Kedysi bol obuvník v každej ulici, dnes je toto remeslo záležitosť pár nadšencov, ktorí do jeho tajov prenikali najčastejšie ako samoukovia.
Vzdelanie pre zákazkové obuvníctvo dnes totiž chýba. V pražských Dejviciach svoju dielňu prevádzkuje aj 47-ročný Benjamín Hrubeš, pre ktorého je táto práca splnený sen.
Čokoládovohnedé, čierne, béžové aj červené alebo sivé. Starostlivo opracované kvalitné hovädzie kože, ktoré pochádzajú z mnohých krajín sveta, prepožičiavajú obuvníckej dielni v pražských Dejviciach nenapodobiteľnú vôňu.
Tradičným prírodným materiálom sa to však iba začína. Z kože sa vyrežú jednotlivé časti obuvi, potom už prídu na rad obuvnícke kopytá, kosiace a šijacie stroje, brúsky, ručné lisy na podošvy, šidlá, ihly, kladivká, ostré nože, lepidlá – ale hlavne desiatky hodín ručnej práce.
K remeslu sa zákazkový obuvník Benjamín Hrubeš dostal okľukou. Na pražskej ČVUT vyštudoval biomechaniku a endoprotetiku so zameraním na pohybový aparát dolných končatín, teda odbor, na ktorý sa ročne zapisujú obvykle dvaja študenti, ktorí sú na konci štúdia schopní navrhnúť úplné alebo čiastočné náhrady kĺbov rúk a nôh.
Foto: archív Benjamína Hrubeša
„Uplatnenie bolo vlastne minimálne a naskrz teoretické. Už popri škole som pracoval na Akadémii vied v Ústave teoretickej a aplikovanej mechaniky, kde som sedel pri počítači, algoritmicky modeloval kĺby, podroboval ich hypotetickému zaťaženiu, vykonával výpočty a analýzy,“ spomína Benjamín Hrubeš, pre ktorého sa odbor neukázal byť natoľko kreatívny, ako dúfal.
„Nenapĺňalo ma to a nemal som dostatočnú ctižiadostivosť. Namiesto toho som utekal do garáže,“ hovorí svojrázny muž v koženej zástere, ktorý aj počas rozhovoru namáča handričku do vosku a leští ňou koženú poltopánku. Naráža na svoju prvú amatérsku obuvnícku dielňu, ktorú si popri práci budoval.
Nechcel život v kravate
Po získaní inžinierskeho titulu chvíľu pracoval vo výpočtovej firme, kde testoval GPS systémy do áut, ale ešte v skúšobnej dobe odišiel.
„Zistil som, že nemôžem chodiť do práce v kravate, lojálne sa usmievať, a pritom mať v duši nepokoj, v hlave hukot a pretlak túžby pracovať a žiť úplne inak. Išiel som na pracák a nejaký čas som sa snažil prežívať z laickej výroby obuvi a pomaly prenikal do remesla. Postupne som získal klientelu, dostal sa do povedomia a už vyše 20 rokov sa živím zákazkovým obuvníctvom na plný úväzok,“ hovorí.
Vráťme sa však trochu v čase. Už ako dieťa Ben Hrubeš stále túžil niečo vytvárať. Vďaka otcovi, ktorý bol zapálený domáci majster, mal doma slušné zázemie dobre vybavenej dielne. Na základnej škole sa s kamarátmi nadchol pre fantasy literatúru, spoločne si na prízemí paneláku v pražskom Južnom Meste zriadili klubovňu vyzdobenú kožušinami, napodobeninami fiktívnych zbraní a vyrábali si kostýmy obľúbených postáv.
Učňovské školstvo, ktoré by vychovávalo praktického obuvníka, neexistuje, za posledných 15 rokov bolo len pár pokusov odbor otvoriť, ale všetky stroskotali.
Hrubeš si najviac zamiloval americký fantasy príbeh Barbar Conan, bavili ho však aj klasické diela ako Zaklínač, Pán prsteňov, Warhammer alebo Les mytág.
