Radim Svoboda vymenil metropolu za džungľu. Korporáciu za voľnú nohu. A smrť za život.
„Poďte, je to instantná energia!“ zvolá silueta muža a mizne v hustej daždivej hmle. A má pravdu. Úprimne povedané, neviem, či vám v bezprostrednej blízkosti vodopádu stúpa sérotonín, ako sa niekde píše, alebo nie. Čo však viem, je, že sa cítim fantasticky. Obaja vyzeráme, akoby sme oblečení skočili rovno do bazéna. Voda aj zvuk sú všeobjímajúce. Nie je šanca počuť čokoľvek iné, a tak si zážitok potvrdíme len úsmevom. Takto vyzerá Kostarika počas sezóny dažďov. Tisíc odtieňov zelenej, prehánky každých pár desiatok minút a fauna i flóra ako z učebnice biológie.
Tu, v najstabilnejšej krajine Strednej Ameriky, našiel domov aj Radim Svoboda. Päťdesiatdvaročný rodák z Havířova. Z jeho profesionálneho i osobného životopisu naskakuje husia koža. Svoboda začínal v roku 1994 v Craft Jacobs Suchard, kde mal na starosti marketing kávy. O pár rokov neskôr bol vôbec prvým zamestnancom Coca-Coly v Česku a ako brand manager sa významne zaslúžil o to, že na tomto trhu svojho času predbehla Pepsi. Nasledoval prestup na druhý breh. V renomovanej agentúre Leo Burnett sa Svoboda postupne dostal z Prahy cez Moskvu a Budapešť až do centrály v Chicagu, kde vystúpal do pre Čechov bezprecedentnej roly executive viceprezidenta. Ešte o stupeň vyššie sa mu to neskôr podarilo v New Yorku, odkiaľ na miliardové rozpočty v dolároch dozeral ako prezident agentúry McCann.
V Chicagu však táto rozprávka o tom, ako sa Radim z Havířova stal najúspešnejším Čechom vo svete marketingu, dostala kontúry extrémnej drámy. „Asi to bol signál zhora, aby som sa nad sebou zamyslel,“ krčí ramenami Svoboda, kým prechádzame daždivou džungľou od vodopádu smerom späť k autu. Myslí tým, ako ho zasiahla správa, že má v mozgu nádor veľkosti zaťatej päste a že ho o tri dni čaká operácia, pri ktorej sa úspech takmer rovná zázraku.
O svojom zážitku hovorí so stoickým pokojom a rozprávanie dopĺňa fotografiami z nemocnice a kópiami CT snímok. Na každej fotografii mu z tváre vyžaruje podobne zmierlivý úsmev, aký má tu, v stopercentnej vlhkosti, so scenériami, ktoré berú dych, prakticky stále. „Byť nažive je neopísateľný pocit, ktorý ma každý deň napĺňa vďačnosťou,“ priznáva muž, ktorý napriek všetkému, čím prešiel, nevie prestať pracovať a ktorého poháňa nákazlivá zvedavosť.
Pamätáte sa na ten osudný deň?
Úplne presne. Bolo to v piatok a mal som poradu predstavenstva v Chicagu v Leo Burnett. Počas mítingu som si všimol dva zmeškané hovory od môjho lekára. Bol som v pracovnom móde, takže som vedel, že sa mu naspäť neozvem hneď. Niekoľko dní predtým som bol na vyšetrení mozgu a výsledky prišli na CD. Keďže som v mojom počítači nemal slot na CD, poprosil som asistentku, aby to cez svoj počítač niekam nahrala. Pri tej príležitosti videla obsah CD, takže som mal zmeškaný hovor aj od nej. Po porade som zbehol o niekoľko poschodí nižšie a moja asistentka mi hovorí, že mi ten súbor nahrala na počítač a že keby som sa o tom chcel porozprávať, je tu pre mňa.
To už samo osebe neznie dobre, však…
Veď práve. Tak som sa na to pozrel priamo pred ňou na jej počítači a hovorím: ty vole, to tam nemá byť! Doteraz to mám v telefóne a vždy, keď priveľa pracujem, si to pripomínam. (Ukazuje snímku z CT vyšetrenia, kde je priamo na mozgu viditeľný veľký objekt.) To je sviňa veľká ako moja päsť.
