Počas druhej svetovej vojny zomrelo v koncentračných táboroch pätnásťtisíc českých a slovenských detí. Ony medzi nimi neboli. Patria k 669 „Wintonovým deťom“, ktoré pred krutým osudom utiekli do Anglicka.
Zuzana Marešová bola v predposlednom a lady Milena Grenfell-Baines v poslednom vlaku z pražskej hlavnej stanice, ktorý vytrhol malé židovské deti z náručia ich statočných rodičov. Hovorí sa, že to boli práve rodičia, kto priniesol najvyššiu obeť. Až kým sa vlak nepohol, tlačili svoje dlane na okno vlaku, rovnako ako ich deti z druhej strany.
Záchranné vlaky plné židovských detí zorganizoval svetoznámy britský maklér a vášnivý pilot sir Nicholas Winton. Na verejnosť sa táto informácia dostala až v roku 1988. Odvtedy obe dámy hrdo nosia titul Wintonových detí – hoci Zuzana Marešová má dnes 93 a lady Milena Genfell-Baines 96 rokov a samy sú prababičkami.
Sir Nicholas plánoval vypraviť ešte jeden vlak s ďalšími 200 deťmi. Tento vlak však v septembri 1939 nikdy neodišiel. Z týchto dvesto detí prežilo vojnu len päť.
Zuzana Marešová: Spomínam si na stanicu, na nástupište. A táto spomienka nám dala impulz na vytvorenie pamätníka. Dlho sme nevedeli, akou formou sa vyjadriť, aby pamätník vystihol všetko, čo sme cítili.
Zadali sme to UMPRUM-u (Vysoká škola uměleckoprůmyslová v Prahe – pozn. red.) a oni nám dali asi 25 návrhov. Jeden bol horší ako druhý. Žiadny z nich sme neprijali. A často sme spolu sedávali na káve a vymýšľali, čo a ako urobiť…
Lady Milena Grenfell-Baines: … a Zuzana mi povedala, že si pamätá, ako sme mávali na rodičov. A zrazu sme si povedali, že to je ono, to bude zobrazovať ten pamätník.
Pani Milena, vy ste bývali v Proseči u Skutče. Ja som mala neďaleko odtiaľ dedka, ten nás ako deti vodil na kúpalisko.
Lady Milena Grenfell-Baines: Naozaj? No vidíte. Takže to kúpalisko postavil môj otec.
A vy, pani Zuzana, ste rodená Pražanka…
Zuzana Marešová: Áno. Bývali sme na Vinohradoch na Kolínskej. Pamätám si, ako vtedy celá ulica voňala čokoládou. Na jej konci bola totiž Orionka. Raz ma tam mama zobrala na výlet, to bolo niečo úžasné.
Zuzana Marešová (vľavo) a lady Milena Grenfell-Baines. Foto: Jan Berounský
A vy dve ste sa stretli…
Lady Milena Grenfell-Baines: … v škole v Anglicku. Boli sme v rovnakej triede. V škole nás bolo asi stopäťdesiat. Do Anglicka som išla posledným vlakom.
Zuzana Marešová: Ja som išla predposledným.
Videli ste vtedy ostatné deti?
Lady Milena Grenfell-Baines: Ja som raz zorganizovala stretnutie a potom, o štyridsať rokov neskôr, nás objavila novinárka Esther Rantzen a pozvala nás do televízie. Tam sme sa stretli s Nickym (Nicholasom Wintonom – pozn. red.).
Bola som vtedy v kuchyni a zrazu mi niekto zavolal. V slúchadle sa žena predstavila ako Esther Rantzen. A ja som jej povedala: V poriadku, a ja som anglická kráľovná. Myslela som si, že si nejaké dievča robí žarty, pretože Esther bola v tom čase už veľmi slávna. Dnes je veľmi chorá, ale stále sme v kontakte.
Aký bol váš vzťah so sirom Wintonom?
Lady Milena Grenfell-Baines: Všetci sme k nemu chodili. Každý deň mu niekto telefonoval. Stále mal nejakých hostí. Spočiatku viedol pokojný život a potom sa stal veľmi známym. Ja som žila až tri hodiny od neho, takže som tam nechodila tak často. Ale vždy bol obklopený ľuďmi.
