Život mimo komfortnej zóny dostal Lenku Kmeťovú z pozície na zákazníckej podpore donáškového giganta Wolt na riaditeľskú pozíciu obchodného oddelenia v japonskom Tokiu.
„Zatiaľ mi to vyhovuje. Mám zázemie v Prahe, ale keď treba, viem sa zbaliť a odísť. A kedy, keď nie teraz?“ hovorí Lenka Kmeťová. Život na cestách, presuny medzi kontinentmi, vedenie tímov v krajinách, kde nikto nehovorí vaším jazykom – pre niekoho náročná predstava, pre ňu prirodzený spôsob fungovania. Dnes je obchodná riaditeľka pre Wolt Japonsko a ako dvadsaťosemročná riadi jeden z najzložitejších a najšpecifickejších trhov na svete.
Na túto pozíciu sa však neprepracovala náhodou. „Musela som ísť príležitostiam naproti. Pracovala som na sebe aj mimo práce – MBA, kurzy, mentoring. Ale keď firma vidí výsledky a iniciatívu, začne vám dôverovať.“ Kariéru vo Wolte v Českej republike začínala na zákazníckej podpore. Postupne sa však stala súčasťou obchodného tímu, ktorý neskôr viedla a spadal pod ňu aj celý komerčný tím. Neskôr odišla do Nórska, kde išla rovno na pozíciu obchodnej riaditeľky. Tam prišiel zlomový moment – nový trh, vysoký tlak, nikto ju tam nepoznal. Zvládla to.
Dnes buduje obchodnú stratégiu v Japonsku. „Je to úplne iný svet. Spolupráca v Japonsku stojí na dôvere, ktorá sa buduje pomaly a trpezlivo. Čo fungovalo v Európe, tu neplatí.“ Preto namiesto tabuliek najskôr chodila s tímom po reštauráciách, rozprávala sa s partnermi a snažila sa pochopiť, čo potrebujú. Okrem bariéry jazyka a kultúry však čelí aj výzvam trhu – donášky sú v Japonsku vnímané ako luxus. „Snažíme sa to zmeniť. Aby si to mohlo dovoliť viac ľudí.“
Napriek zložitej situácii si zachováva pokoj a nadhľad. „Keď bude systém fungovať aj bezo mňa, vtedy budem vedieť, že som svoju prácu urobila dobre.“ Nezastavuje sa však. Zmeny, rýchle rozhodovanie a neustála adaptácia sú jej prirodzené prostredie. „Zmena je štandard, nie výnimka. Ale potrebujeme aj kompas – vedieť, prečo robíme to, čo robíme.“
Aj toto boli dôvody, prečo sme sa tento rok rozhodli Lenku Kmeťovú zaradiť do rebríčka Forbes 30 pod 30 v kategórii Biznis. Ako počas rozhovoru niekoľkokrát prízvukovala, na líderské pozície netreba čakať, kým vás niekto vyzve. „Mne nikto nikdy nepovedal – Lenka, prosím ťa, mohla by si nás viesť?“ smeje sa. „Ak niečo chceš, musíš si ísť po to.“
A kam pôjde ona? „Možno raz do vlastného jogovo-pilates komunitného centra s bistrom na pláži. Ale zatiaľ ma baví práve táto fáza – pohyb, nové výzvy, inšpiratívni ľudia a zmysluplná práca.“
Vo Wolte ste už šiesty rok a prešli ste od zákazníckej podpory na riadiace funkcie. Je podľa vás v pôvodne startupovej kultúre takýto kariérny posun bežný?
Možný je, ale určite nie automatický. Nikdy som nečakala, že za mnou niekto príde s ponukou. Skôr naopak – sama som hľadala príležitosti, ako prebrať väčšiu zodpovednosť a mať väčší vplyv. Pristupovala som k tomu proaktívne, v rámci môjho voľného času. Pracovala som na sebe aj mimo práce – robím si MBA, hľadala som spôsoby, ako získať širší kontext, mala som vlastnú mentorku, robila som si kurzy. Musela som ísť tomu naproti, ale v startupovej kultúre je jednoduchšie to, že ak človek ukáže, že chce, tak sa to dá.
Bola pre vás prirodzená ambícia smerovať k vedeniu?
Vždy ma bavilo prepájať ľudí, nastavovať veci a posúvať ich ďalej. Obchod mi je blízky – nie pre čísla samotné, ale ako priestor, kde sa dajú formovať trhy, podporovať podnikatelia a prinášať kvalita. K vedeniu som sa dostala prirodzene, krok za krokom – a postupne som si uvedomila, že práve možnosť rozvíjať ľudí, ovplyvňovať smerovanie a byť pri rozhodnutiach je to, čo ma skutočne baví.
Ako vnímate podnikavosť vo veľkej technologickej firme ako Wolt – kde je hranica medzi iniciatívou jednotlivca a systémovým rozhodovaním?
