V pražskej nemocnici Motol funguje v súčasnosti jediné centrum na transplantáciu pľúc v Českej republike zachraňujúce životy aj pacientom zo Slovenska. V chirurgickom tíme prednostu Roberta Lischkeho, ktorý posúva hranice svojho odboru, pôsobí aj mladý slovenský lekár René Novysedlák, člen aktuálneho rebríčka Forbes 30 pod 30.
Rodák z obce Krásna Lúka je jediný Slovák a jeden z troch ľudí, ktorí vykonávajú transplantačné odbery pľúc od darcov v Česku a na Slovensku. René Novysedlák sa aj vďaka tejto jedinečnosti dostal do aktuálneho ročníka rebríčka Forbes 30 pod 30 v kategórii Veda a vzdelávanie.
Nedávno ste sa vrátili zo stáže v Belgicku. Čomu ste sa tam venovali?
Bol som na päťmesačnej stáži na univerzite v Leuvene a venoval som sa najmä vedeckým projektom, ale na miestnej klinike hrudnej chirurgie som aj asistoval pri transplantáciách.
Rebríček 30 pod 30 je plný inšpirácie. Foto: Pasha Borsai
O aké vedecké projekty išlo?
Primárne o výskum komplementu, čo je sústava proteínov, ktorá výrazne ovplyvňuje imunologický vývoj aj prijatie orgánu. Skúmame jeho rolu po transplantácii a či je možné ho terapeuticky ovplyvniť. Výsledky sme ešte nepublikovali, takže ich zatiaľ nemôžem prezrádzať.
Naša nemocnica v Motole spoločne s univerzitou v Leuvene a s Harvard Medical School však už zverejnili revolučnú publikáciu, ktorá je výsledkom tejto stáže, a v ktorej ako prví popisujeme, že ak sú pľúca uchované pri správnej teplote, vydržia aj viac než pätnásť hodín od momentu odberu po našitie príjemcovi a spustenie krvného obehu.
Na klinike v Toronte zistili, že tá správna teplota je okolo desať stupňov Celzia, a my sme následne ukázali, že časový úsek na ich využitie je možné predĺžiť bez negatívneho dopadu na krátkodobé výsledky.
René Novysedlák v pražskej nemocnici Motol. Foto: Ondřej Pýcha
S akým maximálnym časovým limitom ste doteraz pracovali?
Celý proces sme sa snažili uskutočniť do deviatich hodín. V Toronte navyše tvrdia, že ak sú pľúca uchované pri tých desiatich stupňoch, lepšie sú aj výsledky transplantácie. Doteraz sme fungovali napríklad tak, že večer sme vycestovali k darcovi kdekoľvek na území Česka alebo Slovenska a povedzme okolo polnoci sa začalo u nás na klinike transplantovať.
Teraz vieme, že bez problémov môžeme s operáciou počkať do rána. Tím je čerstvý, personálu sa zvýšila kvalita života a najmä to má pozitívny vplyv aj na pacienta. Dokonca existujú štúdie, ktoré uvádzajú, že operácie vykonané v noci mávajú horšie výsledky.
Ak nenastanú počas transplantácie žiadne komplikácie, aká býva dĺžka výkonu?
Je možné urobiť ho za zhruba päť hodín, ale to je skôr dolná hranica. Štandard, keď nie sú komplikácie, je sedem až osem hodín.
Spomienky na prvú operáciu
Koľko chirurgov tvorí transplantačný tím profesora Lischkeho?
Profesor Lischke spolu s dvoma kolegami (Jan Šimonek a Jiří Pozniak) implantujú a majú zodpovednosť za priebeh transplantácie. Ďalší traja chirurgovia vrátane mňa robia odbery orgánov. Máme teda tri plnohodnotné transplantačné tímy, ktoré sa striedajú podľa rozpisu.
V čom všetkom spočíva vaša práca?
