Žijeme v období silných búrok, keď sa pracovný trh zmieta medzi ekonomickými krízami, spoločenskou nestabilitou, nepriaznivo sa vyvíjajúcou demografiou a nástupom umelej inteligencie. Na čo teda staviť, ak chceme byť úspešní aj v horizonte desiatich rokov, no zároveň žijeme v dobe, keď nevieme, čo nám prinesie zajtrajšok?
Pavlína Louženská je vyhľadávanou trend forecasterkou, s ktorou konzultujú biznisové stratégie stovky firiem nielen v Česku, ale aj na Slovensku. Svoj blog, v ktorom sa zaoberá globálnymi trendmi aj nastupujúcou generáciou Z, začína vetou: „Pomáham firmám predpovedať budúcnosť.“ V rozhovore pre špeciálne vydanie Forbes Work opísala, ako bude vyzerať budúcnosť pracovného trhu.
Foto: Ondřej Pýcha pre Forbes
Foto: Ondřej Pýcha pre Forbes
Predstavte si, že ste konzultantka pri natáčaní sci-fi filmu, ktorý sa odohráva o desať rokov neskôr a režisér v ňom chce zachytiť budúce pracovné prostredie. Ako by ste ho charakterizovali na základe aktuálnych trendov?
Pekná otázka! Pri predpovedaní budúcnosti vytvárame rôzne scenáre. To znamená, že by som pravdepodobne predstavila rôzne scenáre vývoja budúcnosti závislé napríklad od toho, či na trhu preváži freelancing a budeme v podstate pracovať len v projektových tímoch až po scenár, v ktorom bude prioritou zelenšie a ľudskejšie fungovanie. Každý potenciálny scenár vývoja so sebou prináša niečo iné, rozhodujúce sú aj externé faktory ako ekonomická situácia, vojny, kultúra a mnoho ďalších.
Ak by som mala dať konkrétnu predpoveď pre sci-fi film, jedným z neustále rastúcich trendov je „gig economy“ – trh založený najmä na projektovej práci. Očakáva sa, že v roku 2031 dosiahne jej hodnota 1 846 miliárd dolárov v porovnaní so 423 miliardami z roku 2022.
Už dnes štyridsať percent Američanov získava polovicu svojich príjmov z krátkodobých zamestnaní a šesťdesiattri percent ľudí má okrem hlavného pracovného pomeru aj nejaký bočný príjem. Keď sa pozrieme na štatistiky spojené s generáciou Z, vidíme, že žije najmä z bočných príjmov. Myslím si, že stále menej ľudí bude pracovať na klasický trvalý pracovný pomer, aký bol typický pre generáciu mojich rodičov.
Budeme si vyberať projektové práce a budeme prechádzať od jedného projektu k druhému. Rýchlo sa budú meniť aj nástroje, s ktorými budeme pracovať, ako aj samotná práca, ktorú budeme vykonávať.
Svet prešiel za posledných päťdesiat rokov rovnakým technologickým zrýchlením ako za dvesto rokov predtým a tempo bude ešte rýchlejšie. Až šesťdesiatpäť percent dnešných detí bude podľa Svetového ekonomického fóra nastupovať na pracovné miesta, ktoré dnes neexistujú.
Donedávna sa v životopise vnímalo ako plus, keď niekto pracoval v jednej firme dlhé roky. Bude teda atraktívnejším to, na akých projektoch sme pracovali a ako flexibilne sa pohybujeme na trhu?
Keď sa pozrieme na štatistiku, priemerný „babyboomer“ strávil v jednom zamestnaní jedenásť rokov, zatiaľ čo mileniáli len tri roky. Medzigeneračne sa to extrémne skracuje, čo je dané aj tým, že dnes sa už nemôžeme spoľahnúť na to, že firmy budú existovať tak dlho. Môj otec dostal zlaté hodinky za to, že pracoval tridsať rokov v rovnakej firme. Ja ani nemám pocit, že by som za posledné roky spolupracovala s firmami, ktoré by fungovali tak dlho.