Na čo človek v takej chvíli myslí?
Zavolal som doktorovi a pýtam sa, čo to teda je. On povedal, aby som hneď prišiel do nemocnice, na čo som, blbec, zareagoval tým, že mám ešte dve stretnutia a že sa tam nedostanem skôr než o siedmej. A naozaj som na tie dve stretnutia išiel. Večer som dorazil do nemocnice a okamžite som vedel, že je zle. Všetci sa ku mne správali ako „mílius“. Pýtali sa, akú mám rád hudbu, čo mi majú pustiť a ako mi to celkovo spríjemniť. Ja som stále opakoval, že mi je to jedno, že pre mňa je to transakcia. Po skončení ďalšieho CT vyšetrenia som sadol do taxíka a odišiel domov. Vtom znovu zazvonil telefón.
Opäť lekár?
Áno, tentokrát mi oznámil, že sa mám v pondelok hlásiť v Northwestern Memorial Hospital v Chicagu u neurochirurga. Mojou prvou reakciou bolo: a prečo? Skrátka úplné popieranie. Vôbec som si nič nepripúšťal. V tej chvíli začal doktor hovoriť na rovinu – že je to nádor, ktorý dramaticky rýchlo rastie, navyše je na veľmi nepríjemnom mieste. Pokračoval s niekoľkými úlohami, ktoré zneli: nájdi si právnika a spíš poslednú vôľu, ak ju ešte nemáš, a ak máš ľudí, ktorým chceš niečo povedať, napíš listy na rozlúčku.
Čo ste robili?
V sobotu som šiel k právnikom spísať poslednú vôľu. Popoludní som si sadol k počítaču a začal som písať listy pre niekoľkých ľudí. V pondelok som šiel za tým neurochirurgom a ten mi oznámil, aby som prišiel na druhý deň ráno o piatej, lebo o šiestej sa začína operácia. A ja na to: Čo mi to budete operovať? Ja musím ísť na budúci týždeň do Kórey.
Kedy ste si to teda pripustili?
O niekoľko minút nato, pretože mi vysvetlil, že to so mnou môže kedykoľvek bez varovania „seknúť“. Najväčší šok však pre mňa paradoxne prišiel v ten utorok, pretože prvou otázkou ráno nebolo, ako sa cítim, ale ako budem platiť. Takže som tam „swipol“ kartu a šiel na vec. Operácia trvala šesť a pol hodiny. Keď som sa prebudil, nevidel som. Nemohol som chodiť, nemohol som ísť na toaletu. Telo nevedelo, ako to funguje. Nikdy nezabudnem, ako mi dali starý volkmen, na ktorom bol len zvuk vodopádu. Povedali mi, aby som počúval a počúval, že telo si o nejaký čas spomenie. Nakoniec ma naučili aj znovu chodiť a o týždeň som bol z nemocnice doma. A pozrite sa na mňa.
Musím sa ešte s vaším dovolením vrátiť k tomu utorku. Idete taxíkom do nemocnice a uvedomujete si to všetko, hovoríte si, že možno je toto vaša posledná cesta, posledná káva?
Ja som v tom taxíku ešte riešil pracovné e-maily.
Počkajte, idete do nemocnice, kde sa musí stať takmer zázrak…
Keď som napísal ten závet, zrazu som v sebe cítil pokoj. Vedel som, že je všetko „zazichrované“. Tí, ktorí majú vedieť, kde mám kľúče, kde sú peniaze, čo s domom, čo s prácou, to vedia.
Vám nebolo seba samého ani ľúto?
Mne nebolo ľúto nič. Celý čas som si hovoril, aký som mal život. Hral som fér, nikomu som neublížil, nikoho som nepodplácal. Ľudia, ktorí so mnou pracovali, našu spoluprácu vždy ocenili. Nemám vyslovene nepriateľov. Šiel som tým jarným, rozkvitnutým Chicagom, pozeral som sa okolo seba a hovoril si, aké je to mesto nádherné a ako by som bol veľmi rád, keby to dopadlo dobre. Ale aj keby to nemalo dopadnúť dobre, mám radosť, že som mal príležitosť tu byť. To bolo pre mňa veľmi povzbudzujúce. Jasné, bol v tom strach, trochu aj smútok, ale čo sa v takej chvíli dá robiť? Skrátka som musel dúfať v šikovnosť doktorov.
