Hlboká priepasť alebo spojené nádoby? Architekt Jozef Olšavský sa snaží prepojiť dedinu s veľkomestom. Čo spája napríklad Čiernu nad Tisou s Bratislavou?
Pracoval v popredných svetových architektonických štúdiách, no aktuálne stojí na čele vlastnej kancelárie a iniciatívy. Do hľadáčika si vzal tému, ktorá často polarizuje spoločnosť. Čo sa môže vidiek naučiť od veľkomiest? Nové vo fúzii so starým, monolitická zástavba verzus moderné štvrte.
Podľa Jozefa Olšavského dokáže bok po boku existovať moderný development s historickou zástavbou a jedno ani druhé nemusí kritikov iritovať. Zároveň si v rozhovore pre Forbes posvietil bližšie na Bratislavu ako metropolu Slovenska, a to aj všetky jej plusy a mínusy.
Ide práve o to, že za posledných 30 až 35 rokov sme si zvykli, že architekti a architektúra sú viac súčasťou biznisu ako kultúry. Podľa tejto predstavy architekti iba chrlia veľké kancelárske budovy či byty na predaj. Až teraz, vyše tridsať rokov po Nežnej revolúcii, sa v Českej republike či v Poľsku začali stavať kultúrne projekty.
Je už lepšie vidieť, že architekti a architektúra sa celkovo začínajú venovať tomu, aby mestá slúžili ľuďom, deťom, a ďalším podobným otázkam. Architekti sa po dlhých desaťročiach včlenili do spoločnosti a stali sa jej súčasťou.
Trochu ste mi ušli od témy. Ovplyvňuje vašu prácu architekta nejakým spôsobom aktuálna politická situácia?
Zmena politickej situácie priamo neovplyvňuje našu prácu, no vidíme, že celospoločenské témy, ktoré určuje niekto iný, nás ako architektov skôr ohrozujú. Namiesto rozvoja riešime prežitie.
Táto situácia oslabuje a ochromuje aj spoluprácu s inými disciplínami, ako sú umelci, aktivisti či ľudia z kultúry. Keď sa snažíme spolupracovať na komplexných projektoch, je to ťažké. Vidíme, že téma ohrozenia pohlcuje veľa ľudí, ktorí by sa mohli venovať víziám budúcnosti.
Umenie a kultúra predsa nie sú len galérie a kiná, ale neoddeliteľná súčasť našej identity, folklóru a spôsobu, akým premýšľame o budúcnosti. Súčasná situácia nás však núti sústrediť sa len na prežitie.
Keď to zjednoduším, kultúra nie je len Slovenská národná galéria, ale aj ďalšie aspekty?
Presne tak. Nejde len o to, že máme Slovenskú národnú galériu. Kultúra je súčasť celej spoločnosti. Kým niektoré sektory sú založené na biznise a ekonomike, mnohé povolania vrátane architektúry tvoria našu identitu. Súčasné kroky všetko destabilizujú. Nastavené granty a filantropické väzby teraz nahrádza ohrozenie a neistota.
Foto: Robo Homola
Komunikačný problém?
V minulosti ste pôsobili vo viacerých zahraničných architektonických kanceláriách, aktuálne však vediete Futuresearch Studio a na Bienále v Benátkach napríklad prezentujete projekt X-Utopia, ktorý má v hľadáčiku rozdiely medzi mestom a vidiekom. Pre architekta sú zaujímavé aj štátne dotácie a granty?
Nie. A súvisí to s prvou otázkou – architektúra je viac postavená na biznise a štátnych zákazkách ako na dotáciách a grantoch.
Prečo ste sa tak rozhodli?
Naša obvyklá prax je hľadať alternatívne zdroje financovania, čo súvisí s tým, ako vnímame architektúru. Projekty ako napríklad bienále sú často iniciatívami sponzorov, pretože grantová politika je dlhodobá a strategická.
Pre našu výstavu X-Utopia sme našli partnerov v European Institute for Innovation and Technology. Nie sme teda závislí od štátnych fondov, ale efekt motýlích krídel je tak či tak v celej spoločnosti citeľný.
Čo to znamená?
Jedna vec sú priamo peniaze a ohrození ľudia, ktorí mali určitým spôsobom rozvrhnuté financie, a druhý aspekt je, že to ovplyvňuje aj množstvo iných aktivít. Keď sa stopnú granty na opravu historických hradieb alebo na múzeum, ktoré má už expozíciu a budovu, je to katastrofa. Predstava, že by sa mohlo stopnúť takto plošné financovanie, je naozaj katastrofálna.
