Naivita a chamtivosť ľudí boli vždy lákadlom. Pred dvoma dekádami to zneužívali nebankovky, dnes ich vystriedali finfluenceri.
Jedným z klientov nebankovky Horizont bol aj istý pán Zdeno zo stredného Slovenska. Podľa uniknutých zoznamov, o ktorých v roku 2012 písal magazín Plus 7 dní, údajne zainvestoval neuveriteľných 773 miliónov vtedajších korún, teda vyše 25 miliónov eur.
Hoci pred novinármi priznal, že do Horizontu dal peniaze, spresnil, že to bola výrazne nižšia suma. Aj preto je pravdepodobné, že ho využili ako bieleho koňa a evidovali naňho vklad niekoho vplyvnejšieho.
V súvislosti s nebankovkami sa často hovorilo o tom, že na pyramídovej hre zarábali politici. V uniknutých zoznamoch sa žiadne meno neobjavilo. Napriek viacerým indíciám ich prepojenie na nebankovky tak ostáva otázne.
Podvodné spoločnosti využívajúce princíp pyramídovej hry sa stali jedným zo symbolov ekonomickej transformácie Slovenska. Neboli však jediným finančným prešľapom. Účet za finančnú (ne)gramotnosť našincov môže byť 11 miliárd eur v súčasných cenách.
Ide o odhad peňazí, o ktoré prišli klienti skrachovaných nebankoviek či poisťovne Rapid life. Do tejto sumy však patria aj náhrady vkladov pre zákazníkov štvorice zbankrotovaných bánk a takisto navýšenie kapitálu v peňažných domoch, ktoré štát nemohol nechať stroskotať a po ozdravení ich sprivatizoval.
Najdlhšiu kapitolu finančnej (ne)gramotnosti napísali práve nebankovky. Za ich „úspechom“ bola kombinácia naivity a chamtivosti. Svoju úlohu zohral aj štát, ktorý ešte len hľadal svoju regulačnú úlohu v transformujúcej sa ekonomike.
Nebankovky bojovali o klientov za denného svetla, do reklamy investovali milióny. Jedna z najznámejších značiek, Horizont, bola napríklad sponzorom obľúbenej televíznej hry Milionár.
Pravdou je, že nebankovky z niektorých investorov naozaj urobili milionárov. Išlo najmä o tých, ktorí stihli svoje peniaze vybrať včas. Zo 63 miliárd korún, ktoré vyzbierali najväčšie nebankovky Horizont a BMG, dokázali vyplatiť 53 miliárd, než sa pyramída zrútila.
Všeobecne sa dá povedať, že nebankovky mali dva typy klientov – naivných, ktorí verili, že ponúkané výnosy sú reálne, a špekulantov, ktorí dúfali, že na systéme stihnú zarobiť, než sa zosype.
Ich pomer je ťažké odhadnúť. Isté však je, že mnohí poškodení verili v náhradu škody. Vo februári 2002 vzniklo Združenie poškodených občanov. Časť politikov im pravidelne sľubovala aspoň čiastočné odškodnenie.
Nezvestný Jozef Majský, po ktorom bolo vyhlásené pátranie, vypátrali na praskej psychiatrii. Pod¾a posledného vyjadrenia oetrujúceho lekára nie je Majský schopný akýchko¾vek úkonov, a preto zostáva hospitalizovaný. Na základe získaných poznatkov od oddelenia cie¾ového pátrania slovenskej polície zaèali èeskí kolegovia preverova miesta, na ktorých by sa mohol právoplatne odsúdený Jozef Majský zdriava. Získané indície napovedali, e odsúdený sa zaèal skrýva. Napokon ho vypátrali na praskej psychiatrii. O ïalom vývoji bude polícia informova. Bratislava, 3. august 2020. Foto: SITA/Polícia SR
Zdroj: SITA/Polícia Slovenskej republiky
V roku 2006, počas prvej vlády Smeru s HZDS a SNS, sa dokonca v programovom vyhlásení vlády objavila veta – „Vláda podporí čiastočné odškodnenie poškodených klientov nebankových subjektov.“
K splneniu sľubu nedošlo. S odstupom času sa politickú tému nebankoviek snažil uchopiť najmä Vladimír Mečiar, hoci práve jeho vlády poskytli prívetivé prostredie na Ponziho schémy.