Bežne by som sa takto nepýtal, ale aké je to byť nažive?
To si zdravý človek nedokáže predstaviť. Tá energia a radosť z toho, že bude všetko v poriadku, boli neuveriteľné. Je to neopísateľný pocit. Nie je to výhra v lotérii, je to… Nie som veriaci, ale je to akoby k vám prehovorili anjeli a povedali, aby ste si nabudúce „dávali bacha“, pretože druhú šancu už nedostanete.
Ako vás to zmenilo?
Poviem to ešte inak. V New Yorku mám kamarátku, ktorej patrí veľká marketingová agentúra, a ju neskutočne rozčuľuje, že ešte nemá súkromné lietadlo. Pre mňa je to úplný nezmysel. Načo riešiť lietadlo a prečo by ma malo iritovať, že ho nemám? Lietadlo je síce možno pre niekoho praktické, ale šťastným vás neurobí. Je to jedna z vecí z budhizmu. Komfort a šťastie si nemožno zamieňať. Komfort vás šťastným neurobí. Šťastie prichádza zvnútra, komfort zvonka. Keď spíte v päťhviezdičkovom hoteli, je to komfort, nie je to šťastie.
Takže toto ste si predtým neuvedomovali?
Neuvedomoval, priznávam sa.
Hnali ste sa predtým za niečím takým? A ak nie, tak za čím?
To je dobrá otázka. Za prachmi som sa nehnal, paradoxne ani za kariérou vo forme hierarchie. Hnal som sa za tým, že všetko musím vyriešiť. Je problém? Ja ho vyriešim. Ja budem ten prvý. Ten fixer. Ten problem solver. Ja, ja, ja.
Bolo to ego?
Skôr výchova. Bol som vedený k tomu, že sám musím vedieť, sám musím byť schopný, sám musím vyriešiť. Preto som to tak mal vždy – ako v biznise, tak napríklad aj vo vzťahoch. Samozrejme, že sa to takto nedá robiť. Jednotlivec sám nič nezmôže.
Mala na vašom incidente podiel práca, respektíve tempo, v ktorom ste žili?
Jasné, že som sa na to všetkých pýtal. Každá odpoveď vždy znela, že jednou z hlavných príčin bol životný štýl.
A zmenili ste ho?
Nermyslím si. (smiech) Ale vážne, nespomalil som. Stal som sa len viac uvedomelým. Mám jasno v tom, že nemôžem vyriešiť každý problém. V tom, že veci sa dajú robiť efektívne, že je potrebné zavolať niekoho na pomoc a že čas je obmedzená komodita. Mám rád krátke schôdzky, po ktorých sa ide rovno na vec. Preto som o tom hovoril aj na podujatí Lepší Česko – nehovorme „ja si myslím“, hovorme „ja viem“. Keď budete niekomu hovoriť o tom, čo si myslíte, zavediete ho na nesprávnu stopu a ten človek stráca čas. Lídri majú zodpovednosť, aby ľudia, s ktorými pracujú, robili tú správnu prácu, nie zlú prácu.
Musím povedať, že by som možno aj čakal, že spomalíte alebo vypnete prácu úplne.
Myslím si, že to je cestou do ešte väčšieho bahna. Verím tomu, že ak chcet človek žiť dlhý život, musí byť aktívny. Nechcem zavesiť prácu na klinec, pretože ma baví. Teraz už môžem vyhlásiť, že niečo robiť nebudem, pretože ma to nebaví. To som vo veľkej korporácii nemohol. Takže by som povedal, že žijem zmysluplnejšie. Začínam čoraz viac uznávať pravidlo tri krát osem – osem hodín spánok, osem hodín práca a osem hodín osobný život. Zatiaľ sa mi darí primárne tá osmička na spánok, ale pracujem na tom. (smiech)
Je na tom vašom incidente a poučení sa z neho niečo, čo by ste vyslovene vypichli pre ostatných?
