Slovenská umelkyňa Dominika Žáková sa stretla s dobrovoľníckym programom Buddy prvýkrát, keď skončila školu. Ako vyštudovaná maliarka z Vysokej škole výtvarných umení začala pracovať a viesť Galériu Dunaj v Bratislave, kde mala aj vlastný ateliér. Nemala práve ľahké obdobie v živote, keď si všimla na Facebooku výzvu kamarátky, že Buddy hľadá dobrovoľníkov. Bez toho, aby správu dočítala celú, odpísala a ponúkla priestor galérie na stretnutie detí z detského domova. Odvtedy ubehli už takmer štyri roky a Dominika v osobnej výpovedi hovorí, ako jej to zmenilo život.
„Mala som vtedy pocit, že nie som úplne naplnená tým, čo robím. Bavila ma maľba aj práca v galérii, ale trochu som sa spytovala, či to má význam a či umenie nie je príliš elitárske. A zároveň som sa cítila rozmaznaná, že si svoje starosti vyberám sama. Platí to aj dnes. Keď ma niečo trápi, alebo som prepracovaná, je to moja voľba… Nemusím sa zaoberať naozajstnými problémami ako vojna, alebo že nemám rodičov, som hladná alebo nemám peniaze na slobodu. Akoby boli moje starosti banálne,“ otvára svoje rozprávanie Dominika.
Bazár, kde zjednávate ceny nahor. Organizuje ho Jakab, Miezga a Latinák
„Vtedy som to nevedela až tak sformulovať, no cítila som vďaku za to, že som mala super rodinu, ktorá ma podporovala v tom, čo som chcela robiť, aj keď sa dovtedy nikto z nich nevenoval umeniu. Mať úplnú, milujúcu rodinu a nežiť na ulici, nie je samozrejmosť. Povedala som si, že by som to mala nejako vrátiť naspäť,“ hovorí mladá maliarka.
Deti z detského domova, ktorým program Buddy hľadá starších kamarátov – dobrovoľníkov, ktorí by im ukázali svet za bránami detského domova a zároveň im podali pomocnú ruku, keď ju budú potrebovať, sa aj naozaj stretli u Dominiky v galérii. Nekreslili si však, ale hovorili o osobných financiách. Starší vysvetľovali deťom, koľko peňazí treba na život. Umelkyňu hneď zapojili do všetkých aktivít. Pôvodne si myslela, že to bude len zábavné popoludnie. Uvedomila si však, že to nie je neštruktúrované stretávanie sa s deťmi, ale vždy má cieľ a deti sa niečo naučia.
Girl power alebo ako nadchnúť viac dievčat pre IT
Ako sama hovorí, už hneď na prvýkrát musela vyjsť zo svojej komfortnej zóny. Po škole bojovala s tým, že bola introvert. Čiastočne práca v galérii, čiastočne Buddy to zmenili a dnes je z nej naučený extrovert.
Dominika pri rozhovore o jej dobrovoľníckej skúsenosti. Foto: Veronika Raganová
Aby sa mohla pridať k programu Buddy, musela prejsť sériou pohovorov. „Len tak ma neprijali,“ smeje sa. Pýtali sa na jej motiváciu, prečo chcela byť dobrovoľníkom, či si tým nechce liečiť vlastný problém alebo či nemá spasiteľský syndróm. Dobrovoľník by sa nemal stať buddym len z pocitu samaritánstva. Je dôležité, aby bol vyrovnaný sám so sebou a vlastným životom. „A potom to už išlo rýchlo. Zrazu som chodila na sústredenia, víkendové stretnutia. Zo začiatku som do toho skočila zbrklo a prichádzala som len postupne na to, že si vytváram vzťah s dieťaťom na veľa rokov. Až neskôr si uvedomila, aká je to veľká zodpovednosť. Nechcela som byť ďalší človek, ktorý moju novú kamarátku opustí,“ vysvetľuje Dominika.
