Pri prechádzke po ulici by ste ho možno bez väčšieho záujmu minuli, je to len nenápadná sivá kocka. Lenže príbeh, ktorý ukrýva Brummelov dom, je ako námet na hollywoodsky trhák.
Vila na Husovej ulici, kde interiér vytváral slávny architekt Adolf Loos, dnes patrí k pokladom Plzne. Je súčasťou prehliadkovej trasy a majitelia ju premenili na múzeum.
História domu siaha do roku 1886, keď ho postavil plzenský staviteľ Eduard Kroh.
Spoločne v ňom žili Hedviga Liebsteinová a jej dcéra Jana, ktorá sa vydala za Jana Brummela. A to až do začiatku druhej svetovej vojny, ktorá sa pre nich ako židovských obyvateľov stala osudnou.
Časť rodiny Brummelovcov reagovala na nastupujúceho Hitlera včasným útekom do Spojených štátov. Tí, ktorí ostali, sa snažili poslať deti tesne pred vojnou vlakom do Anglicka.
Vojnová perzekúcia sa pre nich začala núteným vysťahovaním. Dom na Husovej ulici prešiel v roku 1940 arizáciou, keď ho kúpil obchodník s drevom Adolf Straub z Krušných hôr, ktorý spolu s domom prevzal aj Janovu drevársku firmu. Našťastie to bol slušný človek.
Brummelov dom kedysi a dnes (5 fotografie)
„U nás v rodine sa traduje, že prišiel s taškou, a keď sa vojna skončila, dom zamkol a odišiel zase len s taškou. Všetok cenný mobiliár od Loosa zostal zachovaný,“ rozpráva Gabriela Brummelová, nevesta Michala Brummela, ktorý bol synovcom Jany Brummelovej. Tomu dom po revolúcii vrátili.
Ale nepredbiehajme. Jan, Jana a Hedviga odišli transportom do Terezína. V roku 1944 tam Hedviga zomrela. Manželov transportovali do Osvienčimu, kde obaja prešli selekciami a pred koncom vojny ich poslali do pracovných táborov.
Jane sa podarilo utiecť z pochodu smrti a v opustenom nemeckom malomeste sa potom schovávala do príchodu Červenej armády. Jana zastihol koniec vojny v tábore na území dnešného Poľska.
Návrat a znárodnenie
Hoci to spočiatku vyzeralo, že obaja sa už nikdy nestretnú, predsa sa to podarilo. Domov do Plzne sa vrátili obaja a dokonca aj v rovnaký deň. Bolo to šťastie, rovnako ako to, že dom prežil bombardovanie neďalekých Škodových závodov, ktoré stoja v jeho tesnej blízkosti. Len škoda, že ani po vojne si nemohli jeho majitelia domov užívať po svojom.
Z historického pohľadu dom prešiel niekoľkými fázami. Prestavbou Loosom, obdobím vojny a obdobím po konci vojny, keď sa vracia Jan a Jana, ale prichádza tiež socialistický režim. Dom sa stáva majetkom štátu, je rozdelený na jednotlivé byty, ktoré sú postúpené vnúteným nájomníkom a aj Zväzu architektov.
„Po smrti manžela zostala v dome Jana, jej synovec Michal a jeho mamička. Michal sa odsťahoval v roku 1964, a keď potom zomreli aj obe ženy, zostal celý byt Zväzu architektov,“ približuje Gabriela Brummelová.
Tí v byte vykonali rekonštrukciu a prestavbu podľa vtedajšieho vkusu a možností. Keď ho potom po revolúcii v reštitúcii získal späť Michal Brummel, bol dom v zbedačenom stave. Napriek tomu sa rozhodol, že ho opraví a pôvodnú krásu navráti aj interiéru. Výhoda bola, že väčšina mobiliára sa zachovala, rovnako ako množstvo starých fotografií a dokumentov.
Zdroj: Brummelov dom/Forbes.cz
Detektívna práca
„Aj keď nie všetky boli kompletné, občas to bola detektívna práca niečo dohľadať. Pri odstraňovaní starých náterov a malieb sme objavili skrytú tapetu, ktorej pôvodnú grafiku vyrobila nanovo firma v Příbrame,“ dodáva nevesta majiteľa.
Na rekonštrukciu prispievalo mesto Plzeň s tým, že dom v určité dni v roku sprístupnia verejnosti. Záujem nakoniec presiahol očakávania a návštevníci sa početne zapisovali do poradovníka. Preto sa Michal Brummel rozhodol otvoriť dom ako štandardné múzeum. Je súčasťou projektu Iconic Houses a od roku 2015 sa rodina na prevádzke dohovorila s organizáciou Plzeň Tourism.
„Teraz sa snažíme vymyslieť, ako stavebne sprístupniť druhé poschodie. Vedú tam len drevené podkrovné schody, čo pre návštevníkov nie je ideálny vstup. Radi by sme tam vytvorili knižnicu, študovňu a miesto, kde by sa zhromažďoval ďalší Loosov mobiliár a kam by sme mohli pozvať odbornú verejnosť alebo napríklad študentov architektúry,“ vraví G. Brummelová.
Potenciál má aj pivnica, ktorá by raz mohla slúžiť na výstavy. „Ja osobne mám veľmi rada žltú izbu, kde je skutočne sofistikovane vymyslený interiér. Miestnosť je rozdelená do troch častí, v jednej sú pracovné stoly, v druhej pohovka, kde odpočívate a pritom sa pozeráte z okna. V tretej časti je pohovka s okrúhlym stolom a veľmi pohodlnými kreslami. Všetko je z dreva v žltej farbe.“
Na to, čím všetkým dom prešiel a čo všetko prežil, napríklad vojnové bombardovanie alebo hrozbu zbúrania pre výstavbu autobusovej stanice, mal vlastne šťastie. Rovnako ako Jan a Jana Brummelovci, ktorí sa v ňom mohli znova stretnúť a prežiť spoločne zvyšok života.
Autorkou článku ja Jana Pšeničková a vyšel na Forbes.cz.