Váš projekt X-Utopia je súčasť kurátorského výberu na Bienále v Benátkach. Špecifická kapitola je tzv. Československý pavilón výstavy. Budete nejakým spôsobom prezentovať aj v tomto pavilóne?
Nie. Kurátorský výber je prestížna prehliadka projektov zapadajúcich do celkovej koncepcie hlavného kurátora Carla Rattiho a národné pavilóny prispievajú k téme samostatne. Česká republika a Slovensko sa oficiálne v usporadúvaní výstav každý rok striedajú.
Na rade je tento rok Slovensko, ktoré však aj pre situáciu v Slovenskej národnej galérii možnosť nevyužilo. My sme sa snažili spojiť českú a slovenskú galériu a pozvať umelcov, novinárov a aktivistov. Minimálne usporiadať v pavilóne spoločenskú akciu. Nepodarilo sa to, pretože je oficiálne v rekonštrukcii.
Veľa európskych krajín tu prezentuje svoj príspevok k téme alebo spôsob, ako vidí budúcnosť sveta. Riešenie nevystavovať pre zatvorený pavilónu je zúfalé. Existuje naozaj veľa krajín, ktoré si našli alternatívne priestory. Je tu vidieť naozaj veľký komunikačný problém.
Prečo sfunkčnenie pavilónu trvá tak dlho?
Ako hovorím, ide o komunikáciu medzi slovenskou a českou stranou, čo je zrejme spôsobené aj situáciou, ktorá je práve na Slovensku a v rezorte kultúry. Ťažko hľadajú dohodu.
Svetoznámy ateliér
Predtým, ako sa vrátime k projektu X-Utopia, chcel by som sa spýtať na vaše pôsobenie v ateliéri OMA (medzinárodný ateliér založený holandským architektom Remom Koolhaasom, pozn. red.). Už tam nepracujete?
Po rokoch skúseností, keď som prešiel od experimentálnych projektov k práci vo veľkých firmách, bolo pôsobenie v OMA vyvrcholenie snaženia. Zistil som, že sa to nevylučuje – robiť veľké projekty v Prahe či Bangladéši a zároveň premýšľať nad architektúrou inak.
Pôsobenie v OMA bola skvelá skúsenosť, a preto sme založili Futuresearch Studio, kde sa venujeme práve projektom s presahom, podobným X-Utopii.
Ako sa slovenský architekt dostane do takého štúdia?
Bol to veľmi neštandardný moment. Hľadali človeka na projekt v Moskve a zároveň prebiehali prípravy na výstavbu projektu Countryside, The Future, ktorý sa zaoberal práve urbanizmom na periférii.
Poslal som im neštandardné portfólio, ktoré obsahovalo nielen architektonické, ale aj špekulatívne a experimentálne projekty. Myslím, že to ich zaujalo. Napokon, moje rozhovory s Remom Koolhaasom sa točili napríklad aj okolo Čiernej nad Tisou
Ako sa to stalo?
Zaujímali ho periférie a v tom čase aj Rusko v súvislosti s témou sociálnych experimentov a taktiež dedičstvo socialistickej a komunistickej ideológie v architektúre.
Ľudia zo Západu tento aspekt vnímajú trochu inak ako my. Navyše, Rem bol v roku 1968, počas vpádu sovietskych vojsk do Československa, v Prahe medzi demonštrantmi.
Videl priamo aj zásah proti demonštrantom?
Áno, všetko toto videl, zásah aj tanky. To vytvorilo historické prepojenie medzi ním a týmto blokom. Jeho teória o tom, že budúcnosť architektúry je mimo veľkých miest, sa mi zdala inšpiratívna, čo sa odzrkadlilo aj v našom projekte na Slovensku. Páčila sa mi myšlienka obrátiť pozornosť aj mimo mestských centier.
Foto: Robo Homola
Práce na mrakodrape
Keď už hovoríme o veľkých mestách, v OMA ste pracovali na 150-metrovom mrakodrape Dhaka Tower v Bangladéši?
V rámci OMA sa počas rokov a rôznych zákaziek vypracovali cvičenia na množstvo tém. Pri výstavbe podobnej stavby ako v Bangladéši tak bolo z čoho čerpať. Každá zákazka je však nová výzva, napríklad v rámci OMA si architekti pri konkrétnom projekte nepovedia: urobíme to takto, pretože sa nám to takto páči. V rámci každého projektu sa uskutoční detailná práca s podkladmi.