Vždy sa pýtam klientov, ale nielen ich, prečo robia to, čo robia, a verím, že túto otázku by si mal pravidelne klásť každý. Keby sa to ľudia sami seba naozaj pýtali, možno by sa im viac darilo. A možno by sa zmazala tá hlúpa bariéra medzi prácou a životom. Úprimne povedané, je to jedna z tém, ktoré ma iritujú. Work-life balance. Pre mňa neexistuje osobitne život a práca. Aj práca je pre mňa život. Som od zlosti bez seba, keď čítam, že Amerika má problém s work-life balansom. Nemá. Amerika má problém s tým, že ľudia nevedia, prečo pracujú.
Čo dnes s vami robí zvuk vodopádu?
Dodáva mi obrovskú energiu. Som hneď nabudený a mám ešte väčšiu chuť do života. Ale viete, na čo mám z toho návratu do života najsilnejšie spomienky?
Povedzte.
Ako ma učili chodiť. Dokážete si predstaviť, že vysvetľujete dospelému človeku, ako má pohnúť nohou? Zastavte sa a predstavte si, že neviete, ako chodiť. Vtom prichádzajú doktori a začnú vám vysvetľovať, kde máte svaly. Čo sa stane, keď napnete tento, a čo, keď tento. A že keď tieto tri napnete naraz, stane sa toto. A potom urobíte krok… Neuveriteľné. Odvtedy nepovažujem chodenie za samozrejmé.
Je vaša operácia dôvodom, prečo ste tu v Kostarike?
Určite. Necelý rok po mojej operácii sa začal covid. Doktor mi povedal, aby som hlavne nechodil medzi ľudí, pretože sa mi to môže dostať do hlavy a zabiť ma to. Mal som doma dvere zalepené izolepou, nikoho som neprijímal. Kuriér mi vozil všetko do garáže, kde som si to vyzdvihoval až na druhý deň, keby na tom niečo bolo. Medzitým mi môj kamarát Filip (Filip Žiak, ktorý v Kostarike žije a postavil rezort Art Villas, pozn. red.) stále hovoril, aby som nesedel doma na zadku v Chicagu a prišiel; že to šialené obdobie aspoň prečkám v prírode. Pár mesiacov som sa nechal prehovárať, potom som to skonzultoval s doktorom a keď všetko nasvedčovalo tomu, že to nebude také horúce, vyrazil som.
So zámerom bývať tu?
To pôvodne nie. Bol som tu v minulosti veľakrát a vedel som, aká je to krásna krajina. Filip a jeho žena Petra ma ubytovali u nich a po nejakom čase ma začali „challengovať“, aby som si v Kostarike kúpil pozemok. Pýtam sa: prečo? Povedali, že je to lacné, a ktovie, možno si tu raz postavím dom. Hovorím: prečo by som si tu mal stavať dom? Oni na to, že by som sa sem niekedy mohol presťahovať. Ja som reagoval, že predsa musím pracovať a môj svet je v meste. No a oni povedali, že môžem fungovať na diaľku. Tak ma skúšali, až mi došli argumenty a som im navždy mimoriadne vďačný. Presťahovať sa sem považujem za najlepšie rozhodnutie svojho života. Ľutujem len, že som to neurobil skôr. Ak môžete niečo urobiť hneď, neodkladajte to na zajtra.
„Držte sa poriadne, tu vás to trochu hodí,“ znie ako tip, ktorého je dobre sa podľa stavu tunajších pozemných komunikácií držať. Radim Svoboda sa nepretržite usmieva, zatiaľ čo obratne krúti volantom svojho pikapu Toyota 4×4 po kamennej zablatenej ceste s desivým sklonom. To je tu prakticky zákonná nevyhnutnosť. Mnohé cesty v Kostarike sú dokonca lemované ceduľami hovoriacimi tým, ktorí by snáď svoje šťastie chceli pokúšať v bežnom sedane, že vjazd je povolený „4×4 only“.
