Práca na farme nie je ani zďaleka taká romantická, ako sa môže zdať. Je to síce krásny, no náročný životný štýl, ktorého tempo vie človeka priviesť až na pokraj vyhorenia. Dobre to vedia Lucia a Milan Vágnerovci, ktorí žijú na lazoch na Podpoľaní už viac ako 17 rokov spolu so svojimi deťmi Zdenkou a Brunom. A hoci svoju farmu milujú, potrebujú od náročnej práce so zvieratami prestávku.
Na svoju prvú cestu na podpolianske lazy len tak ľahko nezabudnú. Bol február, hnusný, sychravý a bez snehu a napriek tomu sa nevedeli vynadívať z okna. Podpoľanie im jednoducho učarovalo. Milan s Luciou už pol roka hľadali v okolitých lazoch miesto, kde by si mohli založiť hospodárstvo – a tiež rodinu.
Po rokoch prác na malých biofarmách a rodinných statkoch, od Francúzska až po Švajčiarsko, sa dvojica rozhodla zapustiť korene doma. A zrazu sa pozerali po vlniacich sa kopcoch a terasovitých políčkach, a hovorili si, že presne čosi také hľadajú.
Magazín si môžete objednať tu.
Nehovoriac o tej náhode, keď pri ceste zbadali kráčať chlapca, ktorý sa nápadne podobal na ich niekdajšieho spolužiaka z poľnohospodárskej univerzity. Neveriacky sa s ním zvítali a čoskoro im už dával tipy na rôzne domy v okolí. Vrátane toho, v ktorom bývajú dnes.
Preboha, čo budeme robiť?
No to už láska na prvý pohľad nebola. „Dom sa nám veľmi nepáčil, dokonca sme nechceli ani vystúpiť z auta, keď sme ho uvideli. Ale majiteľ bol veľmi milý, mal vysporiadané majetky a bolo tam všetko, čo sme chceli – veľké pozemky aj hospodárska budova,“ hovorí Lucia o tom, ako sa napriek prvotnému šoku rozhodli na tamojších lazoch zakotviť.
Onedlho sa už sťahovali. „Keď sme sa prvýkrát zobudili v prázdnom dome, docvaklo nám to. Preboha, čo tu budeme robiť?“ smejú sa pri pohľade späť. Nepoznali tam nikoho. Dokonca ani nevedeli, či sa v okolí nachádza nejaký doktor, a to už čakali prvé dieťa.
„V dome nebol ani záchod, celé tehotenstvo som chodila von – vidíte, preto je Zdenka taká odvážna,“ usmieva sa Lucia pri pohľade na svoju dnes už 16-ročnú dcéru, nadšenú skautku, ktorá sedí počas rozhovoru s nami za stolom.
Zdroj: Roman Klačanský pre Forbes
Plán založiť farmu napredoval rýchlejšie, ako čakali. „Ďalší spolužiak nám ako svadobný dar doniesol teľa, a zakrátko sme dostali aj druhé. Mali sme tri hektáre pôdy, dve jalovice a jedny drevené hrable. Maštaľ bola v takom stave, že sme sa báli do nej vstúpiť,“ smejú sa Vágnerovci.
Postupne si všetko svojpomocne prerobili. Pritom svoju pôvodnú predstavu o tom, ako budú farmárčiť, preskočili míľovými krokmi. Ich kravy sa celé dni pásli na čerstvej paši a oni zrazu nadojili aj 30 – 40 litrov mlieka denne. „Tak sme ho nafľaškovali, išli sme na trh do Detvy a do hodiny sa minulo,“ spomína Milan, ako sa rozrástla ich – dnes už známa – Farma pod Melichovou skalou.
Vágnerovci spočiatku rozdávali mlieko aj zadarmo, ak mal niekto pochybnosti, či je skutočne kvalitné. Najviac o ich práci vypovedá to, že sa ľudia zakaždým vrátili po viac litrov. Postupne rozšírili svoju výrobu aj o maslo, jogurty a syry a dnes nestíhajú pokrývať dopyt zákazníkov.
„To, čo sme dokázali, presiahlo všetky naše predstavy. Netušili sme, že by sme raz mohli byť takí úspešní,“ priznáva Lucia.