Pri mrakodrape je dôležité čerpať z bohatých skúseností, ale vždy pristupujete k projektu s rešpektom k historickému kontextu. Architekt v OMA nie je guru, ktorý niečo nakreslí na základe svojho pocitu. Skúma sa história Bangladéša a vplyv architektov, ktorí tam pôsobili. Spracuje sa množstvo variantov a z nich sa vyberie ten najlepší.
To isté platí aj v Bruggách, kde sme presvedčili pamiatkarov, že moderná architektúra môže byť súčasť historického centra.
Dháka ako hlavné mesto Bangladéša je hektická metropola, ktorú brázdia tuk-tuky a je plná rušných trhovísk. Ako ste pristupovali pri zasadení Dhaka Tower s elegantnými a čistými líniami do tohto veľkomesta s viac ako 10 miliónmi obyvateľov?
Jedna z inšpirácií bol práve modernizmus, ktorý má v Bangladéši bohatú históriu. Použili sme geometrické tvary, ktoré odkazujú na modernistické princípy. Fasáda zároveň cituje chaotickú a rôznorodú zástavbu mesta, napríklad vlnité plechy.
Tvary stien majú aj praktickú funkciu – chránia pred monzúnovými dažďami. Klientom a investorom projektu bola jedna z najstarších podnikateľských rodín, ktorá sa nebránila odkazom na pôvodnú architektúru a urbanizmus.
Premeny Bratislavy
Výraznou premenou v podobnom duchu prešla aj Bratislava. Spomeniem napríklad nový mestský downtown, ktorému dominuje aj prvý slovenský mrakodrap. Ako vnímate podobnú zástavbu v širšom centre mesta?
V porovnaní s Bangladéšom či Prahou je to špecifické. Spomeniem napríklad Manderlák na námestí SNP, ktorý bol dlho jedna z najvyšších budov.
Narážate na fakt, že v minulosti sa Manderlák kritizoval ako najvyššia budova v Bratislave, ktorá na svojom mieste nemá čo robiť, a dnes sa kritizujú vežiaky nového downtownu?
Presne. Zaujímavé je aj samotné meradlo, ktoré vždy vnímame ako niečo aktuálne a (nové projekty sú) mimo mierky.
Bratislava, podobne ako napríklad Rotterdam, zahusťuje centrum, hoci okolie je prázdne. Zahusťovanie má zmysel, keď je nevyhnutné a optimalizuje dopravu, no v Bratislave sa to robí štýlom „za každú cenu byť v centre“.
Vnímate podobný trend skôr negatívne?
Nemyslím si, že je to čierno-biele. V mnohých mestách vznikajú mrakodrapy na určených miestach, v Bratislave ide skôr o exkluzívny produkt na lukratívnych pozemkoch.
Je pozitívne, že sa mení charakter mesta, no v Prahe vidieť aj citlivejší prístup k industriálnemu dedičstvu, kde sa zachovávajú pôvodné prvky.
Nechcem to vnímať ako negatívny jav, no v porovnaní s Petržalkou to pôsobí ako úplne iné meradlo. Je však pozitívne, že sa mesto rozrastá a mení svoju tvár.
Trendy v Bratislave
Ako vnímate, že z budov brownfieldov bratislavského downtownu zostalo len minimum pôvodných stavieb? Napríklad budova Jurkovičovej Teplárne či prerobená cvernová továreň…
Nechcem, aby to vyznelo len negatívne. Je to veľmi individuálne a závisí od stavu budov a ich historického významu.
Podľa mňa je dôležité brať do úvahy aj to, aká je budúca funkcia. Budovy majú slúžiť ľuďom a spoločnosti. V Prahe vidieť, že pamiatkari majú silnejšie slovo a s rozvojom sa pracuje detailnejšie. To by mohla byť inšpirácia aj pre Bratislavu.
V rámci takto radikálnej premeny miest ste skôr konzervatívec alebo ste na strane developerov?
Nie som ani na jednej strane barikády. Myslím si, že riešenie nie je ani v čierno-bielom videní, ani v nudných historických interpretáciách.
Problém je, že ľudia vidia na jednej strane len pamiatkarov a na druhej strane len developerov, ktorí chcú všetko búrať. Často vznikne medzi týmito dvoma tábormi kompromis, ktorý sa nepáči jednému ani druhému.