Nemyslím si, že niekedy prídeme do bodu, keď všetci prestaneme pracovať – aj v prípade, že by to bolo ekonomicky možné.
V štatistikách a trendových správach vidíme aj to, že stále viac ľudí chce podnikať a nechce sa spoliehať na zamestnávateľov. Podľa výskumu Mety až polovica európskej generácie Z videla svojich rodičov prísť počas pandémie o prácu alebo prejsť na skrátený úväzok.
Byť zamestnancom pre nich prestalo byť ekvivalentom istoty. Už dnes sa nevieme spoľahnúť na to, že vo firme, kde pracujeme, budeme aj o tridsať rokov. Generácia Z vidí viac istoty v sebe a dve tretiny, resp. až deväťdesiatpäť percent – podľa toho, aký report berieme do úvahy – z nich chce podnikať. S istotou sa tak na trhu budeme riadiť heslom, že najbližšiu pomocnú ruku nájdeme na konci svojho ramena.
Spoliehajme sa len na seba
Ak byť dlhodobo zamestnaným v jednej firme už nebude predstavovať istotu, čo ňou na trhu práce v budúcnosti bude?
Zmena. Jedinou istotou sa stane to, že ten, kto sa prestane vyvíjať, bude stagnovať. WEF odhaduje, že zmeny v nasledujúcich piatich rokoch zásadne ovplyvnia štyridsaťštyri percent zamestnancov a šesť z desiatich zamestnancov bude do troch rokov potrebovať rozsiahlu rekvalifikáciu.
Sú odvetvia, ktoré zostanú stabilné a do ktorých umelá inteligencia takmer vôbec nezasiahne, napríklad starostlivosť o seniorov v domove dôchodcov alebo starostlivosť o deti v materskej škole. Naopak, niektoré odvetvia budú veľmi výrazne ovplyvnené.
Isté tiež je, že práca bude pre nás stále veľmi dôležitá, pretože nás doslova definuje. Zatiaľ čo sa vo svete hovorí o trende štvordňového pracovného týždňa, v skutočnosti pracujeme stále viac. Nemyslím si, že niekedy prídeme do bodu, keď všetci prestaneme pracovať – aj v prípade, že by to bolo ekonomicky možné.
Foto: Ondřej Pýcha pre Forbes
Foto: Ondřej Pýcha pre Forbes
Spomenuli ste umelú inteligenciu, ktorá bude zásadne definovať trh práce. Ľudí však delí na dva tábory: tých, ktorí sa boja, že ich oberie o prácu, a na nadšencov AI, ktorí tvrdia, že prinesie väčšiu efektivitu a zbaví nás tzv. „monkey jobs“– jednoduchej, ale často otravnej práce. V ktorom tábore ste vy osobne?
Ja v každom prípade verím v tú lepšiu možnosť. Výskum hovorí, že ľudia, ktorí mali AI k dispozícii, boli naozaj efektívnejší a zároveň aj šťastnejší, pretože mali nejakého „parťáka“. Napríklad pre kreatívca v marketingu môže byť parťákom na brainstorming alebo môže s AI urobiť prvý rešerš.
Na trhu by sa mohli roztvoriť nožnice medzi tými, ktorých AI posunie ešte viac vpred, a tými, pre ktorých je digitalizácia problémom.
Spoločnosť Walmart v minulom roku vytvorila pre 50-tisíc svojich zamestnancov niečo ako asistenta, ktorý ich má zbaviť práve „monkey jobs“. Každý z nás má v rámci svojej práce niečo, čo nie je náročné, ale je vyslovene otravné a zaberá to čas, ktorý by sme mohli venovať tomu, čo nás baví. Aj preto sa teším na AI.
Nesmieme však zabudnúť na veľké množstvo ľudí bez potrebných digitálnych schopností. Podľa Českej digitálnej štúdie je v Českej republike v súčasnosti približne jeden milión digitálne vylúčených ľudí a najmenej 700-tisíc ľudí je digitálne ohrozených.
