Tritisíc hektárov pôdy, na nich tisícsedemsto kusov dobytka. Milión kusov brokolice ročne. Desaťtisíc ton cibule. A ešte pšenica, kukurica, špenát, jačmeň a deväť miliónov litrov mlieka. Toto všetko je skupina Všestary Group a jej prvá dáma českého poľnohospodárstva Monika Nebeská.
Sme na pamätnom mieste, kde sa písali dejiny. Práve tu pri Hradci Králové, na miestach, kde teraz stojíme, sa 3. júla 1866 stretlo 436-tisíc vojakov v rozhodujúcej bitke prusko-rakúskej vojny; tisícky životov vyhasli práve na tomto mieste. „O tunajší odkaz sa stále staráme. Napríklad tento pomník je pre mňa obzvlášť dojímavý,“ ukazuje Monika Nebeská, keď prechádzame okolo súsošia zraneného koňa a umierajúceho jazdca.
„Máme šťastie, že pred chvíľou zasa pršalo. Cítite tú zem? Takto vonia hlina, keď je živá,“ smeje sa. Zem, na ktorej stojíme, je jej. Respektíve jej skupiny. „Nie všetko, niečo máme v pachte,“ upresňuje. Viac než tritisíc hektárov hospodárskej pôdy a na nej čerstvá zeleň. „Nie je to moja práca, je to moja záhrada,“ hovorí a spokojne sa rozhliada. S firmou, veľkou poľnohospodárskou skupinou, ktorá nesie meno obce Všestary, je spojená už takmer tridsať rokov.
Prišla sem v roku 1996 ako hlavná ekonómka. „Nastúpila som do družstva ako vystrihnutého zo socialistického filmu. Mojou úlohou bolo zlepšiť tunajší zastaralý či skôr zabetónovaný systém, no, skôr nesystém fungovania. Ekonomická stabilizácia čohokoľvek bola v polovici deväťdesiatych rokov naozaj výzvou. Veď aj dvojtýždňová repo sadzba Českej národnej banky sa pohybovala aj vo výške 39 percent,“ spomína a dodáva, že zároveň bola matkou dvojročného syna, na ktorého ostala sama. „Musela som veľmi zatínať zuby, aby som vydržala deň za dňom doslova po milimetri meniť plány na skutočnosť,“ priznáva.
Zvládla to. V roku 2009 sa vo Všestaroch stala riaditeľkou a predsedníčkou predstavenstva. Bola prvou ženou v takej funkcii v Česku, ako sa so smiechom pochváli. „S kolegami sa nám podarilo družstvo kapitálovo posilniť a transformovať,“ hovorí a opisuje, ako z „poľnohospodárskeho družstva ako zo socialistického filmu“ postupne vybudovala moderný stabilný podnik, dnes už veľkú skupinu.
Foto: Anna Kovačič
Už viac než dvadsaťpäť rokov je jednou z najvplyvnejších osobností českej poľnohospodárskej scény. Zároveň je predsedníčkou Zeleninárskej únie Čiech a Moravy, združujúcej väčšinu pestovateľov zeleniny v Česku; viac než polovicu z približne 12-tisíc hektárov polí s trhovou zeleninou dnes v Česku obhospodarujú asi tri desiatky najväčších pestovateľov. Za tých sú považovaní všetci, ktorí sa starajú o plochy prevyšujúce sto hektárov.
Všestary Group, to je dnes sedem veľkých firiem, ktoré sa zameriavajú na rastlinnú i živočíšnu výrobu, obchod s poľnohospodárskou i záhradnou technikou a s vlastnou bioplynovou stanicou. Tržby skupiny presahujú 20 miliónov eur. Ich cibuľu a brokolicu nájdete v obchodoch po celom Česku, plodiny dodávajú i do reštaurácií, do zdravotníckych i sociálnych zariadení alebo potravinových bánk. Globálne ich preslávila Všestarská cibuľa, ktorá sa dostala na zoznam chránených označení pôvodu Európskej únie, podobne ako napríklad Olomoucké syrečky.
