Stredoveké mestá boli viac previazané s okolitou prírodou, záviseli od nej kvôli zdrojom potravy a paliva. V období industrializácie boli mestá špinavé, ponuré a znečistené, život v nich bol často depresívny.
Neskôr si mestskí plánovači začali uvedomovať, že príroda je pre zdravé prostredie v mestách dôležitá, začali ich úmyselne zazeleňovať, no stále boli ich „pánmi“.
Dnes už ľudia začínajú chápať, že zoči-voči klimatickým hrozbám by sme mali s prírodou skôr spolupracovať, ako proti nej bojovať, i keď ju môžeme stále do istej miery manažovať. Pomôžeme tak nielen životnému prostrediu, ale vytvoríme aj zdravšie a odolnejšie mestá pre ľudí.
BIZNIS EVENT, AKÝ TU EŠTE NEBOL
Top ľudia z biznisu a manažmentu na jednom mieste, 4 pódiá, 100+ spíkrov. Top podujatie roka, na ktorom budú všetci a vy nesmiete chýbať… viac informácií už čoskoro.
CHCEM BYŤ NA WAITING LISTE
Ben Wilson má magisterský titul z histórie z prestížnej univerzity v Cambridgei. Vo svojej najnovšej knihe Urban Jungle hovorí o tom, ako mestá vo vzťahu s prírodou vznikali, ako ju menili a ako vyzerajú moderné mestá dnes. S Forbesom sa autor rozprával pár dní pred Vianocami.
Napísali ste knihu Metropolis o histórii miest, no ste aj autorom knihy Urban Jungle, ktorá sa venuje skôr prepojeniu prírody a mesta, biodiverzite a ekosystémom v mestách. Ako tento nápad vlastne vznikol?
Myslím si, že historici by takéto knihy mali písať. História sa veľmi dlho zaoberala len svetom ľudí a domnievam sa, že stále viac začíname chápať, že aj o ľudských spoločnostiach sa dozvieme viac, keď sa začneme bližšie pozerať aj na prírodné ekosystémy, v ktorých fungovali. História ľudských spoločností a miest má čo povedať ekológom, botanikom aj biológom, platí to aj naopak. Prepojenie týchto dvoch oblastí je okrem toho mimoriadne vzrušujúce a obohacujúce.
Dnes, v období klimatickej krízy, už vidíme benefity prírodného prostredia v inom svetle. Stromy poskytujú tieň, ochladzujú mestá, pretože znižujú pocitovú teplotu.
Ben Wilson, autor knihy Urban Jungle
Urban Jungle rozpráva o prírodnej histórii miest, zaoberá sa väzbami medzi mestom a prírodou, tým, ako boli mestá budované. Bohužiaľ, javí sa, že často sa to dialo spôsobom, ktorý bol pre prírodné prostredie škodlivý. Naozaj boli mestá pre prírodu vždy zlou správou?
Môže aj nemusí to tak byť. Mestá sú do istej miery vo vzťahu k prírode ničivou silou. Odpoviem vám však aj ako historik. Mestá so svojím prírodným prostredím vždy koexistovali. Napríklad v dobách, keď bolo hlavným zdrojom paliva drevo, mestá vo svojom okolí potrebovali mať veľa lesov.
Práve lesy a drevo z nich vyťažené boli nevyhnutné pre chod miest. V Európe sa dokonca v 18. a 19. storočí rozloha lesov zväčšovala viac, ako tomu bolo na vidieku, kde sa stromy skôr vyrubovali, aby ľudia získali viac priestoru pre poľnohospodársku činnosť, takže je celkom pravda, že mestá boli pre prírodu vždy zlou správou. Záleží aj na potrebách miest. Napríklad mestá určite potrebujú kvalitné zdroje pitnej vody.
