Alergie už vieme úplne vyliečiť, ale liečime sotva desatinu pacientov, hovorí v rozhovore špičkový imunológ, alergológ a pediater Miloš Jeseňák z Univerzitnej nemocnice v Martine.
Špičkový lekár – imunológ, alergológ a pediater. Profesúru získal ako 39-ročný, v tom čase najmladší profesor klinickej medicíny na Slovensku. Prednáša doma aj v zahraničí, na rozhovor priletel z Washingtonu, kde sa konal kongres Americkej akadémie astmy, alergológie a imunológie, ktorej je privilegovaným členom so štatútom „international fellow“. Profesor pediatrie Miloš Jeseňák patrí medzi Forbes Top osobnosti medicíny 2024.
Ako ste sa dostali k medicíne?
V podstate som nikdy neuvažoval o inom povolaní. Odmalička som cítil, že chcem robiť medicínu, zrejme preto, že som vyrástol v „pololekárskom“ prostredí. Mama bola farmaceutka, teta pediatrička. Spomínam si, že všetky očkovania som absolvoval doma cez víkend, na rozdiel od spolužiakov, ktorí mali v deň očkovania voľno zo školy.
Chcel som liečiť
Napriek pozvánkam na svetové kongresy naďalej pôsobíte v okresnom meste. Čím si vás získal Martin?
Som Žilinčan, takže som mal blízko tamojšiu Jesseniovu lekársku fakultu Univerzity Komenského. Alternatívou bola bratislavská medicína a farmácia, ale prijali ma aj do Martina, tak som uprednostnil blízkosť domova a existujúce sociálne väzby. Martinská medicína mala už v tom čase veľmi dobré meno a páčilo sa mi, že je to taká malá rodinná fakulta s dobrou komunitou ľudí. Myslím si, že to je obrovská výhoda voči väčším lekárskym školám.
Forbes Slovensko/Matej Binka
Kliknite a pozrite si výber lekárov a lekárok v rebríčku Top osobnosti medicíny 2024.
Bola pre vás medicína prestížny odbor, na ktorý sa dostanú iba tí najšikovnejší?
To vôbec nehralo rolu. Chcel som sa venovať medicíne, robiť s pacientmi a liečiť. Stále to tak je, hoci som sa vyprofiloval na špecialistu a viac sa aj s kolegami venujeme zložitej medicíne, ťažkým diagnózam a zriedkavým ochoreniam imunitného systému. Pre mnohé ochorenia sme dnes jediné pracovisko na Slovensku a je to aj veľká výzva a zodpovednosť.
Vypracovali ste sa na renomovaného odborníka na klinickú imunológiu a alergológiu. Čo vás upútalo na týchto odboroch?
Na škole som o imunológii ani pediatrii neuvažoval, dokonca v prípade imunológie som ani nemal veľké povedomie o reálnej náplni tohto odboru. Pôvodne som chcel ísť na neurológiu, v hre bola aj infektológia, infekčné lekárstvo a endokrinológia. Vždy som inklinoval k odborom, ktoré majú aj laboratórnu časť.
Invazívna medicína mi nevyhovuje
A čo prestížna chirurgia?
Invazívna medicína mi nerobí dobre a akútna medicína už vôbec nie. Som diagnostický typ lekára, ktorý pátra a uvažuje. Mám na to rád dostatok času. Nerád pracujem pod veľkým tlakom s nutnosťou sa akútne rozhodovať o ďalšom postupe. Overil som si to aj v praxi, praxoval som na chirurgických oddeleniach.
Kde?
Počas štúdia som cez program Erasmus pol roka študoval a pracoval vo fínskom Turku. V miestnej univerzitnej nemocnici som si vyskúšal prácu na oddeleniach transplantačnej chirurgie a kardiochirurgie. K transplantačnej medicíne som sa vrátil neskôr v inej podobe v rámci odboru klinická imunológia.
V doterajších rozhovoroch ste za kľúčový moment pracovného života označili ponuku profesora Petra Bánovčina pracovať v martinskej nemocnici…
Áno, bol to jeden zo zlomových momentov. Profesor Bánovčin si ma po absolvovaní štátnice z pediatrie zavolal a ponúkol mi miesto lekára na Klinike detí a dorastu JLF UK. Vedel, že pediatriu som pôvodne nechcel robiť, ale chcel, aby som to zvážil.
