Boli len dva týždne po novembrovej revolúcii a Andrej Glatz dostal vo Viedni ponuku reprezentovať v Československu značku Mercedes-Benz. Zatiaľ čo väčšina ľudí ani netušila, ako sa situácia vyvinie, on ponuku prijal. Odvtedy na Slovensku zľudovelo slovné spojenie Mercedes od Glatza.
Je päť minút pred začiatkom rozhovoru…
…a ja viem, že už meškám, pretože, ako hovorí Andrej Glatz, človek, ktorý tri dekády na Slovensku stelesňuje značku Mercedes-Benz, päť minút pred stretnutím ste už desať minút po termíne.
Očividne sedím v nesprávnej, tenisovej časti petržalskej Slávie, zatiaľ čo on čaká kúsok ďalej pri domove parkúrových koní, ktorým podľa vlastných slov vďačí za všetko. V oáze trávy, piesku a pokoja za Prístavným mostom, s vysokými stromami, ktoré kedysi dávno sadili „vlastnými rukami“.
Keď si podáme ruky, poznamenám, že mám dnes nepremokavú bundu Porsche, pretože pršalo a prišiel som na bicykli. On len prikývne a povie: „Aj to sú ľudia“. Do budovy vstupujeme po schodoch, ktoré za tie roky dnes už 76-ročný Glatz vyšiel nekonečne veľakrát.
Stúpa rezko. Šport má v žilách a hoci už pár rokov na koňoch neskáče, stále jazdí na šporťáku, do ktorého by sa mnohí len ťažko poskladali. „Toto GTC je zo všetkých tých športových vozov asi najpohodlnejšie,“ poznamená.
Sadáme si do kancelárie, z ktorej cítiť kone na každom centimetri. Za oknom počuť klopkanie kopýt. Na stenách sú staré fotografie, víťazné poháre, dekády športových výsledkov.
„Dokonca som tu rok aj býval. V takej miestnosti, dvanásť metrov štvorcových. Len mala kúpeľňu,“ spomína rodák z Košíc na časy, keď boli stajne a parkúrový areál jeho jediným domovom.
Na verejnosti je Andrej Glatz známy najmä tým, že na Slovensko priniesol Mercedes a vybudoval pre túto značku všetko. Nie nadarmo sa hovorilo, že mercedes máte od Glatza.
Keď sa však lepšie prizriete do jeho očí, uvidíte športovca. Človeka, ktorý miluje súťažiť a pozná len jedno miesto – to prvé.
Trénovať šesť hodín denne
Na rukách máte Apple Watch. Žijete stále športom, alebo vás skôr bavia ako moderná vec?
Stále sledujem, ako skáču moje kone. Určite pozerám formulu 1, konečne sa našim v Španielsku trochu pošťastilo a skončili druhý a tretí. A občas pozerám golf.
Kone, autá a golf. Držia vás tieto tri veci celý život?
Golf nie, s tým som začal len pred desiatimi rokmi. Kým som jazdil a pretekal na koňoch, to sa nedalo. Ak ho hráte, denne vám vezme päť-šesť hodín. A kone takisto.
Šesť hodín je dosť. Ako vyzeral váš deň?
Chodieval som jazdiť ráno pred školou, cválať na dostihovú dráhu kvôli kondičke. Potom som šiel do školy alebo neskôr do práce a poobede zase na kone.
To ste trénovali kondíciu koňa alebo svoju?
Koňa. Ale ono sa to nezdá. Pri príprave na olympiádu nás testovali a zistili, že za tých 45 sekúnd parkúru vám odíde kilo-kilo desať hmotnosti. Celé telo pracuje. Perujete v kolenách, ale aj chrbát trpí.
Samozrejme, jazdenie je aj terapia pre chrbát, ale nie ak sedíte päť hodín v sedle a skáčete cez prekážky. Z toho máte potom skôr „traktoristickú chorobu“.
Pol tony pozitívnej energie
Prečo si ľudia podľa vás tak dobre rozumejú s koňmi?
Bol to prvý dopravný prostriedok. Na koňoch je úžasné, že majú 500 – 600 kilogramov len pozitívnej energie. Malá mačka či psík sú šelmy. My od nepamäti máme jazvečíkov. Sú posteľoví a jemní, ale dokážu zabiť myšku. Kôň však má ozaj len pozitívnu energiu.
