V minulosti sa venoval humanitárnej, rozvojovej a vzdelávanej práci cez organizáciu Človek v ohrození, ktorú niekoľko rokov viedol, pôsobil v Amnesty Internation či OSN. Dnes pôsobí na migračnom úrade ministerstva vnútra a na slovensko-ukrajinských hraniciach vo Vyšnom Nemeckom koordinuje činnosť štátu a mimovládok. Braňo Tichý hovorí v rozhovore, ktorý prebehol koncom druhého marcového týždňa, o práci na hraniciach aj o tom, ako čo najefektívnejšie pomáhať.
„Život sa u mnohých ľudí vráti do normálu a vojna na Ukrajine sa stane ‚bežnou‘ v tom najhoršom slova zmysle. Ja by som bol však rád, ak by to, čo sa deje v našom susedstve, a chuť pomáhať, ktorá s tým súvisí, zostali v našej mysli čo najdlhší čas,“ vysvetľuje.
Kontaktný bod
„Niekedy dochádza k drobným tenziám medzi neziskovkami a štátom a uprostred nich som ja. Je mojou úlohou, aby som ich roztápal.“
Ako vyzeral váš dnešný deň?
Dnešok sa niesol v znamení príprav na nový spôsob fungovania s ľuďmi prichádzajúcimi do krajiny. Znamenalo to poradu s ústredným krízovým štábom, stretnutie s organizáciami pôsobiacimi na priechode vo Vyšnom Nemeckom, prácu v operačnom stredisku v Sobranciach a momentálne plánovanie ďalších krokov na zriadenie hotspotu v Michalovciach.
Nastavujeme tu nové procesy, v ktorých kľúčovú úlohu bude zohrávať štát v spolupráci s neziskovými organizáciami. Priamo na hraničnom priechode budú prebiehať len základe veci, ako napríklad ošetrenie ľudí, zohriatie a podobne, všetko ostatné sa bude riešiť mimo hraničného priechodu. Snahou je posunúť všetko viac do vnútrozemia, kde sú vytvorené lepšie podmienky.
V čom konkrétne spočíva vaša úloha?
Ja som na hraniciach od druhého dňa invázie. V prvých dňoch bolo mojou úlohou nastaviť základnú koordináciu medzi organizáciami – aby sa stretávali na spoločných mítingoch, vymieňali si informácie o tom, kto čo robí, aké sú problémy a podobne.
V momente, keď sa do procesu dostával viac štát, prešiel som do pozície takzvaného „liason officer“, teda som akýsi kontaktný bod medzi organizáciami a krízovým štábom. Som ten, pri ktorom sa eskalujú systematickejšie a strategickejšie požiadavky mimovládok.
Medzi dvoma mlynskými kameňmi
Na Facebooku ste niektorý deň písali, že ste trávili príliš veľa času „vnútri“ (na stretnutiach so štátnymi zložkami) a málo „vonku“ (s mimovládkami a dobrovoľníkmi v teréne) a podpísalo sa to na vás. Je táto práca náročnejšia, ako byť na hraniciach?
Je to mentálne zložitejšie. Som medzi dvoma mlynskými kameňmi. Na jednej strane je tu tlak organizácií, ktoré majú často oprávnené požiadavky, alebo pomerne vyhranenú predstavu o tom, ako majú veci fungovať.
Na druhej strane sú tu štátne zložky, ktoré sú zvyknuté na nejaký spôsob fungovania a historicky nemajú skúsenosť s tým, ako spolupracovať s tretím sektorom. Niekedy dochádza k drobným tenziám a uprostred nich som ja. Je mojou úlohou, aby som ich roztápal.
Braňo Tichý koordinuje pomoc na slovensko-ukrajinských hraniciach vo Vyšnom Nemeckom. Foto: archív Braňa Tichého
Dnes som v pozícii „úradníka“, no historicky pochádzam z mimovládneho sektora. Moja prirodzená túžba je teda stáť na hranici a robiť tú „naozajstnú“ robotu, byť v kontakte s ľuďmi. Na druhej strane si uvedomujem, že je potrebné robiť aj strategickú prácu a kontaktný bod.
