Nepatria medzi prvé mená, ktoré vám napadnú, keď začnete premýšľať o špičkových architektoch v Česku. Nezhŕňajú ocenenia, aktívne nevyhľadávajú médiá. Libor Hrda a Pavel Lazarov z ateliéru Fandament sú podobní niektorým svojim klientom z radov najbohatších Čechov, pre ktorých navrhujú domy: radšej zostávajú mimo pozornosti verejnosti.
Museli to byť desiatky hodín, ktoré som spolu s bratom strávil s touto hračkou na sklonku éry československého socializmu. Krabica s obrázkom brankára a nápisom Football, vo vnútri zelené ihrisko ohraničené mantinelmi a na ňom 22 figúrok futbalistov na pružine. K tomu oceľová guľôčka, ktorú bolo treba dostať do súperovej bránky. A bolo.
Vtedy nám k radosti dvoch chlapcov nebolo viac treba. Ubehlo takmer 40 rokov a ja tú istú krabicu znova vidím. V Brne-Maloměřiciach, na mieste, kde by som ju ani omylom nečakal.
„Sídlil tu národný podnik Chemoplast Brno. Na prízemí boli lisy, kde sa vyrábali stolné verzie futbalu, hokeja a dokonca aj basketbalu – ten sa však vo svete až tak veľmi nepresadil,“ hovorí Pavel Lazarov, ktorý spolu s Liborom Hrdým tento industriálny areál na okraji moravskej metropoly v roku 2016 odkúpil.
Pred deviatimi rokmi a rok po založení architektonického štúdia Fandament Architects sa totiž dostali do bodu, keď potrebovali nové kancelárie. Plocha 150 štvorcových metrov by im stačila, no ani po roku hľadania v Brne nič vhodné nenašli. Až sa objavilo na prvý pohľad nezmyselné riešenie: areál roky nefungujúcej fabriky s kancelárskymi priestormi.
„Tak sme rozbili prasiatko, v ktorom takmer nič nebolo,“ smeje sa Libor Hrda. Vtedy v ňom našli milión korún. Lenže potrebovali štyridsať. „Požičali sme si všade, kde sa dalo, takže desať sme nejako poskladali. A zvyšok nám požičala banka,“ spomína Lazarov. V takmer prázdnom areáli bolo v tom čase šesť nájomcov, no nájomné od nich nestačilo ani na prvú splátku banke.
„Bolo to trištvrte milióna. Nakoniec sme to však nejako zvládli a začali sme tu jednu kanceláriu po druhej opravovať a postupne napĺňať nájomníkmi,“ hovorí Hrda. Priestory, kde je dnes k dispozícii okolo päť a pol tisíca štvorcových metrov, dostali názov Depo Business Parking – a ak čakáte nudné sterilné kancelárie, ste úplne vedľa.
Architektonická hračka
Dajte architektom hračku a nechajte ich, nech sa hrajú. Nemôže to dopadnúť zle. O to viac, keď im do toho nezasahuje žiadny klient. Aj tak by sa dala v skratke opísať premena Depa. Industriálny štýl, netradičné materiály aj riešenia a nič, na čom by sa bez rozmyslu šetrilo. V praxi to znamená zelenú strechu, fotovoltické elektrárne či obrovské presklené plochy z izolačných okien vyrobených na mieru.
„Nechceli sme len transformovať starý dom, ktorý nespĺňa vôbec nič. Chceli sme vytvoriť budovu v nulovom energetickom štandarde a, samozrejme, do nej vniesť aj architektonickú hodnotu,“ priznáva Lazarov. Že sa to podarilo, potvrdzuje najmä záujem nájomcov – v areáli ich je približne šesťdesiat, čo znamená okolo tristo ľudí.
„Podarilo sa nám dostať do fázy, že keď niekto odíde, vieme ho obratom nahradiť. Obsadenosť je takmer stopercentná. Zmena je aj v tom, že keď sme v roku 2016 zháňali nájomcov, brali sme prakticky kohokoľvek, zatiaľ čo teraz si už vyberáme,“ dodáva Hrda. Zmena nastala aj v hodnote areálu, s ktorou dnes obaja majitelia pracujú.
Fandament pre Forbes Česko
Koncept kvapkovitého átria – alebo skôr veľkorysého okna do záhrady a ďalej do lesa. Jeho tvarovanie vnáša do interiéru slnečné svetlo, ktoré by sa inak do domu nikdy nedostalo.
„Z času na čas sa objavia otázky, či by sme to celé nechceli predať. Momentálne mám na stole ponuku takmer za pol miliardy,“ hovorí Hrda. Vzhľadom na celkovú investíciu, ktorá sa počas rokov vyšplhala na 75 miliónov korún, to neznie ako zlý biznis. Predaj sa však nechystá.