Mali sme tu deti z rehabilitačného zariadenia na Mokrohájskej, ktoré mali svalové spazmy, a za päť minút sa uvoľnili. Hipoterapia je pre tieto deti osožná. Kone pomáhajú každému.
Vycítite od začiatku, s ktorým koňom si budete rozumieť?
Nedá sa to jednoznačne povedať, ale ľudí i kone som si vyberal veľmi podľa očí. Keď sa nepozerá do očí, keď v nich nie je odraz jeho ducha… Nie vždy som kone kupoval podľa pôvodu. A viete, najlepší kôň na svete a najlepší jazdec na svete nemusia byť najlepšia dvojica.
Sú kone, ktoré pred nákladným autom utečú, a tiež také, ktoré hore vybehnú. Alebo sú na tréningu „lemry“ a keď vás uvidia v červenom fraku a počujú hudbu, adrenalín v nich ich celkom zmení. Rovnako ako ľudia, aj kone majú svoju povahu.
Bavia vás kone aj ako biznis?
Nie! (smiech) Ja kone nepredávam. Je to len výdavok. Ale na druhej strane za všetko, čo mám, vďačím koňom. Aj k Mercedesu som sa dostal cez kone, aj k titulu honorárneho konzula som sa dostal cez ne. Kone si zaslúžia, aby som im opätoval, čo mi pomohli uskutočniť.
S dôverou a bez povelov
Oplatia sa aj miliónové investície do koní?
Určite si nemyslím, že 10 miliónov za koňa je návratná investícia. Ten kôň si môže zajtra podvrtnúť nohu a je nulový. Ak ozaj špičkoví jazdci vyhrajú za rok na parkúroch milión, tak je to veľa.
Nepotrebujem vlčiakov, ktorí čakajú na povel, ale jazvečíkov, ktorí sa rozhodnú.
Aké kone máte rád?
Ja mám rád také živé kone. Podobne ako jazvečíky. Jazvečík neposlúcha, on spraví, čo uzná za vhodné. Vlčiak je super, ale musí byť pod kontrolou, musí dostať povely. Neviem, či to môžem takto povedať, ale aj pri spolupracovníkoch som vždy hovoril, že ja nepotrebujem vlčiakov, ktorí čakajú na povel, ale jazvečíkov, ktorí sa rozhodnú.
Veľmi zaujímavé prirovnanie…
Úlohou majiteľa jazvečíka je vysvetliť mu, že sa mu neoplatí utekať na cestu, lebo ho prejde auto. A to je genetické. Jazvečík je „norník“, hoci náš sa norí len pod paplón. (smiech) Keď ide do nory, nemôže čakať na povel od pána, pretože pán ho nevidí. Musí si poradiť sám. Musí rozmýšľať.
A u koní?
U koní je to komplikované. Máte napríklad dvojmetrový múr a kôň netuší, čo je za ním. Napriek tomu skočí. Čiže nielen rozmýšľa, ešte musí na sto percent dôverovať jazdcovi.
Sám by to neskákal, nie? Musí mať jazdca.
Alebo tigra za zadkom. (smiech) Mal som takého koňa, ktorý si tu sám voľne behal a len tak si preskočil cez lavičku, ale takých koní je málo.
Sklamali ste sa niekedy v koňovi?
Nemyslím si. V ľuďoch áno.
Éra Mercedesu
Napadlo vám niekedy v 80. rokoch, keď ste ešte súťažne skákali na koňoch, že budete o desať rokov na Slovensku predávať mercedesy?
Pochádzam z Košíc. Keď povedali, že pred hotelom Slovan stojí mercedes z Nemecka, sadli sme na bicykle a išli sme sa naň pozrieť. Vtedy som povedal: keď budem veľký, kúpim si mercedes.
Ako ste sa k nemu nakoniec dostali?
Oslovil ma priateľ, ktorého som poznal cez kone a ktorý vtedy pôsobil v Rakúsku, či by som sa nestretol s grófom Patrickom Douglasom, konateľom a spolumajiteľom firmy Wiesenthal. Bolo 5. decembra 1989, dva týždne po revolúcii.