„Na nohy sme tiež niečo potrebovali. Zistil som, že otcov dlhoročný opravárenský stroj, na ktorom si upravoval a plátal svoje oblečenie na motokros, dokáže prešiť aj silné materiály, ako je koža, a dajú sa na ňom vyrábať topánky. Roky som na ňom šil úplne všetko, až postupom času som si dielňu začal vybavovať špecializovanými obuvníckymi strojmi,“ opisuje Hrubeš a ukazuje na vyše sto rokov starý pôvodný stroj, ktorý má zo sentimentu stále v dielni.
Zatiaľ čo dnes je možné sa s trochou šikovnosti naučiť šiť topánky aj pomocou videí na Youtube, pred viac ako dvoma dekádami, keď Ben Hrubeš začínal, boli podmienky trochu náročnejšie.
Foto: archív Benjamína Hrubeša
„Učňovské školstvo, ktoré by vychovávalo praktického obuvníka, neexistuje, za posledných 15 rokov bolo len pár pokusov odbor otvoriť, ale všetky stroskotali. Navyše sa nevyučuje ručná zákazková výroba obuvi, učni sa tam pripravujú na to, aby zvládli prácu pri páse v priemyselnej výrobe. To sú dva odlišné svety,“ vysvetľuje.
Nemal sa od koho učiť
„Celé obuvnícke remeslo začalo upadať v čase, keď bolo na svojej najvyššej úrovni v majstrovstve vyhotovenia. Teda vo chvíli, keď ho začal likvidovať najskôr veľkotovárnik Tomáš Baťa a potom boľševik veľkosériovou výrobou,“ popisuje.
Zatiaľ čo kedysi podľa neho býval obuvník v každej ulici, on sa na prelome milénií nemal od koho učiť. „Potreboval som nadviazať na klasickú prácu majstrov, ktorí dokázali ušiť nádherné, perfektne vyhotovené topánky. Ale ja som nenašiel nikoho, kto by si to pamätal,“ opisuje Hrubeš, ktorý sa do tajov obuvníckeho remesla pustil ako samouk.
Učil sa napríklad tak, že rozpáral staré topánky a študoval, ako je ktorá časť urobená. „Bola to dlhá cesta plná slepých uličiek. Nešlo by to bez presvedčenia, chuti a sily pobiť sa s tým. Prvé páry topánok rozhodne neboli nič, čím by som sa chválil. No nakoniec som zo seba obuvníka vydrel.“
Svoje poznatky zdieľal aj s Erikom Martinom Lawartom, ktorý je len o pár rokov starší, prešiel si podobnou cestou a dnes je asi najvýznamnejší český obuvník s dielňou v centre Prahy. Spoločne s hŕstkou ďalších sa vytrvalo snaží o obrodu obuvníctva, ktoré vytiahli z popola.
Komunita je malá, v Česku funguje okolo 20 zákazkových obuvníkov. „Rivalita medzi nami nie je, dokonca si odovzdávame zákazky, keď nestíhame. Každý rok sa tiež schádzame na cechovom zlete a zdieľame svoje skúsenosti,“ dodáva Hrubeš.
O fantasy príbehoch nebola reč len tak náhodou. Česi sú veľkí priaznivci cosplayu, čiže kostýmových hier, kde sa prezliekajú za obľúbených hrdinov, populárny je tiež historický šerm. Pre fanúšikov sú k dispozícii špecializované e-shopy, ktoré ponúkajú dobové kostýmy a najrôznejšie doplnky vrátane topánok.
Práve pre jeden taký dodával topánky v počiatkoch svojej činnosti aj Ben Hrubeš. Podľa katalógu si zákazníci mohli objednať konkrétny model a obuvník im ho ušil na zákazku.
Foto: archív Benjamína Hrubeša
„Dosť sa to rozbehlo, musel som nájsť väčšie priestory, vziať ďalších troch ľudí, aby som dokázal plniť záväzky. Tá práca ma však prestala tešiť, vyrábalo sa zhruba desať typov topánok stále dookola – rytier, mušketier, Viking, čierne, hnedé, špicaté, guľaté… Nebol priestor na vlastný rukopis alebo invenciu,“ spomína s tým, že síce dával prácu ľuďom, ale sám robil, čo ho nebavilo – zháňal zákazky, riešil administratívu a agendu dielne, viedol a kontroloval ľudí, jazdil po kožu a materiál, ale tiež servisoval stroje a upratoval dielňu.
