Od prvých riadkov až po vydanie jej knihy prešlo sedem rokov a do kníhkupectiev dorazila v čase pandémie Covid-19. Americká autorka Maggie Shipstead za svoj Veľký okruh (Great Circle), historický román popretkávaný súčasnosťou, zožala pozitívnu odbornú kritiku a nadchla čitateľov po celom svete.
Kniha sa dokonca dostala do užšieho výberu šiestich najlepších titulov prestížnej Booker Prize za rok 2021 a rovnako aj Women’s Prize for Fiction za rok 2022.
Príbeh hovorí o nezdolateľnej sile žien, o odvahe, sile bojovať a poraziť spoločenské stereotypy, o nekonvenčnom no zmysluplnom živote, ale aj o našom často povrchnom pohľade na známych či slávnych ľudí. Ale predovšetkým je o jednom veľkom dobrodružstve: o lete okolo sveta ponad Severný a Južný pól, ktorý túži uskutočniť ústredná postava románu Marian.
Čím viac som cestovala, tým viac sa menilo aj moje chápanie dobrodružstva, snažila som sa posúvať vlastné hranice toho, čo som považovala za komfortné.
Vychádza aj v slovenčine
Maggie Shipstead sa s Forbesom rozprávala začiatkom októbra nielen o inšpirácii pre knihu, ale aj o svojich objavných cestách po svete a tiež o témach, ktorými je jej kniha pretkaná a ktoré rezonujú v rôznych spoločenských aj historických dobách.
Príbeh Marian je vyrozprávaný s pomocou druhej protagonistky, hollywoodskej herečky Hadley, ktorá o desiatky rokov po Marianinej smrti dostane šancu zahrať si rolu Marian v pripravovanom filme o známej pilotke. Dve časové línie, s pomocou ktorých sa román odvíja, ponúka možnosť zamyslieť sa nad tým, aké mylné sú často naše predstavy o známych ľuďoch, alebo prečo sme vlastne takí posadnutí celebritami.
Knižná divízia barecz & conrad books, ktorá prináša čitateľom prevažne literatúru faktu s témami osobnostného rozvoja, biznisu a motivácie, vydáva román Veľký okruh od Maggie Shipstead ako svoje prvé beletristické dielo.
Maggie Shipstead a jej kniha, ktorá bola medzi finalistami Booker Prize aj Women’s Prize for Fiction. Foto: archív MSNa cestách posúva svoje hranice
Zdá sa mi, že dobrodružstvo máte v krvi aj vy. Keď som si robila rešerš pred naším rozhovorom, zistila som, že máte instagram plný fotografií z vašich ciest po svete. Čo pre vás znamená cestovanie?
Áno, práve som sa vrátila z 350-kilometrovej túry po Švédsku. Ale vždy som rada cestovala, už ako tínedžerka s mamou. A keď som ako 21-ročná skončila vysokú školu, s kamarátkou sme si kúpili letenky, najlacnejšie, aké sa dali zohnať, a leteli sme okolo sveta. Odlietali sme z Bostonu do Talianska, odtiaľ do Indie, Thajska…
Zo svojich ciest píšete aj pre rôzne cestovateľské časopisy. Kedy ste s tým začali?
Asi rok po tom, ako som v jeseni 2014 začala písať Veľký okruh, som dostala dve zadania od najväčších cestovateľských periodík, Condé Nast Traveler a Travel and Leisure. Neskôr som im začala ponúkať svoje vlastné témy a navrhovala im miesta, kam by som sa aj ja sama chcela pozrieť. Napríklad som navrhla aj cestu za polárny kruh, čo ma veľmi lákalo.
Ale čím viac som cestovala, tým viac sa menilo aj moje chápanie dobrodružstva, snažila som sa posúvať vlastné hranice toho, čo som považovala za komfortné. Samú seba neberiem ako dobrodruha, pretože práve počas mojich ciest som stretla skutočných dobrodruhov a tí napokon začali formovať aj Marianin charakter.
Kniha Veľký okruh je o splnení jedného veľkého sna. V čom tkvie dobrodružstvo pre vás osobne?
Poviem to takto – kniha vyšla počas kovidu a práve v tomto čase si mnoho ľudí uvedomovalo, čo chcú v živote skutočne dosiahnuť. To nemusí byť ani nejaké mimoriadne vzdialené či exotické miesto. Takže podstatou dobrodružstva je pre mňa skôr samotná snaha zažiť, vidieť alebo naučiť sa niečo nové.