Čo vás presvedčilo prijať túto ponuku?
Chcel som ostať v Martine, chcel som učiť, chcel som sa venovať vede a výskumu a chcel som získať doktorát. Táto voľba mi všetko umožnila. Je pravda, že som poslal prihlášky aj na iné pracoviská, napríklad na neurológiu do Bratislavy. Dokonca som už bol na ceste na finálny pohovor, ale cestou som sa definitívne rozhodol pre Martin a vo Vrútkach som vystúpil z vlaku. Potom som to takmer oľutoval.
Lekár Miloš Jeseňák. Foto: Miro Nôta
Lekár Miloš Jeseňák. Foto: Miro Nôta
Prečo?
Prvé týždne boli veľmi kruté. Začínal som na detskom „áre“ (anestéziologicko-resuscitačné oddelenie, pozn. red.), čo bol krst ohňom. Súčasne som nevedel robiť s detským pacientom, na škole sme sa tomu veľmi nevenovali, prípadne ma to nejako obchádzalo. Kolegovia mi však pomohli s etablovaním a s mnohými pracujem dodnes.
Mimochodom, je pomerne bežné, že študenti medicíny, napriek praxi v nemocniciach, nemajú reálnu predstavu, čo jednotlivé lekárske odbory zahŕňajú. Skutočný obraz získajú až vtedy, keď v odbore začnú pracovať.
Mám mnohých spolužiakov, ktorí si vysnívali konkrétny odbor a po nástupe do praxe radšej zmenili zameranie, keď zistili, že v konečnom dôsledku ich vysnívaný odbor nie je až takým snom.
Čím to je?
Ide najmä o spôsob výučby na fakultách medicíny. Medik na škole nemá dostatočný priestor na to, aby spoznal a pochopil odbor, ktorý študuje. Je tu rozhodne veľký priestor na zmenu kurikula k lepšiemu. Našťastie, v mojom prípade to dopadlo dobre. Odbory, nad ktorými som vôbec neuvažoval, mi napokon priniesli spokojnosť a naplnenie.
Neodchádzajú pre platy
Ako ste sa dostali k imunológii a alergológii?
Po nástupe na pediatriu mi profesor Bánovčin predstavil víziu rozvoja kliniky. Chcel, aby som nanovo rozbehol centrum pre vrodené poruchy imunity a zriedkavé ochorenia imunitného systému. Oslovilo ma, že je to odbor s laboratórnou, experimentálnou zložkou, že sa venuje zriedkavým ochoreniam, vede a výskumu. V tom som sa neskôr jednoznačne našiel.
Čo robí dobrého lekára?
Jedna vec sú osobné predispozície, talent, genetický základ, ktorý vás predisponuje na to, či budete lekár štandardný, dobrý alebo výnimočný. Druhá vec je prostredie, ktoré na vás vplýva. Je veľmi dobré, ak máte dobrých učiteľov, dobrý kolektív a dostávate možnosti sa učiť a napredovať.
Niekedy sa, bohužiaľ, stáva, že sa šikovný, ambiciózny a perspektívny mladý človek dostane do zlého prostredia, pod zlého šéfa. Myslím, že je to jeden z dôvodov, prečo mnohí mladí medici odchádzajú zo Slovenska do zahraničia. Nie mzdy, chýbajúce miesta v nemocniciach, ale charakter fungovania zdravotníctva.
Miloš Jeseňák, imunológ, lekár, pediater, profesor
Mladých lekárov by na Slovensku udržali lepšie podmienky v nemocniciach či prístup kolegov, hovorí Miloš Jeseňák. Foto: Miro Nôta
Máme na Slovensku dostatok lekárov?
Keď si zrátame lekárske fakulty, každý rok vyštuduje na Slovensku sedemsto až osemsto medikov. To je pomerne dosť na krajinu s piatimi miliónmi obyvateľov. Napriek tomu ich je opticky málo, najmä v niektorých odboroch. To je aj z dôvodu, že mnohí absolventi odídu do zahraničia a už sa nevrátia.