„Nakoniec som s tým sekol, odovzdal výrobu svojmu tovarišovi Lucasovi, ktorému sa veľmi darí, robí naozaj veľké obraty, dobre sa tým uživí. Ja som sa presunul od historických topánok k vyššiemu obuvníctvu, teda k moderným, vyspelejším topánkam, ktoré majú pridanú hodnotu, dajú sa nosiť do spoločnosti a jednoducho robia parádu. Také topánky považujem za vrchol nášho remesla,“ hovorí Hrubeš.
Do zákazkového obuvníctva k nemu chodia prevažne dva typy ľudí. Buď to sú tí, ktorí ťažko zoženú topánky v bežnej konfekcii, teda majú nohu príliš veľkú či naopak malú, alebo majú napríklad atypické chodidlo.
Zákazníci chcú niečo špeciálne
„Väčšina zákazníkov však príde skôr z duševnej potreby. Naozaj chcú mať topánku ušitú priamo pre seba a často práve odo mňa. Sú to ľudia, ktorí sú premýšľaví, majú slušný prehľad o svete, vedia, čo chcú. Dôležité pre nich je, že výroba je etická a topánky im dlho vydržia,“ vysvetľuje.
„Obvykle sú dobre situovaní, nechávajú si šiť oblek na mieru a chcú si k nemu nechať ušiť topánky a napríklad aj opasok v rovnakom dizajne. Bývajú to pekné stretnutia a debaty. A tiež sa často vracajú pre ďalšie páry,“ dodáva obuvník Hrubeš.
Oproti bežne dostupnej obuvi, ktorá sa najčastejšie vyrába metódou lepenej konštrukcie, dokáže zákazkový obuvník zákazníkovi ponúknuť až desať rôznych konštrukcií, ktorými sa, zjednodušene povedané, dá pripevniť zvršok k spodku.
Každá má vplyv na vzhľad aj funkciu topánky a, samozrejme, aj na cenu. Topánky od Bena Hrubeša začínajú zhruba na úrovni 480 eur, horná hranica sa pohybuje aj vo výške 2400 eur.
Záujem ľudí je veľký a zákazky má dohodnuté na mesiace dopredu. Jeden pár obuvi na zákazku mu trvá ušiť 10 až 40 hodín podľa typu, mesačne teda dokáže ušiť iba možno štyri páry. Materiál pritom tvorí zhruba štvrtinu ceny, zvyšok je ľudská ručná práca.
„Predtým mali ľudia len niekoľko párov topánok za život, zatiaľ čo dnes je obuv spotrebný tovar. Topánky od zákazkového obuvníka môžu vydržať desiatky rokov, pokiaľ sa o ne človek správne stará a používa ich na účel, na ktorý sú vyrobené,“ upozorňuje Hrubeš, ktorý na svoj tovar poskytuje doživotný servis, napríklad obnovenie novou podrážkou.
„V iných odboroch by som asi zarobil viac, ale nebol by som šťastnejší. Keď sa človek na trhu uchytí, je spokojnejší, než keby sedel napríklad na úrade a vykonával vysoko intelektuálnu náročnú funkciu,“ uvažuje.
„Ručná tvorba je zábavná a mne sa pošťastilo, že sa ňou môžem živiť. Na remesle sa mi páči, že jeden deň niečo začnem a druhý deň je to hotové. Nemusím sa k tomu vracať, teda nerád by som sa k tomu vracal, preto to robím poctivo,“ zakončuje svoje rozprávanie muž, pre ktorého je kľúčová hodnota sloboda.
„Nielen v tom, že svoj produktívny čas môžem venovať tomu, čo ma baví, ale aj v tom, že si môžem vyberať zákazníkov.“
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Aneta Šaferová.