Pýchou chovu je veľké stádo majestátneho japonského cisárskeho dobytka wagyu. Monika Nebeská má svoje zvieratá rada a tunajšie kravy majú zjavne rady ju. Len čo ju zbadajú, presúvajú sa k ohrade. Pri ohrade rýchlo zhodí lodičky, obuje si vysoké zablatené čižmy, ktoré stále vozí v kufri landrovera, a už sa hrnie medzi kravy. Včas sa však zastaví a zoberie telefón: „Martijn, chceme urobiť zopár fotiek vo výbehu. Ohradník je pod prúdom, však? Príď mi ho, prosím, otvoriť…“ O chvíľu hlavný zootechnik, tridsiatnik Martijn, vysoký muž z Holandska, ohradník opatrne otvára a prvá dáma o chvíľu bez strachu pózuje medzi svojimi maznáčikmi. Každá krava je veľká ako tank. A keďže znovu začalo mrholiť, vytiahne z auta ešte dáždnik s volánikom. Fotografka zajasá.
Všetko to vyzerá idylicky, s parazólmi, kravičkami a dažďom, ale vždy to nebola idylka. Monika Nebeská má rada citáty a mottá. „Jedno z mojich obľúbených hesiel pochádza od Viktora Huga – v šťastí nestratiť rozvahu a v nešťastí pokoj. V mojom živote boli rozvaha a pokoj veľmi potrebné, ale oplatilo sa to.“
Ak dobre počítam, vo Všestaroch pracujete už skoro tridsať rokov.
Ani to nepočítajte. Mala som dvadsaťsedem rokov a dnes mám o dvadsaťosem viac. Fičí to.
Čo privedie mladú ženu do poľnohospodárskeho družstva? Rodinný odkaz?
Vôbec nie. Práve naopak!
Ako mám tomu rozumieť?
Mama ma videla skôr niekde v banke. Občas mi napadne, či som si poľnohospodárstvo vybrala ja sama, alebo si ono vybralo mňa. V každom prípade zo mňa vytvorilo človeka, ktorým som dnes. Na začiatku však bola úplná náhoda.
Ako sa to stalo?
Keby mi niekto na Vysokej škole ekonomickej povedal, že profesijný život zasvätím poľnohospodárstvu, neverila by som mu. Naozaj. Vôbec nič nenasvedčovalo tomu, že by sa mestské dievča so záujmom o ekonomiku a s predstavou pedagogickej budúcnosti mohlo objaviť na poli vo Všestaroch.
Ale objavilo sa.
A vzišla z toho láska na celý život. Teraz spätne si až pobavene uvedomujem, aké zdanlivo banálne veci boli rozhodujúce, keď som stála pri tom počiatočnom rázcestníku.
Vtedy ste ešte boli na vysokej?
Kdeže, mala som už pár rokov skúseností s vyučovaním ekonomiky a výpočtovej techniky na Strednej škole strojníckej v Hradci Králové, viedla som účtovníctvo pre niekoľko menších firiem a bavilo ma to. Hlavne som mala dvojročné dieťa, synčeka, s ktorým som bola sama. Písal sa rok 1996 a mňa oslovil vtedajší predseda predstavenstva s ponukou stať sa ekonómkou. Zadanie bolo najprv podnik stabilizovať a potom rozbehnúť jeho reštart.
Foto: Anna Kovačič
Čo bolo najťažšie?
Na osobnej úrovni určite tie prvé roky, keď som naozaj pracovala do úmoru a veľa som sa učila. Dnes som na svoju firmu naozaj pyšná. Už je to veľký a prosperujúci podnik s pevnými koreňmi.
Ako sa z ekonómky poľnohospodárskeho družstva stane jeho šéfka a majiteľka?
Aj tu sa stretlo šťastie s priazňou hviezd a najmä s obrovskou príležitosťou. Poľnohospodárske družstvo Všestary je klasickou obchodnou spoločnosťou, ktorá je podľa súčasného českého práva považovaná za obchodnú korporáciu. Vlastníkmi sú členovia družstva, ktorí majú svoje družstevné podiely. V divokých deväťdesiatych rokoch sme mali viac než dvesto členov, dnes je vďaka upevňovaniu vlastníckej štruktúry členov dvadsaťdeväť a traja členovia držia majoritu. To nám umožňuje na jednej strane väčšiu pružnosť pri reakciách na príležitosti a pri formulácii investičných stratégií, no na druhej strane je oveľa väčšia zodpovednosť voči ostatným členom.
Ako ste kedysi túto transformáciu financovali?
Z väčšej časti z bankových zdrojov. To síce viedlo k vyšším nákladom a, samozrejme, i k väčšiemu zadlženiu, z dnešného pohľadu však išlo o jediné možné riešenie, ak sme chceli byť stále flexibilní.
Čo je dnes hlavnou časťou vášho podnikania?