Aká je teda tá správna cesta?
Je dôležité pracovať s kontextom a inováciou. Napríklad v Bruggách, kde pamiatkari spočiatku boli skeptickí, ale napokon ich nadchlo, že moderná budova môže rešpektovať prostredie, ale zároveň ponúknuť niečo nové a odvážne. Veľmi dôležitý je kontext.
Napríklad v Holandsku si častokrát kontext vážia, ale vedia zároveň aj odvážne povedať „fuck the context“. Keď premostím na bratislavský downtown, tam vidieť, že moderné veže nijako neodkazujú napríklad na spomínaný Manderlák. Nepracujú so žiadnymi citáciami. Ale zase zároveň si treba povedať: prečo nie?
Súhlasíte s názorom, že v Prahe sú domáci vytláčaní z centra, zatiaľ čo v Bratislave tam ešte žijú?
Áno, tak to je. V Bratislave je vidieť snahu o prepojenie Námestia SNP, Kamenného námestia a Starej tržnice.
Aj v Albánsku v Tirane prebieha rôznorodá výstavba, kde primátor nie je síce architekt, ale vidieť snahu sceliť mesto. Uvediem aj príklad s vianočnými trhmi v Prahe, tie sú skôr orientované na zahraničného turistu, nie na domácich. V Tirane je cítiť, že mesto žije aj pre miestnych.
Foto: Robo Homola
Kritika cyklopruhu
Narážate aj na fakt, že primátor Bratislavy Matúš Vallo je architekt? Ako vnímate napríklad jeho iniciatívu vytlačiť automobilovú dopravu z centra? Konkrétne kritiku adresovanú na cyklopruh na Vajanského nábreží…
V Prahe sme pracovali na projekte, ktorý je slovnou hračkou: Praguematismus. Tým chcem povedať, že dôležité je nájsť pragmatické riešenia.
V Prahe sa denne spáli obrovský objem benzínu, čo je neúnosné. Môžeme sa zase rozdeliť na dva tábory, motoristi, ktorí kritizujú cyklistov, a naopak, no dôležité je nájsť práve nejaké pragmatické riešenie.
Šofér vám však povie, že pre neho je pragmatické sa dostať z bodu A do bodu B, čo najrýchlejšie a najjednoduchšie…
Áno, a k tomu smerujem. Treba nájsť moment, aby sme nestáli na barikádach. Dôležité je sa napríklad aj opýtať, prečo konkrétny človek do centra musí dochádzať tak dlho.
To súvisí napríklad aj s dostupnosťou bývania. Nie všetci môžu bývať v centre. Nedávno sme sa práve s Matúšom Vallom bavili o konferencii Start with children. Tu sa už neriešil tábor kritikov cyklistov a kritikov motoristov, ale premýšľalo sa, ako vytvoriť miesto pre život s deťmi.
Práve deti a mládež môžu byť ten prvok, ktorý spojí oba tábory?
Áno, presne tak. Dôležité je vychovať deti tak, aby rozumeli mestu, budú v budúcnosti jeho užívatelia.
Jazva modernej Bratislavy
Čo vám ako architektovi najviac chýba na modernej Bratislave?
Žil som a aj študoval v Bratislave a pre mňa je najviac nešťastný zásah v podobe výstavby Mosta SNP.
A zbúranie židovskej synagógy pri výstavbe?
Áno, je to jazva, nech robíme z Mosta SNP akúkoľvek ikonu, je to brutálny zásah do mesta. Bratislava stratila podstatnú časť svojho charakteru.
Hlavné mesto neprišlo len o významnú stavbu v podobe synagógy, ale aj časť podhradia. Ďalší problém je výstavba Petržalky ako sídliska, ktorá je akoby neprirodzená súčasť mesta. Akokoľvek sa na to pozeráme, je to stotisícové mesto, obrovská masa ľudí.
Išlo o neprirodzenú súčasť socialistického megalomanstva. Dnes sa síce snažíme o zahusťovanie, ale už inak. Petržalka jednoducho nie je prirodzene prepojená so zvyškom mesta. A to aj keď beriem do úvahy, že v rámci sídliska sú zakomponované rôzne meandre Dunaja a podobne.
Budúce projekty by mali byť premiešané, aby nevznikali len obrovské rezidenčné alebo kancelárske štvrte. Zahusťovanie môže Petržalke priniesť nové funkcie. Aj teraz vznikajú nové veľké zástavby, ako plánovaná Palma, ale nejde o také megalomanské projekty.