Hlavný argument za odškodňovanie bol, že štát sa iba prizeral. Bývalá ministerka financií z prvej vlády Mikuláša Dzurindu Brigita Schmögnerová vo svojej Knihe o vládnutí pripomenula staršie stanovisko ministerstva financií, podľa ktorého neboli nebankovky regulované subjekty, a preto sa nimi nemohli zaoberať ministerstvo financií či NBS, ale mala si na ich prípad posvietiť justícia.
Popri tom, ako nová vláda hľadala legislatívne páky, snažila sa aj o edukáciu. Schmögnerová pripomenula, že koncom leta 2000 prebiehala platená kampaň, do ktorej sa okrem ministerstva financií zapojili aj regulované finančné subjekty, pričom za najaktívnejší označila Asociáciu správcovských spoločností.
„Už niekoľko mesiacov pred kampaňou som využívala každú príležitosť, aby som upozorňovala na riziká vkladania úspor do nebankových inštitúcií. Vyzývala som občanov, aby starostlivo zvážili, komu zveria svoje úspory,“ uviedla Schmögnerová.
Davová psychóza
Hoci sa zdá, že nebankovky pôsobili podľa rovnakej schémy, ich príbehy sa líšia. Prvá skrachovaná inštitúcia bola košická Unifa Invest. Svoje služby poskytovala od roku 1994 nielen v Košiciach, ale aj v Banskej Bystrici a Žiline.
Ručiteľom za peniaze vkladateľov údajne bola nemecká spoločnosť Wolfer und Gerdum Tiefbau z Frankfurtu nad Mohanom. Podľa vyšetrovania Interpolu však takáto firma neexistovala. Unifa Invest svojich klientov vyplácala do februára 1995. Jej spoločníka s chorvátskym pasom zadržali na hraniciach zhruba s troma miliónmi korún. Nebankovka podviedla približne 500 ľudí, od ktorých vymámila okolo 40 miliónov korún.
Košický domicil mala aj známa sieť záložní SaS Slovensko. Peniaze od investorov prijímala prostredníctvom zmluvy o správe finančných prostriedkov a účtovne ich vykazovala ako pôžičku od občanov. Skúšali aj zmluvu o tichom spoločenstve, no od tej upustili, keďže ju nepovažovali za úplne čistú.
Paradoxne išlo o firmu, ktorá ponúkala relatívne reálny úrok v rozmedzí 11 až 16 percent, čo v čase vysokej inflácie okolo roku 2000 nebolo až tak veľa. Navyše mali sieť fungujúcich záložní.
Je možné, že SaS zmietla negatívna vlna ostatných krachujúcich nebankoviek a bez davovej psychózy by zrejme prežila. To je iba hypotéza. Pravda je, že majitelia v čase problémov uprednostnili niektorých veriteľov.
Pár dní pred vyhlásením konkurzu dostalo 238 klientov spolu vyše tri milióny eur, niektorí získali nehnuteľnosti v celkovej hodnote trištvrte milióna. Aj 200 zamestnancom vrátili vklady v hodnote takmer päť miliónov eur.
Pre ostatných deväťtisíc veriteľov už nič nezvýšilo a prišli o 20 miliónov eur. Majiteľov obvinila polícia zo zvýhodňovania a poškodzovania veriteľov. Súd však obžalobu zamietol. Zaujímavosťou je, že majetok SaS dosahoval hodnotu takmer 40 miliónov eur.
Rozdiel sa stratil pod rukami správkyne. Tú obžalovali z toho, že peniaze vložila do inej nebankovky, ktorá tiež skrachovala.
Sprava: Bojovníci Emanuel Newton a Attila Végh poèas turnaja v zmieanom bojovom umení (MMA) Fight Night Challenge 2 v bratislavskej NTC aréne. Bratislava, 3. jún 2022. Foto: SITA/Matú Zeák
Zdroj: SITA/Matúš Zeťák
Mojžiš, Fruni, Majský…
Zaujímavý príbeh je aj banskobystrický Drukos, ktorý prostredníctvom vkladov veriteľov financoval svoju lízingovú činnosť. Majiteľ spoločnosti František Mojžiš prekvapil verejnosť v roku 1997, keď svoj majetok previedol na banskobystrický biskupský úrad.