Určite rastlinná výroba, hoci plodiny postupne meníme. Cibuľu sme pestovali aj na 220 hektároch, aktuálne máme zasiatych 80 hektárov a zameriavame sa predovšetkým na jej kvalitu, hoci stále disponujeme kapacitou dostať na trh ročne aj desaťtisíc ton. Potom tu máme brokolicu. V priebehu posledných rokov sme zmenili sortiment a z najväčšieho producenta cibule sme sa stali najväčším českým producentom brokolice, zároveň najväčším i v strednej Európe. Je to dosť náročná plodina. Napriek tomu zbierame viac než milión kusov ročne.
To asi nie je všetko.
Isteže. Produkujeme oveľa viac plodín a nielen zeleninu. Vo významnom meradle sme napríklad zaviedli pestovanie špenátu na semeno. Skrátka pestujeme to, čomu veríme, že sa tomu za daných klimatických podmienok bude dariť a bude po tom dopyt. Je to, samozrejme, investične náročné, nemôžeme hneď realizovať všetky nápady, ale snažíme sa byť adaptabilní na nové podmienky.
A čo všetky tie kravy, ktoré vidíme okolo?
Živočíšna výroba tvorí asi dvadsaťpäť percent obratu. Prepojenie živočíšnej a rastlinnej výroby je dlhodobo našou filozofiou. Praktizujeme koncept takzvaného regeneratívneho poľnohospodárstva. To znamená, že všetok vyprodukovaný hnoj poctivo vraciame do pôdy. Vďaka tomu nielen zachovávame kvalitu pôdy pre ďalšie generácie, ale aj zadržiavame vodu v krajine.
Kravy chováte na mäso alebo na mlieko?
Oboje. Naše „holštynky“ ročne vyprodukujú až deväť miliónov litrov mlieka. Každá z nich, a je ich viac než sedemsto, má meno a správame sa k nej s úctou. Teraz sa tomu síce moderne hovorí „welfare zvierat“ a úradníci nám na to pripravili množstvo odporúčaní a administratívnych povinností, ale naši predkovia to robili úplne inštinktívne a my na to už roky kontinuálne a poctivo nadväzujeme. Chováme aj dobytok na mäso. Úspešne sa nám rozrastá stádo čierneho krátkosrstého plemena wagyu, čo je ten slávny japonský cisársky dobytok, ktorého mäso je špecificky mramorované. Ďalším stádom sú býčky plemena Belgium Blue x Holstein. A potom tu máme technický segment.
To znamená čo?
Máme bioplynovú stanicu s výkonom 1,2 megawattu. Aby sme využili jej odpadové teplo, nedávno sme pri nej postavili výkonnú sušiareň. Pod obchodnou značkou Vitaltech sme zasa významnými hráčmi v oblasti techniky a tovaru pre poľnohospodárov a záhradkárov – vrátane servisu.
Kam vaša produkcia najčastejšie smeruje? Kto sú vaši odberatelia?
Celá naša rastlinná produkcia ostáva na domácom trhu. Vďaka vlastnej pozberovej i distribučnej technológii dodávame cibuľu či brokolicu do obchodov v celom Česku, zásobujeme reštaurácie, zdravotnícke i sociálne zariadenia, potravinové banky. S mäsom je to však inak.
Ako?
Dobytok na mäso zatiaľ vyvážame do Rakúska, v Česku je minimálny záujem. Plánujeme však, že dobytok budeme sami porážať a mäso predávať, lenže to vyžaduje investície a trh, ktorý bude produkt chcieť.
A nechce?
Pálčivým problémom sú stále ceny potravín a s tým súvisiaca neistota v odvetví. Viditeľné je to práve na cibuli. Zasiali sme na konci marca a od tej chvíle sa jej denne venujeme, zavlažujeme špeciálnym systémom, staráme sa o ňu, pritom vôbec netušíme, za akú cenu ju budeme dodávať na trh a či v priebehu sezóny pokryjeme náklady.
Momentálne sa veľa hovorí o cenách potravín i o poľnohospodároch, nie však práve v pozitívnom svetle.
Všeobecne si myslím, že poľnohospodárstvo dlhodobo trpí nezáujmom alebo averziou veľkej časti spoločnosti. To prvé je spôsobené tým, že u nás nie je dominantným národohospodárskym odborom, predsa len sme priemyselná krajina. Dnes pracujú v poľnohospodárstve už asi len dve percentá populácie a tí ostatní si dosť často myslia, že poľnohospodári škodia životnému prostrediu a že najlepšie by bolo eliminovať ich, aby sme si uchránili krásnu prírodu. Potraviny si predsa môžeme doviezť trebárs z Brazílie, všakáno? Čo na tom, že poletia cez polovicu sveta… Ale že ide o krátkozrakú úvahu, ktorá nás dobehne v podobe zanedbaného vidieka, neúmerne drahých potravín a závislosti od veľkých zahraničných exportérov, to si už hádam mladšia generácia začína uvedomovať.
