Príbeh vedkyne Hany Dvořákovej sa začal jediným odvážnym gestom dobra a v priebehu rokov sa rozrástol a zaradil medzi najväčšie filantropické počiny v českých dejinách. Kde sa tento príbeh končí? Možno pri ďalšej českej Nobelovej cene za chémiu a nadácii, ktorá bude fungovať navždy.
Na prvom poschodí Ústavu organickej chémie a biochémie kedysi bývalo laboratórium. Na mieste, kde profesor Antonín Holý spolu so svojím tímom prišiel na najväčší objav českej chémie, dnes stojí kaviareň. Červené steny podlhovastej miestnosti lemujú z jednej strany okná s výhľadom na dejvický kampus, z druhej chodba vedúca do výskumných pracovní.
Úspech profesora Holého a jeho tímu, ktorého súčasťou bola aj vedkyňa Hana Dvořáková a ktorý je dodnes považovaný za najväčší úspech českej vedy, paralelne zrodil príbeh, ktorý sa dá pokladať za najväčší filantropický počin v Českej republike.
Vedkyňa Dvořáková a jej manžel sa totiž rozhodli prostriedky z licenčných poplatkov, ktoré za vynález dostali, venovať na filantropické účely. Ich gesto predstavuje vo filantropickom svete nevídaný počin, a aj keď Hanu Dvořákovú nenájdete na zozname najbohatších Čechov, určite patrí k najštedrejším darcom.
Na veľkolepé fanfáry však zabudnite. Chemička Dvořáková je drobná dáma, a hoci najradšej chodí v sýto červenej či v odtieňoch fialovej, stredobodom pozornosti sa stáva nerada. Sama o sebe hovorí ako o introvertke, ktorá o žiaru reflektorov nestojí, rozhovory dáva iba zriedka a prídomok najväčšej českej filantropky jej nie je veľmi príjemný.
„Mala som pocit, že som len bola v správnom čase na správnom mieste,“ priznáva skromne vedkyňa. Jej skromnosť je napokon viditeľná počas celého rozprávania, o peniazoch nikdy nehovorí ako o „svojich“, a to aj napriek tomu, že spoluautorkou objavu bola práve ona.
V posledných rokoch už s prostriedkami nespája privlastňovacie zámeno vôbec – v roku 2020 sa s manželom rozhodla nenávratne vložiť do Nadácie Experientia, ktorú založili a ktorá podporuje najmä mladých vedcov a vedkyne, jednorazovú sumu dvesto miliónov korún, celkom pár do Nadácie Experientia počas rokov daroval vyše štvrť miliardy.
Išlo vtedy o vôbec najväčší filantropický počin pre českú vedu v histórii a vedkyňa neskrýva ambíciu pomôcť týmto Česku získať ďalšiu Nobelovu cenu za chémiu. Za svoj prínos vede napokon už vlani prevzala z rúk prezidenta republiky Petra Pavla vyznamenanie.
Príbeh odrozprávaný už pred štyrmi rokmi má však dnes pokračovanie. Dar Nadácii Experientia mal pôvodne stačiť na dvadsať rokov jej fungovania, v spolupráci s expertmi z biznisu a investícií sa však manželom podarilo vytvoriť koncepciu, vďaka ktorej sa pomoc českým chemikom dostane minimálne ďalších päťdesiat rokov. A bude stačiť málo, aby sa tak dialo donekonečna.
O týchto peniazoch hovoríte veľmi pokorne a často hovoríte o šťastí. Aj vy však predsa máte obrovskú zásluhu na objave, z ktorého pochádzajú, nie je to tak?
Tie peniaze som získala, pretože som v deväťdesiatych rokoch spolupracovala s profesorom Holým na vývoji antivírusových preparátov, ktoré zachraňujú životy miliónov pacientov s AIDS. Ja som však prišla do jeho laboratória v čase, keď už tie najúčinnejšie preparáty boli na svete.