Sedel som vo Viedni a spýtali sa ma, či chcem byť reprezentantom Mercedesu v Československu. Čo ja som vedel, čo to je? Ale bol to Mercedes, tak som povedal áno.
Viete, všetci moji známi si mysleli, že som padol z koňa na hlavu. Teraz si to už nemyslia.
Ako ste začali?
Rok som sedel tu v Petržalke. Mali sme mosadznú tabuľku s nápisom Mercedes. Pracovať som začal cez Polytechnu, až v septembri 1990 sme založili firmu. Druhý prišiel do firmy Julo Šabo, ktorého doviedla mladá Zuzka Dančiaková. Študovala konzervatórium a bola taká „herečka“. Prišla sem a hovorí, že Julo je jej kamarát a musí pracovať pre Mercedes. Julo prišiel – zlomená ruka, pod druhou motocyklová prilba, dlhé vlasy. S konzervatívnym Mercedesom sa mi to nejako nespájalo.
Čo ste spravili?
Zuzku som vyhnal von, s Julom sme sa porozprávali. Potom bol trištvrte roka vo Viedni vo firme. Tu sme ešte nič nerobili, len sme hľadali, kde by sme začali. Potom prišiel pán Peter Wagner, ktorý dlhé roky robil u nás popredajné služby. A Palo Prepiak, aktuálne podpredseda automobilového zväzu. Tak sme začali.
Aké to boli začiatky?
Našťastie sme nemuseli robiť žiadny biznis plán, lebo to by sme nezačali nikdy. Viete, všetci moji známi si mysleli, že som padol z koňa na hlavu. Teraz si to už nemyslia. Hovoril som, že pri páde z koňa som si vždy dával ruky pred hlavu. (smiech)
Dokáže to človek v momente pádu naozaj spraviť?
Najhoršie sú pomalé pády – ako na motorke. V rýchlosti sa často skoro nič nestane, pretože sa „odšmyknú“. Pomalý pád, to je horšie, prípadne v kombinácii s koňom. Napríklad nohu som mal zlomenú, keď ma privalil kôň na tréningu. Vo veľkom parkúre človek spadne, ale to sa odgúľa.
Základ dobrého predajcu
Pamätáte si prvé auto, ktoré ste predali?
Áno. Bolo to éčko, myslím 250. Kúpil si ho môj známy, poznal som ho cez kone. Pracoval v Rakúsku, ale auto si kúpil tu.
Kedy ste začali veriť, že z toho bude veľký biznis?
Rástli sme podľa potreby. V Lamači sme mali prenajaté parkovisko s takou unimobunkou a to bol Mercedes.
Andrej Glatz | Foto: Miro Nôta
„Vždy som spolupracovníkom hovoril, že každý z nás je niekde zákazník, a teda chovajte sa tak, ako by ste chceli, aby sa chovali k vám,“ vraví Andrej Glatz. | Foto: Miro Nôta
Na čom ste si zakladali?
Od začiatku som mal pocit, že predať je potrebné, ale prvé auto predá predajca a ostatné servis. Vždy som spolupracovníkom hovoril, že každý z nás je niekde zákazník, a teda chovajte sa tak, ako by ste chceli, aby sa chovali k vám.
Ako sa to prejavovalo?
Asi šesť rokov som sedel za prijímacími technikmi. Počúval som, ako rozprávajú, prípadne som povedal svoj názor. Za socializmu sme museli do servisu priniesť fľašu, aby nás vôbec zobrali. Dávali sme dole stierače a podobné veci, preto sme od začiatku dávali pozor, aby sa niečo také nestalo u nás.
Učili ste sa, ako predávať mercedes, alebo ste to prirodzene cítili?
Predával som, ako som to cítil. Iste, ak sme mali otázky, Rakúšania nám poradili. Naši kľúčoví ľudia tam išli aj na rok. Od začiatku som mal takto pokryté tri základné oblasti – predaj, servis a náhradné diely.
Ako sa menili zákazníci za tých viac ako tridsať rokov?
Mnohí Rakúšania nechápali, že niekto býva v Petržalke a kúpi si mercedes. Na Západe to bola nadstavba. Keď mal človek zázemie, peniaze, kúpil si mercedes. U nás však táto možnosť absentovala a mnohí by si ho radi kúpili, keby ju mali.
