Na amerických reťazcoch som čítal FOOD & DRUG a myslel si, že tomu rozumiem. O pár dní neskôr som to vysvetľoval policajtom. Môj príbeh je malá mapa toho, ako funguje jazyk a kontext, a prečo si kľúčové slová treba nacvičiť skôr, než ti ich život preloží po svojom.
Bol som mladý, neposedný (dnes by som mal určite aspoň jednu „nálepku“) a plný veľkých očakávaní, keď som prvýkrát prišiel do Spojených štátov. Môj prvý domov mimo domova bol u Kerry a Davea, mojej hostiteľskej rodiny.
Kerry vtedy pracovala ako to, čo nazývala pharmaceutical representative, dve slová, ktoré som mal spočiatku problém vôbec vysloviť.
Keď uvidela môj zmätok, usmiala sa a s pokojom Angličanky a praktickosťou Američanky mi povedala:
„Môžeš jednoducho povedať, že som drug dealer.“
Zvláštna voľba slov, ale kto som ja, chlapec z východného bloku, aby som spochybňoval miestny jazykový register a ustálené slovné spojenia? Výklady a tabule s neónovými nápismi jasne kričali FOOD & DRUG.
Jedného popoludnia, pár víkendov po prílete a oslavách Dňa nezávislosti, poháňaný tou slobodou, zvedavosťou a bezhraničným sebavedomím mladosti, som sa konečne rozhodol vyraziť mimo mesta Dunkirk v Marylande. Bola to vtedy taká skrytá dedinka typu safeway, pošta, drive-thru a pár domov.
Kerry mi podala kľúče od svojho vanu a len tak medzi rečou spomenula: „Kufor je full of liquid drugs, tak len pozor pri tých zákrutách dole k zálivu…“
Fajn. Amerika. Krajina nekonečných slobôd. Vyrazil som. Smer Breezy Point.
Chesapeake Bay je nádherná práve tým, že sa netvári okázalo. Je tichá, široká, zdanlivo jemná – no po búrkach a odlive sa jej brehy menia na lovisko pokladov. Drobných aj väčších fosílnych žraločích zubov. Úlomky dávneho sveta.
Keď som si namočil nohy do slaných vôd a odniesol si vo vrecku kus praveku, vybral som sa naspäť s pocitom víťazstva, nezávislosti, úspechu. Okná dole, hlasná hudba, brázdiac AMERIKU, počúvajúc „napálených“ islandských GUS GUS a ich VERY IMPORTANT PEOPLE z albumu THIS IS NORMAL.
Cítil som sa presne tak VIP (o akronymoch viac nabudúce) – živý, nadšený, nezastaviteľný.
Stále som si zvykal na prepočet míľ na kilometre (a bol som presvedčený, že všetko v Amerike sa hýbe rýchlejšie), takže v tom mojom free and light móde bola moja pravá noha na plyne trošku viac heavy. Z radosti. Z toho pocitu, že idete nekonečnou krajinou a nič vás nebrzdí – ani myšlienky, ani hranice. Svet je váš. Všetko je peachy, ako vravievala Kerry.
A práve v tom THIS IS NORMAL momente – s GUS GUS naplno – začalo v spätnom zrkadle pulzovať svetlo v rytme. A ja som si na pár sekúnd fakt uveril, že mi je tak dobre, že už vidím disco lights. Svetlá, reflektory. Som v klipe. Alebo hrám hlavnú úlohu vo filme, ku ktorému som robil aj hudobnú dramaturgiu. Dream come true. Vietor vo vlasoch. Tvárim sa, že toto je tá legendárna ROUTE 66 – tá z filmov, ktoré sme videli v našom kine Družba.
Lenže tie „reflektory“ nesvietili len tak.
Blikajúce červeno-modré svetlá za mnou som si naplno uvedomil až vtedy, keď prehlušili západ slnka nad zálivom. V hlave mi prebehne Steinbeck – jeho kniha Hrozno hnevu. Celé hrozné.
V nej je cesta najprv sloboda a potom realita. Vysnívaná Route 66 postáv nie je žiadna romantika, ale cesta o prežití. A posledná kapitola je presne ten typ ticha, ktorý vám vypne soundtrack. Tak ako ho vyplo mne.
Zastavila ma polícia – scenár priamo z hollywoodskeho filmu – a ja som zrazu chcel len zostať v tom svojom obraze… Lenže svetlá zhasli. Opona sa zatiahla. A mne sa na sekundu zatmelo pred očami. Koniec predstavenia.
S adrenalínom vysoko a mozgom v režime:
Načítavam.
ERROR.
Súbor sa nenašiel.
Hrdinsky som oznámil policajtom v lámanej angličtine, že som ALIEN.
Ich obočie im okamžite vyletelo až na temeno!