Veľmi mi pomáha, že mám okolo seba desiatky ľudí, ktorí prácu na hraniciach vykonávajú perfektne a často s vypätím všetkých síl robia, čo môžu, aby pomohli niekomu cudziemu.
Pripraviť sa na najhoršie, no dúfať v najlepšie
„Akékoľvek odhady toho, čo sa bude diať na hraniciach, by boli veštenia z krištáľovej gule. Avšak v takýchto situáciách stále platí, že sa máme pripravovať na to najhoršie.“
Na začiatku vaše pracovné dni začínali telefonátmi už o šiestej ráno. Ešte stále to tak je?
Áno. Súvisí to s tým, že som väčšinu dňa na rôznych stretnutiach, preto telefonáty a maily môžem riešiť len v skorých ranných alebo v neskorých večerných hodinách, kým začnú alebo skončia stretnutia. Tie sa často natiahnu aj do 22. či 23. hodiny.
Aj po dvoch týždňoch spíme celý tím okolo 4 – 5 hodín denne, ale ja sa za žiadnych okolností nechcem sťažovať. Práca, ktorú robia mnohí dobrovoľníci a organizácie na hranici, je rádovo náročnejšia ako tá naša.
Čo sa zmenilo oproti začiatku, keď ste na hranicu prišli? Ako si na to spomínate?
Dnes to vyzerá na nepoznanie inak a ja som presvedčený, že o týždeň to bude opäť vyzerať inak. Všetko sa mení a zlepšuje. Na začiatku tu nebola žiadna systematizácia. Boli tu len ledabolo naskladané stánky organizácií, ktoré poskytovali pomoc.
Bolo to skvelé, ale pomerne chaotické. Každý robil to najlepšie, čo vedel. A až v ďalšej fáze diskusií sa nám darilo dávať tomu nejakú formu.
Na čo sa pripravujete momentálne? Máte nejaké odhady, čo sa bude diať na hraniciach?
Akékoľvek odhady toho, čo sa bude diať na hraniciach, by boli veštenia z krištáľovej gule. Avšak v takýchto situáciách stále platí, že sa máme pripravovať na to najhoršie. To znamená dlhodobý niekoľkomesačný alebo niekoľkoročný konflikt.
Pripravujeme sa teda na maximálny počet utečencov, ktorí budú prechádzať cez naše hranice. Chceme byť pripravení na to najhoršie, ale, samozrejme, dúfame, že to nikdy nebude využité.
Ako efektívne pomáhať
„Ja osobne dúfam, že vlna solidarity ešte nejaký čas vydrží.“
„Čísla prichádzajúcich posledné dni rastú, únava dobrovoľníkov po dvoch týždňoch rastie tiež. Trošku sa začínam báť,“ písali ste niekoľko dní dozadu. Čoho sa obávate najviac?
Vo fáze, keď som to písal, som sa veľmi bál, pretože som nevidel zásadnejší a dlhodobejší plán, ako situáciu riešiť. To sa však zmenilo a dnes som presvedčený, že nový systém sfunkční model a trochu odbremení organizácie aj dobrovoľníkov.
Dohromady sa na všetkých priechodoch vystriedalo 250 – 300 ľudí v jednej zmene a my sa v rámci nového systému snažíme vytvoriť im lepšie pracovné zázemie. Veľmi dobre si uvedomujeme, že aj keď už kľúčové úlohy preberá štát, bez dobrovoľníkov sa nezaobídeme.
Ako vedia pomôcť „obyčajní“ ľudia, ktorí majú chuť sa zapojiť?
Existujú veľké množstvo spôsobov, ako pomáhať. Od finančného podporenia organizácií, ktoré pracujú na hraniciach, alebo priamo na Ukrajine, cez ponuku dobrovoľníctva, až po poskytnutie ubytovania či materiálnej pomoci. No s dôrazom na to, že tú si musí niekto konkrétny, kto pracuje s utečencami, vyžiadať.
Ja osobne dúfam, že vlna solidarity ešte nejaký čas vydrží. Z iných kríz síce poznáme, že to vždy po nejakom čase prirodzene upadá, no budeme sa snažiť, aby sme to udržali čo najdlhšie.