Ako hovorím, nemyslím si, že dôvodom odchodu sú peniaze, pretože platy lekárov sa principiálne dorovnali, a to napríklad Českej republike. Snaha by mala smerovať do zlepšovania podmienok v nemocniciach, prístupu k absolventom, ktorí začínajú pracovať v nemocniciach, či flexibilite pri špecializačnej príprave mladých lekárov na pracoviskách. To sú veci, ktoré by tu mladých lekárov udržali.
Dôstojnosť pre medikov
Tri roky ste študovali medicínu v Taliansku, máte skúsenosti aj z Českej republiky, Poľska či Fínska. Ktoré skúsenosti zo zahraničia sa vám podarilo preniesť na pracoviská pod vaším vedením?
Napríklad bazálnu úctu a pocit zodpovednosti voči mladým kolegom, ktorí u nás na klinike pracujú v rámci špecializačného vzdelávania. Po mnohých negatívnych skúsenostiach zo slovenských zdravotníckych zariadení som povedal, že nedovolím, aby sa u nás cítili atestanti ako zbytoční a nadbytoční.
Myslím, že sa nám tiež podarilo vybudovať v Martine slušné laboratórne zázemie. V ostatných rokoch sme aj vďaka podpore vedenia nemocnice vybudovali veľké imunologické laboratórium a pritiahli množstvo vedecko-výskumných pracovníkov. Vďaka tomu sa v nemocnici rozbehla laboratórna transplantačná imunológia, ktorá chýbala. Zároveň sme postupne zaviedli široké portfólio iných vyšetrovacích metód korešpondujúcich s charakterom pacientov na našich imuno-alergologických ambulanciách.
Spomeniem tiež budovanie multidisciplinárnych tímov. Jedna zo zásadných vecí, ktoré som sa naučil v Taliansku, ale aj v Českej republike je, že keď chcete veľa robiť, to znamená venovať sa pacientom, ale aj prednášať, publikovať, robiť vedu a výskum, musíte mať tím, na ktorý viete delegovať veci a cítite v ňom reciprocitu.
Toto delegovanie pri súčasnej reciprocite na slovenských pracoviskách v medicíne často chýba. Navyše, nemáme zvládnutú generačnú výmenu. Mnohé veľké pracoviská sa potom dostávajú do patovej situácie, že vedúci pracovník sa dostane do dôchodkového veku a odrazu zistí, že nemá nástupcu. Bohužiaľ, aj to je slovenská realita.
Navyše, nemáme zvládnutú generačnú výmenu. Mnohé veľké pracoviská sa potom dostávajú do patovej situácie, že vedúci pracovník sa dostane do dôchodkového veku a odrazu zistí, že nemá nástupcu.
Lekárske zlozvyky treba opustiť
Ako vnímate vyjadrenia lekára Pavla Žúbora, ktorý pôsobí v Nórsku, že zdravotnícky systém na Slovensku najviac ničia starí lekári, ktorí odmietajú zmeny a pestujú kult lekárskej svojvôle?
Profesora osobne poznám ešte zo školských čias, následne už z klinickej práce, z vedecko-výskumných projektov, na ktorých sme spolupracovali. Osobne si myslím, že aj medzi pracovne skúsenými, teda staršími kolegami, sú mnohí, ktorí napriek veku prinášajú mnohé pozitíva pre dané pracoviská, predstavujú pre mladých kolegov cenný a spoľahlivý zdroj informácií a vedomostí.
Na druhej strane aj medzi mladými lekármi sú viacerí, ktorí by nemali robiť medicínu a nie sú prínosom. Nedá sa to paušalizovať. Na mieste je rozumná a priebežná výmena generácií na vedúcich pozíciách, ktorá zabezpečí kontinuitu daného pracoviska, prípadne bude napĺňať nastavenú víziu nového šéfa.