Služby na úrovni Mercedesu
Čo bolo na začiatku ťažké?
Veľmi ťažké bolo povedať niektorým zákazníkom, a stále to tak je, že aj mercedes sa môže pokaziť. Ale snažili sme sa, aby to potom nebolo na ťarchu zákazníka, ale na našu. Ako ďaleko, ďaleko prví sme zaviedli šesťročný servis v cene auta. Stojí to peniaze, lenže návratnosť tej investície sa nám vždy oplatila.
Aj keď mal zákazník problém, ktorý nebol v servisnej zmluve, nechal si ho opraviť u nás. Možno by niekde dostal o dvadsať percent nižšiu cenu, ale bol spokojný s nami, zvykol si chodiť k nám.
Ako sa pozerali v Rakúsku na to, že chcete dávať šesťročný servis v cene auta?
Museli sme, samozrejme, odovzdávať výsledovky do Rakúska. Chvalabohu, neboli sme v červených číslach. Možno prvý rok. Ale 6-ročný servis bol na strane nákladov. Ja som však povedal: viete čo, dohodnime sa, že sa nebudeme pozerať len na náklady, ale na celkový výsledok. Potom mi dali pokoj. Ak je niekto u nás šesť rokov spokojný v servise a nevráti sa, tak sme blázni, niekde sme spravili chybu.
Prečo vlastne šesť rokov?
Päť rokov robil niekto iný a my sme chceli viac. Vidíte, zase sme boli prví. Oveľa lepšie je, keď niečo vymyslíte, ako keď to musíte zavádzať. To slovo „musím“ je veľmi dôležité. Keď niekto ide kupovať auto, ide s eufóriou, je rád. Ale keď ide do servisu, aj keď na garančnú prehliadku, už tam je to slovo musím. Kúpiť auto si nemusím, to chcem. To musia prijímací technici chápať, že ten človek nechcel k ním prísť a musia mu to, že prišiel, nejako osladiť.
Najlepšia reklama
Museli ste sa naučiť, čo znamená dávať služby na úrovni Mercedesu?
Ja hovorím, že služba je príliš blízko slovu sluha. Slováci nikdy nechceli slúžiť, pritom nie je nič krajšie ako spokojný zákazník. Aspoň ja sito myslím. A stojí to najmenej – usmiať sa na niekoho.
Robili sme prieskumy, prečo ľudia prídu k nám – či vďaka reklame v televízii alebo vďaka bilbordom. Zistili sme, že nejakých 70 percent ľudí prichádza vďaka ústnemu podaniu od majiteľov mercedesu. Oplatilo sa nám do tých 70 percent investovať, aby o nás hovorili dobre, a nie aby hovorili, že im tam zašpinili sedadlo.
Čo je ešte v službách naozaj dôležité?
Byť úprimný. Dlhodobo neexistuje vzťah, ktorý je založený na klamstve. Vždy som hovoril, že ak zákazník chcel, mohol byť v servise celý čas pri aute. Samozrejme, mechanik to nemá rád, keď sa mu niekto pozerá cez plece.
Stále je to tak?
Dnes už to nechce nikto. Ale mali sme manželský pár, ktorý si kúpil model S coupé. Najprv pri servise dávali kľúč len mne. Potom aj Petrovi Wagnerovi, ako šéfovi servisu, a nakoniec už všetkým.
Je jednoduchšie robiť špičkové služby, ak predávate mercedes?
My máme dvanásť značiek. Iste, očakávania od služieb a kvality sú u našich zákazníkov trochu vyššie. Podobne ako keď idete do päťhviezdičkového hotela a nie do nocľahárne.
Nemci hovoria: „Nur ein Mercedes ist ein Mercedes.“ Jednoducho mercedes je synonymom kvality a hodnoty. Preto sa hovorí, že niečo je mercedes medzi kobercami alebo medzi bicyklami.
Slovenskí zákazníci
Zákazníci sú dnes oveľa sofistikovanejší. Ako sa rozhodujú, či si kúpia mercedes?
Nikto si nemusí kúpiť mercedes. Len chce. Málokto k nám príde pešo, u málokoho je to prvé auto. Čiže určite tam je emócia, že sa chcem odmeniť, niečo si dopriať.
