S Alex Dankovou, členkou tohtoročného výberu Forbes 30 pod 30 v kategórii Sociálni inovátori a verejná správa, sa na rozhovor spájame online. Ona z kancelárie Medzinárodnej federácie Červeného kríža a Červeného polmesiaca v Ženeve, ja z Bratislavy. V dohodnutý čas sa však nepripojí, namiesto toho pošle správu: „Ospravedlňujem sa, predchádzajúci míting sa nám predĺžil, pripojím sa o desať až 15 minút.“
Keď sa jej potom spýtam, o čom ten míting bol, odpovie, že hovorili o kríze na Blízkom východe, ktorá súvisí s konfliktom medzi USA a Izraelom na jednej strane a Iránom na strane druhej.
Ako však dodáva, v „horúcich“ zónach, kde práve prebieha konflikt, Medzinárodná federácia Červeného kríža a Červeného polmesiaca väčšinou priamo nepôsobí. Zameriava sa skôr na koordináciu a podporu národných spoločností. Prácu počas ozbrojeného konfliktu, najmä v oblasti ochrany a medzinárodného humanitárneho práva, vykonáva Medzinárodný výbor Červeného kríža.
Ešte pred eskaláciou ozbrojeného násilia v októbri 2023 pôsobila v pásme Gazy ako dobrovoľníčka a pomáhala s očkovaním, zdravotnou starostlivosťou a neskôr evakuáciou civilistov. Pracovala v priestore, kde násilie a ozbrojený konflikt na uliciach boli na dennom poriadku. V tom čase mala 23 rokov.
Zmeniť systém
Alex pochádza z učiteľskej rodiny, narodila sa v Lučenci, čas trávila v Poprade a na gymnázium chodila do Sučian. Už počas strednej školy vedela, že chce odísť študovať na univerzitu do zahraničia. Voľba padla na Edinburghskú univerzitu, kde získala bakalársky titul v odbore medicínske vedy. Magisterský titul v odbore globálne zdravotníctvo neskôr obhájila na londýnskej King’s College.
Medicínske vedy predstavujú mix medicíny a vedy, v rámci NHS (britského verejného systému zdravotnej starostlivosti, pozn. red.) Alex praxovala aj v nemocnici. Pracovala s pacientami, ale aj v laboratóriu. A čím viac bola v kontakte s pacientmi, tým viac si uvedomovala, že ju baví práca s ľuďmi.
Foto Robo Homola
„Čím viac som však v tej nemocnici pracovala, tým viac som si uvedomovala, že systém nefunguje tak dobre, ako by mohol a bolo by potrebné ho zmodernizovať, aby čo najviac slúžil pacientom. Tak som si povedala, že chcem zmeniť systém,“ smeje sa.
Skúsenosť z konfliktnej zóny
Do Palestíny sa dostala viac-menej náhodou, keď po skončení školy vyrazila s kamarátmi na výlet na Blízky východ. „Mali sme tam jednu kamarátku, ktorá už predtým pracovala v Palestíne ako prekladateľka. Začala som sa tam rozprávať s rôznymi zdravotníkmi a nejako ma to chytilo, tak som si povedala, že si výlet predĺžim a budem tam pracovať ako dobrovoľníčka.“
V konfliktných zónach je pre dobrovoľníkov veľký priestor na uplatnenie a Alex začala pracovať ako zdravotnícka pomocníčka cez jednu charitu. „Už vtedy som pochopila jednu vec – chcela som zmeniť systém u nás, na ,Západe‘, ale tu som si uvedomila, že tie naše zdravotnícke systémy na tom predsa len nie sú až tak zle.“
V Palestíne v rámci organizácie, pre ktorú pracovala, poskytovali obyvateľom základné očkovanie, prvú pomoc a nutričný program. Ako vysvetľuje Alex, systém pomoci je tam postavený na báze poľných nemocníc, občas sídlia v budovách, no často sú to vyslovene iba stany so základným medicínskym vybavením a matracmi pre pacientov.
Pri mnohých týchto zdravotníckych strediskách stoja ľudia v dlhých radoch a čakajú na ošetrenie alebo inú zdravotnú pomoc.
Bežný život v tomto regióne je náročný, dlhé desaťročia bol a zrejme sa ani tak čoskoro nezlepší. Alex hovorí, že prakticky pri každom väčšom meste sa nachádzajú osídlenia s vnútorne presídlenými osobami z Palestíny, ktoré v rámci konfliktu museli opustiť svoje domovy. Týchto ľudí totiž nie vždy pustia priamo do miest, často sú nútení zostávať len v osadách.
Atmosféra v oblasti, ktorú poznačil desaťročia trvajúci konflikt, je často až dusivá.