A rovnako sa im rozbehlo aj ubytovanie, ktoré ponúkajú. Na ich farme sa už vystriedali stovky návštevníkov – od Česka, Maďarska, Bosny a Herzegoviny, Belgicka či Francúzska až po Kanadu a Ghanu. A väčšina hostí sa k ním vracia pravidelne. S mnohými si už za tie roky vypestovali pevné priateľstvá. Najnovšie už niekoľko mesiacov ponúkajú ubytovanie ukrajinským mamičkám s deťmi.
Proti prúdu
No na začiatku bol ich príchod na lazy senzácia. Miestni si hovorili – aha, dvaja mladí inžinieri, čo tu tí chcú? Pred dvoma dekádami totiž prúdili ľudia skôr opačným smerom. Na lazoch zostávali iba starci a prázdne domy. Preto keď sa na samote objavil mladý manželský pár s túžbou vybudovať vlastnú farmu a ponúkať nocľah, susedia len neveriacky krútili hlavou.
„Pýtali sa nás, či sme normálni, že veď kto by sem už len chodil,“ opisuje Milan ich začudované reakcie a vzápätí sa uškrnie. „Dnes je to naopak. Chodia za nami, že by sami chceli chovať alebo ponúkať ubytovanie.“ Pristavujú sa u nich nielen miestni, ale aj novoprišelci, ktorí si od nich pýtajú rady, ako začať.
Vágnerovci ich vždy povzbudia, aby do toho išli, ale často im aj zreálnia ich očakávania. „Musia si byť vedomí toho, čo všetko to znamená. Ľudia majú totiž romantickú predstavu, že sa zobudia o jedenástej, ľahnú si pod strom a povedia si, že tu je raj na zemi. Nevidia, že sme hore od pol piatej, aby sme podojili kravy, dali zvieratám seno, narúbali drevo a spracovali mlieko,“ vysvetľuje Milan a pozerá na svoju manželku, ktorá horlivo pritakáva.
Zdroj: Roman Klačanský pre Forbes
„Na vidieku to nie je žiadna pohoda. Nevadí mi ani tak fyzická práca, ale skôr to, že sme v neustálom strese. Naše zvieratá nepočkajú, máme prísny režim!“
Život na farme teda nie je len obyčajná práca a už vonkoncom nie iba nejaký „koníček“. Je to životný štýl, ktorý je niekedy krutý vo svojej nekompromisnosti. „Nedávno som mala covid, ale aj tak som musela ísť podojiť, hoc som sa cítila mizerne. Takej krave je však jedno, či som chorá, alebo nie . Mužovi som hovorila: keď nás to chytí oboch, tak nám zdochne všetko!“ zveličuje Lucia.
Práca na farme je aj nebezpečná. Preto nemôžu nechať starostlivosť o zvieratá len tak na hocikoho. Na vlastnej koži si to odskúšal Milan, keď po piatich rokoch od nasťahovania utrpel ťažký úraz. „Bol som u kamaráta a zrazu sa ku mne rozbehla krava. Rýchlo som preskakoval oplotok, ale doskočil som tak zle, že som si zlomil kolenný kĺb aj píšťalu, a nakoniec ma sedem hodín operovali.“
Lucia sa pri tejto spomienke mračí. „Bolo to náročné obdobie, musela som sa sama starať o deti aj o statok a do toho sme ešte prerábali dom. To bola riadna skúška.“
Práca, práca, práca
Spätne si spomínajú aj na slová svojho kamaráta, ktorý ich pokus o vybudovanie gazdovstva na začiatku okomentoval slovami: „Fú, ale to viete, že si priväzujete guľu na nohu?“ Sčasti mal pravdu. Vágnerovci neboli prvých desať rokov na žiadnej spoločnej dovolenke, zakaždým musel jeden z dospelých zostať na statku.
Prvú krízu prežili pred piatimi rokmi. Premýšľali, či s tým „neseknú“, ale vtedy im prišla do života Ivka, mladé dievča z Košíc, ktoré sa po ich boku začalo zaúčať do farmárskeho života – a na rozdiel od mnohých pred ňou jej to skutočne išlo od ruky. Rodina mala po prvý raz možnosť odísť do zahraničia vo štvorici a načerpať nové sily.
