Po Oppenheimerovi a Vrahoch mesiaca kvetov filmový rok 2023 v tieni veľkých kino eventov zaklincovalo ďalšie známe režisérske meno. Do slovenských multiplexov za dupotu francúzskej kavalérie prichádza očakávaná biografická freska Napoleon.
Ridley Scott opäť raz oprášil historické archívy starého kontinentu a po stredovekej súdnej dráme Posledný duel pitvá objektívom kamery jednu z najznámejších historických postáv svetových dejín.
Scott sa tak v sizyfovskom duchu vrhá do nevďačných vôd. Snaží sa totiž vzkriesiť takmer mŕtvy podžáner historického veľkofilmu a zároveň ako Brit priniesť na plátna životopis muža, ktorý zasvätil kariéru boju proti všetkému anglickému.
Scottova hodina dejepisu
Kritici a aj verejnosť sa spočiatku obávali, že si režisér z Napoleonovho života „odhryzne“ priveľké sústo, a to sa mu nakoniec rozpadne v dramaturgickom guláši. Scott si ale prezieravo na mušku vzal konkrétne tri dekády z Bonaparteho cesty za slávou a úpadkom a snímku otvára krvavou bodkou za francúzskou revolúciou v podobe popravy Márie Antoinetty.
themoviedb.org
Sledujeme tak Joaquina Phoenixa vo vojenskej rovnošate, ktorý postupne z delostreleckých pomerov stúpa na kariérnom rebríčku až k lukratívnym štátnym funkciám. Z kresla prvého konzula si odskočí do úlohy víťazného konzula a napokon sa stáva cisárom.
Scott sa tak s citom autorského remeselníka sústreďuje na hlavnú dejovú líniu Bonaparteho života, osekáva „nepotrebné“ vedľajšie historické linky a zhusťuje tok dejín okolo Napoleonovho kariérneho a súkromného života. Phoenixovi v roli francúzskeho vojnového génia sekundujú ďalšie historické postavy a figúrky, no najvýraznejšie deju dominuje Vanessa Kirby ako Napoleonova prvá manželka Jozefína.
Okolo postavy sa tak točí vzťahová sústava dejov a dejinných udalostí, z ktorých si Scott vyberá ako z bonboniéry. Režisér ale v tomto smere príliš neprekvapuje. Staví na istotu s takými historickými miľníkmi ako Slavkov, tiahnutie na Moskvu, Waterloo a exil na Svätej Helene, ktoré každý pozná z elementárneho dejepisného výcucu učiva žiakov základnej školy.
Zauzlená dobová mozaika
Režisér tak logicky vrhá svetlá filmových reflektorov na hlavného protagonistu v koži Joaquina Phoenixa a podčiarkuje jeho herecké nuansy a fasády. Tie buď režisérsky umocňuje alebo necháva reagovať s prostredím.
Napoleon sa tak stáva Phoenixovou „one man show“, ktorá stojí a padá práve na hercovom talente. Tomu režisér hádže pod nohy buď komorné vzťahové etudy, alebo tisícové masy komparzistov. Je tak fascinujúce sledovať Phoenixove umenie mimiky a herecký minimalizmus postavený do kontrastu veľkých vojnových opulentných prejavov.
Phoenixa tak Scott často umiestňuje do povedomých oku lahodiacich kompozícií ako vystrihnutých z historických olejomalieb zachytávajúcich ikonické momenty Napoleonovho života. V takýchto prípadoch si divák želá kúzelnou paličkou zastaviť v kine obraz a analyzovať, v ktorej scéne si režisér „vyzobal“ vizuálne viac z Korunovácie Jacquesa-Louis Davida, alebo o pár záberov neskôr zase nechal inšpirovať skormúteným vojvodcom od Paula Delarocheho.
Historický film o Napoleonovi trvá 158 minút, jeho režisérska verzia má však 270 minút. Foto: TMDB
Scott tak zároveň pracuje s dvoma dejovými polohami, a to Napoleon-manžel a Bonaparte-vojenský vodca. Tie do seba postupne zauzluje. S autorským citom tak necháva rovnocenne dýchať obidve tváre vojvodcu, až vzniká očakávaná historická filmová mozaika. Obidve polohy počas filmu na seba reagujú a komunikujú, podľa potreby kladie dôraz raz na vzťahovú a inokedy kariérnu linku príbehu.
Režisér tak pokračuje v tradícií tohtoročných veľkofilmov s nafúknutou stopážou. Po Vrahoch Martina Scorsseseho s 206 minútami a Oppenheimerovi Christiophera Nolana so 180 minútami, tak Scott prihadzuje do hry dielko so „skromnými“ 158 minútami.
Samotná historická látka a resuscitovaný žáner historického veľkofilmu si síce podobnú stopáž doslova pýta, no zároveň sa tak odzrkadľuje na tempe snímky. Scott strihmi neplytvá, a častokrát si ich šanuje, kde ich treba najviac, a to do vojnovej vravy. Divák tak môže stratiť poľahky pozornosť a z imerzného ponoru do deja, tak môže nechtiac vypadnúť.
