Nízka útla žena v dlhej sukni a teplom svetri sa zohne k rastlinám na svojom dvore a menuje ich vo svojom rodnom jazyku – v jazyku skupiny pôvodného obyvateľstva Mixe. Hladí rastliny a niektorým nevie prísť na španielske meno. Loví v pamäti. Hoci je Eugenia Villegas Villegas učiteľka na miestnej základnej škole v dedine Totontepec Villa de Morelos a po španielsky hovorí plynulo, názvy niektorých rastlín pozná len v jazyku mixe. Znalosť o týchto rastlinách jej odovzdali predkovia, ktorí po španielsky nehovorili.
Vie presne, na čo sa ktorá rastlinka používa. Vyrába aj vlastné čajové zmesi, napríklad na liečenie stavu, ktorému miestni v španielčine hovoria susto. Ide o druh šoku pre dušu, ktorý môže mať za následok fyzické príznaky a to, čo západná medicína opisuje ako depresiu, úzkosť a posttraumatickú stresovú poruchu.
Nápoj na očistu tela po takomto šoku pripravovali už Eugeniine staré mamy a ona v tom pokračuje. To, či si podobný vzťah k tradičnej medicíne vytvorí aj jej dcéra a ostatní mladí ľudia v jej dedine, čiastočne závisí aj od toho, či budú hovoriť jazykom mixe.
Kultúrna rozmanitosť a klíma
V štáte Oaxaca na juhu Mexika sa aktuálne používa 15 pôvodných jazykov. Niektoré z týchto jazykov majú aj desiatky variantov. Znamená to, že napríklad jazyk mixe sa v hornatej Oaxace vyvíjal v každej dedine samostatne, a tak pôvodné obyvateľstvo Mixe hovorí v rôznych oblastiach regiónu jazykom mixe, ale ľudia z rôznych dedín si nemusia rozumieť, ba dokonca používajú rôzne fonémy.
Len v štáte Oaxaca existuje 176 variantov miestnych jazykov. Mexiko, ktoré patrí medzi krajiny s najväčšou kultúrnou rozmanitosťou na svete, uznáva 68 oficiálnych jazykov pôvodného obyvateľstva, ktoré sa používajú v 364 variantoch. Táto rozmanitosť je dnes v ohrození.
Noel Rojo
Podobne je to s jazykmi všade vo svete, kde dnes používame okolo sedemtisíc jazykov. Niektoré odhady naznačujú, že každé dva týždne prichádzame o jeden z nich. Dôvody sú rôzne – migrácia, klimatická kríza, diskriminačne nastavené vzdelávacie systémy, globalizácia, ale aj historické udalosti, akou je kolonizácia. K tomu, že mladí ľudia prestávajú používať svoje pôvodné jazyky, prispievajú aj technológie, keďže obsah, ktorý konzumujú na internete, je v hegemónnych jazykoch.
Mexiko nie je výnimkou ani v rámci tohto procesu. Približne polovici miestnych variantov hrozí zánik a s nimi sú ohrozené aj takzvané tradičné ekologické znalosti – vedomosti o živočíchoch a rastlinách vrátane ich použitia v tradičnej medicíne, hlboké pochopenie prírodných cyklov a udržateľného hospodárenia s pôdou, ktoré si pôvodné obyvateľstvo odovzdáva z generácie na generáciu.
Noel Rojo
Pôvodné obyvateľstvo vo svete tvorí približne šesť percent celkovej populácie. Žije na miestach planéty, ktoré patria medzi biologicky najrozmanitejšie a tiež najdôležitejšie z hľadiska udržiavania ekosystémov aj adaptácie na klimatickú krízu. Ak prídeme o jazyky pôvodného obyvateľstva, spolu s nimi stratíme aj znalosti o spolužití s prírodou, ktoré môže byť kľúčové napríklad aj pri adaptácii na zmeny klímy.
Zachrániť jazyk
Aj ayöök – variant jazyka mixe, ktorým hovorí Villegas Villegas – je podľa nej v ohrození. Hoci oficiálne záznamy ho nepovažujú za jazyk, ktorému v najbližších rokoch hrozí vymiznutie, miestna učiteľka tvrdí, že deti a mladí ľudia ním hovoria stále menej.
„Moja dcéra ho prestala používať, keď začala chodiť do školy,“ vraví Villegas Villegas. „Povedala, že už naším jazykom hovoriť nechce. Nemala som ju počúvať,“ vyčíta si. Možno aj táto skúsenosť ju inšpirovala, aby sa pustila do aktivít na záchranu jazyka a jeho propagáciu medzi ľuďmi v dedine.