V drvivej väčšine prípadov ide o darcov s potvrdenou mozgovou smrťou. Cestujem do nemocnice, kde je darca hospitalizovaný, zhodnotím kvalitu orgánu a čaká ma náročná dvojhodinová operácia, pri ktorej musím pľúca správne odobrať. To je zodpovednosť odberového chirurga. Navyše na sále zvyčajne operujem aj s kardiochirurgom, ktorý odoberie srdce, či s brušnými chirurgami, ktorí zase pracujú na získaní obličiek a pečene. Musíme sa navzájom zorganizovať, aby sme o žiadny orgán vhodný na transplantáciu neprišli. Následne som zodpovedný za transport pľúc k nám na kliniku.
Pozrite si rebríček Forbes 30 pod 30 2024. Foto: Pasha Borsai
Ako si spomínate na svoju prvú operáciu?
Išlo o pruh a robil som ju pred štyrmi rokmi s pánom profesorom Pavlom Pafkom, rodákom z Bratislavy, dlhoročným prednostom a priekopníkom transplantácie pľúc v Česku. Zo stresu, že operujem s legendou a veľkým človekom, mi to veľmi nešlo. V jednej chvíli, keď videl, že sa mi nedarí, ma aj vystriedal a spravil steh za mňa. Celý výkon trval asi hodinu, čo je štandard, a keď sme sa po operácii umývali, pán profesor pozrel na čas a len poznamenal, že „celkom dobré“.
Prvá transplantácia pľúc sa na klinike v Motole uskutočnila v decembri 1997…
… a projekt uvádzal do života práve profesor Pafko. Aj s profesorom Lischkem sa školili vo Viedni u svetovo uznávaného profesora Klepetka, ktorý, mimochodom, teraz občas chodí operovať aj do Motola. Z počutia poznám aj príhodu, ktorá sa k prvej transplantácii viaže. Mal na ňu priletieť aj profesor Klepetko, ale pre zlé počasie muselo lietadlo núdzovo pristáť v Brne. Odtiaľ ho do Prahy vo fujavici viezla sanitka a do nemocnice dorazil až v čase, keď bola transplantácia hotová.
Na operačnej sále. Foto: Ondřej Pýcha
Koľko transplantácií pľúc sa na vašej klinike odvtedy urobilo?
Vyše šesťsto, blížime sa k číslu sedemsto. Vlani sme ich spravili rekordný počet, až šesťdesiatsedem, vďaka čomu sa dostávame medzi najšpičkovejšie centrá v Európe. Jednak počtom, ale najmä výsledkami.
Profesor Lischke so svojím tímom urobil v Česku počas pandémie aj prvú tuzemskú transplantáciu pľúc poškodených covidom. Asistovali ste mu pri nej?
Áno. Vtedy som už bol v tréningu na odbery orgánov, ktorý trvá zhruba dva roky. Jazdíte na všetky odbery, ste nonstop na telefóne. Tie dva roky som bol v podstate iba v práci.
Dnes máte počas mesiaca asi koľko transplantačných príslužieb?
Asi osem dní, ale ja si beriem aj navyše, takže aj desať. Snažím sa nazbierať čo najviac skúseností. V niektoré týždne sa neudeje nič a inokedy máme aj dve transplantácie. Plus mám štandardné služby v nemocnici, ktorých je tri až päť do mesiaca.
Flautista s novými pľúcami
Ako sa zvýšila úspešnosť transplantácií za tých vyše dvadsaťpäť rokov, čo sa v Motole vykonávajú?
Je to veľká operácia, ktorá má, samozrejme, svoje riziká. Transplantácie pľúc a srdca patria k tým najzložitejším. Navyše pľúca oproti iným orgánom majú tú vlastnosť, že komunikujú s vonkajším prostredím, čo ovplyvňuje výsledky. Ale progres je značný.
Nedávno sme mali seminár, kde nám prezentovali údaje, ako zásadne sa zlepšuje prežívanie pacientov. My máme len minimálnu úmrtnosť do tridsať dní po zákroku. Pacient tak má skoro istotu, že transplantáciu na našej klinike prežije a prežije aj mesiac po nej. Ročné prežívanie sa u nás pohybuje na úrovni okolo osemdesiatpäť percent, dvojročné na osemdesiat a päťročné cez šesťdesiatpäť percent. To je o niečo lepšie než celosvetové súhrnné výsledky.