Paralela s Posledným duelom
Na drobné si zaslúži rozobrať práve spomínaná vzťahová línia Napoleona a Jozefíny, na ktorú je kladený silný dôraz. Scott totiž zaujímavo pracuje práve s Napoleonovou túžbou po dedičovi, ktorá tak mieša dejovými kartami a režisér experimentuje so zobrazením samotného manželstva.
Ak Scott film poňal výrazovo, ako zo starej školy hollywoodskych veľkofilmov, vo vzťahovej polohe postáv operuje citlivo a vcelku sofistikovane buduje a následne rozkladá spomínaný zväzok. Zvýrazňuje tak Napoleonovu Sofiinu voľbu, a to či poslúchne romantické volanie srdca alebo dá takticky prednosť novej známosti, tým pádom aj potenciálnemu dedičovi impéria.
Jednou z ústredných dejových línií je manželstvo Jozefíny a Napoleona. Foto: TMDB
Zatiaľ čo spočiatku prevažuje v snímke Napoleon taktik a stratég, postupne režisér dáva dýchať práve manželskej línii Napoleona a Jozefíny. Zaujímavým je, že Scott sa v manželských pasážach vracia tematicky k ideám a hodnotám, ktoré rozohral už napríklad v predchádzajúcej snímke Posledný duel.
Konkrétne si tak posvietil, ako v Dueli-stredovek, tak aj v Napoleonovi-revolučné Francúzsko, na úlohu ženy v manželstve v časoch tvrdého patriarchátu. Režisér tak experimentuje s postavením Jozefíny nielen na kráľovskom dvore, ale aj v protiklade s Napoleonom. Strieda a prepletá tak polohy asertivity a submisivity, ktoré v tejto kombinácii prekvapivo fungujú.
Masové scény podobného rozsahu a intenzity návštevníci kín nevideli už celé roky. Napriek tomu, že to znie ako klišé, doslova vyrážajú dych.
Zároveň je pozoruhodným, že Jozefínu režisér postavil do podobnej situácie ako jednu z hlavných postáv v Poslednom dueli. Zatiaľ čo v predchádzajúcej snímke protagonistka čelí poníženiu mašinériou vtedajších súdnych procesov, v Napoleonovi sa musí Jozefína popasovať s šovinistickou legislatívou rozvodového práva. Scott tak pracuje aj s tematikou rozvodu, ktorý bol v ranom 19. storočí stále skôr výnimkou ako pravidlom.
Paradoxne v snímke niekedy ruší práve Scottova mozaikovitosť rozprávania a skákanie z udalosti do udalosti. Kým v jednej chvíli citlivou perokresbou filmára analyzuje vzťah Napoleonovho manželstva, v sekunde skáče do vojnového besnenia.
V niektorých prípadoch ide o osviežujúcu prácu s kontrastmi, v iných momentoch akoby niekto chaoticky vysekával zo stopáže. Problém môže onedlho vyriešiť režisérka verzia filmu, ktorá sľubuje naozaj kráľovskú stopáž 270 minút.
V koži francúzskeho vojaka
Kapitolou samou osebe je vyobrazenie vojnových ťažení pod Napoleonovou taktovkou. Kým vzťahová linka dodáva Napoleonovi plasticitu charakteru, epické boje sú diváckou atrakciou strihu zlatého Hollywoodu. Práve najvypuklejším výpravám z napoleonskej histórie sa Scott venuje s talentom ostrieľaného remeselníka.
Masové scény podobného rozsahu a intenzity návštevníci kín nevideli už celé roky. Napriek tomu, že to znie ako klišé, doslova vyrážajú dych. Scott podobne ako pri ikonických Napoleonových štátnických míľnikoch, aj pri bojoch sa inšpiroval vizuálom dobových olejomalieb. Či už ide o CGI, klasickú prácu s komparzom alebo kombináciou obidvoch prístupov, epické scény stretov armád pôsobia autenticky špinavo.
Ridley Scott nešetrí vo filme ani veľkolepými scénami, ktoré zachytávajú vojenské besnenie Napoleona. Foto: TMDB
Scott inštaluje tisícové vojská do známych európskych lokalít a nezaobchádza s nimi v rukavičkách. Diváci sa môžu tešiť na vojská konfrontované nielen nepriateľom, ale aj divokým počasím, mrazom a horúčavami.
Režisér zároveň k akcii pristupuje takticky a podčiarkuje moc stratégie. Scott nedokumentuje masy odťažito a nezaujato. Kým chce podčiarknuť vojnovú taktiku a manévre, drží si odstup, no v momente, keď chce zdôrazniť boj muža proti mužovi, nebojí sa ušpiniť ruky postáv od blata a litrov krvi. Oko kamery sa tak bežne ocitá priamo v bojovej vrave a zoči-voči sa stavia kontaktným bojom, čím zosilňuje práve spomínaný pocit imerzie.
Ridley Scott dokazuje, že aj vo svojich 85 rokoch nepatrí do starého režisérskeho železa. Podobne ako historický Napoleon, aj Scott išiel s kožou na trh a na filmovom fronte tak resuscitoval žáner historického spektáklu, do ktorého sa tvorcovia nehnali posledné dekády práve s vervou. Dramaturgicky síce v určitých momentoch poriadne škrípe a pomalšie tempo nemusí byť po chuti každému, Scott sa ale obhájil ako remeselník, ktorý zvláda aj na staré kolená pozliepať raritný epický kolos.
