Stále len 20-ročný Martin Vician je absolventom Evanjelického lýcea a odchovancom Slovana Bratislava. Uplynulú sezónu strávil v druholigovej futbalovej Petržalke, kde v 29 zápasoch strelil štyri góly. Málokto však tušil, že keď nehral alebo netrénoval, intenzívne pracoval na prijatí na niektorú z amerických univerzít. Napokon to vyšlo rovno na jednu z tých najprestížnejších.
Myšlienku odchodu do zámoria mu vnukol jeho kamarát z mládežníckych reprezentačných výberov Richard Beďatš, odchovanec Trenčína, ktorý rok pred ním nastúpil na University of Maryland. V jeho príbehu našiel Vician inšpiráciu, ako možno spojiť futbal so štúdiom, teda dve veci, ktoré boli v jeho živote odjakživa prioritou.
Slováci streamujú športové zápasy aj kostolné omše v USA.
Investoval do nich japonský gigant
Najskôr bol prijatý na univerzitu v Houstone s plným štipendiom, čo bolo podľa jeho vlastných slov veľkým lákadlom, obzvlášť s ohľadom na to, koľko prostriedkov bola univerzita ochotná do neho investovať – rádovo desiatky tisíc dolárov ročne. Postupne však na jeho emaily so životopisom prichádzali z amerických univerzít ďalšie a ďalšie pozitívne ohlasy, až napokon Martin odcestoval na 3 dni na samotný Harvard. Celý, takmer ročný proces snahy sa uzavrel v máji, keď Viciana definitívne prijali na najdlhšie fungujúcu univerzitu v USA.
Skvelú správu sa Vician dozvedel v polovici mája, do USA odchádza v auguste. Foto: archív M. V.
„Keby mi niekto pred rokom a pol povedal, že budem študovať na Harvarde, ani náhodou by som mu neveril,“ priznáva Vician.
Jednotkári pre Harvard nie sú zaujímaví, pokiaľ nevedia nič navyše
Proces prijatia na takú prestížnu univerzitu, akou je Harvard, prirodzene nie je jednoduchý, zďaleka sa však nevyžaduje len vynikajúci prospech. Podľa Viciana dokonca ani nie je podmienkou.
„To, aký výsledok dosiahnete pri skúškach a aké máte známky, je dôležité, ale nie je to jediné, čo ich zaujíma. Musíte vedieť aj niečo navyše, sledujú to, či máte potenciál sa po škole presadiť, či máte potenciál ich pozitívne v budúcnosti reprezentovať a ako im sadnete ľudsky pri osobných pohovoroch,“ vysvetľuje. „Ja som zo záhadného dôvodu na osobnom pohovore nebol nervózny, takže sa to skončilo dobre,“ smeje sa.
Pohyb ako životný štýl: Trénerka roka a jej 7 zásad, ako pristupovať k športu
Na otázku, do akej miery mu pri prijatí pomohol práve futbal, odpovedať síce nevedel, no ako sám priznáva, zohralo to svoju rolu. Bez dobrého výsledku z testov a zvládnutých osobných pohovorov by to však určite nestačilo. Jednoducho, musíte byť kompletný „balíček“.
Konkrétne zameranie samotného štúdia si Vician bude môcť vybrať až po určitom čase, väčšiu časť prvého ročníka bude tvoriť všeobecné vzdelanie a účasť na rôznych kurzoch podľa vlastného výberu. Na základe toho si následne zvolí, akým smerom sa uberie, mladého futbalistu láka najmä psychológia.
Vician odohral viacero zápasov aj za mládežnícke výbery Slovenska. Foto: archív M. V.
Popritom bude súčasťou univerzitného futbalového tímu, čo mu zároveň otvára príležitosť byť draftovaný do jedného z klubov Major League Soccer (MLS) – najvyššej profesionálnej futbalovej ligy v Severnej Amerike.
Vzdelanie ako nástroj kontroly nad životom
Vzdelanie vždy považoval za mimoriadne dôležité, čo mu neustále prízvukovali aj jeho rodičia, a vzorom mu bol taktiež jeho starší brat, ktorý vyštudoval na Cambridgeskej univerzite.
„Odjakživa boli pre mňa futbal a škola dve absolútne rovnocenné záležitosti a ani rodičia mi nedovolili k tomu pristupovať inak. Takže, aj keď som povedzme prišiel zo zápasu neskoro večer a na druhý deň ma čakala škola, nezostal som doma a na druhý deň ráno som do školy šiel. Nie je to jednoduché, ale dá sa to, ak je tam vôľa,“ hovorí Vician.