Foto: Forbes Slovensko/Matej Binka
Sprava: Gastroenterológ Boris Pekárek, infektologička Mária Kachlíková, gynekológ Vladimír Ferianec, onkologička Alexandra Kolenová, imuno-alergológ Miloš Jaseňák. Grafika: Forbes Slovensko/Matej Binka
Zároveň je nevyhnutné upustiť od mnohých postupov a zaužívaných zvykov, ba až zlozvykov. Napriek tomu, „že sa to tak vždy robilo“, sa treba posunúť ďalej – v smere medicíny založenej na dôkazoch, súčasných odporúčaniach či postupoch. To niekedy, žiaľ, chýba.
A je táto zmena možná, ak vedúci pracovník odmieta odísť?
Je na veľkosti vedúceho pracovníka, aby si vychoval jedného, prípadne viacerých ľudí, ktorí dokážu pokračovať v jeho tradícii a nepodrazia ho, keď im prepustí miesto. To je podľa mňa hlavný problém, že vedúci pracovníci sa často boja, že po výmene nebudú môcť pokračovať v práci, ktorú chcú robiť, boja sa eliminácie z pracoviska.
V Taliansku som zažil výmenu na vedúcej pozícii na klinike. Profesor odovzdal vedenie mladšej profesorke, postupne redukoval svoje klinické aktivity, ale ostal mu ambulantný deň, ostal mu deň, kedy sa venoval zložitým prípadom či deň, počas ktorého sa venoval doktorandom a konzultáciám. Je pravda, že pracoviská, ktoré tento model nemajú, môžu trpieť toxickou atmosférou, odpisovaním mladých lekárov, ktorí následne odchádzajú.
Ja som presvedčený, že je nevyhnutné mladým ľuďom vytvárať priestor pre rast, podporovať ich a motivovať, no na druhej strane mať od nich očakávania, klásť na nich nároky a dbať na ich profesionálny, vedomostný aj osobný rozvoj. Mladí, ktorí dostanú príležitosť a priestor pre rozlet, to potom niekoľkonásobne vrátia, vidím to u nás na pracovisku.
Zahraniční študenti sú prínosom
Vláda prišla s iniciatívou, že zaplatí viac peňazí lekárskym fakultám, ktoré majú veľký podiel študentov zo zahraničia, ak vytvoria viac miest pre slovenských študentov. Je to správny postup?
Predstava, že zahraničí študenti „kanibalizujú“ lekárske fakulty a neumožňujú prijať dostatok slovenských študentov je mierne scestná. Tak to vôbec nie je. Tiež si treba uvedomiť, čo všetko škole prináša zahraničný študent. Okrem financií je to aj prestíž a pozitívne „píár“ v zahraničí.
V Martine máme skúsenosti nielen s Nórmi, ale aj s Islanďanmi, máme už niekoľko rokov pomerne veľký počet študujúcich z tejto krajiny – okrem iných. Veľmi dôležitý je jazykový aspekt. Ak pedagógovia pravidelne učia, prednášajú, pripravujú študijné materiály, píšu a publikujú po anglicky, získavajú vyššiu konkurencieschopnosť v medzinárodnom meradle.
Imuno-alergologické pracoviská sú preťažené diagnózami, ktoré im nepatria, upozorňuje Miloš Jeseňák. Foto: Miro Nôta
Imuno-alergologické pracoviská sú preťažené diagnózami, ktoré im nepatria, upozorňuje Miloš Jeseňák. Foto: Miro Nôta
Politici by vám povedali, že prestíž školy je druhoradá, ak na Slovensku nie je dosť lekárov…
Zvýšenie nejakej kvóty o 150 študentov je teatrálne gesto, ktoré nezmení situáciu. Lepšie je pozrieť sa na to, koľko slovenských študentov študuje na českých lekárskych fakultách a vytvoriť im podmienky, aby sa chceli vrátiť domov – čiže zlepšiť podmienky, v ktorých funguje zdravotníctvo, zlepšiť priestorové a prístrojové vybavenie nemocníc, dofinancovať a zefektívniť fungovanie zdravotníctva, zlepšiť priebeh špecializačnej prípravy, aby mladí ľudia nemali pocit, že sa im hádžu polená pod nohy.
