Po troch humorných, absurdných, ale nikdy nie zosmiešňujúcich sériách sa skončil jeden z najsvojráznejších seriálov poslednej doby.
John Wilson sa vydal s fotoaparátom do ulíc New Yorku, aby hľadal krásne, prchavé momenty, ktoré sa na prvý pohľad nezdajú byť zaujímavé. Až kým si ich nevšimol a svojím špecifickým komentárom im dodal dôležitosť.
Ani samotné HBO, ktoré vysielalo Wilsonov veľmi špecifický seriál, si dlho nebolo isté, ako ho propagovať.
Neobvyklý koncept
Súčasný seriál pripomína populárne vlogy natočené z pohľadu hlavného hrdinu. Na YouTube by sme len ťažko našli podobnú kombináciu poetických a bizarných vystúpení, s akými prichádza John Wilson.
Základná myšlienka, s ktorou seriál predal, je veľmi digitálna. Je to séria návodov na vyriešenie pálčivých otázok života. Už samotný názov „How to“ pripomína mnohé iné internetové videá, ktoré sľubujú okamžité riešenia za pár minút. V posledných dvoch desaťročiach zaznamenali rozmach svojpomocné knihy a videá, ktoré sľubujú jednoduché odpovede na zložité otázky.
John Wilson robí úplný opak. Skôr mätie, ako niečo poriadne vysvetľuje, pretože sa uberá toľkými rôznymi smermi, že po skončení epizódy je ťažké povedať, čo sme sa naučili.
Niežeby nás nemal čo naučiť, ale premisa každej z 18 epizód sa takmer vždy ukáže byť len zámienkou pre oveľa premyslenejšie skúmanie. Napríklad toho, čo znamená žiť v dnešnom svete a ako byť dobrým človekom napriek všetkým profesionálnym a osobným okolnostiam, ktoré nás často vedú k sebectvu.
Nepredvídateľné zvraty
Posledná epizóda prvej série, ktorá mala byť o varení dokonalého rizota s čisto gastronomickým zámerom sa za pol hodinu zmení na hlbokú úvahu o smrteľnosti a základnej potrebe odvďačiť sa človeku, ktorý nám v živote pomohol.
V tomto prípade ide o domácu, ktorá Johnovi často varila bez toho, aby ju o to požiadal, alebo mu pomáhala s praktickými záležitosťami v byte, napríklad s praním. Trávili spolu veľa času sledovaním nekonečných telenoviel a žartovaním pri dobrom jedle.
Keď sa domáca chystá odsťahovať, náš protagonista cíti potrebu oplatiť jej láskavosť. Dokonalým rizotom, ktoré je nakoniec skôr symbolom ako cieľom. Napadá mi veľmi málo seriálov z poslednej doby, ktoré by boli také empatické a primárne zamerané na láskavosť bez toho, aby skĺzli do patetickosti.
Veci sa dejú náhodne a nám neostáva nič iné, len to všetko pozorovať a občas sa k tomu bez hanby pridať.
How to je láskyplné dielo, ale je zároveň podvratné, vtipné a miestami láskyplne zlomyseľné. Vyhýba sa tak zaškatuľkovaniu do infantilnej rozprávky. Stále sa odohráva v reálnom živote, kde sa bohvieaká citlivosť nevypláca, ale vďaka Wilsonovmu výkonu sa o to oplatí pokúsiť. Napriek všetkému.
Obraz spoločnosti
Dnešný svet je komplikovaný a zahltený digitálnymi informáciami, ktoré sa šíria z miesta na miesto, a my niekedy nevieme, čo s nimi.
John Wilson nám ponúka sprievodcu komplikovaným svetom a pomocou banalít, ako je varenie spomínaného rizota alebo čistenie uší či podstata lešenia, nám ukazuje, akí sme všetci roztržití, zmätení, frustrovaní a že jedna téma nás môže priviesť k tisícom ďalších.
Foto: HBO Max
V rukách menej schopného režiséra by sa takáto roztrieštená koncepcia mohla rozpadnúť, ale Wilson všetko drží pevne v rukách a vždy nám ukáže, že sa nič nedá poriadne pochopiť. Človek môže len žasnúť.
Kúzlo seriálu už tri série spočíva predovšetkým v priznaní, že nemáme nad ničím kontrolu, a že to je v poriadku. Veci sa dejú náhodne a nám neostáva nič iné, len to všetko pozorovať a občas sa k tomu bez hanby pridať.
Opozitum návodu na život
Je to svojím spôsobom protiklad všetkých príručiek, ktoré nám sľubujú kľúč k životu. John sľubuje len to, že sa ho pokúsi hľadať spolu s nami, ale je takmer isté, že v tomto hľadaní zlyháme a namiesto toho objavíme skutočných ľudí a ich fascinujúce príbehy o stratách a bolesti. Ale aj o radosti, láske a dojatí nad obyčajnými vecami.
A predovšetkým, čo je pre seriál typické, nadšenie pre tie najzvláštnejšie koníčky. „V priebehu natáčania sme zistili, že je oveľa väčšia šanca, že každý človek má nejakú čudnú posadnutosť, o ktorej príliš nehovorí, než že je normálny,“ povedal nedávno Wilson pre magazín Esquire.
Dostávame sa do sveta ľudí, ktorí súťažia v pestovaní najväčšej tekvice, alebo do kruhu zarytých zberateľov vysávačov, ornitológov, popieračov 11. septembra či fanúšikov, ktorí si sami seba predstavujú ako modrých avatarov z filmov Jamesa Camerona.