Je to výzva. S rastom firmy prichádzajú procesy, štruktúry, hierarchie. V startupe sa dá rozhodovať rýchlejšie, ale s rastom sa niektoré procesy môžu spomaľovať. My vo Wolte robíme rozhodnutia stále veľmi rýchlo, pretože konkurencia v donáškovom biznise je rýchla. A tým, že sme fínska firma, je to konsenzuálne.
Počas kariéry ste prešli od Prahy, cez Oslo do Tokia. Aký bol tento prechod pre vás aj z kultúrneho hľadiska? Ide predsa o naozaj odlišné kultúry.
Každý presun ma niečo naučil a formoval ma iným spôsobom. Už aj zo Slovenska do Čiech je to zmena, pretože aj Česi fungujú trochu inak. Ale najzlomovejší presun bol z Česka do Nórska. Nešlo len o kultúrne rozdiely, ale bol to šok – zima, tma, veľa noriem, ktoré nepoznáte. Ocitla som sa v krajine, kde som nikoho nemala, a to ma naučilo samostatnosti. Okrem toho som cítila obrovský pracovný tlak, pretože som viedla obchodné tímy a museli sme ísť na výkon. Bola som úplne mimo mojej komfortnej zóny. Ale povedala som si, že ak zvládnem toto, tak zvládnem asi všetko. A Japonsko? To je úplne iný svet. Mnoho pravidiel je neviditeľných, ale o to pevnejších. Dôvera sa buduje dlhodobo, obchodný cyklus je veľmi pomalý. Tam nestačí mať dobrý produkt – musíte chodiť, počúvať, byť trpezliví. A vydržať, aj keď to dlho neprináša výsledky. Japonci sa okrem toho otvárajú zmenám oveľa ťažšie ako Európania.
wolt
Ako to prebieha?
Dôležitá a podstatná je kredibilita. Napríklad pri vytváraní nových partnerstiev treba ísť priamo do reštaurácie, navštíviť ju. Treba im ukázať, že to myslíme vážne. Mne to dalo flexibilitu a viem, že sa stále musím učiť. Čo fungovalo v Čechách a Nórsku, v Japonsku nezafunguje. To, že to už robím šesť rokov neznamená, že mám kľúč na úspech. Nemám.
Ako ste sa na to pripravili?
Čítala som knihy, pozerala dokumenty aj o krajine, kultúre a o tom, ako sa tam robí obchod. Ale pravda je, že realita vás dobehne. Môžete mať teoreticky naštudované všetko, no dôležité je chodiť do terénu. V Japonsku je dôležité byť prítomná, nielen rozhodovať z kancelárie.
Ktoré výzvy sú pre Japoncov hlavné v rámci obchodu?
V Japonsku si reštaurácie na donášku navyšujú cenu o províziu, teda o zhruba 30 percent. Čiže donáška je pre nich luxus a trh nie je presýtený ako u nás. Tam je cena toho jedla o 20 až 30 percent vyššia, takže teraz sa to snažíme zmeniť, aby si to mohlo dovoliť viac ľudí. Ale je to výzva.
Foto Pasha Borsai
Aká je teda vaša hlavná úloha v súčasnosti?
Zmeniť spôsob, ako vnímame službu, ako komunikujeme, ako spolupracujeme s partnermi. Som síce v tíme zameranom na strategickú expanziu, ale v Japonsku som šéfka obchodu. Snažíme sa nastaviť biznis model tak, aby bol dlhodobo škálovateľný. Zároveň budujeme silný tím s jasnou víziou, ktorý dokáže fungovať autonómne a rozvíjať sa aj v budúcnosti.
A potom sa posuniete do ďalšej krajiny?
Pravdepodobne. Osobne ma baví cestovanie a spoznávanie iných kultúr. Takže po piatich rokoch v Prahe som bola extrémne šťastná, že som išla do Nórska. Tým, že pracujem pre globálny Wolt, tak pôjdem tam, kde bude treba.
Ako zvládate nomádsky život?
Zatiaľ mi to vyhovuje. Mám zázemie v Prahe, ale keď treba, viem sa zbaliť a odísť. A kedy, keď nie teraz? Určite si neviem predstaviť, že tento kočovný život budem viesť v štyridsiatke, keď budem chcieť mať rodinu. V budúcnosti si dokážem predstaviť, že sa usadím – v Španielsku, Taliansku, kdekoľvek je teplo, komunita a dobré jedlo. Možno raz bistro na pláži. Ale zatiaľ ma táto kvázi nestabilita miesta napĺňa.
Ako funguje vedenie tímu, ktorý nehovorí vaším jazykom?
Je to výzva. V Japonsku takmer nikto v tíme nehovorí plynule po anglicky, takže všetko ide cez tlmočníčku. Musíme byť obojstranne trpezliví a nastaviť si naše očakávania. Snažím sa byť s ľuďmi v teréne, pýtať sa, vysvetľovať, načúvať. Hľadám spôsoby, ako sprostredkovať zmysel – aby chápali nielen čo majú robiť, ale aj prečo. Špeciálne je to dôležité aj v obchode, kde sa dbá na vysoký výkon. A hoci tlačím na vysoký výkon, stále by som mala vedieť byť ľudská.
