„Koho to zaujíma, čo ty žiješ?“ spýtal sa raz vyčítavo Jany Farmanovej kurátor v začiatkoch jej profesionálnej kariéry. Od absolvovania Vysokej školy výtvarných umení v roku 1996 si razila pomocou maľby vlastnú cestu a uprostred trendov, ktoré neobchádzajú ani svet výtvarného umenia, sa držala vlastného maliarskeho presvedčenia.
Jej maľby sa zameriavajú na ženské subjekty. Dievča, ktoré si zapletá vrkoče. Utrápená žena s tvárou v dlaniach, žena spiaca, usmiata mladá žena v záhrade zaliatej slnkom a s kocúrom na nohách alebo dievča v bielom, stojace v jame vykopanej na bazén.
Témy, ktoré ju zamestnávajú, sú vo výsledku skôr univerzálne ako čisto ženské. A mať v zbierke Farmanovú je znak dobrého vkusu.
Ak by sme si mali pomôcť názvom známeho literárneho diela – románu Thomasa Hardyho –, dokonale platí, že Jana Farmanová si nespochybniteľné postavenie na slovenskej aj českej umeleckej scéne budovala „ďaleko od hlučného davu“. Nikdy nebola súčasťou víru umeleckého sveta v lokálnych metropolách. Napriek tomu je dnes jedna z najvýznamnejších súčasných slovenských maliarok.
Už na strednej škole sa venovala umeniu, v Bratislave na známej „šupke“ (Škola umeleckého priemyslu Josefa Vydru) študovala keramiku. Počas tínedžerských rokov sa stále viac venovala aj maľbe, v ktorej sa rozvíjala aj ako študentka Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave.
Na vysokú školu nastupovala v zlomovom roku 1989, keď celá spoločnosť vtedajšieho socialistického Československa žila nezastaviteľným pádom železnej opony.
„Nastúpila som do prvého ročníka v čase, keď v Československu prebiehali obrovské spoločenské zmeny, ako študenti sme chodievali na námestia, maľovali transparenty. Transformovala sa aj samotná škola, zrušili sa rôzne ideologické predmety, mnohí ľudia na škole sa vymenili,“ spomína Jana Farmanová, keď si u nej doma sadáme k čaju v útulnom rodinnom dome v Nitre. Na radiátore pri nás pospáva bezsrstý kocúr plemena sfinga, ktorého znalci jej diel poznajú z viacerých obrazov.
Jana Farmanová. Foto: Miro Nôta
Na vysokej škole zažila ako maliarka „veľký prerod“. K trom významným osobnostiam, ktoré ju v tomto období najviac formovali, patril Ľudovít Hološka, maliar a pedagóg, ktorý ju naučil „disciplíne, akémusi zenovému sústredeniu sa na kresbu, a pokore“.
Významný vplyv mal na ňu aj profilový pedagóg Ján Berger, cez ktorého sa podľa Jany Farmanovej študenti dostávali aj k autorom, ktorých bežne na dejinách umenia veľmi nerozoberali, napríklad k nabistom (francúzske výtvarné hnutie z konca 19. storočia pod vedením maliara Paula Sérusiéra, nabisti odmietali pravidlá akademickej perspektívy, boli proti kopírovaniu podľa prírody – pozn. red.).
Tretia osobnosť, ktorá mala na Janu Farmanovú a jej prístup k maľbe veľký vplyv, bol grafik Jiří Lindovský, ktorý vyučoval kresbu. „Hovoril nám o motoroch, lietadlách, aj o tom, že aj ľudské telo je ako komplexný fungujúci stroj,“ spomína maliarka. Počas vysokej školy sa figurálnej maľbe, akú u nej poznáme dnes, ešte nevenovala, viac ju to ťahalo k abstrakcii. Potom však prišiel zlom.
„Pre materstvo a doslova pôrod som začala riešiť figúru. Z toho vychádzala aj moja diplomová práca, ktorá mala názov Chvála všednosti. Maľovala som veci spojené s materstvom a dieťaťom, ktoré boli v tom čase mojím reálnym svetom, životom, ktorý som dennodenne žila,“ spomína Jana Farmanová.