Na školách je potrebné zmodernizovať vzdelávanie, aby sa začali používať moderné simulačné prístroje, umelá inteligencia a ďalšie elektronické výdobytky, aby sme zmenili kurikulum, ktoré niekedy vyzerá, žiaľ, ako z polovice minulého storočia. Pevne verím, že sa to postupne zmení. Poznám mnoho mladých pedagógov na fakultách, ktorí majú vízie, vedia ako na to a hlavne chcú veci meniť a zlepšovať.
Imunológia sa vracia do nemocníc
Je pravda, vzhľadom na čakacie doby, že imunológov a alergológov je na Slovensku veľmi málo?
Je určite neakceptovateľné, ak sa astmatik s akútnymi ťažkosťami nevie tri mesiace dostať k alergológovi. V krajine však pôsobí zhruba 230 ambulancií, centier či ústavných zariadení, ktoré poskytujú starostlivosť v odbore klinickej imunológie a alergológie. Hoci mnohé nefungujú na plný úväzok, teda robia napríklad dva dni v týždni, myslím, že ich máme dosť.
Prečo teda tie dlhé čakacie doby?
Imuno-alergologické pracoviská sú často preťažené diagnózami, ktoré im nepatria. Mnohí ľudia majú predstavu, že za každý zdravotný problém môže oslabená imunita, veľmi „populárne“ sú dnes aj intolerancie, najmä histamínová. Často pritom môže za ťažkosti len nezdravý životný štýl, nedostatok pohybu, spánku či nepravidelná strava.
Mnohí pacienti zase patria na dermatológiu, pneumológiu alebo by mali chodiť ku gastroenterológovi. Navyše, situácia by sa mala v blízkej budúcnosti zlepšovať aj z iného dôvodu.
Miloš Jeseňák, imunológ, lekár, pediater, profesor. Foto: Miro Nôta
Lekárske pracoviská na Slovensku potrebujú priebežnú výmenu generácií na vedúcich pozíciách, hovorí lekár Miloš Jeseňák. Foto: Miro Nôta
Z akého?
Imunológovia a alergológovia sa vracajú do štátneho zdravotníctva. Mali sme obdobie, počas ktorého z nemocníc odišli mnohí kolegovia a zakladali si súkromné ambulancie. Dnes sme primárne privátny odbor, gro kolegov robí v neštátnych zariadeniach. Vidíme však nárast počtu ľudí, ktorí chcú pracovať v nemocniciach a nanovo sa tam otvárajú ambulancie, čo je skvelé. Bude to ešte trvať, kým sa to citeľne prejaví, ale ten trend tu je.
Počet pacientov stúpa
Skúste porovnať situáciu dnes a pred polstoročím. Má objektívne oveľa viac ľudí poruchu imunity a alergiu?
Alergií určite pribúda. Vieme, že desať percent populácie sú astmatici. Ekzém trápi dva až päť percent dospelej populácie, u detí sa vyskytuje ešte častejšie. Alergická nádcha ako najčastejšie chronické ochorenie dýchacieho systému v dospelosti a puberte postihuje približne 30 percent pacientov.
Áno, počet pacientov stúpa, ale dôvodov je viac. V porovnaní s polovicou minulého storočia máme lepšiu záchytnosť, včasnejšiu diagnostiku, pacienti sú vzdelanejší a vedia, že v prípade istých príznakov majú ísť na alergológiu. Je to kombinácia viacerých faktorov, ale, samozrejme, aj reálneho nárastu imunitne podmienených ochorení.
A čím je tento nárast spôsobený?
Stres, nesprávny životný štýl, nesprávne zloženie stravy, nedostatok oddychu a spánku, nedostatok pohybu… To sú všetko veci, ktoré môžu čiastočne oslabovať imunitný systém súčasných generácií a viesť k vysokej chorobnosti, opakovaným herpesom a ďalším ťažkostiam.
Aká je momentálne najväčšia výzva vášho odboru medicíny?
Z pohľadu Slovenska je to ustáť generačnú výmenu na pracoviskách a opäť vybudovať štátnu zložku nášho odboru, vrátiť odborníkov do nemocníc, pretože klinický imunológ a alergológ by mal byť v každej väčšej nemocnici. Napokon, samotná optimalizácia siete nemocníc jasne definuje, že imunológa musí mať nemocnica tretej úrovne a vyššie, čo je super.