Alien? Cudzinec? Mimozemšťan? V tej chvíli to pôsobilo rovnako. Nasledoval prúd otázok: kam idem? Čo tu robím? Čie je toto auto? Nervózny, ale pravdivo som vysvetlil: „Je to auto Kerry. Ona je drug dealer. Pozrite, v kufri sú drogy. Môžem vám ich ukázať!“
V priebehu sekúnd som ležal tvárou na krásnom, rovnom a horúcom americkom asfalte.
Ruky za chrbtom, srdce mi bilo. Presne ako ohňostroje na 4. júla dva dni predtým.
Po rýchlej kontrole kufra, ktorá odhalila len neškodné syrupy na alergiu, bolo po všetkom. Nateraz. Policajti sa smiali. Ja som k(pl)akal.
Otrasený a dezorientovaný z tohto stretnutia mi patrol officers láskavo ukázali smer na Route 4. „Vždy na juh, alien! NIKDY na sever,“ opakovali a artikulovali pomaly, pohľadom, v ktorom sa miešalo podozrenie a otázka, či majú tohto extraterestriála vôbec pustiť späť do premávky.
(Prenos dát sa síce spustil, ale navigácia stále hlásila „nepodporované“.)
V hlave: „Rozumiem.“ V praxi: SEVER.
V tej chvíli som ešte nechápal, čo znamená D. C. Area. Až potom mi došlo, že sa možno rýchlo dostať z úplného pokoja – Chesapeake Bay – do oblasti, kde má moc vlastnú zónu aj adresu:
1 600 Pennsylvania Avenue NW.
Route 4 ma veľmi rýchlo napojila na I-495, Capital Beltway – prstenec, ktorý objíma tento federálny okres. Všade naokolo Washington Monument – biely obelisk, ktorý v meste bez výškových budov trčí nad všetkým ako obrovský výkričník vo vete. A mne medzi stromami a značkami občas zasvietil, akoby hovoril: „Pozor! Toto je District of Columbia!“
ˌdɪstrɪkt əv kəˈlʌmbɪə | (abbreviation DC) a federal district of the US, coextensive with the city of Washington, situated on the Potomac River with boundaries on the states of Virginia and Maryland.
Beltway je kruh.
Pre mňa v danom momente začarovaný kruh.
Dobrodružstvo: sto percent. Orientácia: nula percent.
O tridsať minút neskôr, stratený v ére pred GPS, pred smartfónmi, som sa ocitol uprostred štvrte, ktorá mi nesedela do mentálnej mapy ani do plánov. Všetko pôsobilo, akoby sa pod kapotou môjho rodinného amerického vanu s automatickou prevodkou otváral úplne iný hood – a ja som mal pocit, že môj ďalší nesprávny krok bude mať vlastné titulky na FOX 5 DC. „Istý alien zisťuje, že existuje kontext.“
Zastanem tu.
Na benzínke.
Capitol Heights. (Čítaj tak ako ja vtedy: KAPITOL HEJGHTZ.)
To znie dobre, doslova vznešene.
Názov, ktorý okrem výšok sľubuje aj poriadok. Capitol Heights, na hrane Washingtonu D. C., malo svoje lows.
Za nepriestrelným sklom sa milý, no zaskočený a opatrný mladý zamestnanec pozeral, čo tam vlastne robím. Vyčnieval som tam ako tvrdé Y v slove milujem. Prišiel som k plexisklu s rukami zloženými v modlitbe, spoliehal som sa už radšej len na reč tela. Opakoval som dookola: „301/855/58 08.“ (Dodnes je to moja osobná mantra.)
Vyťukal, nechal telefón zvoniť, potom mi podal slúchadlo.
Kerry zdvihla. „Kde si?“ spýtala sa ma naliehavo. „Na čerpacej stanici Exxon,“ odpovedal som naivne. Zakričala, frustrovaná, no starostlivá: „V Amerike sú čerpacie stanice Exxon všade, dopekla! Zisti adresu!“ Po napätej výmene mi dôrazne prikázala: „Vráť sa do MÔJHO auta, zatiahni okná, sklop sedadlo a ČAKAJ. Prídeme.“
K telefónnemu číslu sa mi v ten deň uložil ešte jeden mentálny obraz, ktorý neviem vymazať z hlavy – nápis v spätnom zrkadle. Taký ten, čo má asi pomôcť.
„OBJECTS IN MIRROR ARE CLOSER THAN THEY APPEAR.“
Super. Vďaka. Ako?
WHAT AM I A SUBJECT TO?
Toto je skutočný príbeh. Tá pevná linka v Dunkirku (už tu som mohol vedieť, že to bude celé jeden boj) je možno stále v prevádzke. Nevolal som. A, prosím, nevolajte ani vy. Číslo je skutočné, len život sa medzičasom presťahoval. Majitelia sú už úplne iní – a ak to ešte zvoní, je dosť možné, že o mne nikdy nepočuli. Nech to tak aj zostane.