Čo vás motivuje?
Zmysel. Verím tomu, čo robíme – že to má vplyv a že každý z nás sa stále učí a posúva vo svojej kariére. Zároveň sa tým dostávame do čo najlepších výkonov a vnímame svoj potenciál. Práca ma zobrala do miest, kam by som sa sama nedostala. A to beriem ako dar. Avšak tým, že som aj mentorka vo Femme Palette, tak dávam dôraz na osobnostný rozvoj. Nemá to byť len to, že si idem odpracovať osem hodín, ale najmä to, kam sa vďaka tomu dostanem. A nielen kariérne, ale aj v živote.
A čo to dáva vám?
Čo sa týka Woltu, tak ten uľahčuje ľuďom život. Už sa nezameriava len na reštaurácie, ale ponúka aj lieky, kvetiny, darčeky… verím tomu, že robíme mesto lepším a dávame prácu kuriérom aj službám. Keď sa na to pozriem kariérne, asi by som sa nedostala na miesto obchodnej riaditeľky v Japonsku, ak by som už vo firme nemala vybudované nejaké meno. Práca je veľká súčasť nášho života, a preto je dôležité, aby nás bavila a dávala nám zmysel. Keď to tak nie je, je prirodzené sa pýtať, či sme na správnom mieste.
Technologické firmy rýchlo rastú. Čo sú pre vás varovné signály, že treba spomaliť a prípadne prehodnotiť nejaké rozhodnutia?
Ten signál môže byť, keď sa zrazu zmení nejaké rozhodnutie bez kontextu, zo dňa na deň. Keď sa nezamýšľame nad tým, či sa to má tak rýchlo meniť. Áno, musíme sa prispôsobovať, pretože konkurencia je vysoká… ale ak sme zahltení operatívou a strácame prehľad nad stratégiou, nie je to dobrý signál.
A z osobného hľadiska?
Ak cítim, že nemám energiu a idem na zotrvačnosť, tak viem, že je čas spomaliť.
Načrtli ste už mentorstvo žien. Je stále potrebné to takto oddeľovať a sústrediť sa na pomoc žien v podnikaní?
Často som sa nad tým zamýšľala, ale zároveň som z prostredia, kde som to nikdy nemusela riešiť. Na množstve riadiacich funkcií vo Wolte sú ženy. V Škandinávii to nie je nič výnimočné. Uvedomila som si však, že to nie je samozrejmé a sebavedomie neprichádza samo. Mnohé ženy sú výborné – ale pochybujú, či na to majú. Obzvlášť mladšie ženy musia stále dokazovať, že na to majú.
Ak by mali ženy od začiatku rovnakú mieru podpory, dôvery a priestoru na rast, nemuseli by neustále niečo dokazovať – a nebolo by potrebné vytvárať špeciálne rebríčky či iniciatívy na vyzdvihovanie žien v biznise. Rovnosť by bola štandard, nie výnimka. Tiež je dôležité ukazovať rôzne cesty. Nie každá žena musí byť generálna riaditeľka – ale každá má právo robiť to, čo ju baví.
S čím sa ženy pri mentorstve najčastejšie trápia?
Sebadôvera, vedenie tímu, komunikácia nekomfortných tém, výkon, balans, únava. Často riešime aj to, ako si nastaviť hranice, ako zvládať tlak, ako nezabudnúť na seba. Vediem ich k tomu, aby boli autentické, férové, a aby si samy vytvárali príležitosti, namiesto čakania, že im ich niekto dá. Samy sa musíme zbaviť predsudkov a ísť šanci oproti, ak po niečom túžime. Ani za mnou nikto nikdy neprišiel, že Lenka hrozne ťa chceme povýšiť, mohla by si, prosím ťa. (smiech)
Ktorý moment alebo rozhodnutie by ste dnes označili za kľúčový zlom vo vašej profesionálnej dráhe – nie preto, kam vás posunul, ale čo vám o sebe ukázal?
Asi začiatok v Nórsku. Nové prostredie, vysoké očakávania, úplná samota. Pamätám si večery, keď som si hovorila: čo tu vlastne robím? Ale vydržala som. Naučilo ma to, že sa na seba viem spoľahnúť v každej situácii. Ukázalo mi to aj to, akých skvelých ľudí mám okolo seba.
Keby ste nemali žiadne pracovné povinnosti, čo by ste robili – čisto pre radosť?
Cestovala by som, surfovala, cvičila jogu, organizovala workshopy. Ale vlastne – už to robím. Vedome si nastavujem život tak, aby som pred životom nemusela utekať. Práca je dôležitá, ale nie je všetko. Keď som spokojná aj mimo nej, viem podávať lepší výkon.