Veľká výzva je tiež čiastočný presun kompetencií nášho odboru. Základnú diagnostiku a úvodnú liečbu alergických ochorení u pacientov by totiž časom mali prevziať ambulancie všeobecných lekárov. Následné detailné „dovyšetrovanie“, sledovanie a liečba imunitne podmienených ochorení, teda alergií či porúch imunity, má byť na druhej strane realizovaná v rámci špecializovanej ambulantnej siete.
Alergie sa dajú vyliečiť
A z pohľadu odbornosti?
Máme tu dynamický rast nových oblastí imunológie, rýchlo sa rozvíja napríklad reprodukčná imunológia, imunológia kritických ochorení či športová imunológia. V alergológii sa posúvame od liečby k preventívnej starostlivosti, rýchlo rastie preventívna alergológia.
Vieme napríklad veľmi málo o tom, ako včas zakročiť, aby sme u dieťaťa preventívne znížili riziko rozvoja alergických ochorení. Ak by sme ostali u liečby, na Slovensku, ale aj celosvetovo, máme veľmi nízke využívanie alergénovej imunoterapie. Dokážeme alergiu úplne vyliečiť, pritom reálne takto liečime len 10 až 12 percent alergikov. Je to žalostne málo.
Alergie dokážeme vyliečiť, upozorňuje imunológ a alergológ Miloš Jeseňák. Foto: Miro Nôta
Alergie dokážeme úplne vyliečiť, ale liečime len 10 až 12 percent alergikov, upozorňuje imunológ a alergológ Miloš Jeseňák. Foto: Miro Nôta
Ide o dlhodobé podávanie malých dávok alergénu?
Áno, liečba trvá tri až päť rokov a podľa dohody s pacientom sa alergén podáva injekciami, tabletkami alebo roztokom, ktorý sa dáva pod jazyk. Ak pacient terapiu disciplinovane dodržiava, efekt môže byť dramatický.
Pacient sa často dokáže zbaviť antialergických liekov, zníži sa u neho riziko rozvoja astmy a nových alergií, ktoré u neliečených alergikov zväčša pribúdajú. Je to výzva aj pre kolegov, aby alergénovú imunoterapiu predpisovali čo najväčšiemu počtu pacientov.
Som veľmi rád, že jedna zdravotná poisťovňa už začala predpis tejto terapie hodnotiť ako pozitívny ukazovateľ ambulancie, čo je veľmi dobré, pretože mnohí kolegovia sa báli túto terapiu predpisovať, aby neboli penalizovaní pre jej vysokú cenu. Aj poisťovne už ale začínajú vnímať predpisovanie terapie ako ukazovateľ, že ambulancia sa stará o pacienta príkladne.
Epidémia „alternatívnych“ rodičov
Vnímate ako pediater zhoršovanie zdravotného stavu detí z dôvodu veľkého počtu hodín strávených nad smartfónom či počítačom? Fyzioterapeuti napríklad bijú na poplach, že nás čaká epidémia ochorení spojených so sedavým spôsobom života.
Určite áno. Zdôraznili ste neurologické a posturálne dopady (súvisiace s držaním tela, pozn. red.), ale nesprávna životospráva, zlé zloženie stravy a nedostatok pohybu negatívne vplývajú aj na imunitný systém dieťaťa. Ako imunológ a alergológ vidím, že slabne imunitná zdatnosť detí a zvyšuje sa počet alergických ochorení.
Rovnako alarmujúco však na mňa pôsobí nárast počtu „alternatívnych“ rodičov, ktorí odmietajú konvenčnú liečbu a hľadajú alternatívy, ktoré nezriedka môžu dieťaťu poškodiť. Mnohé poznatky ľudového liečiteľstva či účinkov fytofarmák majú svoj klinický význam a vieme ich využiť ako doplnkovú liečbu, ako lekár s tým nemám žiadny problém.