Sú slovenskí zákazníci v niečom odlišní?
Myslím si, že naši majú radšej silnejšie motory. Kvôli zvuku. Keď som sa rozprával so zákazníkom, pýtal som sa, na akom aute jazdil doteraz. Podľa toho som vedel posúdiť motorizáciu. Ďalej koľko ročne najazdil – podľa toho zase porovnať spotrebu.
Hoci keď sa ma zákazník na S-ku spýta, koľko má spotrebu, tak odvetím: prečo sa pýtaš? Samozrejme, aj ja zo záujmu občas pozriem na spotrebu. Ale pri tej cene…
Čiže nič tak nevyčnievalo?
Možno kombíky. Tie sa u nás takmer nepredávali, vonku z úžitkového hľadiska áno. Pre mnohých z nás bol mercedes limuzína, ale to sa tiež mení.
Ťažké chvíle
Ktoré obdobie bolo najťažšie?
To bolo počas krízy v rokoch 1998-99. Banky vtedy prišli s tým, že treba znížiť úverové zaťaženie. Predtým ani potom sme nemeškali ani pol dňa. Dospelo to k tomu, že som povedal: tu je výpis z obchodného registra a keď chcete, banka, rozpredajte náš nábytok.
Čo vtedy pomohlo?
Úprimnosť. Povedal som im, že predtým sa toľkí ponúkali, že sme museli chodiť zatvárať predné dvere. A teraz, keď nechceme nič, len dodržať to, na čom sme sa dohodli, tak zrazu chcú niečo iné? Tak sme to vybojovali.
Ako sa vtedy prejavila kríza na Slovensku?
Do roku 1998 sme rástli takmer geometricky. Nie tak, že jeden rok jeden kus a druhý dva a zrazu to bol stopercentný nárast. Potom však trh padol o 60 percent a s nami všetkými to zatriaslo. Našťastie aj v športe sa stáva, že spadnete a vyhráte. A ja som tiež nebol až taký prekvapený, že sme spadli.
V tom vám šport pomohol?
Určite. A tiež v tom, že v športe je len jedno miesto – prvé. Vždy som chcel byť prvý. Aj ľudí, ktorí u nás chceli pracovať, som sa pýtal, čo robia vo voľnom čase. Keď niekto len okopával záhradku, tak nech si ju okopáva. Ak niekto robil šport, tak mal tiež ambíciu vyhrávať. Vždy som mal radšej, ak niekto chce vyhrávať, než keď chce niekto poslúchať.
Raz som počul dirigenta vysvetľovať, že existujú fantastickí sólisti, ale nepasujú do orchestra. Podobné je to aj v kolektíve – ľudia môžu byť výnimoční, ale ak nepasujú, tak sú nepoužiteľní.
Ľudia a tím
Vyberali ste si všetkých ľudí?
Do istej doby áno. Vedúcim oddelenia som vždy hovoril, že neviem tých ľudí posúdiť odborne a vedomostne, ale myslím si, že ich viem posúdiť ľudsky. Naučiť sa dá všetko. Raz som počul dirigenta vysvetľovať, že existujú fantastickí sólisti, ale nepasujú do orchestra. Podobné je to aj v kolektíve – ľudia môžu byť výnimoční, ale ak nepasujú, tak sú nepoužiteľní.
Čo sa vám za tých tridsať rokov pri komunikácii s ľuďmi osvedčilo?
Povedz niečo o sebe. Čo chceš počuť odo mňa? A prosím ťa pekne, keď si myslíš, že je to „blbosť“, povedz to. Ja ti to poviem tiež.
Treba Slovákov tlačiť do toho, aby otvorene povedali, čo si myslia?
Ja si myslím, že trochu tlačiť treba.
Otvorenosť a úprimnosť
Prečo je pre vás otvorenosť taká dôležitá?
Vezmite si politika. Deväťdesiat percent ľudí od neho niečo chce. Jasné, že mu nepovedia, že tu si špinavý na tvári. Potom si ten politik myslí, že je ten najmúdrejší a najlepší. Kedysi mali králi a cisári šašov. Niektorých síce sťali, ale tí múdrejší si nechali nastaviť zrkadlo, lebo bez toho sa nemohli zlepšovať a vidieť svoje chyby.
