Martin Navrátil precestoval všetky kontinenty sveta, no napriek tomu nemá rád, keď ho niekto nazve cestovateľom. Na to, aby niekde vycestoval, potrebuje oveľa hlbší dôvod, než je lacná letenka. O cestovaní pútavo nielen rozpráva, ale aj píše. Svoje zážitky z ciest a rady pre ďalších cestovateľov pravidelne zverejňuje na blogu Travelistan. Vlani vydal aj svoju prvú knihu Okolo sveta.
Po výlete do Antarktídy môžete povedať, že ste boli na všetkých kontinentoch sveta. Čo ďalšie vás motivovalo vybrať sa na juh?
Do Antarktídy som chcel ísť už dávnejšie. Moje cesty však vždy musia mať nejaký zmysel, myšlienku. Dnes je veľmi populárne navštevovať krajiny len preto, že tam bola lacná letenka. Mne sa to však zdá plytké.
Na najjužnejší kontinent som mohol ísť veľkými zaoceánskymi loďami, ale aj keby som to mal celé zaplatené, nepáčila sa mi tá predstava. Stále som hľadal pridanú hodnotu. Tá prišla, keď som stretol jedného známeho a on mi opísal, ako sa do Antarktídy dostal na plachetnici. Vtedy mi došlo, že to je presne to, čo chcem. Zažiť podobný pocit ako námorníci, ktorí sa plavili cez Drakov prieliv a zároveň sa o svoju loď starali sami.
Vedel som, že mi bude zle. Mám veľký problém s morskou chorobou, vracal som aj na Balatone. Dostať ju môžu aj skúsení námorníci, no tí si s ňou vedia lepšie poradiť. Napriek tomu som sa rozhodol prihlásiť, až potom ma zaujímala cena. Neľutujem ani cent.
Koľko vás to vyšlo?
Plavba trvala 52 dní a stála 9100 eur, letenky stáli 600 eur. Veci a výstroj som mal už vopred, ale keby si ich niekto kupoval na poslednú chvíľu, celková suma za výlet by bola okolo 13-tisíc eur.
Pre porovnanie, sedem dní na zaoceánskej lodi stojí 4500 eur. Takže v konečnom dôsledku sa mi plachetnica s menším komfortom oplatila oveľa viac. Pokiaľ sa chce niekto vybrať do Antarktídy, poradil by som mu, nech ide čo najskôr. Ceny majú v tomto prípade stúpajúcu tendenciu, všetko bude onedlho extrémne drahé.
Ako prebiehala plavba?
Vyrážali sme ôsmeho februára z Ushuaie v Argentíne a pristáli sme v Kapskom Meste. Plavba trvala 52 dní a celkovo sme prešli 8500 kilometrov. Pohybovali sme sa aj podľa toho, kam nás pustili ľadovce. Prešli sme Weddellovým morom, zastávku sme si urobili aj v Južnej Georgii.
Antarktída bola posledným kontinentom, na ktorý sa Martin vybral. Plavba na storočnej plachetnici trvala celkom 52 dní. Foto: Martin Navrátil (archív)
V Antarktíde nesmiete spať, pokiaľ nie ste výskumníci alebo sa nesnažíte dostať na južný pól. Nocovali sme na lodi a dvakrát denne sme robili výsadky na kontinent. Tie trvali tri alebo šesť hodín v závislosti od počasia a od toho, kam sme až chceli zájsť.
Letné obdobie tam trvá zhruba od novembra do marca. Keď vyšlo slnko, bolo aj desať stupňov. Samozrejme, čím hlbšie do Antarktídy idete, tým natrafíte na väčšie zimu. Najnižšia pocitová teplota, ktorú sme zažili, bola okolo mínus dvadsať stupňov.
Koľko vás bolo na lodi?
Bolo nás 38 pasažierov, ľudia boli 17 rôznych národností. Plus posádka, ktorej členom bol aj Slovák Richard Šimko. O tom, že ide tiež, som sa dozvedel náhodou len dva dni predtým. Nestihli sme sa ani skontaktovať, lebo už pripravoval loď, ktorá musela mať okrem iného aj zásoby jedla a vody na celých 52 dní.
Pri balení sme sa museli zmestiť do 20 kilogramov. Najväčší problém mi robilo počítanie, koľko zubných pást si mám zobrať. Nechcel som mať žiadnu vec navyše, ale ani niečo podceniť. Našťastie som nič dôležité nezabudol.