Pracovala som v rámci dizertačnej práce na látkach podobných, to je pravda, a vďaka tomu som sa stala spoluautorkou patentu. Tie najdôležitejšie látky som teda ja nepripravila. Aj preto som cítila, že som sa o to tak nezaslúžila – bola som len v správnom čase na správnom mieste. O to viac som mala potrebu tieto peniaze nejako zmysluplne minúť.
Nechceli ste si ich s manželom takpovediac užiť?
Ale áno, peniaze sme si užili, konečne sme mohli jazdiť na dovolenku do zahraničia, čo sme si predtým nemohli dovoliť, nemuseli sme toľko šetriť. Vôbec sme ale nevedeli, čo si počať s takou obrovskou čiastkou.
Michael Tomeš pre Forbes Česko
Veľmi rýchlo nám došlo, že takýto objem nedokážeme pri súčasnom štýle života spotrebovať, a svoj spôsob života sme meniť nechceli. Navyše sme cítili veľkú zodpovednosť, že peniaze, ktoré prichádzajú z týchto zdrojov, by mali byť nejako bohumilo vynaložené.
Filantropia preto bola jasná voľba?
Áno aj nie, vtedy sme totiž veľmi nevedeli, čo filantropia vlastne je, a svet filantropie nebol taký rozvinutý ako dnes. Vôbec sme nevedeli, ako ani na koho sa obrátiť.
Kedy sa to zmenilo?
Myslím, že to bolo v roku 2006 alebo 2007, kedy boli v Česku katastrofálne povodne. Obrátili sme sa na neziskovú organizáciu Človek v núdzi, ktorá už v tom čase mala výbornú reputáciu a v postihnutých oblastiach veľmi efektívne pracovala. Vtedy sme prispeli miliónom korún na účely obnovy po povodniach, to bol náš prvý filantropický počin.
Potom sme stretli Jiřího Bártu a množstvo ďalších skvelých ľudí z Nadácie Via, s ktorými dodnes spolupracujeme na podpore komunitnej spoločnosti. Avšak stále sme cítili, že potenciál týchto peňazí je oveľa väčší. Až časom prišla myšlienka vrátiť tieto prostriedky späť do vedy . To pre nás bola obrovská úľava.
Predsa len, nepremýšľali ste o tom, že by ste peniaze zanechali svojim potomkom?
Nechceli sme deti zaťažiť podobne, ako sme obrovskou čiastkou, ktorá nám z licenčných poplatkov pripadla, boli zaťažení my.
Aká veľká čiastka to v súhrne bola?
Tie peniaze prestali chodiť už niekedy okolo roku 2000 a konkrétnu čiastku spomínať nechcem.
Kedy teda prišla myšlienka založiť nadáciu?
Bolo to až niekedy okolo roku 2012, keď už licenčné poplatky z patentu, ktorý má platnosť desať rokov, dávno neprichádzali. Pôvodne mala nadácia tú najjednoduchšiu štruktúru – prostriedky sme posielali vybraným grantistom z nášho na ich účet, to bolo všetko. V roku 2020 sa ale odohrala veľká zmena. Rozhodli sme sa, že do nadácie nenávratne vložíme naše peniaze a tie budú spravované ľuďmi, ktorí budú kontrolovaní naším investičným výborom.
Jej cieľom je podpora vedy?
Áno, presne tak. Nepodporujeme ale len vedcov ako takých, máme aj programy na podporu výučby chémie na základných a stredných školách, udeľujeme ceny vysokoškolským študentom a tiež seniornejším vedcom. Primárnym cieľom je však podpora mladých vedcov.
Čo dnes najviac trápi českú vedu?
Česká veda je na tom, oproti situácii pred revolúciou, oveľa lepšie. Vedci môžu cestovať, majú možnosti komunikácie. Čo sa týka peňazí, tak sa situácia postupne zlepšuje, samozrejme ale podobne ako aj v iných oblastiach, nikdy ich nebude dosť. Veľký problém je však to, že až na výnimky majú na univerzitných pracoviskách zabehnuté systémy a pre mladých vedcov je tam zložité založiť si vlastnú výskumnú skupinu. Preto sa snažíme dostať na univerzitné pracovisko mladých ľudí a s ich originálnymi a odvážnymi projektmi im pomôcť.