Penta v Prahe
Aktuálne sedíme v Prahe, nedá s mi nespýtať na projekty Penta Real Estate v centre. Práve v tejto lokalite vzniká viacero projektov z jej portfólia. Tu nehrozí podobný monoschematický trend, na ktorý upozorňujete?
Práve v tomto prípade vidieť väčšiu komunikáciu developera napríklad s mestom. Celá súťaž sa tak rozdelila na viacero segmentov.
Kritici však hovoria, že komunikácie s mestom je práve veľmi málo…
Penta je veľký hráč, podobná kritika tu bude vždy. Developer však urobil to, že sa zvlášť sústredil na verejný priestor a zvlášť na samotnú architektúru budov.
Marketingová bublina?
Spomínate verejné priestranstvá. Developeri ich v súčasnosti s výstavbou často skloňujú. Čím to však je? Tlakom mesta alebo si developeri naozaj začali uvedomili pridanú hodnotu podobného prvku?
S humorom tomu často hovoríme „place faking“, a to, keď developeri používajú pekné vizualizácie ako kulisu na predaj bytov.
Je to marketingová bublina?
Áno. Podľa mňa by sa to malo posunúť ďalej. Na parter a verejný priestor by sme sa nemali pozerať len ako na obchodné jednotky a pekné obrázky s lavičkami a stromčekmi. Mali by sme si tam vizualizovať život.
Budem diablov advokát, spomeniem komplex Eurovea. Ten priniesol Bratislave nové moderné nábrežie Dunaja, kde trávi voľný čas aj verejnosť…
Presne tak. Ide o obchodné centrum, no dalo mestu pridanú hodnotu.
Foto: Robo Homola
Dedina verzus mesto
Prejdime k téme periférií, ktorá je aj témou vášho projektu X-Utopia. Aká je priepasť medzi mestom a vidiekom na Slovensku?
Slovensko je exemplárny príklad problému priepasti medzi vidiekom, hlavným mestom a centrami miest. Jedna vec je geografická a často sa stáva pri téme vidieka, že je redukovaná len na otázku výstavby diaľnice do Košíc. Často sa v rámci X-Utopie snažíme vysvetliť, že to nie je len v diaľnici.
Ľudia z vidieka sa presúvajú do Bratislavy, čo oslabuje krajinu. Východné Slovensko trpí odlevom ľudí, je tu zlá infraštruktúra, absentujú vízie. Ja som vyrastal na hranici s Ukrajinou vo Veľkých Kapušanoch, kde bol ropovod Družba.
Tu a v Čiernej nad Tisou tak trochu vznikla určitá utópia. Slovnaft tam mal rafinérku, Transgas elektráreň. V okolitých mestách vznikli veľké sídliská, ale ukázalo sa, že to bola neudržateľná utópia. Niekedy sa zdá, že v okolí dediny postavíte diaľnicu a priemyselný park a všetko sa tým vyrieši.
Je to však strašne individuálne. Keď prechádzate vidiekom, niekde chýba škola, niekde nie sú mladí, niekde nie je ani mestský úrad a inde sa strácajú väzby k centrám miest. Neexistuje však na to všeobecný zázračný liek, ktorý sa aplikuje v každej dedine. Aj keď o tom Slováci veľmi nechcú, treba o tom hovoriť.
Foto: Robo Homola
Dôležitá je vízia. Dnes sa v mestách i dedinách žije „day-to-day“ bez premýšľania o budúcnosti. Treba aplikovať riešenia v malom meradle, ktoré vieme v mestách ťažko implementovať. Samosprávy často fungujú v štýle udržiavacieho procesu.
Nehovorím, že by mali mať super futuristickú víziu, ale mali by vidieť do budúcnosti 10, 20, ale aj 50 rokov. Bolo by treba aplikovať to, čo funguje v Bratislave či Košiciach, v meradle menšej obce a vidieka.
Keď príde na východ niekto z Bratislavy alebo aj Košíc, niektorí ľudia to berú automaticky ako útok. Snažili sme sa s nimi nebojovať, ale nájsť spoločný jazyk.
Winy Maas napríklad vo svojej prednáške v Košiciach ukázal, že aj pre neho sú periférie zaujímavé. Naša ambícia nebola prísť s hotovým riešením, ale skôr priniesť platformu alebo network, kde sa ľudia môžu deliť o svoje nápady.
