Prvá žena, ktorá preletela Atlantický oceán aj americká hudobná hviezda, ktorá nikdy nedorazila na svoj koncert. Najväčšie letecké záhady prinášajú aj po dekádach viac otázok ako odpovedí.
Píše sa rok 1944. Uplynuli dva roky, odkedy kapelník a trombonista Glenn Miller na vrchole slávy rozpustil svoj rovnomenný orchester. Vzdal sa príjmu, ktorý by dnes predstavoval necelých 400-tisíc dolárov týždenne, a namiesto toho vstúpil do armády.
Muž, ktorého hudba a big band určovali štandardy americkej swingovej éry, sa v tom čase dostal na post majora. Koncom toho istého roka bol však major Glenn Miller značne frustrovaný.
Táboril v mestečku Bedford, asi osemdesiat kilometrov severne od Londýna, a snažil sa odletieť do Paríža, ktorý bol oslobodený len pár mesiacov predtým.
Spojencom sa už podarilo postúpiť na nemecké územie v Európe, ale v bitke o vzdušný priestor nad Lamanšským prielivom stále nebol jasný víťaz.
Dopravu komplikovalo aj zlé počasie, ale Miller chcel čo najskôr pre amerických vojakov vo Francúzsku zariadiť vystúpenie svojej armádnej kapely.
Nakoniec 15. decembra nastúpil do lietadla. Malé jednomotorové lietadlo popoludní vzlietlo z letiska v Bedfordshire a zmizlo v hmle nad morom, z ktorej sa už nikdy nevynorilo. Po cestujúcich či lietadle sa nikdy nenašla ani stopa.
Lietadlo s Glennom Millerom a ďalšími dvoma osobami na palube zmizlo bez stopy presne pred 80 rokmi. Jeho osud zostáva jednou z najväčších záhad v dejinách letectva, v ktorých však podobne tajuplných príbehov nie je núdza.
Američania sa dozvedeli o zmiznutí jednej zo svojich najväčších hudobných hviezd na Vianoce 1944. Spojenecké vrchné velenie v Európe bolo zaneprázdnené. Nemci práve začali poslednú veľkú ofenzívu v druhej svetovej vojne a začínala sa bitka v Ardenách.
Členom Millerovho armádneho big bandu bolo jasné, že niečo nie je v poriadku, až po niekoľkých dňoch, keď sa hudobník nedostavil na dohodnuté stretnutie v Paríži.
„Ako sme, dopekla, stratili Glenna Millera?“ vykríkol jeden z amerických dôstojníkov po tom, čo dostal správu o jeho zmiznutí.
Trvalo celé štyri dni, kým veliteľstvo zistilo, že major Miller s kamarátom z armády a dvadsaťdvaročným pilotom nastúpili do lietadla bez povolenia.
Kde a ako dopravné lietadlo kanadskej výroby Noorduyn Norseman skončilo svoju cestu, sa dodnes nevie.
Verzií je mnoho. Od rozvážnejších vysvetlení zmiznutia v dôsledku zlého počasia cez to, že lietadlo zasiahli britskí bombardéri až po atentát na údajnú Millerovu tajnú misiu od generála Eisenhowera.
Žiaden presvedčivý dôkaz, ktorý by vysvetľoval, čo sa stalo počas osudného letu, sa nikdy neobjavil.
O rok neskôr Millera vyhlásili za mŕtveho a dali mu symbolický hrob na Arlingtonskom národnom cintoríne.
Jeho meno sa objavuje aj medzi viac ako 5-tisíc ďalšími menami na kamennej stene nezvestných na americkom cintoríne v meste Cambridge.
Prípad Amelia Earhart
Stala sa celosvetovou kultúrnou ikonou. Bola prvou ženou v histórii, ktorá uskutočnila sólo let cez Atlantický oceán. Obletela takmer celý svet, ale na poslednom úseku letu zmizla nad Tichým oceánom.
V roku 1937 priekopníčka letectva Amelia Earhart už prekonala niekoľko rekordov, ale plánovala toho ešte viac. Ak by dokázala obletieť svet, stala by sa prvou ženou v histórii, ktorej sa to podarilo.
Okolo sveta už leteli aj iné posádky, ale Earhart plánovala svoju zatiaľ najdlhšiu trasu: 47-tisíc kilometrov pozdĺž rovníka.
Jej dvojmotorový Lockheed Electra vzlietol 1. júna 1937 z Oaklandu v Kalifornii a zamieril na východ. Na palube s Earthart bol aj navigátor Fred Noonan. O necelý mesiac neskôr pristáli v Lae na ostrove Nová Guinea.
Foto: Underwood & Underwood (active 1880 – c. 1950)[1], Public domain, via Wikimedia Commons
V tomto momente Earhart a Noonan prekonali 35-tisíc kilometrov a čakalo ich posledných 12-tisíc kilometrov cez Tichý oceán, keďže plánovali ukončiť cestu opäť v Oaklande.
Mali pred sebou náročnú úlohu, pretože museli pristáť na neuveriteľne malom ostrove Howland vzdialenom štyritisíc kilometrov a doplniť tam palivo.
Ich Lockheed vzlietol 2. júla 1937 o 10:00 miestneho času. Plánovaný čas letu? Dvadsať hodín.
Ich cieľ bol vzdialený dve časové pásma a let zahŕňal aj prekročenie dátumovej hranice, takže na atole Howland mali pristáť rovnako 2. júla 1937, ale skoro ráno miestneho času.
Do cieľa však nikdy nedoleteli.