Kniha nielen pre ženy
V príbehu spoznávame množstvo zaujímavých a výrazných ženských aj mužských postáv, ale hlavnú úlohu tu nesporne zohrávajú ženy. Povedali by ste teda, že je to kniha primárne určená pre ženy?
To určite nie. Nikto by predsa nikdy netvrdil, že kniha, kde sa rozvíja príbeh dvoch mužov, je určená pre mužov. Myslím si, že je to predovšetkým príbeh o tom, ako žiť možno neortodoxný, no zmysluplný život. A to je téma, ktorá sa týka rovnako mužov ako aj žien.
A určite viem, že knihu čítajú aj muži a baví ich. Okrem toho si myslím, že príbehy žien, obzvlášť v dobe, v ktorej žila Marian (rozpätie zhruba po prvej svetovej vojne po 70. roky 20. storočia, pozn. red.), sú relevantné aj z pohľadu mužov.
Ženy mali vtedy naozaj obmedzené možnosti a aby Marian mohla robiť to, po čom túžila, musela si to vybojovať. Zároveň som si dala veľmi záležať aj na tom, aby som Marianinu postavu napísala tak, aby zapadala do širšieho sveta a udalostí, ktoré toto obdobie sprevádzali. Určite si teda myslím, že je to kniha pre každého.
Maggie Shipstead v Grónsku. Foto: archív MS
Dve hrdinky, dva pohľady na príbeh
Medzi postavami Marian a Hadley je viacero paralel – obe stratili rodičov, keď boli malé, obe vychovali strýkovia. Mali ste nejaký konkrétny dôvod, prečo ste medzi ich postavami vytvorili takúto podobnosť?
Už keď som písala prvý koncept knihy, Marian nemala rodičov. Ale postava Hadley vznikla v podstate náhodne. Na knihe som pracovala asi mesiac, keď som po prvý raz dostala nápad vôbec ju tam zakomponovať. Kým príbeh Marian bol už od začiatku písania knihy vždy viac-menej rovnaký, s Hadley som sa pokúšala o viacero variantov.
A tieto konkrétne prepojenia som im napokon priradila preto, lebo som chcela, aby sa Hadley bola schopná pozrieť na príbeh Marian, ktorý poznala z kníh, a aby si povedala, že je v ňom niečo aj pre ňu, že sa z neho môže niečo naučiť, niečo pochopiť aj o vlastnom živote.
Veľmi silným motívom v románe je rodina a rodinné putá. Aj keď ide často o rodiny, ktoré sú neúplné alebo nefunkčné. Aká dôležitá je idea stratenej alebo nefunkčnej rodiny pre celkový príbeh? A aký to má vzťah k dobrodružstvu, ktoré sa vinie celým príbehom?
Je tam silné prepojenie. Marian a Jamie (jej brat-dvojča, pozn. red.) od detstva premýšľajú o tom, že niekde tam, za horizontom, je možno ich otec. Vlastne ani nevedia, či ešte žije, alebo je už mŕtvy. Z toho vyplýva, že z oboch vyrastú ľudia, ktorí celý život niečo hľadajú, pretože im od malička niečo chýbalo.
Pravda je, že ich rodinná história ich možno nejakým spôsobom poškodila, no na druhej strane im dala väčšiu slobodu. Obaja sa zároveň navzájom vyvažujú a dopĺňajú, poskytujú si istotu a ubezpečenie. Aj keď sa neskôr dlhé roky nevidia, stále je medzi nimi silné prepojenie.
Pocta odvážnym dámam v lietajúcich strojoch
Kniha je bohatá aj na fakty o lietaní, všeobecnej histórii letectva v 20. storočí a tiež o ženách – pilotkách. Keď ste si robili rešerš, čo vás najviac prekvapilo?
Zaujalo ma viacero vecí, ale poviem to na príklade. Skoro každý pozná Ameliu Earhart (americká letkyňa, ktorá ako prvá žena na svete v roku 1928 preletela Atlantický oceán, pozn. red.), ktorá zahynula v roku 1937, keď sa pokúsila preletieť okolo sveta. Počas letu ponad Atlantický oceán jednoducho zmizla.
