Vodík sa v minulých rokoch stal vo svetovej energetike buzzwordom, vzbudil veľké očakávania a ruka v ruke s tým zapálil biliónové investície firiem po celom svete plynúce práve do tejto technológie. Dnes však nadšenie aj investície upadajú.
Plány na rozvoj výroby a dopytu po vodíku vo svete boli v uplynulej dekáde ambiciózne a dnes sa vplyvom kombinácie niekoľkých faktorov revidujú. A to preto, lebo svetové firmy síce ohlásili zámery investovať do vodíkových technológií, ako sú elektrolyzéry, časom z nich však nakoniec vycúvali.
Príkladom môže byť napríklad novembrové oznámenie ťažobného giganta Exxon Mobil, že zastavuje obrovský projekt doposiaľ najväčšieho plánovaného závodu na výrobu vodíka na svete. Jeho riaditeľ Darren Woods uviedol, že je to pre slabý dopyt zákazníkov a že projekt môže byť reštartovaný, ale netrúfa si odhadovať kedy.
Exxon je iba jeden z mnohých, kto zredukoval svoje vodíkové plány. V poslednom roku môžeme menovať aj jeho konkurenta BP, potom nórsky Statkraft alebo švédsky Uniper.
Plány sa tak nestretnú s predtým načrtnutou realitou, na čo reagovala aj IEA, ktorá zrevidovala prognózu výroby nízkoemisného vodíka na rok 2030 nadol. Nový odhad je 37 miliónov ton za rok nízkoemisného vodíka do roku 2030, oproti predchádzajúcim odhadom okolo päťdesiatich miliónov ton.
Ekonomika nebude
Holandskí vedci potom už v minulom májovom článku v prestížnom vedeckom časopise Green Chemistry upozornili: „Rozprávky sú pekné, ale žiadna vodíková ekonomika v 21. storočí nebude.“
Vodík je vďaka vysokej energetickej hustote, schopnosti rýchleho transportu a hlavne bezemisnosti, keďže pri jeho spaľovaní vzniká čistá voda, považovaný za energetické médium budúcnosti, ktoré začali aj vzhľadom na ESG pravidlá sledovať mnohé svetové energeticky náročné firmy.
Nadšenie bolo najprv veľké, počítalo sa s využitím vodíka naprieč ekonomikou – od osobnej a kamiónovej dopravy cez priemysel až po energetiku. Dnes je však najmä pri kuloárnych rozhovoroch so šéfmi a manažérmi firiem, keď nie sú takí zviazaní komunikačnými PR pravidlami, cítiť opadnutie nadšenia z tohto plynu.
Dnes už totiž vedia, že to s aplikáciou vodíka v mnohých segmentoch ekonomiky nebude vôbec jednoduché. A to nielen pre jeho vlastnosti, ako je vysoká prchavosť, ale aj pre legislatívu, nízky rozvoj infraštruktúry alebo nerentabilitu.
Konkrétnym príkladom je napríklad doprava. Vodík mal byť popri elektrine ďalším čistým zdrojom pohonu ako v osobnej, tak v kamiónovej doprave. U osobnej sa čoskoro prišlo na to, že ide zatiaľ o slepú cestu pre stále vysoké ceny vodíka a nedostatočnú infraštruktúru.
Konkrétne v Česku sú iba štyri verejné vodíkové stanice a počet vozidiel s vodíkovým pohonom sa tu dá spočítať na prstoch jednej ruky. Koniec koncov asi najznámejšie vodíkové auto, ktoré ste mohli v Česku vidieť, doviezla v rámci marketingových aktivít japonská Toyota.
Pred pár mesiacmi sa vodíková Mirai objavila na jednom českom inzertnom serveri na predaj za niečo vyše dvestotisíc korún.
Čerpačky neprídu
Na slabý dopyt reaguje aj prevádzkovateľ dvoch verejných vodíkových staníc v Česku, v Prahe na Barrandove a v Litvínove, Orlen Unipetrol.
„V nadväznosti na vývoj trhu, dostupnosť verejnej podpory a aktualizáciu národných priorít v oblasti vodíkovej mobility sme prehodnotili pôvodný zámer rozvoja vodíkovej siete,“ uviedla pre Forbes hovorkyňa Orlen Unipetrol Lada Gadas.
Unipetrol plánoval postaviť v Česku až 28 vodíkových staníc, teraz je otázkou, či sa vôbec dočká tej tretej.