Inak ich tam nechcú?
Typický model je, že študent vyštuduje vysokú školu, obháji diplomovú prácu, potom na tom istom téme a u rovnakého profesora obháji doktorát, odíde do zahraničia a potom sa vráti znova k tomu istému profesorovi a rovnakej téme. Je veľmi malá pravdepodobnosť, že sa tam dostane nejaká nová myšlienka.
To je pre nás dosť veľký problém. Snažíme sa obchádzať pracovisko a vysvetľovať, že keď medzi seba vezmú nejakú novú skupinu, bude to pre celú inštitúciu prínos. Ďalší problém vidíme v tom, že aj keď je daný výskum vynikajúci, nie je u nás jednoduchá cesta, ako využiť poznatky zo základného výskumu v praxi. Je tu málo startupov, spin-offov, transferových projektov a tak ďalej.
Okrem vedy alebo Človeka v núdzi ale prostredníctvom Independent Press, nadácie zaštiťujúcej Denník N a Rešpekt, podporujete aj nezávislú žurnalistiku alebo Českú filharmóniu. Čo tieto aktivity spája?
Podpora nezávislej žurnalistiky je podľa môjho názoru v dnešnej dobe zásadná pre budúcnosť našej krajiny. Stačí sa pozrieť na Slovensko alebo do Maďarska, kde postupne dochádza k oslabovaniu demokratických inštitúcií. Čo sa týka podpory Českej filharmónie, to je moja srdcová záležitosť, pamätám si, že už ako malá som s mamičkou chodila na koncerty. Aj v rámci nej sa ale zameriavam na podporu vzdelávania či učenia umelcov.
Michael Tomeš pre Forbes Česko
A už takmer dvadsať rokov spolupracujeme s Človekom v núdzi, kde podporujeme predovšetkým vzdelávanie detí z vylúčených lokalít alebo rozvoj kritického myslenia. Všetky tieto aktivity spája moja starosť o budúcnosť našej krajiny, pre ktorú sú, verím, vzdelanie a slobodné médiá to zásadné.
Možno práve vďaka tejto myšlienke sa k nadácii postupne pridáva množstvo odborníkov a vedcov. Okrem kapacít samotnej vedy, ako sú profesori Jana Roithová, Radek Cibulka a Peter Klán či Ján Hlaváč, v Experientii nájdete množstvo mien zo sveta financií a biznisu, od ekonóma Filipa Matějku cez Petra Zapletala, bývalého riaditeľa Poisťovne Českej sporiteľne, bývalého bankára Davida Borgesa, ktorý dnes pôsobí ako analytik v Človeku v tiesni, či finančného analytika Tomáša Sudu až po dlhoročného člena predstavenstva skupiny ČSOB Petra Knappa.
„Máme radosť, že s nami radi spolupracujú, navyše vo svojom voľnom čase. Máme obrovské šťastie,“ hovorí s príznačnou pokorou Dvořáková. Práve vďaka nasadeniu popredných ekonómov a finančníkov dnes Nadácia Experientia predstavuje v Česku zatiaľ nevídanú štruktúru, ktorá sa podľa vzoru amerických modelov endowmentu, teda tradičných nadácií, ako je napríklad Nobelova, či dokonca cirkvi usiluje o to, aby dokázala sama generovať ďalšie prostriedky a mohla z nich byť financovaná.
Ako dlho bude nadácia slúžiť svojmu účelu?
To ešte nevieme. Pôvodne mala existovať a podporovať vedu dvadsať rokov, mali sme pocit, že tých prostriedkov nie je zase toľko, aby to stačilo na dlhšiu dobu.