Jedna z mojich úvodných otázok, ktoré som si položila pred napísaním tejto knihy, bola tá, prečo spracúvame smrť a zmiznutie tak veľmi odlišne. Amelia Earhart havarovala, s lietadlom sa zrútila do oceánu a zomrela. Ale okolo jej smrti sa napriek tomu rozvinula celá mytológia.
Špekulovalo sa, že možno predsa len žije. A jej sláva tiež určitým spôsobom zatienila to, čo dosiahli iné letkyne. A zdá sa mi, že do určitej miery to bolo spôsobené práve tým, že zmizla.
Maggie na Svalbarde (Špicbergy). Aj tu sa odohráva dej knihy Veľký okruh. Foto: archív MSZaujalo vás ešte niečo iné?
Prekvapilo ma aj to, koľko žien v tom čase lietalo a ako im ľudia držali palce, bavili sa o nich, verejnosť ich výkony sledovala, o letcoch všeobecne sa veľa písalo v novinách.
Napriek tomu sa pilotkám ľudia často snažili hovoriť do toho, aké riziko má alebo nemá podstupovať žena. Zaujímavé bolo aj to, ako tie ženy dokázali dosiahnuť to, čo chceli.
V knihe sa spomína, ako ženy pilotky v tom čase v novinách na fotografiách prezentovali, ako si pudrujú nos alebo nanášajú rúž na pery stojac pri lietadle. Stále museli navonok demonštrovať svoju ženskosť, ako keby bolo potrebné ubezpečovať spoločnosť, že aj keď sú pilotky, stále sú to ženy.
Čo ženám zväzuje krídla?
Sme už dnes v tomto zmysle inde?
Myslím si, že áno, toto sa už, našťastie, zmenilo. Určite sú ešte stále aj ľudia, ktorí si myslia kadečo, ale väčšina začala akceptovať, že ženy majú právo rozhodnúť sa, aké riziká chcú alebo nechcú podstupovať. Veď napokon muži podnikali dobrodružstvá od nepamäti.
Myslím si však, že stále sú na ženy kladené väčšie nároky, aby mohli podniknúť to, po čom túžia. Musia podstupovať väčšie obete, pretože, v porovnaní s mužmi, ich od dobrodružstva veľa vecí a záväzkov skôr ťahá preč, alebo ich celkom odrádza. Zvlášť v prípade tých, ktoré majú deti.
Aj Marian samotná zažila, ako sa jej strýko snažil sen o lietaní vyhovoriť…
V časoch, kedy žila Marian, ženy ešte ani nemali právo na dobrodružstvo. Zdá sa mi, že muži jednoducho nechceli, aby ženy dosahovali to, čo dosiahli oni. Nepozdávalo sa im, že by ženy mali duplikovať ich úspechy, pretože niektoré veci považovali za čisto mužské odvážne počiny.
Príkladom je to, čo sa stalo Jacqueline Cochran (jedna z najznámejších ženských súťažných pilotiek, žila v rokoch 1906 a 1980, pozn. red.), keď raz letela ponad Atlantik a niekto sa snažil jej let systematicky sabotovať. Na každej zastávke jej ktosi poškodil nejakú súčiastku na lietadle.
Takto sa ju snažili odradiť od účasti v súťaži. Nedokázali sa zmieriť s myšlienkou, že by žena mohla byť taká odvážna a odhodlaná, aby súperila s mužmi.
Inšpiroval ju pár z Twilightu
Dvojitý štandard vnímame však aj v prípade Hadley, ktorá v románe vystupuje v súčasnosti a hneď v úvode knihy podvedie svojho hereckého partnera. Pritom sú párom na filmovom plátne, ale aj v súkromí. Ako filmový pár sú dokonalí, v súkromí to také harmonické nie je. Následne vidíme, ako ju fanúšikovia – najmä cez médiá a sociálne siete – odsudzujú, občas to pripomína verejný lynč. Akoby vôbec nerozlišovali jej súkromný a profesionálny život…
Je to tak. Často sa ma pýtajú, čo sa vlastne snažím prostredníctvom Hadley povedať o postavení žien v súčasnosti. V istom zmysle má Hadley všetky výhody, ktoré môže mať – je krásna, mladá, bohatá, ale zároveň je jasné, že nikdy nedokáže ulahodiť všetkým.