Počas plavby sme nemali s plachetnicou žiadny problém. Rozdelili sme sa do troch pracovných skupín, každý mal na lodi nejakú úlohu. V rámci červenej skupiny som držal kurz na kormidle, naťahoval plachty alebo vyšiel na stožiar a sledoval, čo je pred nami.
Čo vás v Antarktíde najviac prekvapilo?
Nenazval by som to prekvapením, skôr ma tešilo, že hoci ľudia už obývajú takmer celý svet, tam som mal pocit absolútnej samoty. Dva mesiace som nevidel žiadne lietadlo, žiadne mestá ani dediny. Prechádzali okolo mňa tučniaky a vôbec sa ma nebáli. Svet sa dokázal dohodnúť na ich ochrane, a tak nás už dlhšie nepoznajú ako predátorov.
Každý Martinov výlet musí mať nejakú pridanú hodnotu. V Antarktíde neplánovane videl aj kolóniu 500-tisíc tučniakov. Foto: Martin Navrátil (archív)
Boli však momenty, keď som si uvedomil, že som odkázaný len sám na seba a na tých pár ľudí okolo. Na každej lodi musí byť lekár, ktorý by zvládol aj operovať. Ale vo vážnejších prípadoch by za nami nepriletela helikoptéra.
Vo všeobecnosti ľudia často hovoria, že sa chcú vzdialiť od civilizácie, prípadne byť mimo turistov, hoci sami sú turisti. Máme však v povahe, že sa na to vieme hrať tak tri dni, možno týždeň. Ale mesiace by to väčšina nezvládla.
Spomínali ste, že každá vaša cesta musí mať nejaký zmysel, myšlienku. Súvisí to s tým, že ste študovali históriu?
Ani nie. Som jednoducho nastavený tak, že pred každou cestou si niečo vysnívam. Napríklad v Antarktíde išlo o samotnú plavbu a vystúpenie na posledný kontinent. Bonusom bolo, že sme nakoniec videli aj kolóniu 500-tisíc tučniakov, čo ale vôbec nemuselo vyjsť.
Keď ešte len začínate cestovať a niečo sa nepodarí, môže vám to pokaziť celú dovolenku. Ale ja som už v štádiu, že ma to netrápi.
Čo vám napríklad nevyšlo?
Naposledy som absolvoval výlet Tibet, Bhután a tichomorské ostrovy. V spomenutých krajinách som už párkrát bol, chcel som vidieť, ako to tam vyzerá teraz. Tichomorie bolo pre mňa skôr dovolenkou. Plánoval som ísť na ostrov Tuvalu, no nedostal som sa tam, lebo mi zrušili let.
Jednou z posledných Martinových destinácií bolo Tichomorie. Hoci sa nedostal na ostrov Tuvalu, precestoval iné miesta vrátane ostrova Pohnpei. Foto: Travelistan (archív)
Prešiel som aspoň iné miesta, kde bola druhá svetová vojna. Európania majú často pocit, že sa odohrávala len na našom svetadiele, pritom v Tichomorí sa diali ešte väčšie zverstvá. Stále sa zaujímam o históriu. Napríklad iba včera som si kúpil jednu knihu a dnes ju mám už do polovice prečítanú.
Od decembra môžeme v kníhkupectvách nájsť aj vašu knihu s názvom Okolo sveta 1. Znamená to, že bude aj pokračovanie?
Bude. Je to celé vtipné, lebo neznášam cestopisy. U mňa doma nenájdete ani jeden. Dokonca už predtým som dostal tri ponuky na knihu, ale zakaždým som odmietol. Nemám pocit, že by som vedel nejako extra písať. Babina mi však celý život hovorila, nech dám svoje zážitky na papier. Keď zomrela, niečo sa vo mne zlomilo.
Krátko nato ma oslovili, aby som spracoval najväčšie cesty, ktoré mi utkveli v pamäti. To sa mi páčilo, lebo dokážem písať do časopisov, ale neviem natiahnuť jednu tému na dvesto strán. Tak sme sa dohodli na ôsmich témach. Vyšlo to a som prekvapený, že pre veľký záujem už prebieha dotlač knihy.
Ktoré témy ste si vybrali spracovať?