Vytvorili sme teda takzvanú sunset nadáciu, kedy sa prostriedky postupne spotrebúvajú. V priebehu našej profesionalizácie sme zriadili investičný výbor, v ktorom sú odborníci na investície, bývalí bankári a finančníci.
Tí nám postupne začali naznačovať, že potenciál našich peňazí je väčší a pri dobrom investovaní by nadácia mohla fungovať oveľa dlhšie. V spolupráci so správcami nášho majetku z Emun a Conseq predstavili projekt, na základe ktorého by tu nadácia mohla existovať dlhšie, než sme si pôvodne predstavovali.
Takže nadácia bude sama na seba zarábať?
Áno. Vlani sme sa rozhodli, že väčšinu nadačných prostriedkov vložíme do takzvaného nadačného kapitálu. Momentálne teda máme v nadačnom kapitále dvesto miliónov korún a zvyšok, zhruba tridsať miliónov korún, máme k dispozícii na bežné výdavky a granty.
Naša predstava je, že by prevádzka nadácie bola financovaná z výnosu tohto kapitálu. To je ten koncept endowmentu, ktorý je známy v anglosaských krajinách, ale u nás to zatiaľ také rozšírené nie je. Zatiaľ sme teda predĺžili životnosť nadácie na päťdesiat rokov.
Koľko ďalších prostriedkov by ste potrebovali, aby mohla nadácia fungovať „večne“?
Ak počítame s ročným výnosom šesť percent, stačilo by nám na to ďalších tridsať miliónov korún. Neháňame ale prostriedky od drobných darcov ani tieto prostriedky aktívne nevyhľadávame. Sme zatiaľ dostatočne sebestační, a to na dlhú dobu. Veríme však a dúfame, že v budúcnosti nájdeme partnerov, ktorí premýšľajú rovnako ako my a ktorí nám k perpetuite nadácie dopomôžu. Verím, že v Česku je mnoho nadaných a talentovaných ľudí, a to aj z vedeckej obce, ktorej môžeme inšpirovať.
Ako konkrétne českých vedcov podporujete?
Pôvodne sme chceli zaplniť medzeru na trhu – mladí vedci po dokončení doktorátu, ktorí chcú naštartovať svoju vedeckú kariéru, často potrebujú minimálne ročnú stáž v zahraničí. To bolo vtedy ťažké, konkurencia svetových vedcov je veľká. Naša predstava bola, že keď vedci prídu na pracovisko s vlastnými peniazmi, bude pre nich jednoduchšie dostať sa na renomované pracoviská, napríklad k nositeľom Nobelovej ceny. A ukázalo sa, že to tak naozaj je.
Inak by granty museli zháňať inde?
Niektorí majú to šťastie, že sú financovaní priamo univerzitou, ale tých je veľmi málo. Preto sú rôzne nadácie a grantové agentúry, ktoré môžu prostriedky poskytnúť. Dnes už je situácia lepšia, ale keď sme pred trinástimi rokmi nadáciu zakladali, boli možnosti pre vedcov tesne po doktoráte veľmi obmedzené. Postupne sa naše programy rozrástli, dnes podporujeme zakladanie vedeckých skupín u nás, čím chceme motivovať mladých vedcov k návratu do Česka.
Ďalej sa snažíme zatraktívniť výučbu chémie na základných a stredných školách (Bezva chémie, Učitelia učia učiteľa) a udeľujeme ceny pre vysokoškolských študentov (Via Chimica) a vedcov na profesnom vrchole (Cena Rudolfa Lukeša).
Základná myšlienka je ale poskytnúť čo najlepšiu podporu chemickým talentom, aby mali možnosť uplatniť svoje objavy, či už pri vývoji nových liečiv, objavovaní nových zdrojov energie, či k vynálezu technológií šetrnejších k životnému prostrediu a tak ďalej.
Vy sama ste celý život zasvätili chémii. Čo ste skúmali po odchode z tímu profesora Holého?