FOTO: STANDA MERHOUT, CÉSAR ALSONSO CALVO CORODERO
Po vodopáde a prechádzke na pláži, na ktorej môžete často vidieť šamanov čerpajúcich zo zeme energiu, mierime do kopcov, kde si Svoboda postavil vysnívaný dom, do ktorého sa pred niekoľkými mesiacmi z prenájmu nasťahoval. Priznaný betónový obdĺžnik, pred ktorým návštevy víta železná ceduľa Casa Kazda (čo je meno Svobodovej mamy za slobodna), doslova splýva s tamojšou prírodou. Pochopiteľne nie farbou, ale obrovskými sklenými posuvnými dverami z oboch strán. Inými slovami, vkročíte z džungle do obývačky a vykročíte zase v džungli a naopak. Výhľad na Pacifik, podobne ako kus bazéna priamo v obývačke už len podčiarkujú architektonický štýl, aký by v našich končinách nebol možný.
„Presťahovať sa do Kostariky považujem za najlepšie rozhodnutie v živote,“ hovorí s istotou Svoboda. Za druhé najlepšie rozhodnutie v živote považuje opustenie sveta veľkej marketingovej mašinérie, o ktorom však pre NDA nemôže podrobne rozprávať. Kým odchod z posledného angažmánu v newyorskej role prezidenta agentúry McCann bol úplne dobrovoľný, odchod z Chicaga po návrate z operácie, ktorá ho bez preháňania doslova vrátila do života, sa niesol skôr v duchu nekompromisného korporátneho kapitalizmu. O presných kontúrach, ktoré si môžete maximálne domyslieť, nesmie Radim Svoboda hovoriť. Vedzte však, drahí čitatelia Forbesu, že v kontexte takmer smrteľného zážitku si v sebe nesie všetko iné, len nie zášť.
Jeho pracovnou náplňou je od začiatku tohto roka freelancing. Stále pendluje medzi Kostarikou, New Yorkom a občas Českom, ale, ako sám hovorí, už ako svoj pán. Svoboda dokonca pomáha s marketingom mnohým priaznivcom pre Forbes dobre známych mien českého biznisu.
V októbri tohto roka dorazil po dlhých rokoch na prvé veľké verejné vystúpenie do Česka a priniesol so sebou znepokojujúcu správu. „Viete, aká je vo svete medzi cudzincami najčastejšia asociácia spojená s Českom?“ opýtal sa plnej sály Cisárskych kúpeľov v Karlových Varoch. „Praha, pivo, porno!“ oznámil šokovanému publiku. Ako už iste tušíte, Radim Svoboda má na svoje tvrdenia podklady, na ktoré nedá dopustiť. Vystúpeniu na Lepšom Česku predchádzal výskum medzi jeho kontaktmi – profesionálmi z celého sveta od USA po Japonsko. Dotazník rozoslal na tisíc mien v adresári, pričom späť sa mu vrátilo viac než tristo odpovedí. Musíme teda, bohužiaľ, konštatovať, že išlo o relevantnú vzorku. V každom prípade na mnohých Svoboda pôsobil ako úplné zjavenie. O najúspešnejšom Čechovi vo svetovom marketingu, ktorý rokoval s Markom Zuckerbergom alebo osobne riešil kauzu vybuchujúcich batérií v telefónoch Samsung, paradoxne až doteraz málokto počul.
Už síce nie ste v tých štruktúrach, ale stále platí, že v globálnom marketingu nebolo a nie je vyššie postaveného Čecha. Čím si vysvetľujete, že ste sa tam dostali práve vy?
Radim si nikdy nedáva servítku pred ústa, takže na to skúsim odpovedať tak „humble“ (skromne – pozn. red.), ako to viem. Nikdy som nikam nešiel „machrovať“. Vždy som si hovoril: Predstav si, že si ten úplne najhlúpejší človek pri stole. Čo s tým urobíš? No, nebudeš sa tváriť, že si šikovný, že si múdry. Budeš počúvať, budeš sledovať, čo tí ľudia vedia, čo robia, prečo to robia. Preto som si nikdy nedovolil ľuďom povedať, čo si myslím. Nikoho nezaujímalo, čo si myslím, takže som sa musel zariadiť tak, aby som vedel. A keďže som vedel, ľudia ma rešpektovali. Dali mi možnosť, miesto pri stole, otvorili mi dvere. Nechali ma o veciach rozhodnúť, pretože vedeli, že Radim vie, že si len nemyslí.