„Čo by sme potom robili? Išli na dovolenku – a potom čo? Pozerali do steny? V konečnom dôsledku ani nevieme robiť nič iné ako navrhovať domy. Navyše, architektúra pre nás nie je len chodenie do práce. Jasné, sčasti áno, ale zároveň je to náš koníček a poslanie,“ zhodujú sa architekti, ktorí zároveň zdôrazňujú, že Depo im prináša najmä slobodu.
„To, že máme jednu biznisovú nohu v podobe vlastnej komerčnej budovy, nás oslobodzuje pri tvorivej práci pre klientov. Nemusíme brať všetko a nemusíme sa stresovať, keď úrady vybavujú stavebné povolenie pol roka,“ vysvetľuje Pavel Lazarov. Aj preto si s Liborom Hrdom môžu dopriať zábavu v podobe vlastnej pekárne či reštaurácie.
Tá v Depo areáli osciluje niekde medzi recepciou a kaviarňou. „Vstup do budovy pôsobil ako klasická komunistická vrátnica. Chceli sme recepciu, ale zároveň sme tam nechceli klasickú recepčnú za pultom. V tom čase, po pandémii covidu, v našom okolí zanikala jedna krčma za druhou a my sme už nemali kam chodiť na obedy. Tak sme si vymysleli vlastnú reštauráciu,“ opisuje jej vznik Lazarov.
Nemusia, ale chcú
Interiér si navrhli sami, našli si kuchára a denne predajú – najmä ľuďom z vlastnej budovy – desiatky obedov. Je to starosť navyše, nemuseli by to robiť, ale ako hovorí Lazarov: „Sme tu doma, tak sa chceme aj doma dobre najesť.“ A teraz k tej druhej nohe – navrhovaniu domov, ktorých veľkosť aj cena v čase rastú.
Posledných päť realizácií sa nevošlo pod 150 miliónov korún a dom za menej ako desať miliónov už desaťčlenný tím Fandament Architects nenavrhol niekoľko rokov. Pre lepšiu predstavu o veľkosti ich biznisu: marža architektov sa zvyčajne pohybuje okolo desiatich percent z celkovej ceny projektu.
Pri domoch nad tisíc štvorcových metrov vždy navrhujem zbytočnú miestnosť.
Ak k tomu prirátame aj nehnuteľnostnú časť podnikania, ročne sa dostanú na tržby zhruba 50 miliónov korún a zisk päť miliónov. Takéto zákazky neprišli naraz. Bol to postupný vývoj, ktorý však prebiehal prirodzene. Vo chvíli, keď začalo pribúdať projektov domov s rozlohou nad tisíc štvorcových metrov, bolo potrebné premýšľať inak, než na čo boli architekti zvyknutí.
Zádverie sa zmenilo na halu. Obývačka sa premenila na spoločenskú miestnosť a pracovňa na niečo ako samostatný apartmán. „Na vysokej škole som mal profesora, ktorý mi raz zadal navrhnúť palác. Keď som mu odovzdal projekt, povedal: Lazarov, chýba vám tam zbytočná miestnosť,“ spomína architekt. Vtedy mu odpovedal, že predsa každá miestnosť má mať nejaký účel.
„Nemusí. Keď sa stavia palác, je tam množstvo miestností, ktoré síce majú účel, ale sú zbytočné,“ znela profesorova odpoveď. „A odvtedy pri domoch nad tisíc štvorcových metrov vždy navrhujem zbytočnú miestnosť. Klientom sa to snažím vysvetliť a oni sa to snažia pochopiť, čo je často vtipné, pretože všetko im musí dávať zmysel – a aj v tejto veľkosti im zbytočná miestnosť pripadá ako márnotratnosť,“ smeje sa Lazarov.
Čo však klienti chcú takmer vždy, je tajná miestnosť. Nie, nejde o bunkre ako ochranu pred vojnou alebo prírodnou katastrofou. Zvyčajne ide o priestor veľkosti kúpeľne. Miesto, kam zabudujú trezor, kde si ukrývajú šperky, dôležité dokumenty alebo náhradné kľúče od áut a ďalších domov.
Najdrahší ako reklama
Fandament Architects majú na webe vetu, že budú pravdepodobne najdrahší. Drzé? Možno. Ale funguje to. „Mali sme tri možnosti, ako komunikovať cenu na stránkach. Jedna bola vôbec ju nespomínať – lenže vtedy klient netuší, do čoho ide, a iba sa desí, čo ho čaká. Druhá možnosť bola tvrdiť, že sme najlacnejší, čo je model, ktorý – ak robíte veci dokonale – jednoducho nemôže fungovať. Tretia možnosť znela, že budeme najdrahší, ale odpracujeme si to,“ vysvetľuje Lazarov.