Trebárs taký New York je zásobovaný z Catskill Mountains, rozsiahleho pohoria na severe štátu, a je v záujme samotného mesta, aby sa tam udržiaval zdravý ekosystém. Na druhej strane, keď už hovoríme o New Yorku, mesto v záujme svojho rozširovania historicky zabralo v mene urbánneho rozvoja veľa pôvodných mokraďových oblastí, ktoré kedysi slúžili ako prirodzená ochrana pred morom, hurikánmi, prívalovými vlnami a stúpajúcou morskou hladinou.
V záujme rozširovania mesta sa mnohé tieto lokality zastavali a to je prípad viacerých miest, nie iba New Yorku. V tomto zmysle bolo rozširovanie mesta ničivou silou.
Mesto v niektorých uliciach zakázalo vstup áut a domáci dali zeleni voľnú ruku. Foto z knihy Urban Jungle: Dutch Photos/Shutterstock.com
Takže sa na to nedá pozerať čiernobielo…
Presne tak. Uvediem viac príkladov. V púštnych oblastiach sa mestá stávajú oázami, pretože sú viac zavlažované, vznikajú tam súkromné záhrady, parky, ľudia tam vysádzajú viac rastlinstva. V takýchto oblastiach mesto prináša nárast biodiverzity. Napokon to platí aj pre Londýn, kde je dnes omnoho viac stromov a vyššia biodiverzita, ako tomu bolo kedysi.
Keď sa Londýn rozrastal, stavali sa tu nové mestské štvrte, ktoré zaberali časti londýnskeho zázemia. Tam, kde sa stavali domy, si ľudia vysádzali stromy, vytvárali záhrady. Mimochodom, v Londýne je toľko stromov ako ľudí. V záhradách si vysádzali rôzne rastlinstvo, čo zmenilo miestnu flóru aj faunu, isté druhy vtáctva sa stali vyslovene typické pre mestá, rovnako ako niektoré malé cicavce. Môj obľúbený príklad je austrálske Melbourne.
Čím je také zaujímavé?
Je to mesto, ktoré sa stalo domovom pre kalone, obrovské netopiere. Vo vidieckych oblastiach v Austrálii je už kaloň aj pre požiare a sucho ohrozeným druhom, zatiaľ čo mesto Melbourne, ktoré ľudia bohato zaplnili typickou austrálskou flórou, sa teraz stáva ich ekosystémom. Aby som to teda zhrnul, na mesto sa nemôžeme pozerať vyslovene ako na ničivú, takmer apokalyptickú silu. Mojím cieľom je skôr ukázať, že vďaka mestám vznikajú úplne nové ekosystémy, kde môže existovať obrovská rozmanitosť rastlinných aj živočíšnych druhov.
Moja kniha je aj o tom, ako sa menili ekosystémy v mestách spolu s tým, ako sa menili mestá, čo sa spája s tým, ako fungovala ich ekonomika, celkovo o našom vnímaní mestského ekosystému. Mestá sú pod vplyvom ľudského rozvoja veľmi dynamické a rýchlo sa meniace ekosystémy. Keď pochopíme prepojenie medzi prírodou a mestom, keď si už uvedomujeme, aký vplyv má ľudstvo na planétu, môžeme aj naše mestské prostredie vylepšovať.
Vráťme sa ešte trochu do histórie. Stavali sa v minulosti mestá v Európe inak, ako napríklad mestá v Ázii či Amerike?
Jednoznačne áno. Európske mestá sú vo všeobecnosti oveľa kompaktnejšie, v stredoveku sa vnútri miest prírode a vegetácii nedostávalo veľa priestoru, pretože boli značne zahustené. Ak sa však pozrieme na Áziu, tam boli mestá oveľa lesnatejšie, zelenšie. Keď do Ázie kedysi pricestovali prví Európania, ich dojmy boli také, že ázijské mestá sú v skutočnosti viac lesmi ako mestami.
