V exkluzívnom úryvku z knihy The Art Thief sa dočítate o tom, ako spáchal gentlemanský zlodej Stéphane Breitwieser viac ako 200 lúpeží po celej Európe. Celkovo ukradol umelecké predmety v hodnote približne dvoch miliárd dolárov. Hoci boli všetky jeho lúpeže plné napätia, vykladanie koristi preňho predstavovalo ešte väčšie nebezpečenstvo.
Nezvyčajná návšteva múzea
Keď sa Stéphane Breitwieser blíži k múzeu, zovrie si ruky so svojou priateľkou Anne-Catherine Kleinklaus, spoločne prejdú ku pokladni a pozdravia sa. Vyzerajú ako sympatický pár. Kúpia si dva lístky, zaplatia hotovosťou a vojdú dnu.
Je čas obeda, čas krádeže – bežná rušná nedeľa v belgických Antverpách vo februári 1997. Dvojica sa zmieša s turistami v Rubensovom dome, ukazujú a kývajú na sochy a olejomaľby. Anne-Catherine je vkusne oblečená v kúskoch od Chanel a Dior, ktoré si kúpila z druhej ruky. Na pleci má veľkú tašku značky Yves Saint Laurent. Breitwieser má na sebe košeľu zastrčenú do štýlových nohavíc, na vrchu kabát, ktorý je možno až príliš priestranný. Vo vrecku má schovaný švajčiarsky nôž.
Rubensov dom je elegantné múzeum v bývalom sídle Petra Paula Rubensa, veľkého flámskeho maliara z roku 1600. Dvojica prechádza salónom, kuchyňou a jedálňou, zatiaľ čo Breitwieser si zapamätáva bočné dvere a sleduje strážcov. V mysli sa mu vynára niekoľko únikových ciest. Predmet, ktorý s priateľkou hľadajú je ukrytý v zadnej časti múzea, v galérii na prízemí s mosadzným lustrom a vysokými oknami. Tu, na vrchole zdobenej drevenej komody, je na robustnom podstavci pripevnená výstavná skrinka z plexiskla. Vo vnútri škatule je zapečatená slonovinová socha Adama a Evy.
Vopred zosnovaný plán
Breitwieser sa s týmto dielom stretol pred niekoľkými týždňami na samostatnom prieskume a podľahol jeho čaru – 400 rokov stará slonovinová rezba má stále akúsi vnútornú žiaru. Dielo mu pripadá transcendentálne. Po návšteve expozície nedokáže prestať na sochu myslieť, a tak sa do Rubensovho domu vráti aj spolu s Anne-Catherine.
Všetky druhy zabezpečenia majú svoje slabé miesta. Chybou plexisklovej skrinky, ktorú si všimol pri svojej prieskumnej návšteve je, že hornú časť možno oddeliť od základne odstránením dvoch skrutiek. Sú to zradné skrutky, iste, predovšetkým ťažko prístupné v zadnej časti skrinky, ale sú len dve. Chybou ochranky je, že sú to ľudia, potrebujú jesť a odpočinúť si. Ako si Breitwieser všimol, väčšinu dňa je v každej galérii strážca, ktorý ju pozoruje zo stoličky – s výnimkou času obeda, keď stoličky ostanú prázdne, pretože ochrankári sa striedajú v skrátenom počte, aby sa najedli, zatiaľ čo tí, čo zostávajú v službe, sa presúvajú z miest na hliadkovanie a v predvídateľnom tempe sa vynárajú z jednej miestnosti v druhej.
Turisti sú takiež vrtkavé premenné. Dokonca aj na poludnie je ich v priestoroch múzea priveľa a pristavujú sa pri každom diele. V najobľúbenejších miestnostiach sú vystavené obrazy od samotného Rubensa, ale tieto diela sú príliš veľké na to, aby sa dali bezpečne ukradnúť. V galérii s Adamom a Evou sa nachádzajú predmety, ktoré Rubens zozbieral počas svojho života, vrátane mramorových búst rímskych filozofov a viacerých holandských a talianskych olejomalieb. Slonovinu, ktorá padla Breitwieserovi do oka, vyrobil slávny nemecký rezbár Georg Petel.