Ako vysvetlil, chcel sa tak chrániť pred zastrašovaním a vydieraním zo strany mafie. Vtedy pôsobil ako pozitívny hrdina, no nie nadlho.
S preverovaním činnosti nebankoviek sa začalo už v roku 1998. Mojžiš mal vtedy ešte veľké plány. V lete 1999 založil združenie Vaša vlna privatizácie. Cieľ bol získať zdroje na kúpu akcií slovenských strategických podnikov, najmä Slovenskej sporiteľne, Všeobecnej úverovej banky a Slovenského plynárenského priemyslu.
Združenie dokonca sľubovalo do jedného roka stopercentný výnos z vkladu a ďalšie nereálne benefity. Namiesto cenných akcií zostala investorom v rukách ešte cennejšia životná skúsenosť.
Drukos a príbuzné firmy išli do konkurzu v roku 2002. O 10 rokov neskôr potvrdil súd 8,5-ročný trest pre Mojžiša. Od 25-tisíc ľudí vylákal takmer štyri miliardy korún. Z väzenia sa podmienečne dostal po necelých šiestich rokoch.
Najznámejšie skrachované nebankovky sú košické dvojičky B.M.G. Invest a Horizont, ktoré sa spájajú so zvučnými menami ako Vladimír Fruni a Jozef Majský. Prvý bol zakladateľ spoločností a v roku 2007 mu Najvyšší súd potvrdil trest 11,5 roka. Podmienečne ho prepustili o dva roky skôr. Zomrel v roku 2017 v severnom Anglicku. Milióny zjavne nemal našetrené, keďže podľa informácií Nového Času sa tam živil ako skladník a býval v podnájme.
V súvislosti s Horizontom zaznieva aj meno prvého veľkopodnikateľa a oligarchu Majského. Viedol okázalý život, na svojej farme v Obyciach choval tigre a iné exotické zvieratá. Chodil tiež poľovať do Afriky a chválil sa veľkou päťkou, to znamená, že ulovil leva, leoparda, slona, nosorožca a byvola.
Nestačilo mu to a skúšal uloviť aj peniaze z Horizontu. V čase problémov nebankovky sa objavila nahrávka Vladimíra Fruniho s nemenovaným slovenským podnikateľom. „Meno podnikateľa sme neuviedli. Vyhrážal sa žalobou, ktorá by mu podľa viacerých právnikov mohla zabezpečiť niekoľkomiliónové odškodné,“ napísal vtedy denník SME, ktorý nahrávku zverejnil.
Ako neskôr vysvitlo, podnikateľom bol práve Majský, ktorý vraj zabezpečil vstup zahraničného investora z USA. V čase núteného zatvorenia nebankoviek vytvoril falošné pohľadávky voči spoločnostiam Horizont a B.M.G. Invest, aby z nich vytiahol peniaze.
Podľa súdu spôsobil škodu vo výške pol miliardy korún. Pred vyšetrovaním sa snažil utiecť. V roku 2002 sa ho pokúsila cez diplomatický koridor vyviezť do Rakúska jeho vtedajšia manželka Diana Dubovská, ktorá bola poslankyňou za HZDS.
Majský skončil vo väzbe, z ktorej sa neskôr dostal na slobodu. Pre obštrukcie a opakovanie procesu spoznal svoj trest až v roku 2020. Ešte pred vynesením rozsudku ho na základe medzinárodného zatykača zadržali v Ostrave.
Z väzenia sa dostal už po dvoch rokoch. Zomrel v máji minulého roka. Oficiálne bol nemajetný a spôsobené škody tak nemusel nahrádzať. Na rozdiel od Fruniho sa mu podarilo časť majetku previesť na deti.
Kauza nebankovky sa vracala pravidelne. V roku 2004 sa snažil Vladimír Mečiar zaujať tým, že odniesol na prokuratúru zakódované CD s menami klientov Horizontu. Prokuratúra ho nevedela rozkódovať.
V roku 2008 sa Mečiar prihlásil o slovo opäť. Uviedol, že už má zoznam, nechcel ho však zverejniť. Upozorňoval, že medzi klientmi, ktorí stihli včas vybrať svoje peniaze, môžu byť politici aj predstavitelia finančných skupín.