V juhovýchodnej Ázii boli stromy pre ľudí zdrojom, ktorý napĺňal mnohé z ich potrieb, poskytovali im plody, mohli sa ukryť v ich tieni, stromy tam boli posvätné. Indické mestá sa napríklad stavali okolo figovníkov posvätných a banyanov (figovníkov bengálskych). Poznanie týchto miest, ich flóry a fauny, zase viedlo k zmenám vnímania flóry aj v európskych mestách.
Slnečnica ako neželaná rastlina
Akým spôsobom?
Platilo to najmä pre krajiny, akou bola aj Britská ríša, ktoré v istom období kolonizovali rôzne oblasti sveta, napríklad Indiu. V tom období žili mnohí Angličania v mestách ako Kalkata a inšpirovali sa vzhľadom indických miest.
Keď sa vracali domov a vytvárali si nové domovy v nových častiach Londýna, ktoré dnes, mimochodom, patria k tým najluxusnejším v meste, budovali si aj po vzore indických miest domy a záhrady s množstvom stromov a rastlinstva. Mnohé druhy rastlín a ich semená si nechávali priviezť do Anglicka, ktoré sa tu postupne rozšírili.
Ktoré obdobie bolo podľa vás pre život v mestách najhoršie? A kedy si začali ľudia zodpovední za plánovanie miest uvedomovať, že príroda by mala byť prirodzenou súčasťou urbánneho prostredia?
Veľmi zlé bolo pre ľudí obdobie intenzívnej industrializácie, ovzdušie bolo znečistené a voda bola zdrojom mnohých chorôb. Namiesto zdroja života sa stala zdrojom smrti a nebezpečenstva. V mestách boli bitúnky, bola tam špina, smrad a, paradoxne, v mestách bolo v tom čase viac prírody, ako by sme čakali.
Boli tam tisícky zvierat, boli tam mliekarne, bitúnky, ľudia chovali domáce zvieratá, po uliciach behali potulné psy. Mesto bolo v tom čase dosť divoké. Už v 19. storočí si mestskí plánovači uvedomili, že mestá musia vyčistiť, aby boli hygienickejšie, že musia dostať pod kontrolu choroboplodné odpadové vody, ktoré vybudovaním systémov odpadových vôd ukryli pod zem. Zároveň sa snažili riešiť takzvanú „spontánnu vegetáciu“ – to, čo ešte aj dnes označujeme výrazom burina. V tom čase boli totiž mestá plné spontánne rastúcich rastlín.
Ako sa proti tomu bojovalo?
V amerických mestách napríklad zaviedli nariadenia o povinnosti odstraňovať z pozemkov burinu, ktorá sa v ľudskej mysli spájala – a napokon ešte aj dnes spája – so zanedbanosťou. Veľké časti Chicaga boli napríklad posiate slnečnicami, čo možno znie romanticky, ale v tom čase, v období hospodárskej krízy, tieto rastliny prekvitali hlavne na opustených, zanedbaných miestach alebo v oblastiach, kde sa zdržiavali ľudia bez domova. Tak sa v Amerike aj zo slnečnice stala neželaná rastlina, pretože v tom čase bola symbolom úpadku.
Divoká záhrada vs. upravené trávniky na predmestí, Lincoln Nebraska, USA. Foto: foto z knihy Urban Jungle
Čo sa udialo, že to dnes mestskí plánovači začínajú vidieť trochu inak, trebárs v mestách ako Berlín či Amsterdam, ale aj v iných menších mestách? Hovorím napríklad o lúčnych kvetoch alebo väčšej tolerancii k rôznej spontánnej vegetácii.
Tento príbeh sa pre mňa, ako spomínam aj v knihe, viaže na Berlín, ktorý bol v druhej svetovej vojne veľmi zničený. Západný Berlín bol zároveň pre politickú situáciu a usporiadanie po druhej svetovej vojne celkom odrezaný od okolitého vidieka aj od zvyšku Nemecka, takže ani miestni botanici nemohli vyraziť do prírody mimo mesta a začali skúmať sutiny, zbombardované a zničené lokality v meste.