Nespráva sa tak, ako si niektorí ľudia myslia, že by sa mala žena správať. Do istej miery som sa pri nej inšpirovala príbehom Kristen Stewart a Roberta Pattinsona, keď stvárňovali pár vo filmovej sérii Twilight.
Kristen jedného dňa tiež s niekým vyfotili a fanúšikovia sa s obrovským hnevom obrátili proti nej. Bolo to až neskutočné. Celkom určite tu zohráva veľkú rolu aj to, že ľudia často nevnímajú rozdiel medzi filmom a realitou, medzi súkromným a „filmovým“ životom hercov.
Maggie Shipstead je nadšená cestovateľka. Fotografia je z ostrovu Maquarie Island v Austrálskom teritóriu. Foto: archív Maggie ShipsteadHerečky však čelia aj nerovnému postaveniu v práci. Veľa príbehov sa vyplavilo na povrch aj vďaka hnutiu #Metoo…
Hnutie #Metoo sa dialo práve v čase, keď som písala túto knihu. Ale zaujímavé na tom celom bolo, že keď vyšli na povrch všetky tie aféry okolo Harveyho Weinsteina a ďalších ľudí, bolo to síce šokujúce, ale zároveň to vôbec nikoho neprekvapilo.
Prečo nás tak priťahujú celebrity
Náš postoj k slávnym a známym osobnostiam či pop idolom, ako si ich často idealizujeme, alebo ich odsudzujeme, je v románe významnou témou. Ľudia dokážu známe osobnosti veľmi rýchlo odsúdiť, ale v skutočnosti nikto ani len netuší, čo sa deje v ich súkromí. Prečo sa ľudia takto správajú?
Myslím si, že nás niečo k slávnym a známym ľuďom priťahuje. Podľa jednej teórie, ktorá nie je moja, sme kedysi žili v oveľa menších komunitách ako dnes, každého člena sme poznali. To nám, samozrejme, dodávalo pocit, že sme súčasťou komunity.
A celebrity sú spôsobom, ako si takýto pocit dodávame dnes. Tým, že ich všetci poznajú a vieme sa o nich rozprávať, vymieňať si o nich názory, akoby boli naši známi. Ale to odsudzovanie, to je, samozrejme, hlúpe. Paradox je, že aj keď si všetci uvedomujeme, že nie sme dokonalí, tento typ súcitu nepreukazujeme aj celebritám. Veď predsa aj ony môžu robiť chyby.
Príkladom môže byť aj nedávny súdny proces medzi Johnnym Deppom a Amber Heard. Neprekvapilo vás, ako masívne to sledovali ľudia po celom svete, prenosy zo súdu sa streamovali naživo, všetci akoby mali názor na to, kto je ten „dobrý“ a kto „zlý“?
Presne tak, tiež som o tom práve premýšľala. A pritom všetkom, čo tam vyšlo na povrch, si Johnnyho fanúšikovia hovorili, že toto by on predsa nikdy neurobil! Ale v skutočnosti všetko, čo o ňom vieme, naznačuje, že by to práveže urobiť mohol.
Ale preto, že ho ľudia majú radi a páčil sa im v Pirátoch z Karibiku, vyvodia si z toho záver, že on by predsa nikdy nič zlé nikomu nespravil.
Napokon, podobné otázky rieši aj Hadley v knihe. Preslávila sa ako postava v seriáli natočenom podľa úspešnej knižnej série a ľudia si na ňu cez túto postavu vytvorili nejaký názor. Len na základe filmového seriálu! V skutočnosti však vôbec nevedia, aká je naozaj, čo prežíva, ako sa cíti.
Autorka knihy Veľký okruh na Mount Cook na Novom Zélande. Foto: archív MS
Malí ľudia v nekonečnom svete
Podobná situácia sa opakuje aj v súvislosti s filmom, ktorý natáčajú o Marian. Scenár tohto filmu rozpráva príbeh, ktorý, ako sa postupne dozvedáme, v skutočnosti nie je pravdivý, ale nikomu to príliš nevadí.
Alebo ľudí presvedčia, že je to pravda, pretože chcú, aby to bola pravda. Napadá mi aj paralela. Práve sa vysiela film Blonde podľa knihy Joyce Carol Oates o Marilyn Monroe. A my v podstate sledujeme, ako Marilyn celý čas trpí, ako ju ponižujú. Je to hotový festival utrpenia.