Odkiaľ toto pramení?
Z mojej čírej, ozajstnej zvedavosti. Koľko marketérov si prečíta každučkú stránku výskumného reportu a premýšľa nad každým číslom? Mňa tieto veci veľmi zaujímajú a zároveň si myslím, že je to každému prístupné. Niekam prídete, otvoríte oči a budete sa snažiť za každú cenu vedieť. Zoberte si kariéru toho Čecha, ktorý bol v YouTube a teraz vedie Warner Music Group… Roberta Kyncla! Ten musel byť úplne rovnaký. Prišiel do Ameriky a určite nezačal rozhadzovať rukami a hovoriť, ako sa to bude robiť.
Robert Kyncl bol titulnou tvárou jedného z vydaní Forbesu a v rozhovore okrem iného povedal, že vedel, že migrant musí pracovať viac než ostatní…
Takže sa musel hrabať v dátach. Musel „nacítiť“. Musel prečítať. Musel pochopiť. Musel vidieť. Musel poznať. V Česku je to iné, tam si, bohužiaľ, stačí myslieť, pretože sa už nejako trafíte, nejako to približne cítite. Museli by ste byť hlupák, aby ste v Česku urobili fatálnu chybu. Čechom sa v Česku robí marketing dobre, ale príďte do krajiny, ktorej jazyk neviete a operujte na trhu, ktorý nepoznáte, kde nepoznáte cenovú politiku hráčov, správanie spotrebiteľov… Robert to nazval pracovať viac než ostatní, ja hovorím, že sme jednoducho museli začať od základov a robili sme veci, ktoré tí miestni robiť nemuseli.
Koľko marketérov si prečíta kaž dučkú stránku výskumného reportu a premýšľa nad každým číslom? Mňa tieto veci veľmi zaujímajú. Zároveň si myslím, že je to každému prístupné.
Vychádza mi z toho, že namiesto častej folklórnej rady „fake it till you make it“ (predstierajte, kým sa vám to nepodarí – pozn. red.) by sa malo hovoriť „pýtaj sa, kým to nevieš“. Úplne iný prístup než to prvé. Čítam to správne?
Ešte keď som bol v Česku v Coca-Cole na strane klienta, mal som naozaj úžasných šéfov. Jeden píše marketingové knižky, druhý, ten CEO, už nežije. Nech mu je zem ľahká. V každom prípade do Českej republiky prišli, najali ma ako prvého zamestnanca a spýtali sa ma, ako to teda budeme robiť. Ja som nemal tušenie, dovtedy som pracoval na káve a čokoládach, nevedel som nič o limonádach, takže sme sa vybrali po dáta a nakúpili sme a predplatili si množstvo výskumov. Každý mesiac sme videli, čo sa deje, čo robí konkurencia, ako sa menia trendy, ako sa mení spotrebiteľ. Robili sme veci tak, ako keby sme mali zaviazané oči a museli sa všetko naučiť od začiatku. A to je v marketingu správna cesta. Riadiť sa inštinktom je cestou do pekla a hovoriť niečo, čo si myslíte, bez toho, aby ste si to overili, je vyhadzovaním peňazí z okna. Nemyslím si, že by to vtedy v marketingovej brandži niekto, kto sa drží motta „fake it till you make it“, dotiahol vysoko. Nepoznám takého človeka. V iných odboroch je to však asi možné. To nahodíte správny výraz, sem-tam poviete pár slov a mien a je to.
Kedy ste si po prvýkrát sám pred sebou uvedomili, že ste v tom odbore uspeli?
Nikdy. Také veci si ani nehovorím.
Naozaj?
To, že som na seniorskej pozícii s titulom prezident, kde žiadny Čech nikdy nebol, neznamená, že som uspel aj podľa svojho názoru. To je len taká nálepka. A na nálepky si veľmi nepotrpím. Bol som však napríklad veľmi pyšný, keď môj tím postavil Samsung na priečku Client of the Year v Cannes. Alebo pamätáte si napríklad vybuchujúce batérie?