Ako zistili, v týchto zničených a opustených častiach mesta, ktoré nazývali „brachen“, našli prekvapivo bohatú rastlinnú diverzitu. V oblastiach, kde by to nikto nečakal, vznikal celkom nový ekosystém. Keď tieto oblasti skúmali, zdalo sa im, akoby sa tam udial akýsi zázrak.
V akom zmysle?
S prírodou si zvyčajne všetci spájajú skôr vidiek a zalesnené oblasti, nie mesto, ale oni na týchto miestach objavili obrovské množstvo ohrozených druhov. V „brachen“ oblastiach napríklad napočítali oveľa viac rastlinných druhov ako v známom berlínskom parku Tiergarten. S rozmanitosťou rastlinných druhov je zas spojená prítomnosť opeľovačov a iných druhov hmyzu, vtáctva, malých cicavcov a tak ďalej, je to celá reťaz vzťahov.
Aj vďaka ich výskumu sa zhruba od roku 1970 etablovala mestská ekológia ako samostatný vedný odbor. Ľudia sa viac začali zaujímať o mestá, kde žijú, aj z pohľadu biodiverzity, začali ich postupne meniť. Napríklad v Amsterdame dnes existujú časti mesta, z ktorých boli úplne vylúčené autá, popri chodníkoch tam rastú rôzne druhy vegetácie, kríky, rastliny.
Dôležité je, že keď takéto niečo ľudia v mestách umožnia, začínajú si svoje urbánne prostredie predstavovať nanovo. Predtým mohli byť nejaké druhy rastlín v mestách úplne neakceptovateľné, no dnes ich ľudia začínajú vnímať ako niečo, čo je pre mesto a jeho obyvateľov ekologicky prospešné.
Stále je však veľa ľudí, ktorí nie sú takýmto myšlienkam naklonení. Chcú mať v meste nejakú zeleň, ale ich ideálom sú skôr nakrátko ostrihané trávniky a okrasné rastliny a nie niečo, čo považujú za „burinu“.
To je pravda. Napokon to vidíme aj na tom, že väčšinou v mestách ešte stále robíme postreky a usilovne odstraňujeme burinu. Stále máme radi, keď je mesto čisté a upratané, keď sú zelené trávnaté plochy starostlivo upravené.
Mnohým stále viac imponujú takzvané anglické trávniky, čo je mimochodom typ trávnatého porastu, ktorý ovplyvnil podobu parkov po celom svete – od Central Parku v New Yorku po parky v Európe aj v Ázii. Aj na to je dostatok dôvodov – takto upravený prírodný priestor je vhodný na mnoho aktivít a je bezpečný.
Faktom však je, že v mestách je stále z pohľadu zvýšenia biodiverzity dostatok priestoru. V mestách je napríklad veľmi veľa záhrad, ktoré môžeme upraviť, striech, ktoré môžeme zazeleniť, a to nielen okrasnými rastlinami, ale aj rastlinstvom, ktoré má nejaký úžitok. V niektorých mestách sú strešné úžitkové záhrady veľmi obľúbené.
Príroda nie je len na okrasu
Čo takáto rôznorodosť v mestách spôsobí?
Rôznorodé rastliny prirodzene priťahujú rôzne druhy hmyzu, opeľovače. Vezmite si také včely. Tie mesto vyslovene milujú práve preto, že je tu obrovská rozmanitosť rastlín. Príroda má v mestách zmysel a význam, keď je aj užitočná, keď tam nie je iba „na okrasu“.
Dnes, v období klimatickej krízy, už vidíme benefity prírodného prostredia v inom svetle. Stromy poskytujú tieň, ochladzujú mestá, pretože znižujú pocitovú teplotu. Husté lesy alebo divoké mokraďové oblasti v okolí miest aj na vidieku nám zase môžu výrazne pomôcť pri záplavách, prietržiach mračien.