Vie sa o vás, že vždy ráno si spravíte vo firme „kolečko“ a všetkých pozdravíte. Dáva vám to niečo?
Isto. V tých nezáväzných rozhovoroch sa dozviete, čo by ste chceli. Rovnako od zákazníka. Jasné, keď zákazník niečo kritizuje, tak vás to neteší, ale vždy poviem: nehnevaj sa, keby si mi to nepovedal, nemôžem sa zlepšiť. Ďakujem veľmi pekne. A to myslím úprimne.
Museli ste pri kritike krotiť ego a prízvukovať si, že má pre vás hodnotu?
Určite ma neteší, keď mi niekto povie, že som tu špinavý. Ja si nemusím zobrať váš názor a vy si nemusíte zobrať môj. Ale aspoň rozmýšľam o tom vašom a to už je cesta niekam.
Vaši spolupracovníci spomínajú, že vždy, keď bol nejaký problém, zavolali ste si oboch a povedali: tu si to teraz vyriešme…
A hlavne si nepíšte e-maily alebo esemesky, lebo tam napíšete bársčo. Povedať to do očí je ťažšie, ako napísať.
Nie je v tom dnešná doba horšia?
Určite, veľmi veľa medziľudských vzťahov sa tým vymazalo.
Preč od mercedesu
A od zákazníka získate kedy najlepšie informácie?
Keď sa im niečo stane. Máloktorý príde spontánne pochváliť.
Máte klientov, ktorí prišli v 90. rokoch a stále k vám chodia?
Áno, máme takých. Ono sa tak aj hovorí, že 87 percent ľudí, ktorí mali mercedes, si aj kúpia mercedes. Šesť percent zomiera – nie v mercedese. Teda len zvyšných sedem percent je neverných. Ťažko to však overiť. (smiech)
Prečo si niekto po mercedese kúpi iné auto?
Spravidla chce vyskúšať niečo, čo predtým nebolo. Len cesta naspäť je veľmi ťažká. Určite sú dnes mnohé značky veľmi dobré, ale platí, že mercedes má tuhosť karosérie inú.
Vezmite si taxikárov. V Európe je šesťdesiat percent taxikárov s mercedesmi. A to nie je status hviezdy ani emócia. Preňho je to výrobný prostriedok. On si musí spočítať, na koľko ho vyjde jeden kilometer.
Hodnota auta nespočíva len v nákupnej cene, ale aj v prevádzkových nákladoch a znovupredajnosti. Sú značky, ktoré rokmi stratia na hodnote oveľa viac.
Láska k autám
Aké bolo vaše prvé auto?
Prvé vlastné auto som si kúpil v roku 1969. Chcel som Fiatku 600, zháňal som bony. V auguste prišli osloboditelia a tuzex prestal fungovať. Bony som už mal, ale autá neboli. Pamätám sa, že keď ich potom priviezli do Košíc, sám som si to svoje dával dole z nákladiaka. Do Bratislavy som išiel na trikrát, aby si oddýchlo.
Druhé auto?
Veľmi sa mi páčil Ford Escort. Natrafil som na taký málo jazdený. Už som bol vtedy ženatý a bolo to veľa peňazí. Ešte sme toľko nemali. Hovoril som to manželke a ona mi povedala: „Kúp si ho, veď koľko už máš radosti v živote.“ Za to som jej vďačný.
Odkiaľ ste potom vzali peniaze?
Tu v Petržalke bol šéf, pán profesor Boor. Chýbali mi nejaké peniaze, a tak sme sa večer rozprávali, lebo on tu býval a ja tiež.
On mi hovorí: „Ja ti požičiam.“ A ja mu – pán profesor a kedy vám ich vrátim? Keď budeš mať, povedal. To si človek tiež tak zapamätá, tú obrovskú dôveru, čo som dostal.
O dôvere ľuďom aj technológiám
Dôverovať asi nebolo v tej dobe úplne bežné.