Foto: SnowFire, CC BY 4.0 , via Wikimedia Commons
V rámci príprav na let vyslala americká pobrežná stráž na Howlandov ostrov svoju loď USCGC Itasca na navigačnú a komunikačnú podporu.
O šiestej hodine ráno plavidlo zreteľne počulo Ameliu Earhart vo vysielačke, avšak ona z lietadla nič nepočula.
Earhart hovorila, že je viac ako tristo kilometrov ďaleko a žiadala loď, aby použila pozorovacie zariadenie. Začala si pískať do vysielačky, aby lodi poskytla neprerušovaný signál.
Loď nadviazala posledný kontakt s lietadlom okolo ôsmej hodiny ráno. Potom sa vysielačky odmlčali.
Americká vláda vyčlenila na pátraciu a záchrannú misiu štyri milióny dolárov, v tom čase najvyššiu jednorazovú sumu, aká sa kedy na takéto účely vynaložila.
Počas sedemnásťdňovej operácie sa však už nič nenašlo.
Prípad Dan Cooper
Bolo to tesne pred pred Dňom vďakyvzdania v roku 1971, keď v americkom štáte Orleans vošiel na letisko v Portlande muž v tmavom kabáte, tmavom obleku a kravate.
Na očiach mal slnečné okuliare, v ruke držal kufrík a papierovú tašku. Za hotovosť si kúpil jednosmernú letenku do Seattlu a podpísal sa ako Dan Cooper.
Mal šťastie. Hoci mal miesto uprostred, v Boeingu 727 boli okolo neho dve voľné miesta. Cooper si krátko po štarte objednal bourbon a 7Up a podal letuške lístok.
Tá si ho vložila do kabelky bez toho, aby si ho prečítala. Cooper sa k nej naklonil a zašepkal: „Slečna, radšej sa na to pozrite. Mám bombu.“
Letuška Florence Schaffner otvorila lístok s textom: „Slečna, v kufríku mám bombu a chcem, aby ste si sadli vedľa mňa.“
Cooper jej ukázal obsah kufríka na sedadle: červené valce spojené drôtom. Zaklapol tašku a uviedol svoje požiadavky: 200-tisíc dolárov a štyri padáky.
Letové operačné stredisko odovzdalo únoscove požiadavky polícii v Seattli, ktorá ich posunula FBI.
Foto: FBI sketch artist Roy Rose, Public domain, via Wikimedia Commons
Cooper počas letu kládol ďalšie požiadavky: na letisku v Seattli ho budú čakať cisterny s leteckým palivom a všetci cestujúci zostanú sedieť, kým nedostane, čo chce. Polhodinový let sa nakoniec veľmi predĺžil.
Kým orgány na zemi získali všetko, čo Cooper od nich žiadal, lietadlo už niekoľko hodín krúžilo nad Seattlom.
FBI nakoniec dala dokopy desaťtisíc „neoznačených“ dvadsaťdolárových bankoviek (poznala všetky sériové čísla), padáky a palivo. Po pristátí na letisku sa uskutočnilo odovzdanie.
Cooper dostal, čo chcel a prepustil všetkých cestujúcich. Na palube zostal sám so šesťčlennou posádkou, ktorej prikázal letieť do Mexico City.
Piloti mu tvrdili, že to nedokážu zvládnuť na jeden záťah, dokonca ani s plnou nádržou paliva. Dohodli sa teda na medzipristátí v meste Reno v Nevade.
Takmer prázdne lietadlo so siedmimi ľuďmi na palube opäť vzlietlo za tmy pred ôsmou večer. Cooper sa zamkol vzadu s peniazmi a padákmi, ale po pristátí v Rene čakal na posádku a čakajúcu hordu policajtov len otvorený zadný východ.
Dan Cooper, peniaze a padáky boli preč.
Foto: FBI, Public domain, via Wikimedia Commons
Začalo sa pátranie gigantických rozmerov a FBI rozbehla jedno z najdlhších a najrozsiahlejších vyšetrovaní v histórii.
Tisíce policajtov prehľadávali všetky pravdepodobné aj nepravdepodobné miesta dopadu, pričom za nájdenie akýchkoľvek bankoviek z Cooperovho balíka bola vypísaná odmena vo výške 15 percent zo získanej sumy.
Šéf FBI Hoover nariadil armádnemu lietadlu SR-71 Blackbird, aby podrobne odfotografovalo celú trasu uneseného lietadla. Nič.
Bankovky našiel chlapec
Z Dana Coopera sa medzitým stal D. B. Cooper. A to vďaka reportérovi Jamesovi Longovi z Oregon Journal, ktorý si v telefonáte poplietol jeho meno. Odvtedy je únosca americkej verejnosti známy ako D. B. Cooper.
Dodnes však nikto nevie, kto to bol a čo sa s ním stalo.
Trvalo osem a pol roka, kým sa vyšetrovanie pohlo dopredu. Ale len o centimeter.
Desiateho februára 1980 našiel osemročný Brian Ingram na brehu rieky Columbia tri čiastočne rozložené zväzky peňazí, ktoré mali spolu hodnotu 5 800 dolárov.
Následná kontrola sériových čísel odhalila, že išlo o peniaze z výkupného.
Okrem dôkazov z lietadla sú tieto bankovky jedinou fyzickou stopou, ktorá po Cooperovi dodnes zostala.
V roku 2016 FBI vyšetrovanie oficiálne ukončila s tým, že svoje finančné a ľudské zdroje radšej využije na iné prípady.
Článok vyšiel na forbes.cz, jeho autorom je Marek Tomanka.