Obsah CD sa nepriamo dostal na verejnosť v roku 2012, keď o ňom písal magazín Plus 7 dní. Klient s najvyšším vkladom, presahujúcim 773 miliónov korún, bol už spomínaný Zdeno zo stredného Slovenska.
Magazín napísal, že mená politikov sa v zozname neobjavili. Práve príbeh Zdena naznačuje, že skutoční investori s multimiliónovými vkladmi boli iní. Ich identita zostáva tajomstvom.
Neskôr sa slovo nebankovky používalo na označenie nebankových poskytovateľov pôžičiek. Aj medzi nimi sa objavili podvodné živly usilujúce sa o peniaze klientov cez úžernícke úroky, ale s určitosťou sa nedá povedať, že celý trh nebankových veriteľov je podvod.
Naopak, trh funguje pod prísnou reguláciou a poskytuje financovanie klientom, ktorí sú z pohľadu bánk rizikoví.
Bronzová plastika Biatec pred budovou Národnej Banky Slovenska (NBS) na ulici Imricha Karvaa v Bratislave. Bratislava, 22. jún 2021. Foto: SITA/Branislav Bibel
Zdroj: SITA/Branislav Bibel
Padá banka za bankou
Vladimír Mečiar sa ako „otec vlasti“ podpísal pod ekonomické prostredie, v ktorom fungovali divoké nebankovky, no zároveň krachovali štátom regulované banky. Trh sa začal čistiť až za vlády Mikuláša Dzurindu, no príčina problémov je práve historické dedičstvo HZDS.
Koncom roka 1999 prestala byť banskobystrická AG Banka schopná vyplácať vklady. Vtedajší guvernér NBS Marián Jusko označil odobratie licencie za významný precedens a ostatným peňažným domom odkázal, že regulátor už nebude vyčkávať a veriť planým sľubom akcionárov o ozdravení, keďže v skutočnosti len odkladali zásah centrálnej banky.
AG Banka vznikla v máji 1997 prevzatím slovenskej pobočky Agrobanky, o dva roky neskôr vykazovala akumulovanú stratu pol miliardy slovenských korún. Tento prípad mal byť varovaním, no bol iba prvou zhodenou dominovou kockou.
V roku 1999 sa pod nútenou správou ocitla aj košická Priemyselná banka. Na rozdiel od ostatných inštitúcií jej aktíva a pasíva kúpila za symbolickú korunu Slovenská sporiteľňa. Plány boli pôvodne iné – zmena akcionárskej štruktúry, čiastočné ozdravenie a predaj strategickému investorovi.
Postupom času však zostali len dve alternatívy. „V porovnaní s likvidáciou bolo prevzatie ‚menej zlá‘ možnosť, a to pre sporiteľňu, pracovníkov, klientov i veriteľov,“ okomentovalo pre Trend vtedajšie vedenie peňažného domu.
Na rozdiel od AG Banky mali veľké systémové inštitúcie VÚB a Slovenská sporiteľňa šťastie na pomoc štátu, čo súviselo s ich pripravovanou privatizáciou. Ešte v polovici decembra 1999 zvýšilo ministerstvo financií základné imanie Všeobecnej úverovej banky o 8,9 miliardy korún (čo predstavuje 295 miliónov eur) a v Slovenskej sporiteľni o 4,3 miliardy (143 miliónov eur).
V oboch ústavoch získalo vyše dvojtretinový vlastnícky podiel. Čo je dôležitejšie, väčšinu toxických úverov previedlo do Konsolidačnej banky. Ozdravené inštitúcie skončili v rukách zahraničných investorov. Obe sú dnes lídrami bankového trhu.
Záchrany sa nedočkala menšia Slovenská kreditná banka, ktorá padla v roku 2000. Peňažný dom financoval napríklad Slovenské lodenice Komárno, Oravské ferozliatinárske závody a rozdrobenú skupinu podnikov, ktoré vzišli z Chirany-Premy. Hoci firmy úvery riadne nesplácali, banka to zakrývala.
Popritom ešte ďalej rozširovala sieť svojich pobočiek. Na prelome rokov 1999 a 2000 NBS odhadla, že k rizikovým úverom potrebuje SKB dotvoriť opravné položky minimálne za dve miliardy korún (66 miliónov eur).