Zároveň priznáva, že v jeho živote boli momenty, keď videl len futbal a nechcel vidieť inú cestu. Všetko však zmenilo jeho pôsobenie v Ostrave, kam prestúpil zo Slovana Bratislava. Jeho futbalové plány totiž výrazne narušili rovno dve zranenia v relatívne krátkom slede a talentovaný futbalista si po dvoch operáciách dlhšie do lopty nekopol.
Pre Martina bolo pôsobenie v Ostrave pre zranenia skôr trápením, no zároveň aj impulzom, ktorý jeho cestu do USA naštartoval. Foto: Nikol Kuncová
„Keď som ležal v nemocnici a potom dlho rehabilitoval, veľa som nad vecami premýšľal. Uvedomil som si, že sa nechcem spoliehať na šťastie a nechcem všetko staviť na futbal. Rozhodnúť sa v 18, že kašlem na vzdelanie a budem futbalistom, je hazard s vlastným osudom, ktorý sa môže, ale nemusí skončiť dobre. Chcel som mať jednoducho kontrolu nad svojím životom, chcel som vedieť, že ak aj futbal nevyjde, budú predo mnou aj iné možnosti,“ vysvetľuje.
„Veľakrát si ľudia neuvedomujú, aká je kariéra futbalistu vrtkavá a krátka. Futbalisti naozaj nezarábajú až tak veľa, ako si ľudia myslia. Navyše máme kontrakty väčšinou tak na 3 roky, čiže človek nemá dlhodobo nič garantované. Príde jedno nešťastné zranenie pred koncom kontraktu a nikto vás nebude chcieť. Prípadne vás podpíšu za polovičné peniaze, s čím sa musíte zmieriť,“ dodal.
Veľkým problémom je podľa Viciana najmä tlak, aký je na mladých hráčov na hrane dospelosti vyvíjaný. Podľa jeho slov sú často tlačení a nútení zanedbávať vzdelanie, aby sa venovali iba futbalu. „Niekedy sú to rodičia, ktorí nie sú dôslední a dovolia to svojim deťom zanedbávať, niekedy tréneri. Na druhú stranu musím povedať, že sú aj tréneri, ktorí vašu snahu vzdelávať sa popri futbale nielen chápu, ale dokonca vás v tom aj ochotne podporia a majú z vás radosť. Nedá sa to zaškatuľkovať,“ tvrdí.
Túži pomôcť Slovensku
V Petržalke sa za uplynulú sezónu stal dôležitou súčasťou kádra, správu o jeho odchode však nikto neprijal negatívne, práve naopak. „Veľmi si vážim, ako k tomu v Petržalke pristúpili. Všetci to chápali, gratulovali mi a priali mi všetko dobré, od generálneho riaditeľa cez trénerov až po chalanov v kabíne. Za ten rok mi klub naozaj prirástol k srdcu a som veľmi vďačný, že som sa tam mohol rozvíjať,“ pochvaľuje si.
Uplynulú sezónu strávil v druhej slovenskej lige, v drese klubu FC Petržalka. Na fotke piaty zľava. Foto: FC Petržalka
Harvard prirodzene otvára Vicianovi do budúcnosti mnoho iných príležitostí. 20-ročný Bratislavčan však priznáva, že sám nemá konkrétny plán, akým sa bude jeho život uberať. Pripúšťa si naozaj všetky možnosti.
„Naozaj neviem, čo ma tam čaká. Možno sa mi bude v rámci univerzitného tímu dariť, všimne si ma niektorý z klubov MLS a o rok opustím Harvard, aby som hral veľký futbal. A možno čoskoro zistím, že ma futbal nenapĺňa a začnem sa naplno venovať psychológii alebo niečomu inému,“ hovorí.
Život a prípadnú futbalovú kariéru v USA si vie predstaviť, nezabúda však dodať, že má k našej krajine silný vzťah a láka ho vízia, že by raz nadobudnuté skúsenosti zužitkoval práve doma. „Verím, že raz sa budem môcť vrátiť a pomôžem našu krajinu posunúť k lepšiemu,“ dodal.
Hlavné foto: vľavo Vician pri gólovej radosti, vpravo s potvrdením o prijatí na prestížny Harvard.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