„Harmonogram aj rozsah siete teraz upravujeme a zladíme s reálnym dopytom a finálnou podobou podporných programov,“ dodala Gadas.
Pozornosť sa teda namiesto osobnej dopravy začala sústrediť na kamiónovú, kde sa tiež ukazuje, že vodík ako pohon nebude voči nafte a elektrine konkurencieschopný.
Gamechanger to nebude
„Nie som veľký optimista, že sa vodík stane veľkým gamechangerom v kamiónovej doprave,“ uviedol v nedávnom rozhovore pre Forbes šéf čerpacích staníc MOL v Česku a na Slovensku Ľuboš Dinka.
„Keď sa rozprávam s výrobcami, tak sú k vodíku skeptickí a tiež v ňom nevidia budúcnosť, zase narážajú na infraštruktúru a na to, že to vôbec nie je hotové. Takisto nie je úplne vyriešená ani legislatíva pre vodík,“ doplnil v januárovom podcaste šéf českej logistickej a prepravnej skupiny C.S. Cargo Aleš Willert.
Hlavným problémom vodíka je dnes jeho cena. A to najmä u čistého zeleného vodíka vznikajúceho v elektrolyzéri, ktorému elektrinu dodávajú obnoviteľné zdroje.
Tak má v budúcnosti výroba vodíka vyzerať – nespotrebovaná elektrina z obnoviteľných zdrojov sa namiesto do akumulačných batérií môže použiť na poháňanie elektrolyzéra, ktorý vyrába vodík a tým uchováva energiu na neskoršie časy, keď jej bude nedostatok.
Ropné firmy cúvajú
Investície do výroby vodíka si na seba zobrali najmä ropné firmy, pre ktoré sa má stať vodík hlavným energetickým médiom, ktoré v budúcnosti úplne nahradí ropu. Ako už bolo spomenuté, mnohé firmy však z veľkých projektov nakoniec cúvajú.
V Česku nesie vodíkový prápor najmä litvínovský Orlen Unipetrol, ktorý vo svojom areáli pripravuje za miliardy českých korún výstavbu elektrolyzéra s výkonom bezmála tridsať megawattov (MW) s dostupnou kapacitou ročnej výroby vodíka až 4 500 ton. Okrem elektrolyzéra potom plánuje vystavať fotovoltický park, ktorý ho bude poháňať. Hotový by mal byť do štyroch rokov.
„Výroba obnoviteľného vodíka je však významne obmedzená pravidlami pre jeho výrobu,“ hovorí Lada Gadas z Orlen Unipetrol.
A spomína zásadné problémy – regulácia a nedoriešenú legislatívu v podobe implementácie európskych predpisov, ale aj nízky rozvoj výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov potrebnú pre kontinuálnu prevádzku elektrolyzéra.
„Výraznejšiu zmenu dostupnosti OZE a tak aj lepšie podmienky pre elektrolýzu očakávame až po roku 2030, v nadväznosti na nové inštalácie a rýchlejšie povoľovacie procesy,“ uvádza Gadas.
Návratnosť je slabá
Alfou a omegou pre každého investora je však návratnosť jeho vložených peňazí, a to vzhľadom na to, že obnoviteľné zdroje nedodávajú potrebné množstvo energie a Orlen Unipetrol si zelenú energiu dokupuje cez PPA kontrakty, ktoré sú všeobecne drahšie ako emisiami zaťažená elektrina vyrobená napríklad z uhlia.
Elektrolyzéry, energetické zdroje a nadväzujúce technológie na skladovanie či distribúciu vodíka predstavujú miliardové investície. Modernizačný fond niektoré projekty podporuje, avšak finančná náročnosť zostáva zásadnou prekážkou, kým sa neprejavia úspory z rozsahu a nespresnia sa pravidlá,“ dodala Gadas.
MOL: áno, ale
Podobne hovoril aj šéf českého MOL Dinka, ktorého materská firma v Maďarsku v rámci rafinérie Százhalombatta elektrolyzér o ročnej kapacite 1 600 ton už vybudovala a vlani sprevádzkovala a vodík z neho dnes využíva vo svojej prevádzke.
Širšie využitie vzhľadom na jeho vysokú výrobnú cenu v blízkej budúcnosti nevidí, no aj tak chce byť ako každá rafinéria na túto budúcnosť pripravený.
„Našou stratégiou je byť technicky pripravení na rôzne scenáre, ktoré môžu nastať,“ uzatvára Dinka.
Autor článku je Jan Strouhal, Forbes.cz