Ako sa mení kvalita života pacienta po transplantácii?
Musí užívať lieky do konca života. Keď nebude, tak skôr či neskôr pľúca prestanú fungovať. Pred zaradením na čakaciu listinu sa robia aj psychologické vyšetrenia, lebo pacient musí spolupracovať a napríklad musí prestať fajčiť. Nebolo by etické implantovať nové pľúca niekomu, kto sa o ne nebude starať.
Samozrejme, chodia na pravidelné kontroly, no postupom času len raz za tri mesiace. Vedú však viac-menej štandardný život. Musia sa vyhýbať infekciám, ale venujú sa turistike či hrajú tenis. Keďže tá informácia už bola medializovaná, môžem prezradiť, že náš pacient po transplantácii je aj aktívnym flautistom v Českej filharmónii a jeho nové pľúca tento záber zvládajú.
Foto: Ondřej Pýcha
Máte aj pacientov, ktorí s novými pľúcami žijú aj vyše dvadsať rokov?
Áno, ale je to skôr výnimka. Je však možnosť urobiť retransplantáciu – ak majú pacienti predpoklady, že by ju zvládli a splnia všetky kritériá. Máme iks takých, ktorí transplantáciu podstúpili aj druhýkrát. Sú centrá, kde robia aj tretie retransplantácie, ale my medzi nimi zatiaľ nie sme. Samozrejme, rizikovosť sa tým zvyšuje.
Starostlivosť aj o Slovákov
Operujete aj slovenských pacientov?
Áno, keďže na Slovensku sa tento výkon nerobí a od roku 2018 je transplantačný program na základe zmluvy medzi obomi ministerstvami zdravotníctva dostupný aj pre pacientov zo Slovenska. Dávame české orgány Slovákom a zároveň my odoberáme orgány aj na Slovensku. Každý pondelok máme seminár, na ktorom riešime potenciálnych kandidátov na transplantácie a pripája sa aj pani docentka Hájková a ďalší pneumológovia z bratislavskej nemocnice v Ružinove.
Nerozdeľujeme pacientov na tých zo Slovenska a z Česka, je to spoločná čakacia listina. Dôležité je, či ide o urgentných pacientov alebo stabilizovaných. Príjemcu vyberáme aj podľa jeho výšky, aby sa pľúca vošli do hrudného koša, a tiež podľa krvnej skupiny. Ďalej zaváži imunologické hľadisko, aby sme v tejto oblasti nešli do nejakých nesúladov.
Školíte na vašom pracovisku aj lekárov zo Slovenska, aby aj oni mohli časom vykonávať transplantácie pľúc?
Starostlivosť po transplantácii už funguje v Ružinove a robia ju perfektne. Zložitejšie prípady s nami konzultujú, ale pacienti zo Slovenska chodia na kontroly tam. V tejto chvíli však žiadne zaškoľovanie chirurgov neprebieha. My ročne vykonáme spomínaných až šesťdesiatsedem transplantácií a skúsenosti z nich prenesieme aj na slovenských pacientov. Ak by povedzme v Bratislave vykonali osem transplantácií ročne, nemajú šancu získať toľko skúseností, ako máme my. Navyše je to aj o „áre“, rehabilitačnej klinike, je to celý kolos, ktorý musí byť zabehnutý.
Pripúšťate možnosť, že sa raz vrátite na Slovensko?
V Prahe žijem desať rokov a nad zmenou momentálne neuvažujem. Navyše by som musel zmeniť aj medicínsky odbor, keďže to, čo ma baví, sa nerobí na Slovensku, ale len tu v Prahe. Tiež si potrebujem dokončiť vzdelávanie, doktorandské štúdium, kde som si zvolil tému súvisiacu s transplantáciami pľúc, a do roku 2026 by som mal splniť odpracované roky na atestáciu zo všeobecnej chirurgie. Po nej sa chcem zamerať na hrudnú a transplantačnú chirurgiu.
Celý rozhovor si môžete prečítať v aktuálnom vydaní magazínu Forbes.