Ťažké roky
Po ukončení školy v roku 1996 bol jej vstup do sveta profesionálneho umenia ťažký. Spoločne s manželom, oceňovaným architektom Viktorom Šabíkom, sa vrátili do rodnej Nitry, a tak sa fyzicky, ale aj vnútorne výrazne vzdialila od rušného umeleckého sveta a na niekoľko rokov stratila kontakt s umeleckou societou. Aj keď veľkú časť jej života vtedy prirodzene zaberalo materstvo, umeleckej tvorby sa nevzdávala ani v tomto období.
„V roku 1996, keď som skončila školu, boli pre maľbu, akej som sa venovala ja, veľmi ťažké roky. Trendom bolo vtedy konceptuálne umenie, inštalácie… Mnoho ľudí z umeleckých kruhov vtedy presvedčených maliarov, ako som bola aj ja, považovalo za spiatočníkov,“ hovorí Jana Farmanová.
Jana Farmanová: Krok do svetla. 180 x 130 cm, olej, 2025.
Napriek tomu na tvorbu nijako nezanevrela. Pár rokov po prvej dcére sa jej narodila aj druhá a Jana Farmanová popri starostlivosti o dievčatá vytrvalo pokračovala v maľbe a vždy, keď mala pohromade ucelený cyklus obrazov, snažila sa nájsť hoci aj malú galériu či iný verejný priestor, kde by ich vystavila. Už vtedy sa častejšie presadzovala v Čechách, kde nadviazala kontakt s kurátorom Petrom Vaňousom, v súčasnosti významným teoretikom a kurátorom pre maľbu, s ktorým dodnes spolupracuje.
Jana Farmanová (1970)
Je významná slovenská maliarka, figuralistka, rodáčka z Nitry. Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave študovala v ateliéri maľby u profesora Jána Bergera.
Na výtvarnej scéne pôsobí od konca 90. rokov, spočiatku však bola viac známa v Čechách, kde mala desiatky samostatných aj skupinových výstav. Jej maľby zobrazujú najmä ženy v rôznych situáciách a prostrediach, vo svojej tvorbe sa zaoberá skúmaním ženskosti, každodennej všednosti a prežívaním rôznych situácií. V jej tvorbe je zároveň viditeľné aj autorkine zanietenie pre japonské umenie.
Na konte má množstvo výstav doma aj v zahraničí. Samostatné výstavy absolvovala v rôznych galériách na Slovensku, v Česku, Portugalsku, Taliansku, Francúzsku, Nemecku, Maďarsku, skupinové okrem toho aj v Poľsku, Rakúsku, Belgicku, Nemecku, Spojenom kráľovstve či USA. Jej diela sú v zbierkach mnohých súkromných zberateľov (Sammlung Würth, Zbierka Linea) a sú aj súčasť galeristických zbierok na Slovensku (Galéria mesta Bratislavy, Nitrianska galéria), v Česku (Wannieck Gallery Brno, Muzeum umění Olomouc) aj v Nemecku (Sammlung Würth).
„Scéna v Česku bola a stále je oveľa väčšia, a hoci aj tam bolo v tom období rozšírené konceptuálne hnutie, zostala tam aj druhá scéna, založená na maľbe, kresbe a soche. V Česku bol priestor pre každého,“ hovorí Jana Farmanová.
Domov na Slovensko sa symbolicky vrátila až začiatkom nultých rokov. Neskôr, okolo roku 2008, napríklad v Bratislave vznikla galéria Krokus (zanikla v roku 2019 – pozn. red.). Zakladala ju kurátorka Gabriela Kisová, ktorá Janu Farmanovú priamo oslovila na spoluprácu a vydala aj jej prvú monografiu.
Na Slovensku sa v tom období opäť oživil záujem o maľbu. (Vďaka Kisovej aktivitám v rámci galérie Krokus dostali na Slovensku väčší priestor aj ďalší výtvarníci, napríklad Erik Šille, Lucia Dovičáková, Klaudia Kosziba a mnohí ďalší.)
Ľudia v kríze
Ak je pre nás tvorba Jany Farmanovej neoddeliteľne spätá výsostne so ženskými témami, samotná autorka sa takémuto schematickému „zaškatuľkovaniu“ bráni. Počas troch dekád totiž jej tvorba pokrýva oveľa širší záber tém.