V rokoch 1984-85 som pracoval cez Polytechnu pre jedného kamaráta z Rakúska. On obchodoval s obalovými paletami, vyrábali sa aj na družstvách. Vtedy som dostal Mazdu 626, bolo to také prvé „vajíčko“, dvojliter, injekčný. Povedal mi, že šesťtisíc kilometrov môžem jazdiť súkromne. Pýtam sa ho: dobre, Franz, ale ako to budeš kontrolovať? A on na to: „Prečo to mám robiť?“ A to vám zase tak utkvie. Vždy som hovoril, že mňa musí niekto presvedčiť, že klame. Ja nikdy nebudem pátrať alebo klásť pasce, aby sa prejavil.
Takže v zásade dôverujete ľuďom.
Absolútne.
Čo si ako prvé pozriete, keď si sadnete do auta?
No, dnes poprepínam všetko, čo treba. (smiech) Čítal som, ako šéf BMW povedal, že by pomaly mali zakázať dotykové obrazovky. Telefonovať nesmiete, ale na displej sa pozrieť musíte. Ak chcete dať hlasnejšie hudbu, nastaviť klimatizáciu na chladnejšie či teplejšie, musíte sa tam pozrieť. To odpútava pozornosť. Na volante to trafíte bez pozerania.
Vypínate asistentov?
Väčšinou ich nechám pustených, majú rozum. Predtým som vypínal signalizovanie jazdy v pruhoch, pretože to občas príliš mykalo, ale potom som si povedal, že je to vlastne dobre, nech ma to nastraší.
Cesta je cieľ
Vaše najobľúbenejšie auto?
No, mercedes. (smiech) Občas mi volá zákazník a hovorí: mám u vás auto. Pýtam sa – aké? No, mercedes. Tak už teraz viem! (smiech) Momentálne toto GTC. Mám aj GTR aj SL65 AMGv Black series z roku 2009, má 670 koní. Ale toto GTC má aj ten šport a je aj – nehovorím, že pohodlné, ale je najmäkšie, najpohodlnejšie z tých športových áut. Mnohí si kúpia motorku a vozia sa. Ja to tak mám s autami. Apple Watch mi ukazujú tep a ja ho mám najnižší, keď šoférujem. Cesta je cieľ. Vyložene.
Počúvate pri jazde hudbu?
Áno. Ale keď si dám „race“ alebo „S-plus“, tak si hudbu vypnem. Ale už ozaj jazdím pomerne slušne. Občas mám také pubertálne sklony, hoci už mám vek mimo puberty.
Napríklad keď je niekde osemdesiatka, vy idete podľa pravidiel a autá sa na vás tlačia. No a keď sa skončí, ja pridám a oni sa pozerajú, či majú spiatočku alebo čo. Ale len chvíľku.
O hybride aj sile rezervy
Nie ste veľký fanúšik elektroáut, ale odpich elektroauta nie je pre vás zážitok?
Máme elektrický Smart a to je zábava, keď stojíte na križovatke s nejakým Porsche, pridáte a ono zostane vzadu. Teraz služobne jazdím na S-ku 580 plug-in hybrid, to je úplne optimálne. Keď som v Rakúsku, nenabíjam, a spotreba je pokojne 4,7 litra po celý čas. Doma mám nabíjačku, vždy v noci ho zapojím. Určite je to najrozumnejšia kombinácia.
Viete, ja keď mám polovicu nádrže, tak už idem na „čerpačku“. Človek nikdy nevie, či nebude kolóna, karambol. Mám kamaráta, ktorý išiel z Budapešti osem a pol hodiny. Bola kalamita, stojíte v mraze. To by ste elektroauto dávno vybili.
Je to vaše všeobecné nastavenie, že vždy je lepšie mať rezervu?
Keď som cez Polytechnu chodieval do Prahy, kde som sa mal stretnúť s domácimi o deviatej, ja som tam bol o pol deviatej vždy, oni prišili o trištvrte na desať. Aj spolupracovníci vedia, že keď niekto príde päť minút pred dohodnutým časom, už je to desať minút po.
Prečo?
Oveľa, oveľa pokojnejšie čakám, ako keby som sa mal naháňať a vedieť, že niekto čaká na mňa. Keď človek od niekoho potrebuje niečo veľmi vážne, stopercentne príde načas. Ja si vážim každého čas a takisto prosím, aby si vážili ten môj, lebo ja ho tiež viem využiť inak ako čakaním.