No aj tak sa v podobnom tempe nedá zotrvať dlhodobo. „Na začiatku je dôležitý entuziazmus, ale s vekom ubúdajú sily. Kedysi som si za celý deň nesadla, ale už cítim, že to potrebujem,“ hovorí Lucia s tým, že sníva o dni, kedy sa konečne uvelebí v jednej zo šiestich hojdacích sietí, ktoré majú natiahnuté popri dome. Ťažko tomu uveriť, ale za takmer dve dekády, čo na lazoch bývajú, neležala v žiadnej ani jediný raz. „Neviem oddychovať, ale mala by som sa to naučiť,“ pokrčí plecami.
Radosť zo života na vidieku tak postupne nahradili stres a zhon. „Môžem to povedať narovinu, sme už totálne vyhorení. Dlho sme sa rozprávali o tom, že už nevládzeme tak ako kedysi a rozhodli sme sa, že skončíme,“ hovorí Lucia, no vzápätí nás ubezpečuje, že to už majú celé premyslené a nebude to taká veľká zmena.
Plán je nasledovný: postupne obmedzia dojenie, ktoré ich vyčerpáva najviac a kravské mlieko prenechajú mladým teliatkam (rozhovor sme nahrávali v lete, odvtedy sa už Vágnerovcom podarilo prejsť na systém bez dojenia, pozn. red.).
Na otázku, či nechceli aj celkovú zmenu životného štýlu, sa rodinka len usmeje. „Mali sme taký chvíľkový záchvev, že pôjdeme do bytovky, ale veľmi rýchlo nás to prešlo. Keď sme sa opýtali detí, či by chceli bývať trebárs na sedemnástom poschodí v jednom z mrakodrapov v Lučenci, tak sa na nás pozreli, či nám preplo,“ smejú sa Vágnerovci a dodávajú, že väčšie mestá neprichádzali do úvahy už vôbec. Tie obchádzajú akurát tak obchvatom.
Trochu iná výchova
Niet sa však čomu čudovať, že hľadajú spôsob, ako napriek všetkému na farme zotrvať. Tento životný štýl milujú, a opúšťali by ho len ťažko. „Neviem, či by som ešte niekedy v živote našla prácu, ktorá by mi dávala taký zmysel ako to, čo robíme tu. Predsa chystáme obživu pre druhých, a výživa, to je jedna z najdôležitejších hodnôt,“ hovorí Lucia.
Vágnerovci pevne veria, že keď mierne zmenia svoj doterajší spôsob práce, bude to fungovať. A konečne si užijú aj drobné radosti života – pôjdu na niektorú zo svadieb, kam ich pozývajú, navštívia Zdenku v Nórsku, kam sa chystá študovať, alebo pôjdu s Brunom na opekačku k jazeru a zostanú spolu celý deň bez toho, aby sa museli náhliť späť ešte pred zotmením.
Zdroj: Roman Klačanský pre Forbes
A je potrebné povedať aj to, že život na farme dáva veľkú mieru slobody. „Kedykoľvek mi zavolali zo školy, že sa deti necítia dobre, sadla som do auta a čoskoro som bola pri nich. To by sa mi v mnohých prácach nepodarilo a som vďačná, že som im mohla byť kedykoľvek k dispozícii,“ hovorí Lucia.
Dnes už tínedžeri Zdenka a Bruno vyrastali na farme odmalička. Mali vlastnú kobylu, postavené bunkre kade-tade, vlastný domček na strome a prelezený celý ovocný sad. Milan s Luciou hovoria, že ich deti vyrastali v súznení s prírodou a je to vidieť zakaždým, keď k nim príde návšteva z mesta.
Mestské deti sa často udrú, pošmyknú, prípadne sa vydriapu na strom a nevedia z neho zliezť. Na rozdiel od nich si Zdenka s Brunom vybudovali akúsi prirodzenú orientáciu v prírode. Ich zmysel pre dobrodružstvo však dopĺňa aj schopnosť samostatne sa rozhodnúť, čo je riziko, ktoré sú ochotní podstúpiť, a čo už nie.