Archív AD
„Mala som pocit, že násilie tam je na dennom poriadku, je očividné a nesmierne brutálne. Keď som sa prechádzala po meste, cítila som to napätie vo vzduchu, akýsi závan, že sa stane niečo hrozné,“ spomína Alex na obdobie pred eskaláciou ozbrojeného násilia v októbri 2023. „Desivé na tom je najmä to, že tí ľudia sa v takejto situácii nachádzajú už tak dlho, že sú na to brutálne násilie už akosi zvyknutí.“
Keď sa jej pýtam na najťažšiu situáciu, ktorú tam zažila, na niekoľko sekúnd sa úplne odmlčí. Postupne začne spomínať. Prišli za ňou deti, ktoré niekto postrelil len preto, že sa hrali na zlej strane cesty, ale to však nebolo to najhoršie.
„Najťažšie bolo pre mňa to, keď som pochopila, že tým ľuďom nemôžem úplne pomôcť. Keď si tam, snažíš sa robiť, čo sa dá, ale všetkým tým, čo robíme, im v podstate poskytujeme len maličkú náplasť na rany, ktoré by si v skutočnosti vyžadovali oveľa viac. A takto je to v každom konflikte. Je jedno, či si na jednej alebo na druhej strane, najviac vždy trpia civilisti.“
Niektorí ľudia mi hovorili, že aby dokázali zvládať každodennú realitu, postupne si vytvárajú určitý emocionálny odstup. V situáciách, kde dochádza k opakovaným stratám – napríklad úmrtiu blízkych, priateľov či známych – môže byť pre nich náročné plne prežívať všetky emócie spojené so smútkom.
Samotní dobrovoľníci a humanitárni pracovníci v takýchto zónach sa striedajú v niekoľkomesačných turnusoch. Takýto oddych je okrem iného dôležitý aj pre udržanie psychohygieny. Ľudia žijúci v konfliktných zónach takýto luxus nemajú.
Keď žijete v tomto prostredí, je veľmi ťažké zostať neutrálny. Alex hovorí, že ľudí, ktorí tam žijú, podliehajú neistotám o zabezpečení základných potrieb a o prežití – to vo väčšine rozvinutej Európy už vôbec nepoznáme.
„Niektorí ľudia mi hovorili, že aby dokázali zvládať každodennú realitu, postupne si vytvárajú určitý emocionálny odstup. V situáciách, kde dochádza k opakovaným stratám – napríklad úmrtiu blízkych, priateľov či známych –, môže byť pre nich náročné plne prežívať všetky emócie spojené so smútkom. Tento odstup tak môže predstavovať spôsob, ako si vytvoriť vnútornú stabilitu v prostredí, kde je vystavenie násiliu a stratám veľmi intenzívne.“
Červený kríž
V dnešnom svete, kde počet konfliktov neustále narastá, čoraz viac ľudí čelí náročným a neistým podmienkam, v ktorých pôsobí aj Medzinárodná federácia červeného kríža a Červeného polmesiaca.
Po skúsenosti z Gazy pôsobila ešte nejaký čas v startupe z Afriky, neskôr sa odsťahovala z Londýna a presunula sa do Ženevy, kde v rámci štruktúr EÚ absolvovala stáž v oblasti medzinárodných vzťahov a zdravotníctva. Práve v tom čase sa v rámci rôznych podujatí stretávala aj s ľuďmi z Federácie Červeného kríža a Červeného polmesiaca, ktorý má po svete rozsiahlu sieť 191 národných organizácií a ich aktivity aj spôsob práce ju oslovili.
Archív AD
„Keď som tam bola na pohovore, hovorila som si, že toto sú ľudia, ktorí premýšľajú veľmi podobne ako ja,“ spomína Alex.
Vo Federácii v Ženeve začala pred rokom pracovať na juniorskej pozícii a dnes má na starosti medzinárodné projekty v oblasti zdravotníctva a klímy. Aktuálne pracuje na novom projekte, ktorý sa má týkať klimatických zmien a s tým súvisiacej snahy o zlepšovanie zdravotníckych zariadení, aby boli odolnejšie voči záplavám, suchám či vysokým teplotám, konkrétne v krajinách ako Somálsko, Zimbabwe, Eswatini, Lesotho či Južný Sudán.
Ako upravila svoj plán „zmeniť systém“ po viacerých skúsenostiach z rôznych krízových častí sveta?
„Stále si myslím, že ten prvotný impulz bol dobrý,“ hovorí Alex. „Ale teraz si už viac uvedomujem, že zmeniť systém je veľmi veľká ambícia pre jedného človeka. Na to, aby ste niečo hmatateľné dosiahli, potrebujete byť obklopení ľuďmi, ktorí sú trošku idealistami, a musíte pôsobiť v organizácii, ktorá má podobné ciele ako vy. Musíte na tom vytrvalo pracovať a pomaly sa posúvať vpred. Práve preto mi práca pre Federáciu dáva zmysel. Je to veľká medzinárodná komunita, ktorá má dobré ciele, robí skvelé veci a spoločne napredujeme.“