Čomu sa pri pomoci vyhnúť
V čo spočívajú najčastejšie chyby, ktoré pri pomoci robíme?
My ľudia máme v živote veľmi málo príležitostí stať sa hrdinom a byť tými, ktorí niekomu naozaj pomôžu. Preto aj keď nastane situácia ako táto, často sa bez rozmyslu a bez akéhokoľvek plánovania vrháme do pomoci.
Zažil som to aj počas utečeneckej krízy v rokoch 2015-2016, kde sa davy dobrovoľníkov bez akejkoľvek organizácie posúvali na maďarsko-srbské a srbsko-chorvátske hranice. Rovnaký problém pozorujeme aj dnes.
Tichý v minulosti pôsobil ako riaditeľ organizácie Človek v ohrození. Foto: archív Braňa Tichého
Ja si naozaj cením každého, kto chce pomôcť materiálne alebo vlastnými rukami, ale v momente, keď ľudia prichádzajú na hranice bez ohlásenia a akejkoľvek koordinácie s niekým, kto na mieste pôsobí, tak je to skôr kontraproduktívne. Čas manažovania takéhoto človeka je vlastne čas, ktorý by sme mohli venovať tým, ktorí to potrebujú.
Stáva sa to dnes často?
Našťastie sa to deje stále menej. Týka sa to však aj materiálnej humanitárnej pomoci. Všetky mestá, mestské časti, spolky, organizácie, kamaráti či príbuzní organizovali zbierky. A keď mali vyzbierané veci, tak sadali do áut a prichádzali na hranicu. V istej fáze to spôsobilo, že sklady praskali vo švíkoch vecami, ktoré v aktuálnej situácii vôbec nie sú potrebné.
Peniaze ako najefektívnejšia pomoc
„Ak chcete pomôcť materiálne, najprv si nájdite niekoho, kto vám priamo z miesta povie, čo práve teraz potrebuje.“
Čo je teda potrebné?
Finančná pomoc je potrebná neustále, preto to aj často pripomínam. Chápem, že ľudia majú prirodzenú nedôveru posielať peniaze, pretože rozmýšľajú, čo sa s nimi stane a kde skončia. Ale v prípade rešpektovaných organizácií to nie je problém. V akejkoľvek situácii teda primárne odporúčam finančnú pomoc niekomu, komu dôverujete.
Na druhej strane by som nerád zapudzoval materiálnu pomoc, ale pri nej znova a opakovane zdôrazňujem: Ak chcete pomôcť materiálne, najprv si nájdite niekoho, kto vám priamo z miesta povie, čo práve teraz potrebuje.
Je pomoc niečo, vďaka čomu sa sami vyrovnávame s neistou situáciou? Ako to vnímate?
Určite je to spôsob, ako s tým naložiť. Každý to nejakým spôsobom prežíva, bez ohľadu na to, či je to priamo na hraniciach s Ukrajinou alebo doma pred správami.
Často práve ľudia, ktorí nemajú šancu priložiť ruku k dielu, prežívajú ešte väčšiu frustráciu a úzkosť. Je to preto, lebo majú pocit, že nemôžu nijako pomôcť. Lepší pocit a zvládanie situácie je teda určite súčasťou motivácie, prečo sa ľudia tak vrhajú do pomoci.
V minulosti ste boli na čele organizácie Človek v ohrození, pôsobili ste aj v Amnesty International a v OSN. Zažili ste viacero humanitárnych zásahov. Čím je tento špecifický?
Určite tým, že sa nás bytostne dotýka. Túto prácu robím 20 rokov a nikdy som si nemyslel, že ju budem vykonávať na slovenskom území. V tom je to naozaj špecifické.
Je však úžasné vidieť tú vlnu solidarity, ktorá sa dvihla hneď po útoku a stále pretrváva. Napriek tomu, že sme na to neboli mentálne pripravení, práve to nás povzbudzuje k ďalšej pomoci. To, že sú to naši susedia, ktorým treba pomôcť. Vidím to každý deň na stovkách dobrovoľníkov, ktorí robia tú prácu najlepšie, ako vedia.