Na trhu by sa mohli roztvoriť nožnice medzi tými, ktorých AI posunie ešte viac vpred, a tými, pre ktorých je digitalizácia problémom. Aj preto je dôležité, aby firmy nielen hľadali cesty, ako vďaka AI zefektívniť ľudskú prácu, ale dbali aj na digitálne vzdelávanie. Dobrým príkladom je latinskoamerický Wolt, ktorý sa spojil s Microsoftom a vzdeláva svojich vodičov a ich rodiny v tomto smere.
Bude teda jednou z vlastností, ktoré budú definovať náš úspech na trhu práce, aj technologická zručnosť? Napríklad nebude stačiť, ak budem skúsená chirurgička, ale budem musieť zároveň byť schopná využiť vo svojej práci aj umelú inteligenciu?
Sú dve veci, ktoré pomôžu v budúcnosti na pracovnom trhu. Jednou z nich je hyperšpecializácia, dá sa to ilustrovať aj na náraste záujmu o niche influencerov. Ak sa niekto opýta, kto je najvplyvnejším influencerom v sektore rybárstva a všetci sa zhodnú na vašom mene, určite bude o vás na trhu záujem aj v budúcnosti.
Druhou možnosťou je istá flexibilita, keď jednoducho viete zo všetkého niečo a zároveň máte svoju expertízu. Napríklad vy dokážete pracovať s textom nielen ako editorka, novinárka a copywriterka, ale aj ako kreatívec alebo marketérka. Jednou z vecí, ktoré sa opakujú v mnohých predpovediach, je, že nebudeme merať IQ alebo EQ, ale AQ – adaptability quotient, schopnosť prispôsobovať sa.
Teraz hovoríme o očakávaniach trhu. Ako sa medzigeneračne menia očakávania, ktoré, naopak, máme my od pracovného trhu?
Keď nastupovala do práce generácia môjho otca, tzv. boomeri, očakávaním bola najmä tá lojalita – budeš dlhodobo dobre pracovať, my môžeme počítať s tebou a ty môžeš počítať s nami. Samotný školiaci proces vo firmách mohol trvať dlho. V minulosti som spolupracovala s firmou, kde mi povedali, že človek u nich prestáva byť juniorom po šiestich rokoch, ale niečo také už úplne prestáva fungovať.
Mileniáli mali zase v sebe potrebu, aby ich práca napĺňala a boli v nej šťastní. Túžili zo svojho háčkovania urobiť biznis a chceli uspieť v rôznych kreatívnych profesiách. Bola to taká obrovská naivita, ktorá išla ruka v ruke s celou generáciou.
S generáciou Z prichádza istý pragmatizmus, pretože vidia, ako to mileniálom v mnohých prípadoch nevyšlo. Šesťdesiattri percent ľudí generácie Z hovorí, že sú pre nich na prvom mieste peniaze a osobný rast. Štvrtina z nich si aktívne hľadá lepšie miesto aj napriek tomu, že sú na tom aktuálnom spokojní a približne štvrtina z nich prácu do šiestich mesiacov aj prácu zmení.
Pragmatizmus boomerov však spočíval v tom, že si viac strážili voľný čas. Pracovali od deviatej do piatej, potom sa venovali svojim záľubám, zatiaľ čo generácia Z čiastočne hľadá spôsoby, ako zvládnuť niekoľko prác naraz. Jednou z najväčších výziev pre personalistov bude zladiť fungovanie všetkých generácií na jednom pracovisku.
Ako sa v budúcnosti vyrieši dilema, či pracovať alebo nepracovať z domu? Často sa na trhu stretávame s paradoxom, keď zamestnanci majú pocit, že pri home office sú efektívnejší, zatiaľ čo ich zamestnávatelia majú presne opačný názor.
Táto debata má tendenciu skĺzavať k tomu, že buď naplno práca v kancelárii, alebo naplno práca z domu. Každá má svoje benefity a záleží aj na životnej situácii. Väčšina z generácie Z hovorí, že chce hybridný model alebo úplný home office, čo je logické. Myslím si, že pre mnohých je spôsob práce od deviatej do piatej úplne prežitý koncept. Na druhej strane jednou z najcennejších vecí v práci je možnosť pracovať po boku niekoho, od koho sa môžem učiť, dostávať spätnú väzbu a rozširovať svoju sieť kontaktov.