„Nikdy sme ich nevychovávali nejakým určitým spôsobom. Proste sme takto žili a oni sa k nám pridali,“ hovoria ich rodičia. Napriek tomu majú doma predsa len zavedené jedno či dve pravidlá. „Napríklad sa veľa rozprávame. Raňajky sú základ dňa, treba sa najesť do ôsmej. A po ôsmej večer sa u nás telefóny odkladajú, to platí pre naše deti, aj pre hostí. Aj keď tí sú vynaliezaví, raz si jeden Brunov spolužiak doniesol pre istotu dva, aby mal čo odovzdať,“ smejú sa.
Čo teda po večeroch robia? Napríklad v zime hrajú turnaje Človeče nehnevaj sa a ten, kto prehrá, musí robiť kľuky. Čítajú, počúvajú spolu rádio a zo zásady nepozerajú káblovku.
Zdroj: Roman Klačanský pre Forbes
Ich prístup však občas priniesol aj úsmevné chvíle. Napríklad, keď boli ich deti malé a uvideli fontánu v jednom z bratislavských nákupných centier, začali sa okamžite vyzliekať a chceli sa v nej okúpať. Načo iné by tam predsa bola voda?
Podobne milé príhody majú aj z nedávnej minulosti. Trebárs keď pred piatimi rokmi prvýkrát podľahli nátlaku detí a vzali ich do McDonaldu. „Naše deti dojedli a namiesto toho, aby po sebe odložili tácky, si zobrali všetko so sebou: tégliky, slamky, úplne všetko. Doma si to vyložili na poličku!“
Zdenka, ktorá sedí pri nás a smeje sa spolu s nami, však dodáva, že aj detstvo na farme malo svoje úskalia. Napríklad im s bratom chýbal kontakt s rovesníkmi. Na lazoch bolo málo detí v ich veku a stretnutie s kamarátmi v meste museli často oželieť, pretože o siedmej večer, keď im išiel posledný autobus domov, sa ich spolužiaci ešte len stretávali. Na druhej strane uznáva, že vďaka tomu, že poskytujú s rodinkou ubytovanie, mali možnosť zoznámiť sa s množstvom zaujímavých ľudí a aj s ich deťmi, a časom medzi nimi vznikla aj silná kamarátska partia.
Nerobiť to pre peniaze
No ružová nie je ani táto časť ich života. Nie všetci ich návštevníci totiž chápu, že ich farma nie je zábavný park ani ZOO. „Dnes chcú ľudia stále viac. Neustále hľadajú nové a nové zážitky, akoby už nepoznali hranice. Niekomu nestačí, že sem príde, ľahne si na lúku a počúva spev vtákov, ale potrebuje atrakcie, lezenie v stromoch, lanovku,“ hovorí Milan a jeho manželka sa pridáva.
Zdroj: Roman Klačanský pre Forbes
„Toto je úžitková farma, zvieratá majú svoj režim. Také kravy sú veľké, nervózne, najmä v lete. Celý rok sú zvyknuté na ticho a zrazu im tu štyri deti jačia do ucha,“ hovorí s povzdychom. Dodáva, že im preto v lete klesá aj produkcia mlieka, keď nemajú toľko oddychu, koľko potrebujú.
Pritom niektorí zákazníci sú naozaj tvrdý oriešok. „Myslia si, že u nás vypustia svoje deti a my ich ako nejakí animátori zabavíme na celý deň. Potom chcú liezť po balíkoch sena a dookola im vysvetľujeme, že to je krmivo, ktoré keď znehodnotia, tak ho zvieratá nezjedia,“ hovorí Lucia.
Vágnerovcom je to ľúto. „Ľudia si myslia, že keď si raz zaplatili, môžu všetko. Ale my to nerobíme pre peniaze. Dávame do toho srdce! A navyše sme tu v práci, aj keď sa im to tak nezdá.“
Po chvíli zamyslenia však dodajú, že keď chcú, aby im aj ich nové nastavenie fungovalo, musia sa naučiť častejšie hovoriť ľuďom „NIE“.
Článok je súčasťou špeciálneho bookazínu Nevyhorení. Prvé číslo je venované téme návratu k sebe. Obsahuje tiež rozprávanie psychológov, psychiatrov, umelcov i ďalších ľudí na tému – ako sa spojiť so sebou samým a ako sa k sebe vrátiť, keď sa stratíme.