Čo psychicky pomáha tým, ktorí pomáhajú
„Každý, kto sa rozhodne pomáhať a je vystavený všetkým týmto emóciám, by mal mať šancu im v nejakom priestore a čase dať priechod. Poznám veľa ľudí, ktorí sa snažili držať to v sebe čo najdlhšie najdlhšie a potom odchádzali vyhorení a unavení.“
Dokáže to zamávať aj takýmto skúseným človekom?
Samozrejme, ani ja nie som robot, takže sa ma to tiež dotýka. Dnes, keď už mám vlastné deti, je to predsa len iné, vidieť všetky tie matky utekajúce cez hranice len s jedným kufrom a malým bábätkom na rukách. Niektoré dni je to náročné.
Na druhej strane som sa už za 20 rokov vycvičil v zvládaní takýchto situácií. Tie emócie stále mám, ale už ich dokážem spracovať tak, aby mi nebránili vo výkone. To sa občas stane ľuďom, ktorí sa dostanú prvýkrát na takéto miesto – emócie ich prevalcujú natoľko, že nie sú schopní vykonávať to, prečo tam prišli. V konečnom dôsledku nie sú takí užitoční.
Čo konkrétne vám pomáha?
Každý, kto sa rozhodne pomáhať a je vystavený týmto emóciám, by mal mať šancu im v nejakom priestore a čase dať priechod. Poznám veľa ľudí, ktorí sa snažili držať to v sebe čo najdlhšie najdlhšie a potom odchádzali vyhorení a unavení.
Pomáha, keď má človek niekoho, s kým sa o tom pravidelne rozpráva a dáva von emócie. A zároveň si v tempe tejto práce dokáže nájsť čas pre seba.
Je kontraproduktívne vrhnúť sa do pomoci na 200 % a potom vyhorieť. Už poznám sám seba natoľko, aby som vedel, kedy si musím dať pauzu. Niekedy je to hodina alebo dve počas dňa, niekedy je to celý deň.
Pomáha aj to, že ste bývalý psychológ?
Pomáha mi to v zmysle, že som absolvoval sériu vzdelávaní, takže určite, ale tohto je schopný každý človek bez ohľadu na vzdelanie. Len si musí uvedomiť, že to, čo prežíva, sú reálne veci, ktoré sa nám dejú. A keď to bude potláčať, alebo o tom nediskutovať, prípadne to nedávať zo seba von, tak to je cesta do pekla.
Nepoľavme
„Život sa u mnohých ľudí vráti do normálu a vojna na Ukrajine sa stane ‚bežnou‘ v tom najhoršom slova zmysle.“
Čo nám ukázala aktuálnu situácia?
Ukázala nám, že sme v skutočnosti prajnejší národ, ako si niekedy o sebe myslíme. Keď vidíme tie stovky a tisíce ľudí, ktoré pomáhajú a ponúkajú pomoc, tak ma to dojme. Je to naozaj niečo, čo je pozoruhodné. Verím, že to ešte dlho pretrvá.
Mne sa pri každej takejto situácii vylepší názor na našu krajinu a to, akí sme otvorení a ochotní pomôcť ľuďom. Pomáha to aj mne samému zvládať náročnejšie dni.
Máte nejaké odporúčanie pre ľudí, nielen ako človek pomáhajúci na hraniciach, ale aj ako psychológ?
Moja rada asi znie: Nepoľavte. Každá kríza má svoju vývojovú krivku a aj táto ju bude mať. To, čo prežívame posledné týždne, nebudeme prežívať aj o mesiace. Život sa u mnohých ľudí vráti do normálu a vojna na Ukrajine sa stane „bežnou“ v tom najhoršom slova zmysle.
Avšak ja by som bol rád, ak by to, čo sa deje v našom susedstve, a chuť pomáhať, ktorá s tým súvisí, zostala v našej mysli čo najdlhší čas.
Predpokladáte, že nás to niečo aj naučí?
Dúfam, že áno. Doteraz sme žili v krajine, v ktorej si ozbrojený konflikt väčšina z nás nepamätá a myslím si, že realita toho, ako je to blízko, nás naučí viac si vážiť to, čo máme, kde sa nachádzame a kde sme zaradení.