V Totontepecu celý deň prší, Eugenia Villegas Villegas nás pozve dovnútra, usadí nás na gauči a stratí sa v inej časti domu. V kuchyni pripravuje horúcu kávu. V obývačke má vo vitrínach uložené knihy a kopu farebných materiálov, ktoré vytvorila spolu s kolegyňami a kolegami na záchranu miestneho jazyka.
Noel Rojo
Ukazuje nám pexeso s obrázkami zvierat aj rastlín a nápisov v jazyku ayöök, ďalej lotériu – populárnu mexickú hru. S nadšením hovorí o tom, ako materiály tvorili spoločne s lingvistami. Naprieč regiónom Sierra Mixe vznikajú individuálne i kolektívne iniciatívy za to, aby sa naďalej hovorilo miestnym pôvodným jazykom. Snažia sa tiež o vytvorenie spoločnej abecedy jazyka, aby bolo jednoduchšie ho zachovať.
Materiály, ktoré mi ukazuje Villegas Villegas, využívajú v miestnej škole na dobrovoľných hodinách. Učiteľka upozorňuje, že je dôležité, aby o význame jazyka vedeli aj dospelí. „Ak sa jazykom nehovorí doma, nedá sa zachovať,“ myslí si Villegas Villegas.
„Robili sme aj online kurzy pre krajanov v Spojených štátoch,“ vraví. Migrácia môže jazyk oslabiť tým, že ľudia, ktorí odídu, sa v novom prostredí prispôsobia používaniu tamojšieho jazyka a ten svoj prestanú používať. Na druhej strane, mnohým skupinám pôvodného obyvateľstva sa stáva, že rozprávať svojím jazykom za hranicami je pre ne spôsob, ako zostať v spojení s rodným miestom.
Noel Rojo
Podľa Eugenie Villegas Villegas slúži mixe ešte na niečo, na čo španielčina nestačí: „Nikdy nehovoríme s matkou prírodou v španielčine,“ vraví učiteľka z Totontepecu. V jej kultúre mnohí dodnes žiadajú prírodu o povolenie, keď si z nej chcú niečo vziať – napríklad aj spomínané bylinky. S matkou zemou komunikujú v jazyku mixe.
V dedine Capulálpam de Méndez v oaxackom pohorí Sierra Norte sa tiež snažia zachrániť svoj jazyk. V tomto prípade ide o zapotéčtinu, ktorou už v komunite nikto nehovorí. „Je to ako resuscitovať mŕtveho, ktorý zomrel pred pár dňami,“ vraví Eleazar Pérez Cosmes, ktorého komunita vyzvala k tomu, aby sa so skupinou ďalších dobrovoľníkov a dobrovoľníčok povenoval obnove jazyka.
Capulálpam de Méndez je dedina s asi 1 600 obyvateľmi, známa predovšetkým dlhou baníckou minulosťou a tiež udržateľným lesníctvom a turizmom v posledných dekádach. Zapotécka komunita už niekoľko rokov vedie legálny spor s baňou pri svojom území a žiada pozastavenie baníckych aktivít nadnárodnými spoločnosťami. Podarilo sa jej dosiahnuť rozhodnutie súdu o pozastavení.
Zapotékovia argumentovali tým, že s nimi dostatočne nekonzultovali aktivity bane tak, ako to nariaďujú medzinárodné dohody, ktoré chránia pôvodné obyvateľstvo a jeho teritórium. Kanadská firma sa odvolala a tvrdila, že Capulálpam nie je komunita pôvodného obyvateľstva, lebo nehovoria po zapotécky.
Noel Rojo
Začali sa roky dokazovania. Paradoxne, zapotéčtina zmizla z domovov v dedine aj kvôli bani. „Šéfovia bane pochádzali z iných štátov – zo Sonory, z Chihuahuy, Michoacánu – a priniesli iné spôsoby vyjadrovania sa, pomenovávania vecí, obliekania, tanca, ktoré mali vplyv na komunitu,“ hovorí Francisco García López, ktorý bol jedným z popredných lídrov komunity v boji proti bani, keď pôsobil ako vedúci sekretariátu spravujúceho prírodné zdroje. V bani sa ako dorozumievací jazyk vnucovala španielčina.
Okrem toho k vymiznutiu miestnej zapotéčtiny prispela aj politika Mexika. V prvej polovici 20. storočia štát stále aktívne potláčal jazyky pôvodného obyvateľstva. Snahou bolo vymazať etnické rozdiely v krajine. „Moja mama má 80 rokov,“ hovorí García López. „Nehovorí po zapotécky a rozpráva mi príbehy o tom, ako jej rodičia doma tajne hovorili v tomto jazyku.“ Tento proces „kastilianizácie“ prebiehal prevažne prostredníctvom škôl, kde boli jazyky pôvodného obyvateľstva zakázané.