Ľudia, ktorí pracujú z domu, trávia v práci až o tridsať percent viac času, majú o tridsaťosem percent nižšiu pravdepodobnosť, že dostanú bonus, a o dvanásť percent nižšiu pravdepodobnosť, že budú povýšení. Ak je kancelária správne fungujúcim pracovným prostredím, môže pre mladých ľudí, ktorí vstupujú na pracovný trh, prinášať obrovské výhody.
Nie je to len o tom, že tam ľudia prídu imitovať činnosť na osem hodín. Benefity práce z kancelárie si uvedomujú aj globálne veľké firmy ako Google alebo Meta, ktoré tlačia na návrat do kancelárií. Ja osobne by som aspoň čiastočne do kancelárie určite chodila a rovnako by som to vyžadovala aj od svojho tímu.
Na druhej strane mnoho ľudí, ktorým to práca umožňovala, si počas pandémie zariadilo život tak, že pracujú doma. Odsťahovali sa z centra, kúpili si psov a návrat do kancelárie pre nich predstavuje komplikáciu.
Je teda odpoveďou budúcnosti hybridný model?
Myslím si, že zaujímavosťou tohto modelu je, že konkurenciou pri niektorých pozíciách už nie sú len ľudia z Prahy alebo Bratislavy, ale globálna pracovná sila. Hovoril o tom šéf LinkedInu, že len štrnásť percent ponúk prác inzerovaných na sieti je stopercentne „remote“. Ako zamestnávateľ si môžete nájsť niekoho, kto študoval na Harvarde, žije v inej krajine, ale občas dokáže prísť do firmy. Takéto fungovanie otvára možnosti aj pre zamestnancov, aj zamestnávateľov. Gallup odhaduje, že v budúcnosti by takto mohlo fungovať až sedemdesiat percent pracovných miest, konzervatívne odhady hovoria o päťdesiatich percentách.
Ďalším často diskutovaným trendom je štvordňový pracovný týždeň. Má tento koncept šancu na úspech?
Dnes oficiálne pracujeme päť dní, ale myslím, že sú pozície, kde pracujú sedem dní v kuse, a naopak, tie, kde jednoducho pracujú tri dni. To je ten rozdiel medzi realitou a očakávaniami. Štvordňový pracovný týždeň je súčasťou filozofie a výhod mnohých firiem a domnievam sa, že je to jeden z benefitov, na ktorý ľudia počúvajú.
Akokoľvek ironicky to znie, čím vyššiu funkciu máte, tým viac o tom premýšľate a tým viac pracujete. Myslím si, že bankári na Wall Street v podstate pracujú nonstop, rovnako ako aj mnoho iných majiteľov firiem. Je im jedno, či majú štvordňový pracovný týždeň alebo nie.
Ak ste freelancer, prakticky pracujete nonstop. V podstate neustále si zháňate prácu, propagujete sa, pracujete na značke alebo hľadáte klientov. Pracujete, aj keď to tak nevyzerá, a podobné je to aj u manažérov. Často aj počas prechádzky premýšľate nad prácou, čiže vlastne pracujete neustále.
A čo ustavične diskutované slovné spojenie „work-life balance“?
Podľa mňa už prakticky neexistuje. Od doby, keď je potrebné budovať svoju osobnú značku, robiť si promo na sociálnych sieťach a mať email v telefóne, práca je všadeprítomná a štvordňový týždeň sa stáva ilúziou, ako aj work-life balance.
Je zaujímavé sledovať, ako rôzne štáty zavádzajú pravidlá, ktorými sa chcú vyrovnať s týmto nezdravým spôsobom práce. Napríklad že zamestnávateľ nesmie posielať email po siedmej večer alebo cez víkend. Mám pocit, že je to neuskutočniteľné, keďže v dnešnej dobe nepredávate len svoju prácu, ale samého seba.