Nehovorí sa v ňom o tom, že bola skvelá herečka, aká bola húževnatá, silná a všetko ostatné. A to je nespravodlivé. Ale každý príbeh o človeku, ktorý chcete vyrozprávať za dve hodiny, bude nevyhnutne nesprávny.
V knihe sa dotýkam aj myšlienky, aký je život aj svet priveľký. Marianin brat Jamie je maliar a snaží sa na plátne zobraziť obrovský šíry svet svojou vlastnou technikou. Všade v knihe sú roztrúsené narážky na obrovské rozmery sveta, dlhú históriu Zeme, na to, aký veľký alebo skôr malý je človek v porovnaní s nimi.
Páčilo sa mi, že ste sa rozhodli príbeh vyrozprávať s pomocou dvoch časových línií. Jedna je v minulosti – ktorá rozpráva Marianin život – a druhá sa odohráva vo veľmi nedávnej minulosti cez postavu Hadley. Ako vám takáto konštrukcia pomohla pri vyrozprávaní príbehu?
Keď som začala písať príbeh Hadley, chcela som hlavne dosiahnuť zmenu tónu, iný odtieň. A tiež som chcela, aby to bolo niečo, čo som mohla písať bez toho, aby som musela neustále rešeršovať rôzne historické fakty a súvislosti. Takže voľba jasne padla na súčasnosť.
S pomocou Hadley som tiež chcela získať akúsi perspektívu, ktorá by pomohla rozvíjať príbeh Marian. To sa deje cez indície, ktoré postupne získava Hadley, keď sa bližšie zaujíma o Marianin život. A zároveň som nechcela, aby bola celá kniha iba historickým románom.
Spisovateľ má moc meniť ľuďom životy
Keď hovoríme o sláve a známych ľuďoch, vďaka svojej knihe ste sa vlastne tiež stali známou. Ako to vnímate?
Na svete je podľa mňa len zopár spisovateľov, ktorí sú naozaj celebritami, našťastie (úsmev). Takže aj keď sa ako spisovateľ dostanete na svoj profesionálny vrchol, väčšinou vás nikto na ulici nespozná. Čo je fajn, lebo stále má človek svoj súkromný život.
Samozrejme, že sa teším, že bola kniha úspešná, že ju ocenili kritici a má dobré recenzie. Ale pre mňa je najkrajšie, keď mi niekto povie, že táto kniha mu pomohla v živote niečo zmeniť.
Napríklad mi ktosi povedal: nedávno mi zomrel otec a pol roka som nedokázal vôbec nič čítať, no s tvojou knihou som tento blok prekonal. Alebo, že niekoho moja kniha podnietila k tomu, aby niečo v živote zmenil, vybral sa niekam, kam chcel už dlho ísť. To je pre mňa to najcennejšie.
Dočkajú sa čitatelia čoskoro vašej ďalšej knihy?
Všetky knihy, ktoré som napísala, boli iné, a o to sa vždy snažím. A áno, aj teraz píšem novú knihu. Je to o rodine z Los Angeles, ktorá žije v súčasnosti. Chcem si totiž trochu oddýchnuť od tých historických rešerší (smiech).
Maggie Shipstead na Islande. Foto: archív MS
Autorka a cestovateľka na Islande. Foto: archív Maggie Shipstead
„Rada čítam hrubé knihy“
Akých autorov čítate? Po ktorej knihe siahnete, keď máte čas?
Čítam rôzne knihy, napríklad teraz, počas túry po Švédsku, som si čítala v stane, počkajte, pozriem sa na zoznam … (pozerá do aplikácie) Je tu Persuasion (v slovenčine vyšla kniha pod názvom Láska slečny Elliotovej, pozn. red.), čo bola jediná kniha od Jane Austen, ktorú som ešte nečítala.
Potom Wild od Sheryl Strayed, mám tu aj Marťana od Andyho Weira,a tiež novú knihu s názvom Tomorrow, and Tommorow, and Tommorow od Gabrielle Zevin. Podľa toho vidíte, že čítam celkom eklekticky, rôzne žánre.
Ale keď som písala Veľký okruh, čítala som knihy ako Podstata všetkých vecí od Elizabeth Gilbert, The Luminaries od Eleanor Catton, alebo Life after Life od Kate Atkinson. A veľmi sa mi páčila aj kniha, ktorá vyšla nedávno, Crossroads of Jonathana Franzena. A musím povedať, že mám rada hrubé knihy.