Keď sa Eleazar Pérez Cosmes aj so skupinou ďalších dobrovoľníkov pustili do pátrania po tom, ako oživiť zapotéčtinu v dedine, hovorilo ňou len osem ľudí. „Miešali ju však so španielčinou a pre ich vysoký vek bolo ťažké s nimi robiť rozhovory,“ spomína Pérez Cosmes. Museli teda hľadať, v ktorej inej dedine sa používa rovnaký variant. A našli ho v neďalekej komunite Santa María Jaltianguis, odkiaľ dnes do Capulálpamu dochádza dobrovoľník učiť deti zapotéčtinu.
Návrat jazyka do komunity tak sprevádza boj za čisté životné prostredie a proti extraktivizmu. Keď robím rozhovor s Pérezom Cosmesom, sedí na lavičke v tieni stromu na hlavnom námestí svojej dediny. V ruke drží hrubú učebnicu zapotéčtiny, ktorú vytvorili v spolupráci s lingvistami a za podpory Národného inštitútu pôvodných jazykov, čo je v Mexiku inštitúcia, ktorá sa venuje práve ochrane a obnove lingvistickej diverzity. Z knihy chcú urobiť aj audioverziu, aby sa ktokoľvek, kto ju chytí do ruky, mohol naučiť po zapotécky.
Jazyk a technológia
Mnohé iniciatívy za zachovanie pôvodných jazykov upozorňujú na to, že dôležité nie je jazykom len hovoriť, ale v ňom aj písať a čítať. Hovorí o tom aj poet a učiteľ José Andrés Hernández Pérez z komunity Chiquinivalvo v susednom mexickom štáte Chiapas.
„Písať a čítať v španielčine som sa učil od svojich troch rokov, ale v rodnom jazyku tsotsil som to nevedel až do devätnástky,“ spomína. Vo svojej dedine učí každú nedeľu deti a mládež práve čítať a písať, keďže hovorenú podobu jazyka ovládajú. V istej chvíli sa rozhodol tsotsil naučiť aj umelú inteligenciu.
Noel Rojo
„Chcel som ju využiť na pedagogické účely,“ vraví. Keďže materiály v jazyku tsotsil neexistovali, používal umelú inteligenciu, aby mu pomohla vytvoriť didaktické materiály. Neskôr sa však rozhodol naučiť umelú inteligenciu správne používať tsotsil.
„Keď sa niekto na digitálnej platforme opýta na tsotsil, mal by nájsť odpoveď overenú rečníkom, nie výmysly nejakého modelu umelej inteligencie,“ vraví Hernández Pérez. „Môj chatbot s názvom Xojob nie je trénovaný na texte zhromaždenom z internetu ani na súboroch údajov mimo komunity. Je postavený výlučne na jazykovom obsahu, ktorý som ja ako rodený hovoriaci overil. Nezneužíva vedomosti z komunity, ale organizuje ich na základe toho, čo som ho naučil,“ vysvetľuje.
V mnohých komunitách pôvodného obyvateľstva majú z používania umelej inteligencie na záchranu jazykov obavy. „Sú legitímne. Po stáročia boli pôvodné jazyky cieľom inštitúcií, výskumníkov a technológií, ktoré sľubovali ich zachovanie, no nakoniec získavali vedomosti bez náhrady alebo používali zozbierané informácie na účely nesúvisiace s komunitami,“ vraví učiteľ a priznáva, že aj on sám mal v tomto smere dilemu.
Pochopil, že mladí ľudia dnes používajú umelú inteligenciu ako WhatsApp či akýkoľvek iný technologický nástroj, treba sa preto podľa neho zaoberať predovšetkým digitálnou alfabetizáciou.
Upozorňuje tiež, že umelá inteligencia nezachráni žiadny jazyk pred jeho osudom. „Žiadny digitálny nástroj nemôže nahradiť učenie sa jazyka od tých, ktorí ho ovládajú, a odovzdávanie jazyka v rodine. Umelá inteligencia by sa mala chápať iba ako podporný a referenčný nástroj,“ vraví Hernández Pérez.
Učí deti písať a čítať, aby tsotsil mohli používať na čokoľvek: písať poéziu, tvoriť pre televíziu, vysvetľovať ľudské práva, viesť diskusie o rodovej identite či filozofii, programovať technológie alebo, ako vraví, aby sa mohli v jazyku tsotsil zamilovať. „Chcem, aby mladí ľudia videli, že vo svojom jazyku môžu robiť všetko to, čo v dominantných jazykoch, a aby pochopili, že to tak bolo vždy,“ dodá.
