Pietro Barabaschi, generálny riaditeľ projektu ITER, ktorý vo Francúzsku buduje fúzny reaktor, hovorí o nekonečne náročnom procese výstavby a o tom, prečo musíme s očakávaniami zostať pri zemi.
Keď som bol malý, tomuto – vtedy sovietskemu – projektu budúcnosti sa hovorilo „tokamak“. Kde sme s výstavbou fúzneho reaktora dnes?
Sme v procese stavby. Časom sa totiž ukázalo, že ten fyzický tokamak (skratka pre prstenec magnetických polí, pozn. red.), musí byť v praxi väčší, ako sa pôvodne očakávalo, teda ak máme dosiahnuť teplotu, ktorú (na naštartovanie jadrovej fúzie) potrebujeme. Prebehla odborná diskusia a vďaka pochopeniu, že tokamak musíme zväčšiť, vznikol (v roku 2007) medzinárodný projekt ITER.
Budujeme teda zďaleka najväčší tokamak na svete a naozaj som presvedčený, že sa projekt podarí dotiahnuť do úspešného konca. Máme už dosť informácií, aby sme videli, že aktuálne parametre stavby sú dostatočné na to, aby zariadenie robilo to, čo sme pôvodne očakávali. Súčasne však stavba začína byť komplikovanejšia, než sme si pôvodne mysleli. Jadrová fúzia je vo všeobecnosti oblasť, v ktorej je ľahké podhodnotiť komplexitu. Prinajmenšom to platí pre niektorých ľudí.
Zložité je vyrobiť už aj napríklad „obyčajné“ auto, skladá sa rádovo z desiatok tisíc súčiastok. Aká je komplexita fúzneho reaktora?