Ako sa z toho dostať?
Rozhodne nie na traktore stojacom na pražskej magistrále. Protesty boli v spoločnosti prijímané rozporuplne. Nešťastné bolo, že sa na ne nabalili niektoré čisto politické iniciatívy, ktoré poľnohospodárov zneužili na svoje ciele. Navyše aj výsledok tej časti protestov, ktorá bola podľa môjho názoru legitímna, je veľmi chabý. Spoločnosť je už unavená, keď počuje, že poľnohospodári chystajú ďalšie protesty. Do toho prišiel jarný mráz, ktorý napáchal rozsiahle škody najmä ovocinárom, a ľudia môžu mať opäť pocit, že poľnohospodári len natŕčajú ruku.
Nenatŕčajú?
Protesty, o ktorých hovoríme, nie sú o dotáciách. Sú najmä o prežití našich fariem, podnikov a zamestnancov, voči ktorým cítime zodpovednosť. Sú o českej pôde, českých potravinách z kvalitných domácich surovín. Apelujeme na vládu, aby sme do sektora dostali minimálne to, čo bude tento rok odčerpané v podobe zvýšenej dane z nehnuteľností, zhruba dve miliardy korún (80 miliónov eur); aby sme zabránili prehnanej a väčšinou celkom zbytočnej byrokracii, ktorá obzvlášť menších poľnohospodárov nadmerne zaťažuje.
Existuje nejaké riešenie?
Ja osobne som z toho spoločenského nedorozumenia smutná. Vždy preferujem rokovanie a pokojnú silu diplomatického riešenia, myslím si, že už aj tak je spoločnosť rozdelená, rozhádaná, chorá. Na Slovensku teraz v priamom prenose vidíme, kam to až môže viesť.
Nemajú ekologickí aktivisti v niečom pravdu? Nie je súčasné poľnohospodárstvo nešetrné?
Nik nechce pľundrovať poľnohospodársku pôdu. Na druhej strane nemôžeme z Európy robiť skanzen a všetko outsourcovať. Naopak, musíme vyrábať lokálne pri maximálnej ochrane prírodných zdrojov a lokálne aj konzumovať. Na to potrebujeme podmienky porovnateľné s ostatnými európskymi krajinami a nižšiu byrokratickú záťaž. Chceme posilniť sebestačnosť v tých komoditách, ktoré majú u nás ideálne podmienky, ale napriek tomu sa dovážajú. Čo sa týka zeleniny, je to až sedemdesiat percent spotreby. Holý nezmysel. Áno, dovážajme, ale len to, čo sa u nás vypestovať nedá. Z ekologických, ekonomických aj bezpečnostných dôvodov by to malo byť v záujme nás všetkých.
Veľkou témou protestov je Európska zelená dohoda. Aký je váš pohľad?
Green Deal je daná vec, nemá zmysel proti nej tupo protestovať. Zdá sa mi však, že v poslednom čase dochádza v Európe k akémusi vytriezveniu a to je dobre. Účel je nespochybniteľný, smer je správny, ale postup potrebuje korekciu. Vždy som hovorila, že je nezmyselné presadzovať opatrenia bez vykonania dopadových štúdií. Green Deal nie je problémom len poľnohospodárov, ešte akútnejší je v automobilovom priemysle a v ďalších oblastiach. Je evidentné, že veľmi zelený trend sa pribrzďuje a uvidíme, aká bude v Európskom parlamente nálada po voľbách. Na jednej strane je potrebné zachrániť planétu, na druhej musíme uchovať schopnosť európskych firiem a producentov konkurovať na svetovom trhu Amerike či Ázii.
Vy o tejto téme rokujete aj s politikmi.
Myslím si, že problémom Česka je opatrnosť v presadzovaní sa na európskej úrovni. Mali by sme nájsť sebadôveru, zanechať euroskepsu, ktorá našu politiku ovládala dve desaťročia, a ukázať, že na to máme. Aktívne ponúkať riešenia a nielen doma kverulovať, že nám EÚ ubližuje. Mali by sme upevniť svoje postavenie stredne veľkej, ale kompetentnej a výkonnej krajiny.