Ako sa v priebehu rokov zmenil váš vzťah k Československu alebo Českej republike?
Zuzana Marešová: Považujem ho za domov svojho srdca. Nemôžem inak. U Mileny je to trochu iné.
Lady Milena Grenfell-Baines: Ja stále žiadam o české občianstvo. My všetky Wintonove deti, ktoré ešte žijeme, oň žiadame. Takže uvidíme. V parlamente o tom diskutujú, ale nič sa nedeje.
Keď sa obzriete späť, ako by ste opísali míľniky svojho života?
Lady Milena Grenfell-Baines: Pred viac ako 80 rokmi sa toho stalo veľa, no my si mnoho vecí nepamätáme. Vieme, že sa to stalo, ale pamätať si to jednoducho nie je možné. Mala som deväť rokov, keď som odišla. Spomínam si na českú školu v Anglicku. Neskôr som sa stala detskou ošetrovateľkou, potom som odišla na dva roky do Francúzska, neskôr som spoznala svojho budúceho manžela, mala som dve deti.
Celý život som stále niečo robila a vlastne stále niečo organizujem. Napríklad som do Anglicka priniesla českú remosku, preložila som k nej recepty, začala som ju propagovať a bol to veľký hit. Brávala som sem tiež českých študentov z hotelových škôl, aby získali prax. Teraz to už nemôžem robiť pre hlúpy brexit.
ZUZANA MAREŠOVÁ (93)
Narodila se 26. januára 1932 v Praze. Otec Maxmilián Spitzer bol československý žid a maminka Pavla kresťanka pôvodom z Viedne. Zuzanu i s dvoma sestrami v roku 1939 poslali predposledným „Wintonovým vlakom“ do Anglicka. Takmer tri roky žila v pestúnskej rodine v Cornwalle. Po návrate do Československa pracovala ako prekladateľka. Neskôr o holokauste desiatky rokov prednášala na školách. Má dve dcéry a štyri pravnúčatá.
Máte nejaké životné krédo, ktorým sa riadite?
Zuzana Marešová: Vždy som mala veľmi rada výroky Jana Wericha. Sú múdre.
Obe ste veľkú časť svojho života venovali aj tomu, že ste chodili do škôl a rozprávali o tom, čo ste zažili…
Lady Milena Grenfell-Baines: … do škôl sme začali chodiť až po tom, čo nás „našli“. Organizácia v Anglicku sa volá Holocaust Educational Trust a vždy mi napíšu, keď nejaká škola niekoho chce, a ja tam idem.
Vy, Zuzana, ste veľa cestovali po Českej republike.
Zuzana Marešová: Áno, tu sa školy ozývali samy. A boli to nielen školy, ale aj menšie organizácie.
Pamätník rozlúčenia. Foto: Jan Berounský
Ako vnímalo publikum váš príbeh?
Zuzana Marešová: Veľmi dobre. Samozrejme, mala som jednu alebo dve výnimky. Ale za tých 25 rokov, čo to robím, je to minimum. Viete, ľudia nadávajú na mladých ľudí, ale ich spätná väzba bola naozaj dobrá. Myslím, že to pochopili.
Aké to je stále sa v spomienkach vracať a prežívať tie staré hrôzy a bolesti?
Lady Milena Grenfell-Baines: Je to ťažké, keď stále hovoríte o nejakej bolesti. Vieme, že sa to stalo, a ustavične o tom hovoríme. Aj keď mám 96 rokov, stále chodím každý týždeň asi do troch škôl a rozprávam o tom.
V Anglicku sa to dnes učí, volá sa to vzdelávanie o holokauste. Skôr ako idem na školu, musia deti vedieť, o čom bude prednáška. Najmladší majú trinásť alebo štrnásť rokov. Učitelia sú vždy prekvapení, ako deti počúvajú, dokonca aj tie mladšie. Potom mi často píšu listy.
Zuzana Marešová: Deti pre to skutočne majú pochopenie. A beriem to tak, že takto aj my propagujeme to dobro, ktoré Nicky šíril. Viem to, lebo sa nás deti pýtajú, ako môžu robiť dobro ony. Tak sme začali s malými príkladmi. Napríklad som im povedala, ako som ráno, keď sme sa stretli na autobusovej zastávke, „rozosmiala“ okolie. Pretože tak sa začínajú medziľudské vzťahy, ako úsmev na autobusovej zastávke.