Fandament pre Forbes Česko
Dom v sade. V nádhernom prostredí, obklopený lúkami a lesom, pod vrcholom kopca. Voda a zem ako jin a jang. Dve kvapky, ktoré sa okolo seba ovíjajú a plynú.
Prax ukázala, že práve táto formulácia priťahuje pozornosť. V cieľovej skupine zarezonuje a osloví presne tých klientov, ktorých chcú. Aj tak sú však debaty o rozpočte niekedy nekonečné. „Aj keď často komunikujeme s najbohatšími ľuďmi v Česku, ešte nikdy nám nikto nepovedal, že mu je jedno, koľko to bude stáť,“ hovorí Hrda.
Skúsenosť býva zvyčajne taká, že klient príde s naivnou predstavou o cene, no po troch rokoch stojí v dome, ktorý stál dvakrát toľko, ako si pôvodne myslel. Napriek tomu je nadšený – čo je podľa Pavla Lazarova niečo, čo platí u každého klienta. „Asi by sme si mohli dať motto: pripravíme klienta o všetky peniaze k jeho spokojnosti,“ smeje sa Lazarov, a vzápätí dodáva už vážnejšie, že o finálnej výške nákladov musí mať klient jasno od samého začiatku.
Inak vznikajú problémy, ktoré trápia obe strany. Vo Fandament Architects sa im snažia predchádzať tým, že hneď na začiatku ponúkajú vypracovanie konceptu zdarma. Práve v tejto fáze sa vyjasňujú predstavy, ktorým smerom sa projekt vydá. Tu sa určuje, ako bude budúce sídlo na život vyzerať. A akonáhle sa v tejto fáze dosiahne zhoda, zásadné zmeny už neprichádzajú.
Je za tým však aj mesiac práce s neistým výsledkom. Na druhej strane, skúsenosti ukazujú, že to má zmysel. Klient si totiž podľa Lazarova nehľadá len architekta. Sám bol svedkom situácie, keď jeden klient pred svojím synom povedal: „Synu, architekt je niečo ako druhá manželka. Niekedy to bude škrípať, ale musíte si rozumieť.“
Dôležité vzťahy
Mal pravdu – pretože architekt sa na dva až tri roky stane súčasťou rodiny investora, a preto je zásadné, aby ich vzťah fungoval. To, či to tak naozaj bude, ukáže už spolupráca na koncepte. Nie vždy to však vyjde.
„Počas covidu sa nám stalo, že nám takto padli štyri zákazky za sebou. Po tej štvrtej som už cítil miernu frustráciu, že možno robím niečo zle. Nakoniec je to však dobre pre obe strany. A nie je mi ľúto ani toho strateného mesiaca, lebo je lepšie obetovať mesiac než dva roky. Je to cvičenie, ktoré si sami zaplatíme,“ uvedomuje si.
Všetci klienti, s ktorými staviame dom, hovoria, že to bolo martýrium, že to bolo náročné, že sa finančne vyčerpali. No zároveň vždy potvrdia, že sú nadšení a nič by nemenili.
Niekedy hľadanie smeru trvá dlho, pretože je ťažké pochopiť, čo klient vlastne chce. „On sám to vlastne nevie, ale my to z neho musíme nejako dostať. Neustálym kladením otázok to z neho musíme vydolovať. Neponáhľame sa aj preto, že by som nezniesol, keby sa dom dokončil a niekto by povedal vetu, že sme niečo mali urobiť inak. To je pre mňa absolútne neprípustné,“ hovorí Libor Hrda.
„Všetci klienti, s ktorými staviame dom, hovoria, že to bolo martýrium, že to bolo náročné, že sa finančne vyčerpali. No zároveň vždy potvrdia, že sú nadšení a nič by nemenili. To je pre mňa najväčšia odmena za našu prácu,“ nadväzuje Lazarov. Sú však aj klienti, ktorí prichádzajú s jasnou predstavou.
Jeden z nich začal Pavlovi Lazarovovi hneď na prvom stretnutí vysvetľovať, že chce uprostred prírody pri Křivokláte postaviť niečo v štýle švajčiarskeho chaletu – ale tak, aby to nepôsobilo ako prenesená horská chata, ale ako vidiecke sídlo.
„Vtedy som čakal, že odídem naprázdno. Lenže Pavel Lazarov ani nemihol okom, len počúval. A potom povedal: Presne takto to spravíme!“ spomína na majiteľa domu obklopeného sadom, ktorý sa rozprestiera na piatich hektároch. Keď tento sad uvidel liehovarník Martin Žufánek, chvíľu sa ním prechádzal, ticho si mrmlal a potom na majiteľa vyhŕkol otázku: „Kedy budeš páliť?“
To bola tá jednoduchšia cesta – no aj tak stavba trvala niekoľko rokov. Inak to vyzeralo pri návrhu domu, ktorý architekti pomenovali vila Jin Jang. Východzie podmienky na pozemku boli podobné ako pri Křivokláte: obrovský sad uprostred voľnej prírody. Len majiteľ nemal takú konkrétnu predstavu – a práve to bolo výzvou.
