Slávny spisovateľ William Saroyan o ňom napísal poviedku, jeho život by však vydal na román. Na poriadne dlhý román, pretože je vskutku ťažkou úlohou vykresliť život Caloustea Gulbenkiana len v nasledujúcich niekoľkých odsekoch.
Ťažké je stručne vykresliť život biznismena, filantropa a jedného z najzámožnejších mužov svojej doby, od ktorého smrti uplynulo v júli sedemdesiat rokov.
Život je bohatý. Heslo, ktoré má magazín Forbes v záhlaví, Calouste Gulbenkian naplnil, pričom reč nie je v žiadnom prípade len o peniazoch.
Aj tých však bolo dosť. Keď podnikateľ 20. júla 1955 vo veku osemdesiatšesť rokov zosnul, blížili sa odhady jeho majetku k miliarde dolárov. Už za života však majetok štedro rozdával, angažoval sa v mnohých filantropických aktivitách, predovšetkým v prospech nemocníc, škôl a sakrálnych stavieb.
Jeho dedičstvo bolo rozdelené na polovicu: prvá časť išla potomkom, tá druhá – vrátane dych vyrážajúcej umeleckej zbierky, o ktorej ešte bude reč – Nadácii Caloustea Gulbenkiana, jednej z najväčších v Európe na podporu umenia, vzdelávania, charity i vedy. Suma presahujúca tristotisíc dolárov bola v poslednej vôli dedikovaná na opravu katedrály sv. Matky Božej v arménskom Ečmiadzine.
Práve v Arménsku sa nachádzajú Gulbenkianove korene, hoci sa narodil v Üsküdare na predmestí Konštantínopolu, dnešného Istanbulu. Jeho otec bol zámožný podnikateľ zo starobylej arménskej šľachtickej rodiny – dodával ropu sultánovi Osmanskej ríše a vďaka tomu sa synovi dostalo skvelého vzdelania, ktoré zavŕšil inžinierskym titulom na londýnskej King’s College.
Dvadsaťročný Gulbenkian v roku 1889 po tom, čo doštudoval na King’s College. Foto: Nadácia Calouste Gulbenkiana
Foto: Nadácia Calouste Gulbenkiana
Mladíkova kariéra sa zaligotala ešte viac, keď mu osmanský minister ťažby – po tom, čo ho nadchla jeho štúdia o možnostiach využívania ropných zdrojov v Azerbajdžane – vystavil certifikát na otváranie ropných polí v Mezopotámii.
To možno považovať za začiatok histórie ťažby ropy na arabských poliach. A tiež to možno považovať za predurčenie Gulbenkianovho osudu: podnikateľ zohral kľúčovú úlohu v sprístupnení ropných zásob Blízkeho východu firmám zo západnej Európy.
Vyzeralo to, že mladý muž štartuje k hladkej a bezstarostnej jazde, lenže napriek tomu, že tento príbeh rozpráva o rozprávkovom bohatstve, rozprávkou nie je. Všetko nemá dobrý koniec. Ten bol v závere devätnásteho storočia u Arména na terajšom tureckom území rovno vylúčený.
Pogrom. Systematické vyvražďovanie arménskeho národa, ku ktorému vtedy v Osmanskej ríši dochádzalo, donútilo Gulbenkiana s rodinou utiecť z krajiny. Na rozdiel od státisícov úbohých krajanov mal prostriedky, aby sa spasil, takže mohol hovoriť o šťastí.
Komplikácie v osobnom živote mu paradoxne pomohli v tom biznisovom: v Káhire, kam sa najprv uchýlil, nadviazal veľmi vplyvné kontakty, a keď sa čoskoro presťahoval do Londýna, mohol sa aj zásluhou skvelých konexií veľkolepo rozbehnúť.
Calouste Gulbenkian. Foto: Nadácia Calouste Gulbenkiana
Foto: Nadácia Calouste Gulbenkiana
Už ako naturalizovaný Brit, ktorým sa stal v roku 1902, sa zásadným spôsobom podieľal na fúzii Royal Dutch Petroleum Company a Shell Transport and Trading Company Ltd. Išlo o obrovskú transakciu a čiperný Armén mal prsty aj v ďalších. Pretože si v každej spoločnosti nechával päťpercentný podiel, nemusíme zložito dumať nad pôvodom jeho prezývky „Mr. Five Percent“.
Päť percent z množstva ropných obchodov? Nafta nemusí pršať, stačí, keď kvapká. Tým skôr, keď bol Gulbenkian architektom takzvanej dohody o červenej línii podpísanej partnermi Turkish Petroleum Company, ktorá mala monopol na ťažbu ropy v Iraku. Kartel predchádzal Organizácii krajín vyvážajúcich ropu (OPEC) a je veľmi jednoduchá hádanka, koľko percent si v ňom Gulbenkian ponechal.