Antarktídu, Afganistan a Pakistan, Transsibírsku magistrálu, Indiu, Japonsko, Čukotku, Severnú Kóreu. A tiež Kongo, ktoré sme s kamarátom Petrom Hliničanom prešli zo západu na východ ako úplne prví Slováci.
Peter Hliničan vám teraz pomáha s blogom Travelistan, ktorý ste založili v roku 2015. Ako sa vám podarilo rozbehnúť jeho čítanosť?
V tom období som išiel na veľkú 9-mesačnú cestu po svete a zároveň bol obrovský boom blogov. Vždy ma štvalo, že všetci píšu len o tom, ako je v krajine krásne a super, ale nedozviete sa praktické veci. Travelistan poskytuje čitateľom užitočné informácie, na základe ktorých si môžu výlet naplánovať sami.
Martinovi s blogom Travelistan pomáha Peter Hliničan. Spoločne ako prví Slováci precestovali celé Kongo. Foto: Martin Navrátil (archív)
Blogu sa začalo dariť, keď som publikoval článok o Transsibírskej magistrále. Spomenul som v ňom napríklad, že lístok sa dá bez problémov kúpiť aj na železničnej stanici v Bratislave a platí pravidlo, čím je číslo vlaku menšie, tým bude drahší. Mal som pocit, že píšem úplne známe veci, no ľudia nevedia hľadať informácie. Som z toho smutný, ale na druhej strane je to pre mňa dobré. Ten článok dosiahol za jeden deň 10-tisíc kliknutí.
Ako by ste pomenovali svoje povolanie?
Cestujem, píšem a robím to, čo ma baví. Neviem na to nájsť jedno slovo. Neznášam pomenovanie cestovateľ. Pre niekoho je to človek, ktorý cestuje na vlastnú päsť. Už som počul aj definície, že je to ten, kto minie čo najmenej alebo prespí v Airbnb.
Väčšina turistov chodí po vychodených cestičkách. Málokto sa vyberie na miesta, ktoré nie sú v bedekroch. Napríklad českí dobrodruhovia Zikmund s Hanzelkom či britský objaviteľ Henry Stanley netušili, čo ich bude čakať za rohom, kde prespia a koľko ich to bude stáť. Alebo Slovák Henrich Krejča, o ktorom sa málo hovorí, išiel autom až do Konga. Pre mňa sú toto cestovatelia.
Možno som na to slovo alergický aj pre slovenské prostredie. Keď čítam niektoré blogy, už z titulkov mám pocit, že nebyť Slovákov, Afrika by bola neprebádaná. „Tajomný kmeň v Afrike sme objavili…“ Ako ste mohli objaviť tajomný kmeň v Afrike, keď ľudia na fotkách majú tričká FC Barcelona a dostali ste sa tam mestskou hromadnou dopravou?
Takmer štrnásť rokov ste pracovali v cestovnej kancelárii Bubo ako turistický sprievodca. Aké najbizarnejšie sťažnosti ste počuli od klientov?
Niekto sa sťažoval, že nezazrel v Afrike bežiaceho geparda. Profesionálni fotografi na to zvyknú čakať aj mesiac. Alebo niekto bol pohoršený, že pri lete do Argentíny nevidel vysvietený rovník. To sú veci, pri ktorých sa máte chuť smiať, ale musíte sa zdržať.
Kedysi pracoval ako turistický sprievodca, dnes sa venuje najmä písaniu, prednáškam a online radám. Označenie cestovateľ nemá rád, lebo každý si to slovo vysvetľuje inak. Foto: Marion Martin Regensburg
Zhováral som sa aj so zahraničnými sprievodcami. Požiadavky, ktoré dokázali vymyslieť naši klienti, nie sú ničím nezvyčajným ani u Francúzov či Angličanov. Slováci sa radi zabávajú aj na amerických turistoch, pritom sú úplne rovnakí.
Koľko štátov ste doposiaľ precestovali?
Aktuálne číslo je 178. Ešte mi chýba Švajčiarsko a niektoré africké krajiny. Najbližšie sa chystám cez Beringovu úžinu prejsť z Čukotky na Aljašku. V Rusku aj v Spojených štátoch som už však bol, takže počet sa nezmení.
Pred tromi rokmi som dostal ponuku, nech precestujem aj zvyšné krajiny, ale odmietol som. Len tak tam priletieť a odškrtnúť si ich na zozname by pre mňa nebolo ono. Vnútorne by ma to netešilo.