Budúcnosť áut
Ako sa budú predávať autá po novom?
Mercedes vo Švédsku či Rakúsku už oslovuje zákazníkov priamo cez internet. Myslím si však, že aj keď si auto vyberiete takto a prídete potom k agentovi, nie dílerovi, chcete si voz ohmatať, dať si skúšobnú jazdu.
Keď niekto príde, že chce kúpiť auto, poviem mu, nech si ho vezme na pol dňa. Keď sa bude cítiť dobre, nech si ho kúpi, a keď nie, nech ho nekupuje.
Čiže pohľad na mobil nestačí?
Keď niekto príde, že chce kúpiť auto, poviem mu, nech si ho vezme na pol dňa. Keď sa bude cítiť dobre, nech si ho kúpi, a keď nie, nech ho nekupuje.
Ja nepotrebujem, aby sa cítil zle a potom ma ohováral. Ten dotyk tam podľa mňa stále bude treba, ale ja už som starý, konzervatívny.
Ako to teda je – hovoríte si, že ste starý a konzervatívny, alebo si myslíte, že niektoré veci sa naozaj nezmenia?
Ja si viem kúpiť košeľu cez internet, viem si kúpiť topánky, ale aj tak si mnohokrát idete vec vyskúšať a potom si ju kúpite cez internet. Vôňa toho auta, dotyk mi hovoria viac ako internet.
Jedno auto nestačí
Budú mladí ešte vlastniť autá?
Moja silná stránka nie je nevlastniť auto, takže neviem predpokladať, ako to bude s mladými ľuďmi, ktorí ho chcú len užívať. Mnohým to už dnes stačí. Môj najväčší problém je často v tom, že čosi, čo potrebujem, mám v inom aute, lebo som si to zabudol preložiť. (smiech)
Na koľkých autách jazdíte?
Na piatich. SL z roku 1989, Black series z 2009,GTC, GTR a služobné S-ko. Ešte máme Smarta do mesta. A manželka má G-čko.
Ako si zvykáte na to, že sa autá menia na počítače?
Pre zákazníka je skvelé, že tie tri značky – Audi, BMW a Mercedes – sa stále predháňajú, kto príde s niečím novým. Pre mňa je to niekedy už aj „navác“. (smiech) Ako s telefónmi. Aj tam z nových vecí používam hádam len WhatsApp.
Vaši kolegovia tvrdia, že sa vždy snažíte pri novom aute všetko pochopiť a naučiť.
Samozrejme. Vždy som hovoril, že ti nemôžem predať koňa, ktorého som nevidel. Musím o tom koňovi niečo vedieť, aby som ti to mohol povedať. Isteže, tie dobré vlastnosti. Tie zlé hovoriť nebudem.
A keby ste mali povedať, čo je zlá vlastnosť mercedesu?
(smiech). Všetky tie pretechnizované veci. Už je toho priveľa.
V dnešnej konkurencii nie je na výber.
Kedysi sme sa smiali, že čo tie japonské autá, potom to isté pri kórejských. Teraz prichádzajú Číňania a oni majú naozaj obrovskú silu. Oni si môžu kúpiť ozaj koho chcú. Dizajnérov, technikov. Aj MotorCar teraz otvára zastúpenie značky MG (vlastnenej Číňanmi) v Nových Zámkoch aj v Bratislave.
Elektromobilita
Bude teda budúcnosť áut elektrická?
Nemyslím si, že v takom rozsahu, ako sa dnes hovorí. Nech mi niekto vysvetlí, ako sa budú v Petržalke nabíjať elektroautá. Vo Švajčiarsku vyšlo nariadenie, že vo výnimočnom stave môžu nedovoliť elektroautám jazdiť.
Viem si predstaviť v betóne zaliate nabíjačky na parkoviskách, ale tu ľudia parkujú tak, že majú vyhodenú rýchlosť a odtláčajú autá, aby ďalší mohol vyparkovať.
A vaši zákazníci chcú elektroautá?
Málo, ale Julo Šabo je veľký zástanca elektroáut. On ich odporučí každému.
Je ešte niečo, čo by ste chceli? Máte 76 rokov. Nejaký ďalší sen?
Ani nie.
Už si to len užívať?
Áno, tú jazdu.