Dominika a jej buddy Dominika Žáková (vpravo). Foto: Archív Dominika Žáková
Zoznámili sa už po pár týždňoch na jednom z víkendových stretnutí. Dobrovoľník dieťa z domova nemá automaticky pridelené, ale organicky sa „nájdu“. „Na chate sme hrali zoznamovacie hry, kde klasicky každý niečo o sebe povedal. Bolo to aj trochu potrebné ťahať z detí, lebo sa hanbili. Hoci je to banálna vec, ale to, že sa s Dominikou voláme rovnako, vytvorilo medzi nami spojivko. Mala vtedy 16 rokov a hneď to zaklaplo. Veľmi skoro mi povedala, že má 2-ročného syna. Všetko to bolo spontánne,“ spomína Dominika.
Najprv sa stretávali spoločne aj s inými deťmi a dobrovoľníkmi, pomohlo im to budovať si vzťah. Nadviazať silnejšie spojenie trvalo omnoho dlhšie, než čakala. Hoci ju na to na školeniach pripravovali, predsa len ju to prekvapilo. „Kým medzi nami vznikol reálny vzťah a Dominika sa mi dokázala otvoriť a povedať aj niečo negatívne, ubehol približne rok. Dieťa chce totiž ukázať len to pozitívne. Bojí sa, že tým ťažkým dobrovoľníka odstraší. Môžeš mu hovoriť, že mňa to neodstraší, ja som tu aj v dobrom, aj v zlom. Ale dieťa si to musí najprv zažiť. Je to úplne prirodzené po tom, čo zažili. Klobúk dole, že sú schopné vôbec dôverovať. Pamätám si, ako som Dominike písavala na Facebooku, čo mám nové. A keď som sa spýtala, ako sa má ona, povedala automaticky, že dobre a to bolo všetko,“ smeje sa Dominika.
Ako k sebe Dominiky našli cestu
Až keď sa vyskytol prvý závažný problém a Dominika sa jej ozvala, vedela, že je dobre, hoci tá situácia dobrá vôbec nebola. Cítila, že jej už dôveruje natoľko, že sa jej opýta v ťažkej chvíli, čo má robiť. Nevedela jej poradiť a zavolala Janette Maziniovej, ktorá v tom čase pomáhala projekt rozvíjať. Pomohlo jej, že sa mala na koho obrátiť. Na niektoré problémy dobrovoľník nie je pripravený, vtedy mu podá pomocnú ruku Buddy tím. Od začiatku dobrovoľníkom hovoria, že nie sú psychoterapeuti a nemajú s deťmi otvárať traumatické udalosti. Keď sa im dieťa zverí, mali by na to reagovať. Ak je to ťažší problém, mali by sa na nich obrátiť.
Takto vyzerajú diela umelkyne. Foto: archív Dominiky Žákovej
Dnes už spolu hovoria o problémoch aj radostiach. Veľa ich stretnutí prebieha pri šálke kávy. Niekedy sa vidia častejšie, inokedy majú, ako Dominika hovorí, suchšie obdobie. Ako napríklad tento rok v lete. Vníma, že Dominika je staršia a vie si lepšie poradiť, je samostatnejšia.
Cíti, že program nepomáha len jej mladšej kamarátke, ale aj jej samej. „Ukázalo mi to, že nemám brať ako samozrejmosť, že mám rodičov. Je to najprirodzenejšia vec, ale zároveň ten najväčší zázrak. Určite mám aj inú perspektívu na veci. Už len to, keď si predstavím, že Dominika vstáva pred piatou, aby mohla ísť do školy. Po vyučovaní ide na prax a potom za synom, aby s ním strávila čas. Večer sa ešte učí, aby to zase zopakovala ďalší deň. A ešte si aj nájde čas na naše stretnutia. Nezatrpkla, nerada sa sťažuje. Veľmi ju obdivujem,“ hovorí Dominika. „Niekedy, keď mám pocit, že nevládzem a nie som dobrý dobrovoľník, v takých momentoch mi napíše, aby sme išli na kávu. Aj ona ma vie zdvihnúť a povzbudiť. Sme ľudia. Aj ja aj ona robíme chyby,“ uzatvára svoje rozprávanie s pokorou v hlase Dominika.
P. S. Program Buddy bol jeden z troch projektov, pre ktoré sa vyzbieralo v pondelok 4. decembra počas charitatívnej aukcie na galavečeri Forbes Top Covers 33 600 eur.
Dominika je na titulnej fotografii v tričku Buddy. Foto: Veronika Raganová