Faktom je, že extrémne prejavy počasia sú stále častejšie. Príroda v mestách, ktorá ich dokáže zmierniť alebo do istej miery absorbovať, má na urbánne oblasti aj neodškriepiteľné pozitívne ekonomické dopady. Zelená infraštruktúra, to často spomínané módne slovo, má preto v mestách stále väčší význam.
Südgelände – prírodný park v Berlíne je obľúbeným miestom pre oddych. Foto: Von Muritatis – Eigenaufnahme mit Kodak Z710, Gemeinfrei, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=2357245
Z toho všetkého mi vychádza, že by sme si mali uvedomiť, že spolupráca s prírodou a nie boj s ňou je pre nás všetkých prospešná – pre človeka, pre flóru a faunu, pre prírodu ako celok. Čo si o tom myslíte?
To je výborný spôsob zhrnutia. Dlho sme s prírodou bojovali, považovali sme ju za prekážku, za niečo, čo nám stojí v ceste rozvoja. Celé to je však oveľa komplikovanejšie. Nestačí len v mestách vysadiť rastliny. Je potrebné, aby sme pochopili ekosystém, ktorý v nich funguje. Dnes už napríklad vieme, že zeleň je okrem iného prospešná aj pre mentálne zdravie ľudí. Pomáha nám vyrovnávať sa so stresom, ktorý v mestách zažívame.
Park z bývalého železničného depa
Niektorí ľudia by asi boli radi, keby boli mestá trochu „divokejšie“ z pohľadu prírodných druhov, ale mnohí by oponovali. Čo s tým?
Z výskumov vieme, že „divokejšie“ mestá zvyčajne preferujú mladí ľudia, zatiaľ čo staršia generácia je o niečo konzervatívnejšia, pretože pripisuje väčšiu váhu poriadku a usporiadanosti. Faktom je, že prírodu v mestách nemusíme ponechať samu na seba. Aj keď bude o niečo „divokejšia“, stále ju môžeme rozumne manažovať.
V Berlíne existuje prírodný park Südgelände. Je to oblasť, ktorá bola kedysi železničným depom. Dnes je to nádherné, z pohľadu biodiverzity mimoriadne bohaté a obľúbené miesto. Je to skutočný poklad v kontexte množstva ohrozených druhov, vtáctva a ostatnej prírodnej rozmanitosti, a pritom je v meste – len pár metrov od neho stojí obchodný dom Ikea.
Park Südgelände je pritom manažovaný, nie je „divoký“ v zmysle, že by sa oň vôbec nikto nestaral. Je to prirodzený, do istej miery nespútaný prírodný park a zároveň je prospešný pre ľudí, ktorí tam radi chodia a trávia čas.
Takzvaný brachen v Berlíne sú opustené miesta zarastené prirodzeným porastom, ktoré sa pre ľudí stali obľúbeným miestom pre trávenie času.
Foto: Björn Kietzmann/ImageBROKER/Alamy Stock Photo
Aby sme to celé zhrnuli, ako by sme podľa vás mali meniť naše mestá, aby boli v zmysle súčasných poznatkov modernejšie, zdravšie aj odolnejšie voči dopadom klimatickej zmeny?
Mestá sú veľmi dynamické a menia sa neustále. Čo by sme mali robiť? Stačí si to len uvedomiť a pochopiť, že príroda nám môže pomôcť zmierniť dopady klimatickej zmeny. Moderné mesto pre mňa dnes nie je to, ktoré prekypuje mrakodrapmi či nablýskanými biznis centrami, ale to, ktoré prekypuje zeleňou.
Keď také mestá osobne navštívite a zažijete ich atmosféru na vlastnej koži, hneď pochopíte, prečo sú moderné mestá plné zelene a aké veľké výhody to má pre ľudí. Modernosť naberá novú formu a spočíva v tom, že chceme lepšie spolunažívať s prírodou. Aspoň v to dúfam. Zároveň však vidím, že táto zmena vo vnímaní sa už na mnohých miestach naozaj deje. A to je dobré.