Hlavne nenápadne
Zatiaľ čo turisti krúžia okolo, Breitwieser sa postaví pred olejomaľbu a zaujme bežný postoj – ruky má položené na bokoch, prekrížené ramená, sem-tam si podopiera bradu. Jeho repertoár zahŕňa viac ako tucet takýchto póz, ktoré majú navodzovať pokojné rozjímanie. Opak je však pravdou, v skutočnosti mu srdce bije vzrušením a strachom. Anne-Catherine, ktorá je na pozore, zostáva stáť pri dverách galérie. V okolí nie sú žiadne bezpečnostné kamery. V celom múzeu je ich len hŕstka. Breitwieser si všimol, že každá má skutočný kábel. V menších múzeách totiž bývajú niekedy kamery falošné.
Breitwieser vytiahne z vrecka švajčiarsky nôž, otvorí skrutkovač a pustí sa do práce na plexiskle. Štyri otočenia, možno päť. Rezba je preňho majstrovské dielo. Je len 25 centimetrov vysoká, ale oslnivo detailná. Adam a Eva na nej na seba hľadia, vyzerajú, že sa chystajú objať. Zakázané ovocie je odtrhnuté, ale nie je nahryznuté. Ľudstvo je na pokraji hriechu.
Breitwieser započuje tiché zakašľanie – Anne-Catherine – a rýchlo sa vráti do pozície „pozorovateľa umenia“, keď do miestnosti vojde strážca. Ten si prezrie galériu, potom sa otočí a len sotva sa ocitne pred dverami, keď sa Breitwieser vráti späť ku krádeži. Zlodej pokračuje v nárazových intervaloch. Párkrát otočí skrutkou, potom zakašle, ešte párkrát a potom ešte raz.
Odskrutkovať prvú skrutku v neustálom príleve turistov a ochrankárov si vyžaduje desať minút sústredeného úsilia. Rezerva na chybu je pritom veľmi malá. Breitwieser nenosí rukavice a vymieňa odtlačky prstov za šikovnosť a hmat. Druhá skrutka nie je o nič ľahšia. Nakoniec sa podvolí práve v čase, keď do miestnosti vchádzajú ďalší návštevníci, čo ho prinúti, aby sa s dvojicou skrutiek vo vrecku opäť vydal na cestu.
Rozhodujúce sekundy
Ochranka sa objavila už trikrát a Breitwieser je vystresovaný. Keďže krátko po skončení strednej školy pracoval ako ochrankár v múzeu, z vlastnej skúsenosti vie, že väčšina strážcov sa zameriava na ľudí, nie na uvoľnené skrutky. Zostať v tej istej miestnosti počas dvoch po sebe idúcich návštev ochranky a potom sa dopustiť krádeže je nevhodné. Tri návštevy sú na hranici bezohľadnosti. Štvrtá, do ktorej podľa jeho hodiniek zostáva len niečo vyše minúty, sa nesmie stať. Musí buď konať, alebo to nechať tak. Vie, že to, čo zlodeja zvyčajne privedie do väzenia nie je samotná akcia, ale váhanie.
Breitwieser pristúpi ku komode, zdvihne plexisklo z podstavca a opatrne ho odloží. Uchopí sochu zo slonoviny, odhrnie si boky kabáta a dielo si čiastočne zasunie do nohavíc. Potom si upraví priestranný kabát tak, aby rezbu zakryl. Na chrbte má malú hrču, ale bežný človek by musel byť mimoriadne pozorný, aby si ju všimol.
Odloží plexisklo a vykročí. Pohybuje sa vypočítavo, ale bez zjavného náhlenia. Dobre vie, že takáto nápadná krádež bude rýchlo spozorovaná a to vyvolá núdzovú reakciu. Ak príde polícia, múzeum zatvoria a všetkých návštevníkov prehľadajú.
Napriek riziku však Breitwieser nebeží. Beh je pre vreckárov a zlodejov kabeliek. Vyjde von z galérie, prešmykne sa cez neďaleké dvere, ktoré si vyhliadol – dvere vyhradené pre zamestnancov nie sú zamknuté ani zabezpečené alarmom – a vyjde na centrálne nádvorie múzea. Kĺže sa po bledej dlažbe popri stene obrastenej brečtanom, socha mu tlačí na chrbát, až kým nedôjde k ďalším dverám a nevkročí dnu, čím sa vráti do vnútra múzea blízko hlavného vchodu. Spozoruje Anne-Catherine, ktorá sa k východu vydala inou cestou, spoločne pokračujú k tichej uličke, kde zaparkoval.