Okrem ropy investoval náš hrdina aj do akcií, liečiv, hotelov či dokonca orchideí a nazhromaždil taký balík peňazí, že sa mohol stať filantropom.
A tiež zberateľom tých najvzácnejších umeleckých diel. Jeho dom na Avenue d’Iena v Paríži mal štyri poschodia a tri pivnice, ale aj veľké priestory mali problém pojať úchvatnú zbierku, dom doslova praskal, bol prepchatý umením. Možno by aj skutočne praskol, keby majiteľ nezapožičal tridsať obrazov Národnej galérii v Londýne a masívnu egyptskú sochu Britskému múzeu.
Gulbenkianovi sa podarilo počas života nazhromaždiť 6400 umeleckých diel! „Nikdy v modernej histórii ich jeden jediný človek nevlastnil toľko,“ napísal päť rokov pred jeho smrťou časopis Life.
Domov Calousta Gulbenkiana, 51 Avenue d’Iéna v Paríži, kde uchovával väčšinu svojej umeleckej zbierky. Foto: Nadácia Calouste Gulbenkiana
Foto: Nadácia Calouste Gulbenkiana
Vášeň pre umenie hnala Gulbenkiana zrejme až na samotnú hranu legálnej hry. Hoci si prísne chránil súkromie, v roku 1925 – presne pred sto rokmi – ho prelomila justícia.
Podnikateľ čelil žalobe, že poskytol luxusnú pôžičku ruskému kniežaťu Jusupovovi, ktorého z vlasti vyhnala takmer bez prostriedkov boľševická revolúcia. Na oplátku však žiadal, aby schudobnený aristokrat skúsil zrušiť predaj dvoch Rembrandtových obrazov americkému zberateľovi. Skvostné plátna by potom putovali na parížsku Avenue d’Iena.
Tomuto manévru súd zabránil, Gulbenkian pred ním navyše vypovedal: „Pôžička kniežaťu bola iba krásnym gestom, aktom láskavosti, nič som tým nesledoval.“
Láskavosť Gulbenkianovi sa uprieť nedala. Napríklad zaistil, aby časť výťažkov z jeho päťpercentného podielu na zisku z ropy išla arménskym rodinám. A keď už sme pri jeho obľúbených piatich percentách, žiadal, aby presne také percentuálne zastúpenie mali Arméni medzi pracovníkmi pre Irackú ropnú spoločnosť.
Výpočet jeho bohumilých aktivít sa ale zďaleka netýkal len Arménov a je veľmi obsiahly. „Bol z tých mecenášov, ktorí tvoria dejiny,“ vyhlásila o ňom americká umelkyňa Jan Yager.
Začiatkom druhej svetovej vojny získal Gulbenkian diplomatickú imunitu ako iracký vyslanec v Paríži a v diplomatickej úlohe (tiež na tomto poli sa celoživotne angažoval) pracoval aj pre francúzsku kolaborantskú vládu vo Vichy. Británia ho oficiálne označila za nepriateľskú osobu a zadržala mu majetok, ten mu však po vojne vrátila aj s odškodnením.
Neúnavný pútnik po celom svete sa zdržiaval v tej dobe v luxusnom hotelovom apartmáne v Lisabone. V prenajatom aute jazdil po okolí a z Portugalska odkázal na ostrovy, že odmieta titul sir. Neznamená to, že voči Británii zatrpkol – na niekoľko tamojších inštitúcií pamätal vo veľkorysom závete a na univerzite v Oxforde je po ňom pomenovaných niekoľko objektov.
Gulbenkian na sklonku života v Les Enclos, jeho záhradnom útočisku v Deauville. Foto: Nadácia Calouste Gulbenkiana
Foto: Nadácia Calouste Gulbenkiana
V Lisabone, kde dožil, sa nachádza Múzeum Caloustea Gulbenkiana, ktoré uchováva jednu z najvýznamnejších súkromných zbierok v dejinách. O vystavených dielach vychádzajú výpravné publikácie, pretože muž, ktorý má kolekciu „na svedomí“, sa pri jej zostavovaní riadil jednoduchým mottom: „Len to najlepšie!“
Je to jednoduché heslo. Držať sa ho, to je však obrovská výzva. Nemôže byť pochýb, že Caloustovi Gulbenkianovi sa to vo všetkých smeroch podarilo.
Článok vyšiel v českom vydaní Forbes a jeho autorom je Filip Saiver.