Úspešným príbehom nebola ani Dopravná banka. Myšlienka na jej vznik sa objavila ešte v roku 1990 na pôde bývalého štátneho podniku ČSAD v Banskej Bystrici. Samotná inštitúcia však hromadila stratu od začiatku až do konca, pričom príčinu treba hľadať vo financovaní viacerých privatizérov z čias Mečiarovej vlády.
Najväčšou skrachovanou finančnou inštitúciou sa stala Devín banka. Tri miliardy vtedajších korún, ktoré potrebovala na svoju záchranu, sa snažila získať doslova na poslednú chvíľu.
Fond na ochranu vkladov vyplatil klientom štvorice skrachovaných bánk náhrady spolu vo výške 660 miliónov eur, z toho 58-miliónovú sekeru urobila AG Banka, 143 miliónov Slovenská záručná a úverová banka. Dopravná banka vytiahla z fondu 74 miliónov a Devín banka až 385 miliónov eur.
Hoci finančné inštitúcie do fondu pravidelne prispievajú, ten si na výplatu vkladov musel požičať.
Poisťovne predsa (ne)krachujú
Mohlo by sa zdať, že členstvo v Európskej únii s rozsiahlou reguláciou prinesie do finančného sveta stabilitu a pokoj. V júni 2017 prekvapil verejnosť zásah kukláčov v sídle košickej poisťovne Rapid life.
S ozbrojeným sprievodom jej Národná banka Slovenska odovzdala rozhodnutie o nútenej správe. Na účte poisťovne bola fakticky nula, na vyplatenie klientov chýbalo viac ako 20 miliónov eur.
Spoločnosť získala licenciu ešte v roku 1995 pod pôvodným názvom Prvá česko-slovenská poisťovňa. Vtedajší regulátor, ktorým bolo ministerstvo financií, si nevšimol chybu, keď sa rezervy namiesto rizika dožitia počítali pre riziko smrti a boli tak nižšie.
Na nedostatky prišiel až v roku 2007 nový regulátor poisťovníctva, ktorým sa stala Národná banka Slovenska, a poisťovňu vyzvali na doplnenie rezerv.
Tá sa snažila novú záťaž preniesť rôznymi spôsobmi na klientov a zákazníkom, ktorí nesúhlasili s doplatením poistného, krátili plnenie. Kuriozita boli žaloby na klientov, ktorí sa na postup finančníkov sťažovali v médiách.
Paradoxne, poisťovňa využila zmenu regulačných pravidiel zo Solvency I na Solvency II. Tie umožňovali poisťovni vstúpiť do režimu dobrovoľného ukončovania činnosti, čím sa vyhla prísnejšej kontrole.
Svoje aktivity mala zastaviť do 1. januára 2019. Už v roku 2017, teda pár mesiacov pred zavedením nútenej správy, nikto reálne nevedel, koľko peňazí poisťovňa má.
Osobitnú úlohu zohrali sporné pohľadávky spoločnosti Rapid life voči NBS. Poisťovňa sa totiž od štátu domáhala náhrady škody za „nesprávny úradný postup“ a podľa znaleckého posudku žiadala 32 miliónov eur, suma neskôr s úrokmi narástla takmer na dvojnásobok.
Poisťovňa tvrdila, že ich situácia bola spôsobená vinou regulačných úradníkov, ktorí pôvodne odobrili nesprávny výpočet. Spor o náhradu tejto sumy je jedným z paralelných konfliktov v celej kauze.
S prípadom sa viaže aj korupcia. Dvaja zamestnanci NBS mali blízko k firme Rapid life. Slavomír S. mal dokonca sestru, ktorá pre ňu pracovala, o čom v národnej banke nevedeli. Ešte kurióznejší je prípad Ivana B., ktorého obvinili z korupcie na popud pôvodného vedenia poisťovne.
Na súkromnom stretnutí so spoločnosťou Rapid life, na ktorom Ivan vôbec nemal byť, sa stavil o tisíc eur, že zje obrovský steak, a s výhrou sa vyfotil. To, čo považoval za cenu, označili predstavitelia poisťovne za vynútený úplatok. Špecializovaný súd vlani rozhodol o podmienečnom treste za korupciu a pridal aj pokutu päťtisíc eur, pričom sa prokurátor odvolal.
Pre klientov je však dôležitejšie, že svoje peniaze ešte nevideli. Už štyrikrát sa menil konkurzný správca a časť poistencov stratila na schôdzi veriteľov hlasovacie práva.