Breitwieser otvorí kufor neveľkého auta modrej farby a položí slonovinu na zem. Obaja sú v eufórii. On si sadne za volant a Anne-Catherine sa usadí na sedadlo spolujazdca. Chcú čím skôr odísť preč, no vedia, že musia jazdiť pomaly a v meste zastavovať na semaforoch. Keď sa však dostanú na diaľnicu, ostražitosť vyprchá. Z distingvovaných návštevníkov múzea sa stávajú dvadsaťpäťročné deti, ktoré radostne uháňajú domov aj so svojim lupom.
Čo ďalej?
Zlodeji kradli umenie veľkolepým spôsobom už od prvého otvorenia verejných múzeí v 18. storočí v období osvietenstva. Všetky tieto krádeže by pre verejnosť nemali byť prekvapením, pretože poslaním múzea nie je ukrývať cennosti, ale zdieľať ich spôsobom, ktorý návštevníkom umožní cítiť sa čo najbližšie k umeniu a zároveň sa nezaťažovať bezpečnostným aparátom. Múzeá sú preto často zraniteľné voči krádežiam – najmä menšie inštitúcie, ktoré nemajú rozpočet na to, aby investovali do najmodernejších ochranných opatrení. Ukončiť takmer všetku kriminalitu v múzeách by bolo jednoduché – zamknúť diela do trezorov a najať ozbrojených strážcov. Samozrejme, znamenalo by to aj koniec múzeí. Nazývali by sa banky.
Stéphane Breitwieser však nie je obyčajným zlodejom. Je to 52-ročný Francúz, ktorý koncom 90. rokov a začiatkom nového tisícročia ukradol predmety z neuveriteľných 200 múzeí a kostolov po celej Európe. Medzi zlodejmi umenia je extrémne výnimočný. Len veľmi málo zločincov v histórii vykradlo až 10 múzeí. Drvivá väčšina zlodejov umenia sa pokúsi o zločin v múzeu len raz aj napriek tomu, že ich pri tom nechytia.
Dôvodom je, ako sa mnohí zlodeji dozvedia na vlastnej koži, že aj keď sa dostanete cez bezpečnostné systémy, odomknete expozície, obídete strážcov a prepašujete umenie von, vaše bolesti hlavy sa len začnú. Jedinečné a vystopovateľné dielo je príťažou, pretože sa jeho podobizeň pravdepodobne objaví v správach. Snaha speňažiť takýto predmet je často nebezpečnejšia ako krádež samotná. Čo teda môže zlodej urobiť s majstrovským dielom? Existujú len tri možnosti.
Podvodní zberatelia, vydieranie a speňažovanie
Prvá možnosť: predajte úlovok podvodnému zberateľovi alebo obchodníkovi. Nepoctiví obchodníci sú všade. Štúdia Univerzity v Osle zdokumentovala nelegálne transakcie s umením alebo starožitnosťami v 43 rôznych krajinách. Bežná cena za ukradnuté diela je tri až desať percent maloobchodnej ceny. Čím je dielo známejšie, tým je táto suma nižšia. Pri troch percentách vynesie dielo za milión dolárov 30-tisíc dolárov, čo sa vzhľadom na riziko nezdá až také pôsobivé. Niektoré predmety menia majiteľov a krajiny, prechádzajú starožitníctvami a galériami. Vytvárajú účty o predaji a certifikáty pravosti, čo je roky trvajúca hra, ktorá umožňuje, aby sa dielo dostalo späť na legálny trh, často prostredníctvom menšej aukcie.