Viac ako na čas strávený v práci sa však stále do väčšej miery prihliada na efektivitu a produktivitu. Firmy zavádzajú množstvo nástrojov, ktorými sa ju snažia merať…
Je to pochopiteľné, lebo je dôležité vedieť, ktorí ľudia majú vo firme najväčší inovačný potenciál – a nemusia to byť zároveň ľudia, ktorí odpracovali najviac hodín, aj keď sa stále v mnohých firmách na výkon pozerá optikou odpracovaných hodín.
Treba však dodať, že sa stále viac začíname rozprávať o produktivite, ktorá je zdravá, keďže veľa ľudí bojovalo alebo bojuje s vyhorením. Jeden zo sentimentov, ktorý dnes vidíme, je práve dezilúzia a únava – „odmakám“ si, čo treba, ale nechajte ma už tak. Otázkou preto bude, ako vzbudiť u zamestnancov zdravú produktivitu.
Kto je pre vás osobne produktívny zamestnanec?
Každá firma má svoj vlastný cieľ a ten najlepší a najproduktívnejší zamestnanec je ten, ktorý sa tej predstave najviac približuje. A každý z nás sa mu môže približovať rôznymi spôsobmi. Potrebujete tím, ktorý to dokáže. Nie je to o počte odrobených hodín, ale o dopade na biznis.
Keď s firmami tvoríte stratégie, napríklad na desať rokov dopredu, akým spôsobom smerovať svoj vývoj, na čo sa najčastejšie zameriavate?
O čom sa teraz veľa rozpráva, je ozimtifikácia biznisu. Mne sa veľmi páči tento termín. Na trhu je cítiť tlak na to, ako nájsť perfektný prienik medzi tým, čo je najmenej nákladné a zároveň najviac efektívne. Firmy očakávajú, že prichádza nejaký ekonomický problém, a čím ďalej, tým viac premýšľajú, ako si natrénovať prežitie v ťažkých podmienkach.
Začalo to rozhodnutím Elona Muska, ktorý prišiel do Twitteru, vyhodil veľký počet ľudí a všetci čakali, že Twitter skončí, ale on funguje ďalej. Podobný scenár nasledoval aj Google alebo Meta a množstvo ďalších firiem. Trendom na trhu je teda efektivita, ktorá znamenala aj zníženie nákladov a počtu zamestnancov.
Tým pozitívnym trendom, ktorý sa bude podľa mňa v budúcnosti rozvíjať, je komplexnejší pohľad na efektivitu, ktorá je prepojená s celkovým životným štýlom, a uvedomujú si to aj zamestnanci. Ľudia, ktorí sú zdravší, šťastnejší a pracujú v lepšom prostredí sú jednoducho výkonnejší. Nástrojov, ako podporovať zamestnancov, je veľa. Napríklad firma môže určiť jeden pracovný deň, keď sa nerobia žiadne mítingy, aby mali ľudia priestor na hlbokú prácu, či zriadiť škôlku pre deti zamestnancov.
Bude rásť snaha odstrániť čo najviac rušivých vplyvov, ktoré by ich mohli blokovať v ich výkone a šťastí. Podľa mňa je to veľmi zdravý pohľad na produktivitu do budúcnosti – neriešiť len samotný pracovný výkon, ale celkový život človeka.
S ktorými inými megatrendmi momentálne pracujete ako trend forecasterka a považujete ich za kľúčové v tom, ako sa bude meniť pracovný trh?
Očakáva sa, že v nasledujúcich päťdesiatich rokoch sa dve tretiny ekonomického rastu globálne budú odohrávať stále v mestách, čiže napriek tomu, že teraz hovoríme o práci z domu, miestom, kde sa budú odohrávať inovácie, budú mestá. Z toho vyplýva, že ľudia sa budú sťahovať stále viac do miest.