Stáva sa vám, že po prebudení netušíte, v ktorej ste krajine?
Áno, ale trvá to tak päť sekúnd. Už sa mi to stalo aj v lietadle. Nevedel som, kam letím, tak som si zavolal letušku a spýtal sa jej.
Kam by ste sa už nikdy nevrátili?
Do Severnej Kórey. Všetko, čo ste doteraz o nej čítali, je v skutočnosti ešte horšie. Vždy, keď robím prednášky na školách, mnohí žiaci majú pocit, že si o tej krajine vymýšľam. Nedokážu si predstaviť, že by sa nemohli slobodne vyjadrovať. Naši rodičia to ešte vedia pochopiť, ale táto generácia už nie. Začnú nad tým rozmýšľať, až keď im poviem, že facebook je tam zakázaný a nešiel by im ani instagram.
Keď si pozeráte obrázky Severnej Kórey, zdá sa vám, že je to krásna slnečná krajina. Lenže to je tá propaganda. Na hraniciach mi kontrolovali foťák a vymazali záber, na ktorom v Pchjongjangu pršalo. A napríklad aj fotka vojaka v spotenej košeli bola podľa nich nevhodná.
Čo si v zahraničí myslia o Slovákoch?
Že sa veľmi mračíme. Nazval by som to problémom východnej Európy, postkomunistickým syndrómom. Zahraniční turisti vnímajú Slovensko ako šedú krajinu, lebo sa neusmievame. Nepodáme pomocnú ruku.
Keď si v Iráne otvorím mapu, v momente za mnou niekto príde a slušným spôsobom sa spýta, či potrebujem pomôcť. Niekedy ma dokonca aj odprevadí, hoci mieril opačným smerom. Tu si niekto otvorí mapu a ľudia sa tvária, že nič.
Väčšina Japoncov vie zaradiť, kde sa Slovensko nachádza. Vzdelanosť je pre nich súčasťou spoločenského statusu. Foto: Martin Navrátil (archív)
V spomínanom Iráne vedia správne zaradiť, kde je naša krajina, hoci mnohí Slováci majú pocit, že tam je vojna. Keď im vysvetlím, že si to mýlia s Irakom, len myknú plecom. Pritom ich rozčuľuje, že vo svete si zamieňajú Slovensko a Slovinsko.
Japonci nás napríklad tiež poznajú veľmi dobre, lebo radi cestujú. Majú v sebe to, že chcú byť vzdelaní. Vedieť niektoré veci je pre nich až spoločenským statusom.
Ktoré krajiny vám Slovensko pripomína?
Čo sa týka hôr, tak je to Kaukaz. Náturou celú východnú Európu. Keď sa s niekým rozprávate v západnej Európe, vypočuje si vás a porozmýšľa o tom. Slováci sú takí, že majú nejaký názor a keď z neho náhodou vybočia, berú to ako ťažkú prehru.
Cítite sa tu napriek tomu ako doma?
Áno. Čím viac som v zahraničí, tým viac sa teším na Slovensko. Je tu dobre. Sme druhá generácia spolu s našimi rodičmi, ktorá nevie, čo je to vojna a nedostatok.
Cestovanie je rutina. Ísť na letisko, čakať tam, sadnúť si do lietadla, vystúpiť z neho… Samozrejme, je to rutina, po ktorej ľudia túžia viac, než stále byť doma a chodiť do roboty.
Naštudovať si niečo a potom vidieť to miesto na vlastné oči je dnes veľmi jednoduché a zároveň opojné. Ale viem, že to nemôžem robiť vkuse. Neprestanem úplne cestovať, no nebudem v tom už pokračovať tak besne ako posledných 22 rokov.
Martin Navrátil
Pochádza z Ostravy, no žije v Bratislave, kde vyštudoval históriu. Aktívne cestuje od sedemnástich rokov, keď bol v Sýrii. Pracoval ako turistický sprievodca v cestovnej kancelárii Bubo a tiež písal vojnové reportáže z Iraku.
V roku 2015 vznikol blog Travelistan, prostredníctvom ktorého prináša čitateľom praktické informácie, aby si mohli cesty naplánovať sami. O svojich zážitkoch zo všetkých kontinentov prednáša v kultúrnych centrách aj na školách.
V decembri vyšla jeho prvá cestopisná kniha Okolo sveta. Najobľúbenejšiu krajinu nemá, no veľmi rád sa vracia do Afriky.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