Áno.
Tak to riešil môj tím. Nebezpečne vyzerajúci pád značky sme obrátili na rast. Na to sme boli naozaj pyšní, pretože to bola nevídaná vec. Nebolo to však tak, že by som mal pocit vlastného úspechu. Ide to a aj ja makám.
Zároveň ste však neboli neúspešný.
Boli neúspechy, to si buďte istý. Pamätám sa, ako sme raz napríklad chceli na trh uviesť nový typ klimatizácií. Vymýšľali sme komplexnú vec, lenže spotrebiteľ napokon chcel len stlačiť gombík a mať doma teplo alebo zimu. Nedokázali sme s tým vôbec pohnúť.
Pôvodne som to myslel tak, že ste si pred tridsiatimi rokmi asi nedokázali sám seba predstaviť v globálnom vedení agentúry Leo Burnett alebo ako prezidenta McCannu. Alebo áno?
No, tak počkajte. Ja som prišiel do Chicaga z Budapešti ako senior viceprezident, SVP. Bol som jediným SVP, ktorého rodným jazykom nebola angličtina. Potom ma povýšili na executive viceprezidenta, EVP, a začali sa diať veci. Zrazu za mnou začali chodiť ľudia a hovoriť, aby som už to alebo ono nerobil. Alebo na čo všetko mám nárok, čo mi zariadi firma. Pre mňa to bol šok, pretože som bol zvyknutý všetko si robiť sám. Lenže executive je od slova nerobiť. (smiech) Potom už len vediete. Pri tej príležitosti som dostal od tímu tričko, kde stálo „Now I am executive. Now I can (Teraz som vedúci, teraz môžem – pozn. red.)“, ibaže to bolo úplne proti mojej filozofii. Každý môže. Vždy som v tíme presadzoval, že aj asistentka môže urobiť veľkú vec.
A nakoniec ste boli v New Yorku ako prezident…
To už vôbec nelietate ekonomickou triedou, ľudia vám nosia obedy a hneď, keď sú jeden deň na trhu nové telefóny, niekto sa vás pýta, aký chcete. Máte okolo seba ansámbel ľudí, ktorí vám robia rôzne maličkosti, čo by ste zvládli aj sám. Titul vám v Amerike dáva ohromnú právomoc. Úprimne, často mi to bolo veľmi nepríjemné.
V čom?
V istom období som bol v American Airlines jedným z najvýznamnejších zákazníkov. Často po mňa prišli autom až k lietadlu a kým ľudia začali vystupovať, letuška ma vyzvala, aby som vystúpil prvý, že ma odvezú. Akokoľvek to môže niekomu znieť fantasticky, ja som sa cítil ako nejaký zlodej, ktorého odvádzajú z lietadla a niekam vezú. (smiech) Pre niekoho, kto je skromný ako ja, to môže byť trápne. Toto chlapec z Havířova nepotrebuje. (smiech)
Nikdy vás nemotivovali peniaze?
Odjakživa som akosi chápal, že peniaze mi šťastie neprinesú. Ako som už hovoril: šťastie prichádza zvnútra. To by si, mimochodom, mali uvedomiť všetci, ktorí teraz nadávajú na Trumpa a sú z toho úplne hotoví. Všetkým by som povedal: Nie, tvoje šťastie je tvojou zodpovednosťou, nie nejakého politika. Ani Bidena, ani Trumpa, ani nikoho iného.
Keď sa obzriete za seba, čo považujete za svoju najzaujímavejšiu šancu?
Zo všetkého najzaujímavejšie a marketingovo najvýdatnejšie bolo Rusko. Keď som vstal a šiel do práce, moji podriadení na druhej strane pri Vladivostoku išli spať. Toto bola z leadership pohľadu ohromná výzva. V tom období som začal veľa lietať, napokon to inak nešlo. Zároveň to bol trh, kam prišla nemenovaná gigantická firma a povedala: tu chcem z nášho prášku urobiť jednotku na trhu – ako na to? Takže všetci robili výskumy, analýzy, modely… Neuveriteľná etapa, zlatá éra marketingu. Nemyslím si, že niečo také ešte zažijem.