Z tej vedeckej skupiny som odišla okolo roku 2000 a presunula som sa len o pár metrov ďalej, do budovy VŠCHT. Tam som trochu zmenila odbor, začala som sa venovať trochu inému pohľadu na organickú chémiu. Vo svojich projektoch som sa zaoberala využitím nukleárnej magnetickej rezonancie v určovaní štruktúry malých molekúl. Zároveň som ale učila, to ma nesmierne bavilo.
Začiatkom októbra ste na univerzite učiť prestali, čo máte v pláne teraz?
Mala som dojem, že toho robím príliš a nič poriadne. A veda sa nedá robiť na polovičný úväzok. Teraz sa chcem naplno venovať filantropii, mojim mnohým koníčkom. Napríklad v pondelok som mala hodinu klavíra, minulý týždeň zase kurz nemčiny, zaoberám sa aj francúzštinou. Tiež sa chcem venovať našej vnučke. A mám ešte jednu výzvu: musím sa naučiť odpočívať.
Nielen s mladými vedcami sa ale budete stretávať stále v rámci nadácie. Mimochodom, aký talent vás naposledy zaujal?
Napríklad náš prvý podporený startupista Ondřej Baszczyňski, ktorý bol zhodou okolností posledným žiakom Antonína Holého, si na Karlovej Univerzite založil výskumnú skupinu zameranú na cielené doručovanie liečiv. Zámerom tejto práce je, aby lieky pôsobili iba tam, kde je to potrebné, a nezaťažovali celý organizmus. Ondrej aj jeho brat sú horolezcami a práve jeho brat sa počas jedného z výstupov v horách nakazil mykózou.
Bolo to veľmi vážne a česká medicína nedokázala jeho stav vyriešiť. Nakoniec sa našiel indický lekár, ktorý správne určil diagnózu, vďaka čomu sa Ondrejov brat uzdravil. Avšak lieky, ktoré musel brať, zaťažovali celý jeho organizmus. Ďalší excelentný vedec, Ondřej Kováč, vyvíja nové antibiotikum prírodného pôvodu, čo je veľký úspech vzhľadom na rastúcu rezistenciu na antibiotiká. Sú to úžasné príbehy.
Podľa akých kritérií vyberáte, koho podporíte?
Snažíme sa vyberať progresívne smery, teda odvážne, inovatívne, takzvane high risk – high gain projekty. Podporujeme iba talentovaných excelentných vedcov, preto sa nám už niekoľkokrát stalo, že sme grant alebo štipendium vôbec neudelili. Najprv sme začali programom zahraničných stáží pre mladých vedcov a teraz sa veľmi zameriavame na startupové granty, ktoré dostávajú výskumné skupiny na univerzitách a akadémiách vied. Chceme motivovať vedcov, aby zostávali v Česku.
Zjednodušene by som povedala, že podporujeme jednoducho tých najtalentovanejších. A so všetkou skromnosťou verím, že za ten čas sa nám už naozaj podarilo posunúť českú chémiu dopredu. Česko je relatívne malá krajina, len svojimi grantmi konkrétnym vedcom a ich vynálezom sme už však podporili bezmála tridsiatku excelentných talentov, čo je vzhľadom na veľkosť našej organickej chemickej komunity veľmi vysoké číslo.
Takže ste spokojná?
Spokojná áno, ale ešte pred sebou máme množstvo ďalších výziev. Naším cieľom je, aby nadácia mohla podporovať špičkový výskum v oblasti organickej a medicinálnej chémie aj v ďalších rokoch, a dúfame, že prispeje k tomu, aby sa českí vedci podieľali na špičkových prevratných objavoch. Nadáciu síce staviame tak, aby bola na mne a mojom manželovi nezávislá, aby dokázala fungovať aj v prípade, že by sa nám niečo stalo, to ale neznamená, že by som teraz od nej dávala ruky preč. Tá cesta, ktorá možno nikdy nebude na konci, nám robí obrovskú radosť.
Článok vyšiel na forbes.cz a autorkou je Taťána Lysková.