Aby som bol fér: D. C. mi nakoniec nezmenilo len trasu, ale aj kompas.
Naučil som sa ho naspamäť. Postupne som sa „preložil“ – z aliena na articulate: už som neplával v slovách, ale dokázal som ich trafiť. Pochopil som nuansy, rytmus a kontext amerického života. A popri tom aj to ostatné: ako sa hýbe systém, ako sa číta situácia, ako sa človek správa, keď (ne)rozpráva.
Zostal som, prešlo niekoľko rokov a spoznal D. C. area, nie podľa máp, ale podľa „prízvuku“ ulíc.
Kerry už nedealovala – úspešne viedla adopčnú agentúru First Steps International. U mňa to boli first steps naostro. Pracoval som ako assistant stork aj ako tlmočník – agentúra mi popritom platila školné. Bol to perfect match. Chodil som z ambasády na ambasádu, zo štvrte do štvrte, deň po dni.
Mesto, ktoré mi na začiatku pripadalo ako zóna s bielym výkričníkom v strede, sa pre mňa postupne zmenilo na miesto, ktoré má všetko – históriu na stenách, galérie a múzeá (často zadarmo), parky, ulice, ktoré znejú ako adresy… A adresy, ktoré znejú ako dejiny.
Rána na Connecticut Avenue, keď sa mesto ešte len prebúdza, z kanálov stúpa para a obloha sa pomaly vyjasňuje. Na National Mall sa Lincoln niekedy vynáral z oparu tak, akoby ho niekto práve doostril. A potom večer: iné svetlá, iný slovník, iné tempo. A GUSGUS, teraz už naozaj naživo s novým, nemenej lyrickým názvom albumu ATTENTION v 9:30 Clube. Take me back…
Niekde medzi D. C., Annapolisom a Baltimorom som si začal všímať jazyk ako predispozíciu k úspechu – vedieť pomenovať veci tak, aby dávali zmysel a boli kľúčom, ktorý dokáže otvoriť dvere, rozhovor, celý nový svet.
V hlave mi vyrástla jedna tichá predstava: raz sa sem vrátiť a bývať tam vzadu na M Street, v jednom z tých georgetownských domov – s oblým arkierom, čo vyčnieva do ulice, so zábradlím, tehlou a brečtanom.
Vymeniť na chvíľu opäť Ondavu za Potomac.
Integrovaná reflexia. Jazyk v teréne: kontext má prednosť.
Keď sa na to pozerám spätne, okrem prijatia nedokonalosti ma ten deň naučil ešte jednu zásadnú lekciu: silu nacvičovania slov predtým, než ich použijete verejne. Jazyk je hravý a krásne veľkorysý, ale môže byť aj prefíkaný – najmä vtedy, keď veríte skratkám bez toho, aby ste poznali celý kontext.
Rozhodol som sa použiť slovný výraz drug dealer jednoducho preto, že pharmaceutical representative mi prišlo príliš zložité. Príliš nekomfortné pre môj jazyk.
Aj preto, že v americkej kuchyni sú to len úplne nevinné výrazy, na ulici legálne nápisy, no pri polícii dôkazy.
Časom som zistil aj to, že nie každý Dick je dick. Že Randy nemusí byť slušný chlapík v košeli. A že slová ako come, 4:20, snow či blow môžu zmeniť význam skôr, než stihnete dopiť svoj Starbucks a padne nevinné: „Are HERB and AL coming?“ A vy vtedy viete, že toto už nie je rozhovor o mieste, čase a už vôbec nie o počasí.
Mne sa raz podarilo v reštaurácii objednať crap namiesto crab, obyčajná zámena fonémy a z večere bola zrazu úplne iná kategória. Moja adoptívna americká babička Barb s poľskými koreňmi sa smiala tak, že sa jej triasli okuliare.
„Widzisz, Martinku? Jedna literka a już dupa.“
„Ucz się, ucz… Bo życie cię nauczy.“
„Życie to rozmowy.“
Mala úplnú pravdu.
Niektoré slová majú väčšiu váhu než iné. Odporúčam, aby ste si prečítali Váhu slov od Pascala Merciera.
Doprajte si chvíľu prípravy. Predtým než budete prezentovať, hovoriť alebo komunikovať v novom jazyku – alebo aj v známom –, nájdite si čas na to, aby ste skutočne pochopili a nacvičili si svoju kľúčovú slovnú zásobu. Pretože zle použité slovo môže byť vtipné… alebo aj veľmi trápne.
A niekedy vás položí tvárou na asfalt – DOSLOVA.
(Viac o slovách a ich obrazoch nabudúce.)