A čo obdobie, keď ste robili pre Samsung a mali ste na starosti jeho miliardové rozpočty?
V Samsungu ma prijali za svojho a nechali ma dlhý čas vidieť do extrémne zaujímavých vecí. Dnešným problémom marketingových riaditeľov, mimochodom je, že toto nemajú. Ja som nebol marketingový riaditeľ Samsungu, ale bol som s nimi viac než jednu dekádu. Mal som ozajstný „insight“.
Zlaté roky v Rusku, obrovská spolupráca so Samsungom. To sú veľké veci. Ako sa potom nadchnete pre malú vec, ktorými sa okrem iného zaoberáte dnes?
Môžete ísť do hĺbky a je to veľmi zaujímavé. Ponorím sa hlboko do výskumov a pozerám sa. Vidím číslo, ktoré niečo znamená, potom vidím iné a hľadám súvislosť. To je niečo, čo si u tých veľkých klientov nemôžete dovoliť. Keď som bol v New Yorku, jeden obrovský americký operátor mal rozpočet miliardu dolárov, ktorú utrácal s nami. Koľkokrát som videl vysielací rozvrh našich spotov a hovoril som si: pre lásku božiu, veď ja už ani neviem, že sme toto natáčali! Takže ma bavia obidve polohy. Veľký svet aj posúvať malú myšlienku hore.
Ako sa zmenil marketing za ten čas, čo sa v ňom pohybujete?
Dnes sa v marketingu robí reklama. A to je „prúser“. Obrovský. Každý, kto ide do marketingu, sa pýta na rozpočet. Koľko bude mať na sociálnu reklamu? Koľko bude mať na sociálne siete? To všetko je reklama, ale marketing nie je len reklama. Reklama je jedna z mnohých súčastí, ktoré marketing využíva. Česko je toho názornou ukážkou. V Čechách je veľmi málo marketingových riaditeľov, ktorí robia niečo iné než reklamu.
Čím to je?
V Česku je pre ľudí na riadiacich pozíciách mimoriadne atraktívne byť zodpovedným za veľký rozpočet a utrácať ho. Môžu to byť osobné motivácie, môže to byť ego. Natočiť spot alebo urobiť reklamu v tlači, to je „low-hanging fruit“. Relatívne ľahko sa to urobí a všetci to vidia. Správny marketingový líder by mal siahnuť po všetkých ostatných marketingových nástrojoch a až potom prípadne siahnuť po reklame.
Rozprávame sa už hodiny a ja som sa doteraz neopýtal, čo presne je podľa vás marketing.
Poviem to s dovolením po anglicky. Marketing is in service of business. Business growth is your target and marketing is going to help you get there. Čiže marketing je tu pre biznis. Je tu preto, aby CEO dokázal zvýšiť hodnotu pre akcionárov. Marketing je to oddelenie, ktoré to má urobiť. Nie je tu kvôli televíznemu spotu. Ten môže priviesť nového zákazníka a napokon ti pomôcť k rastu, ale urobil marketing všetko pre to, aby biznis rástol? Zanalyzoval kategórie, urobil SWOT analýzu? Urobil všetko možné predtým, než pôjde utrácať za reklamy? To sa v Česku robí naozaj málo.
Pretože je to veľa práce?
Naznačujete tým, že Čechom sa nechce pracovať?
To nehovorím, len ma zaujíma dôvod…
Ľudia, s ktorými teraz v Česku spolupracujem, sú „makači“ a robí sa s nimi výborne. Zároveň však platí, že keď v Česku niečo potrebujete urobiť za noc, je to problém. Alebo zavolať niekomu v piatok o tretej popoludní, to je už na naštvanie daného človeka. Aj keď po tom, čo sa stalo mne, to čiastočne chápem.
Takže ako je to dobre?
Dobre to je, Zdravko, predovšetkým tak, ako to cítite. Ako vnímate svoje telo a jeho potreby. Nádych, výdych. Nádych…