„Postupne som sa autorsky vyvíjala, po diplomovke, deťoch a očarení materstvom a každodennosťou som sa po návrate do Nitry začala stretávať s ľuďmi, s ktorými som dlhší čas nebola v kontakte. Väčšinou to boli ľudia o niečo starší odo mňa. Kým som ich portrétovala, rozprávali sme sa o živote a všetkom možnom. Z rozhovorov vyplynulo, že všetci boli v nejakej kríze, každý z nich niečo riešil – a tak vznikol cyklus Ľudia v kríze.“
Jana Farmanová. Foto pre Forbes: Miro Nôta
Neskôr prešla v maľbe do abstrahovanejšej podoby a vytvorila cyklus Naboso. Na vysokých 2,5-metrových maľbách zobrazovala vysoké ženské postavy. Následne vznikol aj cyklus Ženské hračky, v rámci ktorého pracovala so ženskou postavou skôr v symbolických naratívoch.
Ako dokázala ako matka dvoch malých detí oddeliť svoj pracovný svet od materských povinností a všetkého, čo s tým súvisí? „Vždy som sa to snažila robiť vedome. Keď som bola s dcérami, bola som naplno s nimi, a keď som bola v ateliéri, riešila som svoju prácu, svoju identitu. Nechcela som stratiť samu seba, nechcela som, aby moja identita bola jedine to, že som matka,“ hovorí maliarka.
Akadémia umení
Dvadsaťštyri rokov tvorila ako umelkyňa v slobodnom povolaní a vo veku 48 rokov nastala v jej živote ďalšia zmena. Nastúpila na Akadémiu umení v Banskej Bystrici, kde učí dodnes. Najskôr vyučovala základy maľby a maliarske techniky, teraz vyučuje figurálnu kresbu.
„Byť v kontakte s mladými ľuďmi je pre mňa pozitívne z viacerých dôvodov. Väčšinou sú dnes na umeleckých školách dievčatá. A možno aj preto, že ja sama mám dve dcéry, dokážem sa s nimi veľmi dobre porozprávať. K študentkám mám veľmi otvorený, možno až mamičkovský vzťah.“
Aktuálne sa Jana Farmanová výraznejšie venuje téme Vrkoče ako korene, na ktorej pracuje v rámci svojej dizertačnej práce. Ako vysvetľuje, ide o analýzu spojitosti medzi tým, ako sama premýšľa o maľbe, a starým japonským umením. Dlhodobo ju zaujíma a fascinuje šintoistické premýšľanie o svete, pre ktoré je príznačná veľká úcta k predkom a ktoré je s pôvodným japonským náboženstvom úzko späté.
archív Jany Farmanovej
„V tvorbe rozvíjam tému Vrkoče ako korene, ktoré sú z môjho pohľadu akýsi symbolický ženský koreň a prepojenie s minulými generáciami. Je v nich genetický kód, trpezlivosť, vytrvalosť. Zároveň je to aj akési vizuálne lano či reťaz, ktorá z minulosti prechádza do prítomnosti a smeruje do budúcnosti. Vrkoče sú symbol kontinuálnej vnútornej premeny pod vplyvom všetkého, čo nás v živote postretne,“ vysvetľuje autorka.
Za spomienku určite stojí aj téma spiacich ľudí, ktorých začala maľovať okolo roku 2009 či 2010. Inšpirácia pre prvý obraz bola jej spiaca dcéra, v tom čase ešte malé dieťa, na ktorú cez okno počas oddychu dopadli slnečné lúče tak, že jej tvár v slnečnom svetle takmer zanikla. Janu Farmanovú spomínaný výjav očaril nielen vizuálne. Na hlbšej úrovni odhaľuje jednu z právd života.
„Keď nespíme, stále sa o niečo snažíme, robíme rôzne veci, sme aktívni, aby sme niečo dosiahli, ovplyvnili či zmenili seba alebo svoje okolie. Ale keď spíme, svet naďalej funguje aj bez nás, všetko plynie ďalej,“ hovorí Jana Farmanová.
„Ľudský život je krátky a my sme vo svete len drobučké zrnko. Do istej miery to môže znieť ako fatalizmus, ale je za tým skôr myšlienka, že veciam v našom okolí niekedy treba nechať voľný priebeh a viac pracovať so sebou samým vo svojom vnútre. Bude tak, ako to má byť. Život je len krátka chvíľa.“