Najväčšie čaro seriálu spočíva v tom, že sám Wilson je tak trochu čudák. Na ľudí, ktorých nakrúca, sa nikdy nepozerá zhora. Naopak, je jasné, že empatia a trpezlivosť mu umožňujú byť pred kamerou samým sebou.
Preto sledujeme sériu zhruba polhodinových filmov ako veľmi svojskú štúdiu súčasnej spoločnosti. Určite sa zasmejeme, pretože v každej epizóde je viac než dosť uletených momentov, ale málokedy na úkor ľudí na obrazovke.
Ich záujmy sú možno na prvé počutie smiešne, ale Wilson ich nechá rozprávať, až kým nám jeden z najväčších amerických zberateľov vysávačov nepovie, že ho táto zvláštna záľuba spojila s umierajúcim otcom.
Zmysel pre humor aj empatiu
Wilson je komik a má veľký talent na to, aby našiel tie najzvláštnejšie tvory medzi nami a nechal ich rozprávať, ale nie je tu na to, aby ich zhadzoval. Je posadnutý tým, že si všetko nahráva sám. Celý život natáča videá, ako je to, ktoré teraz vo veku 36 rokov konečne uvádza HBO. A donedávna ich nakrúcal len pre seba.
Za kamerou zvečňuje svojich netypických hrdinov. Hlavne preto, aby dal hlas tým, ktorí by ho za normálnych okolností na veľkej platforme nedostali.
Aj keď sú to snílkovia, stroskotanci, blázni, vášniví chovatelia mačiek, samotári, ľudia so zlomeným srdcom alebo ľudia bez celoživotnej lásky. Každý, kto je v jeho hľadáčiku, má šancu vyjadriť sa.
Jeho filozofiou je, že takmer každý človek má zaujímavý príbeh. Stačí sa len opýtať a úprimne sa o osobu zaujímať.
Vytvára empatický obraz rôznorodej plejády ľudí, ktorí žijú v rokoch 2019 až 2023. Tým nechtiac (s projektom začali ešte pred covidovými opatreniami) zmapoval, aspoň v rámci mainstreamu, najzvláštnejšie roky pandémie. A všetko, čo prišlo tesne pred ňou a v mesiacoch po nej.
Spoločnosť počas covidu
Vďaka dokumentárnemu aspektu je Wilsonova séria jedným z mála diel, ktoré citlivo reflektujú nedávnu situáciu bez toho, aby tendenčne otravoval so všadeprítomnými rúškami.
Neostávalo mu nič iné, zaznamenal svet taký, aký bol v tom čase, a vytvoril špecifickú časovú kapsulu, na ktorú sa môžeme pozrieť aj o desať rokov a vrátiť sa k zvláštnej neistote, ktorá sprevádzala roky pandémie.
Wilsonov seriál sprevádza humor a zvedavosť, vďaka ktorým ho nikdy nebude možné zaškatuľkovať len ako covidový artefakt.
Už len to, že Wilson po celý čas hovorí sám k sebe v druhej osobe, teda oslovuje nás ako divákov, vždy nás zapája do svojho dobrodružstva od začiatku do konca. Takmer nikdy neodpovedá na otázky, ktoré kladie v návodoch, ale veľkým oblúkom nás núti premýšľať o oveľa dôležitejších a často zábavnejších témach.
Jeho strih má dokonalý zmysel pre absurditu, takže dokáže opísať krásu čokoládovej tyčinky nájdenej vo vrecku bundy po dvoch dňoch (v zime, neroztopenej) a nakrútiť pohreb, kde muži chodia s rakvou, ktorá sa na takúto tyčinku podobá.
Nikdy to nepôsobí gýčovo alebo kruto, pretože hneď prestrihne na niečo podobne zvláštne, ale prirodzené a ľudské. Wilsonov prístup k filmovaniu je zvedavý, ale nikdy nie bulvárny.
Nie je podivné byť podivný
Keď sa stretne s určitou zvláštnosťou, chce ju pochopiť. Zameriava sa na drobnosti, čo pochádza z jeho prvej práce po skončení filmovej školy, keď hľadal dôležité momenty v dlhých hodinách záznamov súkromných detektívov.
Ale práve v maličkostiach nachádza krásu, ktorú v každodennom ruchu často prehliadneme.
Jeho filozofiou je, že takmer každý človek má zaujímavý príbeh. Stačí sa len opýtať a úprimne sa o osobu zaujímať.
Ak bola tretia séria posledná, zdá sa, že seriál skončil na vysokej úrovni. A nás divákov vyzvala, aby sme sa po pandemickom lockdowne opäť pokúsili pozerať viac po okolí, po ľuďoch okolo nás.
Možno nás prekvapí, že tí, od ktorých by sme to najmenej očakávali, nás môžu naučiť viac ako takzvaní guru osobného rastu. John Wilson nás tri roky viedol k tomu, aby sme sa na svet pozerali pozornejšie.
Počúvajte ho, pozorujte svet a snažte sa príliš nesúdiť druhých. A cez všetku rozmanitosť okolo nás nakoniec viac porozumieť sebe samým.
Nikto nie je normálny, ako povedal v už citovanom rozhovore. Vďaka nemu a obrovskej skupine ľudí, s ktorými počas natáčania robil rozhovory, je tomu ľahké uveriť. Nebojme sa vlastnej podivnosti. Bez nej by sme to neboli my.
Autorom článku je Jan Jindřich Karásek z Forbes Česko.