Čo to znamená pre české poľnohospodárstvo?
Na to, aby európske poľnohospodárstvo lepšie fungovalo, je potrebná menšia regulácia a väčšia motivácia. V globalizovanom svete je to ohrozené odvetvie a bez vládnej pomoci je v podstate neudržateľné. Poľnohospodárstvo sa však oproti priemyselným podnikom veľmi líši. Okrem toho, že má produkovať výrobky na jedenie, má aj krajinotvornú funkciu. Z tohto dôvodu je zmysluplné udržiavať poľnohospodárstvo pri živote a pomáhať mu. A ešte je tu jedna dôležitá vec, na ktorú sa zabúda.
Aká?
Na hraniciach Európskej únie je vojna. Sme v najhoršej bezpečnostnej situácii od druhej svetovej vojny a môže sa veľmi rýchlo stať, že bude nevyhnutné zabezpečiť zásobovanie potravinami výlučne z domácich zdrojov. Podpora poľnohospodárstva je kľúčovým záujmom z hľadiska bezpečnosti. Platí staré pravidlo, že lepšie je byť pripravený než prekvapený. Našou najväčšou výhodou nie sú byrokrati, ale slobodní a usilovní ľudia. Nesmieme dopustiť, aby sme v súťaži o globálnu konkurencieschopnosť prehrali. Ak ani vojna na Ukrajine neprinúti európske elity k zmene paradigmy a správania, tak už nám naozaj niet pomoci. Druhú šancu nedostaneme.
Aká dôležitá je pre vás sloboda?
Sloboda je absolútne kľúčová. Musíme si stále opakovať, akým je privilégiom, že žijeme v demokratickej časti sveta a že to vôbec nie je samozrejmosť. A takisto že sloboda voľby je nádherná, ale zároveň zaväzujúca, pretože musíme niesť dôsledky. Sloboda je svojím spôsobom náročná, aj preto sa jej niektorí v záujme pohodlia chcú dobrovoľne vzdať. O tom, ako to niektorí politickí predátori vedia využívať, by sa dali písať knihy.
Vás to do politiky neťahá?
Som na správnom mieste tam, kde som. V politike si hlavne musíme vyriešiť domáce úlohy typu euro – áno či nie –, ratifikácia Istanbulskej zmluvy a tak ďalej. Zdá sa mi, že sa často zaoberáme žabomyšími vojnami medzi politikmi a podobnými fraškami a nemáme doriešené zásadné veci, ako sú dôchodková reforma, reforma školstva, inovačný program alebo reštrukturalizácia hospodárstva, ktorá je absolútne nevyhnutná, aby nám neušiel vlak.
Podľa vás nám odchádza?
Nemáme definovanú dlhodobú víziu ani to, čo je českým národným záujmom. Politiku v podstate úplne ovládol marketing a vecný obsah sa stráca. Skutočné kroky sa len predstierajú, sme majstrami v zdôvodňovaní, prečo sa niečo nedá, pritom to nemožno zvádzať len na politikov, tí sú takí, akých si zvolíme. Každý musí začať sám sebou a prijať zodpovednosť. A zasa sme pri náročnosti slobody, možno až „neznesiteľnej ľahkosti“, dovolím si parafrázovať Kunderu.
Ste veľmi aktívnou ženou v oblasti, ktorá bola donedávna takmer výhradne mužská. Ako sa vám v nej žije?
Ženám sa v odbore podľa mňa darí dobre. Dnes to už ani zďaleka nie je také výnimočné. V deväťdesiatych rokoch, keď som začínala, bolo riadenie poľnohospodárskych podnikov vyslovene mužskou doménou. Asi som musela pracovať viac, než keby som bola mužom, aby som presvedčila okolie a pravdepodobne aj seba. Dosť dlho som robila chybu, že som chcela splynúť s davom, teda s davom mužov, a neupozorňovať na svoje ženstvo, ale to som už dávno prekonala.
Byť ženou je teda výhodou?
Pochopila som, že len vtedy, keď naplno využijem ženský spôsob myslenia, riešenia problémov, komunikácie. Medzitým, samozrejme, prebehla aj nejaká spoločenská zmena. Ženy sú oveľa emancipovanejšie a moderní muži ich rešpektujú. A poľnohospodárskych manažérok pribúda. My ženy si musíme pomáhať. To je, mimochodom, jedna z vecí, ktoré som sa naučila od mužov. Oni vedia vytvárať svorky, my ženy veľmi nie.
Autorkou článku je Irena Cápová
