Len v Spojených štátoch už pre pandémiu vyhlásilo bankrot viac ako 3600 spoločností. Patria k nim aj veľké značky ako J.C. Penney, Hertz, J. Crew, Pier 1, Brooks Brothers a Neiman Marcus. Pred krachom svojich firiem však top manažéri našli dieru v systéme.
Mnohé z bankrotujúcich spoločností vinili za svoju nelichotivú situáciu pandémiu nového koronavírusu. Pre niektoré to však bola len vhodná výhovorka. Väčšina firiem, ktorá sa ocitla v problémoch, bola už predtým zle manažovaná, príliš zadlžená, bez dostatku prostriedkov, pritom vedeniu platila privysoké odmeny, kým top manažéri nedokázali držať krok s dobou a firma strácala zákazníkov.
Dúfali sme, že sa Facebook zmení. Nestalo sa a my
už s ním nebudeme spolupracovať, hovoria vo Viberi
Podľa agentúry Reuters vedenie veľkého počtu korporácií navyše v problémoch rozdalo milióny na odmenách pre svojich top manažérov, a to len pár mesiacov pred bankrotom. Reuters hovorí, že aj spoločnosti ako J.C. Penney a Hertz schválili bonusy „v niektorých prípadoch dokonca len päť dní pred podaním žiadosti o ochranu pred veriteľmi.“ Našli tak dieru v systéme a účinne obišli zákon z roku 2005, ktorý zakazoval spoločnostiam v bankrote vyplácať bonusy pre vedúcich pracovníkov.
V USA sa najviac skloňuje meno J.C. Penney. Aj obchodný reťazec s viac ako storočnou tradíciou patril k tým, ktorý rozdával milióny tesne pred bankrotom. CEO firmy Jill Soltau mala takto dostať bonus v hodnote 4,5 milióna amerických dolárov. Ďalší traja z top manažérov – finančný šéf Bill Wafford, obchodná riaditeľka Michelle Wlazlo a šéf HR oddelenia Brynn Evanson – dostali po jednom milióne USD.
Hertz, známa sieť autopožičovní, rozdala len pár dní pred ohlásením bankrotu na odmenách viac ako 16 miliónov USD. Podľa informácií Wall Street Journal, šéf firmy Paul Stone dostal 700-tisíc dolárov, finančný šéf Jamere Jackson 600-tisíc a vedúca marketingu Jodi Allen 189 633 dolárov.
Obliekali 40 prezidentov, prežili aj vojnu.
Brooks Brothers položila na kolená až korona a hip hop
A môžeme pokračovať ďalej. Sieť pizzerií spojených s detskými herňami Chuck E. Cheese rozdala svojim najvyšším predstaviteľom tri milióny dolárov, CEO David McKillips dostal 1,3 milióna dolárov. On sám pritom vyhlásil, že pandémia pre firmu znamená „asi najzložitejšiu situáciu v jej histórii.“
Bankrot vyhlásil aj výrobca zdravej výživy GNC. Odmena pre CEO Kennetha Martindaleho predstavovala 2,2 milióna dolárov. Sieť obchodov s oblečením Neiman Marcus zase žiada súd v Texase, aby schválil navýšenie platov pre svojho CEO Geoffroya van Raemdoncka a ďalších top manažérov o 10 miliónov. Firma argumentuje tým, že zvýšenie je kľúčové pre udržanie bežnej prevádzky a má zabezpečiť úspech spoločnosti počas procesu bankrotu.
Podľa odhadu Bloombergu, „spomedzi 100 amerických spoločností, ktoré ohlásili bankrot počas koronakrízy, pätina vyplatila odmeny v celkovej hodnote 131 miliónov dolárov.“
Takéto rozdávanie peňazí obyčajne firmy obhajujú tým, že manažment potrebuje cítiť finančnú stabilitu v čase, keď musí spoločnosť previesť cez náročný proces reštrukturalizácie. Tvrdia aj, že odmeny môžu vedúcim pracovníkom zobrať späť, čo sa však deje len zriedka – ak vôbec.
Na druhej strane sa mnohí pýtajú, či je legitímne rozdávať odmeny tomu istému manažmentu, ktorý priviedol svoju firmu do takých veľkých problémov. Kritici dodávajú, že odmeny sa rozdávajú šéfom, zatiaľ čo tisíce bežných pracovníkov prichádza o prácu bez nejakého významného odstupného. Pritom sú to práve oni, ktorí sú v prvej línii spoločnosti – komunikujú so zákazníkmi, alebo sa starajú o inú každodennú prevádzku.
Pre férovosť treba dodať, že riadiť veľký a diverzifikovaný globálny biznis určite nie je jednoduché. Ak máte firmu navyše riadiť počas pandémie, pričom vaša spoločnosť patrí k tým, ktorej sa dotkli karanténne opatrenia, je to ešte zložitejšie. Manažment by teda mal dostať férovú odmenu za snahu a stres, ktoré počas neistých časov podstupujú.
Verejnosť však hnevá, že veľké spoločnosti majú dvojitý meter. Manažment dostane extra finančný vankúš, bežní pracovníci dopadnú na tvrdú zem. Práve vedúci pracovníci majú pritom finančné zázemie, ale aj sociálne a pracovné kontakty na vysokej úrovni, čiže sú to práve oni, ktorí sa drsného pádu musia obávať najmenej.
Priemerný pracovník spoločnosti v bankrote – to je celkom iný príbeh. Kedykoľvek môže prísť o prácu a o novú sa aktuálne bude v USA uchádzať v konkurencii ďalších 50 miliónov nezamestnaných Američanov. Je to neúprosný boj. Navyše, mnohým z tých, ktorí si prácu udržia, zase korporácie zmrazia platy.
Spoločnosť by možno dokázala tolerovať aj veľké odmeny pre šéfov, keby sa podobne štedro firmy správali aj k radovým zamestnancom. Kým sa tak nestane, viera Američanov v kapitalizmus bude naďalej upadať. Priemerný Američan bude mať totiž pocit, že systém je nastavený proti nemu – že uprednostňuje bohatých a silných a ignoruje potreby strednej triedy a najchudobnejších.
Prispievateľ Jack Kelly píše pre Forbes o personalistike.