Dôvodom bolo, že klienti, ktorých zastupovalo Spotrebiteľské centrum, si do konkurzu prihlásili zaplatené poistné. To správkyňa odmietla. Nanovo si mohli prihlásiť pohľadávku vo výške odkupnej hodnoty, pre jej oneskorený zápis však stratili možnosť hlasovať.
Na príbehu je prekvapujúce, ako dlho sa poisťovni darilo kryť svoju mimoriadne zlú finančnú situáciu. Na rozdiel od bánk tieto inštitúcie nemajú obdobu Fondu na ochranu vkladov. Oficiálny dôvod je, že podstata ich biznisu neumožňuje, aby skrachovali. Prax to však vyvracia. Dá sa povedať, že v prípade spoločnosti Rapid life štát zasiahol neskoro.
Aj na základe poučení z minulosti sa regulátor snažil o tvrdšiu prevenciu v prípade ďalšej poisťovne, Novis. Tá získala slovenskú licenciu v roku 2013, na základe europasu sa s ňou vybrala do väčších európskych krajín.
Celkovo pôsobila v 11 krajinách, vrátane Česka, Nemecka, Rakúska, Talianska, Maďarska, Škandinávie a Pobaltia, ale aj na Islande. Kým za košickou spoločnosťou Rapid life bolo vidieť nešikovnú podnikateľskú snahu preniknúť do finančného sveta, firmu Novis zakladali ľudia so skúsenosťami z poistného sektora.
Šéf poisťovne a jej spolumajiteľ Siegfried Fatzi pôsobil v rokoch 1998 až 2010 vo vedení Wüstenrot poisťovne. Pre jeho entuziazmus pri vytváraní novej inštitúcie však regulátor nemal pochopenie. V zákulisí finančného sektora sa traduje, že licenciu dostali až vo chvíli, keď NBS vyčerpala všetky argumenty, prečo povolenie neudeliť.
Situácii nepomohlo ani to, že o pôsobenie subjektu so „slovenským pasom“ sa v Bratislave zaujímali zahraniční regulátori, v revíri ktorých pôsobila zvláštna slovenská poisťovňa.
Je zrejmé, že regulátor sa snažil, aby prípadné problémy nenarástli do rozmerov, aké zruinovali spoločnosť Rapid life. Po desiatich rokoch činnosti dostal Novis „stopku“ v lete 2023, keď prišiel o licenciu. Prvú, miernejšiu pokutu mu NBS uložila už v roku 2015 za administratívne nedostatky, čo potvrdzuje prísny dohľad od prvých rokov.
Online poľovníci na peniaze klientov
Aj pre negatívne skúsenosti s nebankovkami by sme mohli očakávať, že po štvrťstoročí už budú Slováci omnoho opatrnejší. Opak je však pravda. Bežne sa v médiách objavujú informácie o starších ľuďoch, ktorí vyhodia svoje úspory z balkóna rovno do náručia podvodníka.
Lov na peniaze naivných ľudí neprebieha len v sivej zóne. Podozrivo výhodné ponuky sa čoraz viac objavujú na sociálnych sieťach prostredníctvom rôznych finančných influencerov.
Zaujímavým príkladom je zápasník Attila Végh. Ten nedávno upútal pozornosť, keď na sociálnej sieti oznámil, že ruší svoj zápas s Karlosom Vémolom. Neskôr priznal, že len chcel získať pozornosť, aby mohol oznámiť reklamné posolstvo o možnosti investovať do projektu svojho „dobrého kamaráta“, ktorý stavia v Thajsku rezort.
„To je moje živobytie, robím reklamu. Nevidím do toho úplne z každej stránky,“ odpovedal neskôr na otázku servera Aktuality.sk o pochybnom pozadí projektu.
Végh nie je jediný, kto pomáha predávať niečo, čomu vôbec nerozumie. Ako upozornila aj Národná banka Slovenska, na sociálnych sieťach pôsobia mnohí „finfluenceri“, ktorí na poskytovanie rád nemajú licenciu.
V lepšom prípade ponúkajú iba nevhodný produkt, v horšom je to dokonca podvod. Mnoho bežných ľudí však podobný podfuk stále nedokáže odhaliť.
