„Neboli za tým žiadne kalkulácie – vytvoriť produkt, ktorý tu nie je. Chcela som len robiť to, čo ma baví a bola som ochotná robiť dlhé hodiny,“ hovorí o rozbehu svojej značky Zuzana Kedroňová, členka aktuálneho rebríčka 30 pod 30. Návrhárka, ktorá sa venuje tvorbe elegantných svadobných šiat z ekologických materiálov, chce svoj biznis potiahnuť ďalej – na nové trhy a k ďalším typom oblečenia.
Ako vyzeral svadobný biznis v roku pandémie?
V marci minulého roka prišiel, samozrejme, strach, ako budeme ďalej fungovať. Môj biznis je odkázaný na stretávanie sa s klientkami a nevedeli sme, ako sa bude situácia vyvíjať. Počas lockdownu sme teda na dva mesiace zatvorili, hoci ja som do ateliéru chodila a tvorila som. Bol to stres, niektoré nevesty svadby presúvali, potom ich zase vrátili na pôvodný termín, situácia sa rýchlo menila.
V lete, kedy sa to upokojilo, sme mali veľmi veľa roboty, dva mesiace sme sa nezastavili, robili sme 12-15 hodín denne.
Prekvapivo rýchly rozbeh
Kedy ste sa začali venovať tvorbe svadobných šiat?
Neoficiálne pred 5-6 rokmi, to som ešte nemala značku, web a sociálne médiá k nej. Oficiálne vo februári pred tromi rokmi.
Pandémia vás teda zasiahla v rozbehu značky.
Áno. Prekvapivo rýchlo sa mi podarilo dostať sa do povedomia, malo to pre mňa rýchly štart. Značku som rozbehla s priateľom, ktorý mi pomáha. Prvý rok sme pobehali možno pätnásť svadobných veľtrhov, plynulo sme sa dostali do pozornosti.
Foto: Ondřej Pýcha
Čím si vysvetľujete ten, ako hovoríte, prekvapivý rozbeh?
Keď som sa do toho púšťala, vôbec som nevedela, ako ľudia zareagujú. Mám vyštudované návrhárstvo a keď som končila vysokú školu, svadobné šaty ma vôbec nezaujímali. Po škole som bola na stáži v Londýne a keď som sa vrátila, krátkodobo som potom brigádovala v jednom bratislavskom svadobnom salóne. Nadchlo ma to.
Mám rada vizuálne pekné veci, keď dobre sedia, keď sa v nich ženy dobre cítia. Práca s nevestami bola navyše veľmi príjemná. Akurát nie všetky šaty ma oslovovali. Veľakrát som od žien počúvala, že majú iné očakávania.
Začala som teda šaty tvoriť podľa mojich predstáv. Ešte bez značky som mala za prvý rok 10-15 neviest. Robila som to spontánne, od srdca. Neboli za tým žiadne kalkulácie – vytvoriť produkt, ktorý tu nie je. Chcela som len robiť to, čo ma baví a bola som ochotná robiť dlhé hodiny. Zobrala som to „živočíšne“. A nejako sa povedomie o mojich veciach rozšírilo.
Sú nevesty špecifické klientky?
Moje sú úplne úžasné ženy, s mnohými sa doteraz stretávam. V globále je to tak, že každá nevesta chce byť krásna, cítiť sa dobre v tento deň, keď sú všetky oči na nej, napriek všetkým tým tlakom okolia. To môže byť psychicky náročné.
Fast fashion začína byť veľká téma
Vaša značka zdôrazňuje, že pracujete s ekomateriálmi. Čo si pod tým predstaviť?
Počas vysokej som si vyskúšala množstvo materiálov a najviac blízke mi boli prírodné materiály. Keď sa pred pár rokmi začal viac spomínať ekologický problém v móde, začala som sa nad nimi ešte viac zamýšľať: rada pracujem s prírodnými materiálmi, ale viem to posunúť smerom k väčšej zodpovednosti?
Ako ide dokopy uvedomovanie si ekologických problémov módneho biznisu s tým, ako sa tento biznis musí rýchlo točiť a chrliť módne kolekcie? Zmení to pandémia?
Moja mama, ktorá ma aj priviedla k šitiu, ma počas mojich stredoškolských čias v Ružomberku často brala do „sekáčov“. Spočiatku som sa za to aj hanbila, vtedy to nebolo také „in“ ako teraz, mať dobré kúsky z druhej ruky. Ale potom som si uvedomila, že ma to robí jedinečnou.
Foto: Yoora Studio
Foto: Yoora Studio
Foto: Yoora Studio
Foto: Yoora Studio
Foto: Yoora Studio
Foto: Yoora Studio
Foto: Yoora Studio
Foto: Yoora Studio
Pre mňa je prirodzené rozmýšľať o udržateľnosti v móde. V mojej bubline sa o fast fashion a jej problémoch, aj o tlakoch na návrhárov, veľa hovorí. Je to stresujúci priemysel a veľká téma to začína byť aj pre veľké firmy. Ale pozor na „greenwashing“, teda ak to hovoria len preto, že je to teraz téma a pritom ich veci stále šijú deti v Indii, ak to preženiem.
Ale naozaj pribúdajú firmy, ktoré sú veľmi transparentné v komunikácii odkiaľ majú materiál, kde šijú, koľko kolekcií robia ročne.
Menej je niekedy viac
Dá sa „slow-fashion“ produkciou lokálnych ateliérov uživiť? Sú ľudia ochotní si za takúto módu priplatiť?
Mám mnoho spolužiačok, ktoré majú ateliéry a robia lokálnu módu. Našťastie pribúda ľudí, ktorí si radšej kúpia menej, ale kvalitnejších vecí, o ktorých vedia, odkiaľ sú a kto ich urobil.
Ako vychádzajú vaše šaty cenovo v porovnaní s bežnou tunajšou ponukou?
S cenotvorbou ešte dosť bojujem…
