdia autom, zatiaľ čo spoločnosť Segway po vyrobení 140-tisíc kusov prostriedkov prešla radšej na produkciu elektrických skútrov.
Za dôvod pre zlyhanie vynálezu sa obvykle považuje cenovka päťtisíc dolárov za najlacnejší model, ako aj fakt, že mestá neprišli na to, či je ich lepšie nechať jazdiť po chodníku, alebo po ceste.
Podľa organizácie vzdelávajúcej biznisových lídrov Boma bol za tým aj fakt, že ten, kto išiel Segwayi, vyzeral zle. „A nie len tak hocijako zle. Vyzeráte tak zle, že vás nikto neprehliadne. Segway vás opticky zväčší a zvýši, takže každý vidí, ako vyzeráte zle,“ píše organizácia.
Google Glass: cool?
„Faktor hlupáka“ sa prejavil aj pri inom vynáleze, ktorý mal tiež zmeniť svet – pri inteligentných okuliaroch Google Glass.
Ako píše Boma, keď je viac „cool“ robiť si z vášho produktu vtipy ako ho využívať, máte problém. To sa stalo aj okuliarom, ktoré magazín The Guardian nazval v roku 2014 prvým z nositeľných počítačov, „ktoré zmenia svet ako kedysi kníhtlač“.
„Myslím, že ľudia zistia, že sa budú cítiť v podstate bezbranní a osamelí, až to v jednej chvíli nebudú mať. Budú mať pocit, ako by boli odrezaní od sveta,“ povedal o nich o rok skôr investor Marc Andreessen.
Lenže internet mal z čudne vyzerajúcich okuliarov skôr zábavu a vznikol napríklad aj blog „Bieli muži s Google Glass“, ktorý zdieľal fotky vtipne vyzerajúcich mužov s týmito okuliarmi. Technológia za 1 500 dolárov vydržala ani nie rok, než Google oznámil jej stiahnutie z predaja
„Tak nejako som to trochu uponáhľal a hovoril si: ‚Hej, ja som ďalší Steve Jobs, toto zvládnem. Ta-dá!‘,“ spomínal potom spoluzakladateľ spoločnosti Google Sergey Brin. Priznal, že ho vtedy osobné ambície zaslepili a on si neuvedomil, že ľudia nič také zatiaľ nechcú.
Firmy však s ponúkaním doplnkov na tvár neprestávajú. Podobný problém ako Google Glass tak riešia aj VR okuliare Vision Pro od Apple, ktoré magazín Wired nazval „drahým prešľapom“, a niektoré negatívne reakcie prichádzajú aj na inak normálne vyzerajúce Ray-Ban Meta AI okuliare, ktoré podľa niektorých nemajú dostatočnú výdrž.
Opraviť sa to síce dá kúpou externej batérie, mať však na jednej strane okuliarov zavesenú krabičku „faktoru hlupáka“ zrejme veľmi nepomáha.
3D realita
Nie vždy však za neúspech môže faktor hlupáka. Veľké nadšenie kedysi bolo aj z 3D tlačiarní, ktoré síce úplným fiaskom neskončili – dnes sa ich predávajú milióny kusov ročne –, vízia jednej v každom byte sa však ako realistická neukázala.
Predstava takého sveta vychádzala na začiatku minulej dekády z predpokladu, že keď sa tlačiarne postupne zmenšujú a ich obsluha zjednodušuje, je isté, že sa v blízkej budúcnosti rozšíria podobne ako replikátory v seriáli Star Trek. To by umožnilo upustiť od doterajšieho systému predaja tovaru a každý by si tak mohol vytvoriť takmer všetko, čo by mohol chcieť.
Už v roku 2006 britský denník The Guardian k vtedajšej tlačiarni RepRap napísal: „Hovorí sa o nej, že je to vynález, ktorý zvrhne globálny kapitalizmus, odštartuje druhú priemyselnú revolúciu a zachráni životné prostredie – a možno kvôli nemu príde o prácu aj Santa.“
O deväť rokov neskôr vyhlasoval Jonathan Jaglom, generálny riaditeľ spoločnosti MakerBot zameranej na 3D tlač, že verí, že v budúcnosti bude mať doma tlačiareň každý. „Myslím, že zatiaľ sme sa tam ešte nedostali, ale rozhodne sa tým smerom uberáme. Je to naozaj otázka používateľskej prívetivosti,“ povedal pre web The Motley Fool.
Prečo to nevyšlo, sa preberá dodnes, často ale znie ako odpoveď to, čo už predpokladali jej propagátori pred dekádou – na rozdiel od bežnej tlačiarne s ňou je stále oveľa viac práce. Keď navyše nastane problém, je zložitejšie ho vyriešiť ako pri 2D tlačiarni.
Širokého uplatnenia sa navyše dočkali iba 3D tlačiarne schopné tlačiť z plastu, čo výrazne obmedzuje škálu možných využití. Niektoré z materiálov potom nemožno použiť na podávanie jedla a nesmú sa dávať do umývačky ani nechávať v rozpálenom aute.
V tomto prípade vynález oslavovaný ako niečo, čo zmení svet, nesplnil očakávania hlavne pre praktické a technické obmedzenia. Pôvodné očakávania od neho skrátka vyžadovali viac, než čoho bol schopný.
Je AI viac ako oheň či elektrina?
Porovnajme to s tým, čo sa dnes hovorí o umelej inteligencii. Napríklad generálny riaditeľ Google Sundar Pichai o nej povedal, že „je pravdepodobne najdôležitejšou vecou, na ktorej ľudstvo kedy pracovalo“ a považuje ju „za niečo oveľa zásadnejšie ako oheň alebo elektrinu“.
Hoci sa na nej nejazdí a človek si ju nemusí dávať na tvár, za jej využívanie sa aj tak mnoho ľudí hanbí. Minuloročná štúdia spoločnosti WalkMe napríklad zistila, že 49 percent Američanov zamestnaných v korporáciách niekedy tvrdilo, že AI nepoužívajú, aby sa vyhli kritike.
AI4
U šéfov bolo toto číslo ešte vyššie – 53 percent. Obe skupiny sa boja, že keď o nich ostatní budú vedieť, že AI používajú, budú ich považovať za menej kompetentné a lenivé.
Dosť možno tak medzi faktormi, ktoré rozhodnú o úspechu umelej inteligencie, bude aj to, či jej používanie zostane aktivitou „pre hlupákov“ a či jej schopnosti nevidíme až príliš optimisticky, rovnako ako to bolo v prípade 3D tlačiarní.
Autor článku je Filip Vokoun, Forbes.cz