Druhá možnosť: vymáhať platby od okradnutých múzeí alebo súkromných vlastníkov či ich poisťovní. Nazýva sa to únos umenia. Najlepšie to funguje pri rozpoznateľných dielach, ktoré sa nedajú oplotiť a vyžaduje si to sprostredkovateľa, ktorý dokáže preklenúť legálny a nelegálny breh umenia. Tieto brehy nie sú ďaleko od seba, no ide o morálne nebezpečný prechod. Vyplácanie výkupného za ukradnuté umenie je na mnohých miestach zakázané, pretože môže podporovať ďalšiu trestnú činnosť, takže transakcia sa často mätúco označuje ako „odmena za informácie“. Takéto odmeny sa používajú prinajmenšom od roku 1688. Inzerát, ktorý v tom roku uverejnil v londýnskych novinách London Gazette istý pán Edward Lloyd, ponúkal jednu guineu, teda približne 1,50 dolára, za vrátenie piatich vreckových hodiniek. Lloyd neskôr založil spoločnosť Lloyd‘s of London, ktorá poskytuje poistenie umeleckých diel po celom svete.
Tretia možnosť: ukradnuté umenie minúť ako menu na čiernom trhu. Cenný obraz, ktorý sa zmestí do zložky na spisy – takzvaný „skriňový obraz“ – môže na kompaktnom priestore predstavovať značnú sumu peňazí. V porovnaní s kuframi plnými hotovosti sa umenie ľahko presúva cez letiská a hranice. Ruskí spravodajskí dôstojníci len vo svojej krajine identifikovali viac ako 40 skupín organizovaného zločinu, ktoré prijímajú umenie ako zábezpeku. Napríklad Picassov obraz, ktorý bol v roku 1999 odvezený z jachty saudského princa, sa podarilo vystopovať k desiatim rôznym majiteľom z podsvetia, ktorí na tejto ceste podporili obchody so zbraňami a drogami.
Tím pre umeleckú kriminalitu
Samozrejme, tieto tri stratégie potrebujú niekoho, kto v tom vie chodiť. Orgány činné v trestnom konaní sa však snažia zasiahnuť. Určenie presunu je hlavnou úlohou policajných zložiek v oblasti umenia. Špecializované jednotky tzv. umeleckej polície existujú najmenej v 20 krajinách; talianska agentúra je najväčšia na svete a má približne 300 detektívov. V Spojených štátoch tvorí tím FBI pre umeleckú kriminalitu 20 špeciálnych agentov a vypracúva vlastný zoznam desiatich najhľadanejších chýbajúcich umeleckých diel.
Agenti sa starajú o kontakty v podsvetí, odpočúvajú hovory, prechádzajú aukčné ponuky a kontrolujú databázy ukradnutých diel. Na rozdiel od iných policajných prípadov sa pri práci na trestných činoch súvisiacich s umením uprednostňuje získavanie predmetov pred zatýkaním. V prípade umeleckých diel odcudzených z múzeí je hrubý odhad miery návratnosti 50 percent a niektoré jednotky zaoberajúce sa zločinmi v oblasti umenia tvrdia, že sa nájde deväť z desiatich prípadov.
Pri pátraní po najznámejších predmetoch sa špičkoví detektívi občas vydávajú do utajenia. Obraz s názvom Výkrik od Edvarda Muncha ukradli v prvý deň zimných olympijských hier v Nórsku v roku 1994 z Národnej galérie v Osle. Vypátral ho policajný detektív, ktorý sa vydával za rýchlokvaseného a vulgárneho obchodníka. V priebehu troch mesiacov detektív nadviazal kontakt so zlodejmi, získal si ich dôveru a navnadil ich hotovosťou. V odľahlej chate s výhľadom na fjordy sa Výkrik našiel a štyria zlodeji boli zatknutí.
Krádeže z lásky
Ako sa teda Stéphanovi Breitwieserovi, ktorý ukradol stovky diel – podľa odhadov polície v celkovej hodnote až dvoch miliárd dolárov – podarilo uniknúť toľkým zločinom? Robil niečo, čo urobí menej ako jeden z tisícky zlodejov umenia: kradol z lásky, nie pre peniaze. Breitwieser si všetky úlovky vystavil vo svojej spálni a obdivoval ich do sýtosti. Postaral sa pritom aj o to, aby do jeho izby nikto nikdy nevstúpil, vrátane priateľov, rodiny a opravárov. Ak sa teda chcete vyhnúť krádeži umeleckého diela, ako vysvetlil Breitwieser, najlepší nápad je jednoducho si dielo vychutnať a nikdy ho nepredávať.
Článok vyšiel na Forbes.com. Jeho autorom je spisovateľ Michael Finkel.