Posúvanie hraníc
„Malo to byť krásne a veľkorysé. A malo to mať logiku,“ spomína na slová investora Lazarov, ktorý so svojím tímom predstavil viacero návrhov. Vzhľadom na spirituálne zameranie klienta nakoniec uspel kruhový motív stavby, ktorá komunikuje s novovybudovaným rybníkom.
Stojí už niekoľko rokov – no teraz sa k nej Pavel Lazarov znovu vracia, aby v jej susedstve postavil ďalšiu budovu vyrážajúcu dych za vyššie desiatky miliónov, ktorá však nebude slúžiť na bývanie.
„Majiteľ prišiel s tým, že aj keď to pôvodne neplánoval, ide si kúpiť vrtuľník, ktorý potrebuje niekam umiestniť. Tak to vraj máme vymyslieť – a musí to byť wow. Splnili sme mu to,“ hovorí architekt o stavbe, ktorá práve vzniká v stredočeskej krajine.
Dá sa vôbec zhrnúť, čo najbohatší Česi pri stavbe vlastného domu chcú? O nejakom spoločnom štýle sa podľa Lazarova hovoriť nedá. Každý dom má byť – a aj je – iný.
„Platia hádam len dve veci: že majú radi poctivý kus materiálu a že chcú vidieť pravosť. Žiadne náhrady. Kameň musí byť kameň, drevo musí byť drevo. Teraz s jedným investorom riešime vilu, pri ktorej sme dospeli k zavesenej porcelánovej fasáde – pretože nás ten materiál nadchol. Je trvalý, hodnotný, krásny… Jednoducho stály. To sú slová, ktoré v tomto svete rezonujú. To, že je to často šialene drahé, je, samozrejme, nepríjemné, ale väčšinou to nebýva zásadná prekážka,“ uvažuje Lazarov.
Nie je preto nič výnimočné, keď architekt s klientom spoločne nasadnú do lietadla a vyberú sa napríklad do Talianska, aby si priamo v niektorom z tamojších lomov v surovej podobe ohmatali a vybrali konkrétny obkladový kameň. Alebo keď zamieria do Švajčiarska na návštevu sklárne, kde vznikajú obrovské okná. Keď má totiž niekto minúť dvadsať miliónov na okná, nemá ich vnímať len ako sklo a rámy, ale mal by zažiť a vidieť, ako vyzerá švajčiarska kvalita výroby.
„Je to čiastočne výlet, ale považujem za dôležité, aby si tým klient prešiel. Aby to precítil a vnímal viac než len výber z fotiek v katalógu. Prenesie sa to aj do výsledku našej spoločnej práce. Musí to však pochopiť, chcieť a mať čas to absolvovať,“ zdôrazňuje Pavel Lazarov.
Tento prístup je dôležitý aj preto, že zadania klientov sú dnes zložitejšie. Možností, ako dom postaviť a technicky ho vybaviť, je omnoho viac. Navonok to nemusí byť vidieť, no moderný dom je v podstate jeden veľký počítač. „Hudba v ňom znie dokonale, okná sa otvárajú na hlasový povel, svetlá sa prispôsobujú nálade… A, samozrejme, musí to celé aj skvele vyzerať,“ hovorí Lazarov, ktorý ročne rozbieha práce v priemere na piatich projektoch – podľa neho ideálne množstvo, aby každému mohol venovať plnú pozornosť.
Vily s podpisom ateliéru Fandament sú síce veľkolepé, no väčšinu z nich verejnosť nikdy neuvidí. Jednak preto, že sa vďaka rozsiahlym pozemkom ukrývajú mimo dohľadu, ale aj preto, že ich majitelia si kvôli bezpečnosti a súkromiu neželajú zbytočnú pozornosť.
Aj z tohto dôvodu brnianski architekti až na výnimky nepreberajú ceny v architektonických súťažiach a anketách. „Nie sme zberatelia ocenení. Z úcty a diskrétnosti voči klientom sa do súťaží takmer neprihlasujeme. Netúžime po nich – ani my, ani investori,“ pripúšťa Lazarov a dodáva, že počet ocenení u nich nijako nesúvisí s tým, koľko klientov ich osloví. „Je ich stále akurát tak, aby nás to bavilo.“
Článok pôvodne vznikol pre český Forbes a jeho autorom je Ondřej Kinkor.