Už dnes máme strediská, ako sú New York, Tokio alebo Londýn. Pridajú sa k nim ďalšie v Ázii a v Afrike, kde bude do roku 2050 žiť štvrtina svetovej populácie. S týmto trendom súvisí aj ďalší – globalizácia. Tá nám hovorí o tom, že trendy ako také nebudú prichádzať len od obrovských globálnych firiem zo Západu, ale aj napríklad z Ázie.
Ďalší dôležitý faktor je starnúca populácia, v Európe bude do roku 2050 každý tretí človek starší ako šesťdesiatpäť rokov. Už sme sa rozprávali o tom, že budeme mať na pracoviskách niekoľko generácií, čo vytvorí aj nové pracovné pozície. Hovorí sa, že jednou z nich bude poradca, ktorý vám môže naplánovať život tak, aby ste sa dožili stodvadsať rokov a zároveň si užili celý život naplno.
Navyše sa nedá spoľahnúť na to, že o desať rokov bude trh fungovať podobne ako teraz. Budeme potrebovať stáže aj pre päťdesiatročných ľudí, pretože pravdepodobne budú musieť počas života meniť kariéru niekoľkokrát.
Dnes sa často stretávame s tým, že keď ľudia dosiahnu päťdesiat rokov, firmy ich už nechcú prijímať. Populácia veľmi rýchlo starne, najmä v západnej Európe a v Amerike, a preto budeme musieť týchto ľudí niekam zaradiť.
Nemôžeme sa spoliehať na to, že jediní juniori, ktorých máme k dispozícii, sú tí z generácií Z alebo Alfa. V podstate aj boomeri môžu fungovať ako juniorskí zamestnanci. Ako som spomínala, predpokladá sa, že človek za život urobí zásadnú kariérnu zmenu niekoľkokrát.
Tým posledným a zásadným trendom, ktorý spomeniem, je nestabilita. Spoločnosti sa budú zaoberať aj otázkou straty produktivity – už v roku 2030 stratíme 2,2 percenta hodín pre vlny horúčav. MMF očakáva, že do roku 2050 klesne celosvetové HDP o 3,2 percenta a príjmy o 19 percent.
Politická radikalizácia alebo rastúci extrémizmus sú dôvody, prečo firmy majú tendenciu orientovať sa na dosť kratšie ciele. Faktom je, že chcú vyťažiť maximum do doby, kým je to možné, kým sa niečo nepokazí, kým zase nezvolia iného človeka atď. Majitelia firiem nepremýšľajú o tom, ako odovzdať firmu vnukom, pretože netušia, čo bude. Myslím si, že okolo nás je silne cítiť krízy, nielen jednu, ale niekoľké, ktoré sa na nás sypú jedna za druhou.
Ak si toto všetko spočítame dokopy, čo môžeme tu a teraz urobiť pre to, aby sme úspešne fungovali na pracovnom trhu v budúcnosti a zabezpečili si slušný príjem?
Urobila by som si rozvojový plán a zamerala sa na to, že sa chcem naučiť stále niečo nové. Treba prestať premýšľať nad tým, čo je prioritou teraz, a zamerať sa na to, čo bude prioritou v budúcnosti, ale aj na to, čo ma baví a v čom som dobrá.
Druhá vec, ktorú by som urobila, je, že si budem budovať svoju sieť kontaktov z rôznych odborov a nebudem sa od nich len učiť, ale zároveň budú udržiavať môj rozhľad v tom, aby som vedela, kam smeruje trh. Pre mňa je celoživotné vzdelávanie tým, čo zaisťuje, že nestratíme schopnosť adaptovať sa, a vďaka sieti okolo mňa sa nezasekneme v jednej sociálnej bubline, ale vnímame, čo sa deje okolo.
Keď budete mať tieto dve veci, tak sa aj z vás stane tak trochu trend forecaster. Stane sa z vás niekto ako ja, pretože budete mať schopnosť, ktorej sa v japončine hovorí „Kuuki Wo Yomu“ – dokážete čítať atmosféru zo vzduchu. V praxi to znamená, že nebudete musieť čítať trendové reporty, ale budete cítiť, čo presne sú nové trendy vo vašom odbore a nebudete sa ich báť.