LADY MILENA GRENFELL-BAINES (96)
Narodila se v roku 1929 v Prahe, vyrastala v Proseči u Skutče. Jej otec, Rudolf Fleischmann, pred vojnou podporil Thomasa Manna v jeho protinacistických prejavoch. Od tej doby bola rodina na zoznamoch nepriateľov. V noci na 30. júla 1939 odišla Milena posledním Wintonovým vlakom do Anglicka. V Anglicku zostala a bola ošetrovateľkou. V roku 1954 sa vydala za architekta a urbanistu George Grenfell-Bainesa. Toho neskôr ocenila kráľovná Alžbeta II. a povýšila ho do šľachtického stavu, a tak má i pani Milena titul lady. Pre organizáciu Holocaust Educational Trust dodnes prednáša po školách o svojich skúsenostiach.
Stále žijete na Vinohradoch?
Zuzana Marešová: Na Smíchove bývam už takmer šesťdesiat rokov. Nedávno som dostala čestné občianstvo.
Lady Milena Grenfell-Baines (skroluje na telefóne): Mám tu fotku svojej visačky, ktorú som mala okolo krku vo vlaku, keď nás poslali do Anglicka. Chcela som vám ju ukázať, vždy si tú fotografiu beriem so sebou, keď robím prednášky. No a tu sú moje pravnúčatá, tu som bola v Číne…
Vidím, že máte smartfón. To je skvelé, že ovládate túto technológiu.
Lady Milena Grenfell-Baines: Áno, mám. Fotografujem, natáčam videá, píšem e-maily.
Zuzana Marešová: Ja smartfón odmietam, ale mám počítač. Zdá sa mi, že ľudia dnes už nemajú ruky, majú telefóny.
Zuzana Marešová (vľavo) a lady Milena Grenfell-Baines s autorkou článku (uprostred). Foto: Jan Berounský
Vidíte v dnešnom svete to dobré, čo šíril Nicky?
Zuzana Marešová: No, skôr nie. Niekedy sa mi zdá, že svet sa zbláznil.
Čo je podľa vás potrebné urobiť alebo vedieť?
Zuzana Marešová: Je potrebné, aby sme boli tolerantní a neubližovali vedome niekomu inému, to je základ ľudských vzťahov.
Lady Milena Grenfell-Baines: Nicky Winton hovoril, že sa nikto z histórie nič nenaučí, a je to bohužiaľ tak. Pozrite sa na to, čo sa deje dnes, je to strašné. Dúfam, že svet bude čoskoro lepší.
Čo vás v živote baví a napĺňa?
Lady Milena Grenfell-Baines: Teraz? Som rada, že som dosť zdravá na to, aby som ešte mohla chodiť a rozprávať o minulosti. Mám vnúčatá, mám pravnúčatá. Mám rodinu, ktorá ma navštevuje, takže sa nenudím.
Zuzana Marešová: Dnes už toho veľa nepotrebujem. Len pokoj a žiadnu drámu. Mám už štyri pravnúčatá. S nimi sa síce veľmi nestretávam, ale mám dve dcéry, s ktorými sa stýkam. Dosť sa venujem aj počítaču. Pracovala som ako prekladateľka. Pre niektorých ľudí stále prekladám, ale už len zo známosti, keď niekto niečo potrebuje. Inak si všetko robím sama, dokonca aj bankovníctvo.
Všetci sa čudujú, čo dokážem „v mojom veku“. Ale ja som s počítačmi začala, keď som mala 55 rokov. Moji klienti vtedy chceli, aby bolo všetko digitálne. Papier a písanie na stroji nestačili, tak som sa to musela naučiť. Dnes neviem, čo by som bez toho robila.
Už nemôžem chodiť nakupovať a veci nakupujem online v Rohlíku. Ale židovská obec mi veľmi pomáha. Nerada by som bola od niečoho závislá.
Článok vyšiel v českom vydaní Forbes a jeho autorkou je Julie Mahlerová.