Dnes sú však mnohí rodičia odborníci na všetko. Stačí, že si prečítali päť článkov a pozreli šesť videí, bez kritického zamyslenia sa nad kvalitou a relevanciou zdroja a myslia si, že dokážu liečiť. Videli sme to aj počas pandémie covidu, že sa stratil rešpekt jednej odbornosti voči druhej, laikov voči lekárom a špecialistom.
Top osobnosti medicíny 2024
V magazíne Forbes sme sa rozhodli oceniť prácu slovenských lekárov i lekárok a vôbec po prvý raz predstaviť osobnosti medicíny, ktoré patria medzi najrešpektovanejšie.
Kliknite a pozrite si rebríček Top osobnosti medicíny 2024.
Zrejme to spomínate aj v súvislosti s nárastom počtu ľudí, ktorí odmietajú očkovanie…
Áno. Očkovanie je pritom jeden z najväčších, ak nie úplne najväčší vynález imunológie. Aj v priebehu pandémie sa, samozrejme, urobili chyby, ale vyplývali z nedostatku informácií, napríklad o tom, ako sa vírus bude správať, kto je rizikový, ako liečiť.
Potláčanie covidu prinieslo aj chyby
V marci uplynuli štyri roky od prvého prípadu covidu na území Slovenska. Pandémia sa už skončila, dnes už môžeme bilancovať. Aké chyby sa u nás pri riadení pandémie urobili?
Skôr než chyby by som to nazval opatrnosť z núdze. Volili sa širšie a intenzívnejšie opatrenia, aby sa nepodcenila situáciu a ľudia zbytočne neprišli o život. Postupne sme sa učili rozlišovať, kto je rizikový pacient, komu hrozia vážne komplikácie a naopak, kto vírus s najväčšou pravdepodobnosťou zvládne bez väčších následkov. Dnes už teda vieme, koho očkovať a preočkovať v prvom slede a už by sa neodporúčalo hromadné očkovanie všeobecnej zdravej populácie.
V relatívne krátkom čase sa podarilo vyvinúť vysoko selektívne antivirotické lieky s vysokou účinnosťou a bezpečnosťou, ktoré opäť umožnili zmierniť pandemické opatrenia a výrazne zlepšiť prognózu infikovaných pacientov. V tom danom stave poznania, v danom konkrétnom čase, boli opatrenia na Slovensku primerané a v kontexte vedomostí svetovej medicíny.
Odborníci aktuálne riešia nárast rôznych typov chorôb v postcovidovej ére, napríklad zlyhaní srdca. Ako to vnímate?
Prekonanie covidu skutočne môže viesť u časti populácie k ťažkostiam – únave, neurologickým problémom, dýchacím ťažkostiam a tiež zápalom srdcového svalu. Hovoríme tomu postcovidový syndróm alebo „long covid” (dlhý covid, pozn. red.). Raritne to môže byť aj dôsledok očkovania, ale ten výskyt je výrazne nižší ako v prípade prekonania prirodzenej infekcie.
Nastala jednoducho doba, v ktorej sa po zvládnutí pandémie riešia následky covidu a uvidíme, čo nám prinesie. Zatiaľ všetko nasvedčuje tomu, že covid sa začal správať ako klasické sezónne respiračné ochorenie, napríklad ako chrípka. S veľkou pravdepodobnosťou sa teda bude časť populácie každý rok preočkovávať, podobne ako pri chrípke.
Ide najmä o rizikových jedincov, seniorov, polymorbídnych pacientov či zdravotníkov. Neviem povedať, či to bude raz alebo dvakrát ročne, ale zatiaľ sa javí, že toto ochorenie sa začalo správať veľmi podobne ako chrípka.
Gumené medvedíky – základ stravy
Dodržiavate životosprávu, ktorú by sme mohli zverejniť bez rizika, že prestanete byť príkladom pre pacientov?
Každý pracovný deň ráno o šiestej cvičím, najmenej päť dní v týždni mám silový tréning, kardio alebo nejakú inú pohybovú aktivitu. Spať sa snažím každý deň aspoň sedem hodín, aby som si doprial dostatočnú regeneráciu. V strave sa snažím vyberať s rozumom a vyhýbam sa excesom, ale občas neodolám a doprajem si aj veľký burger.
Priznám sa, že som závislý na gumených medvedíkoch s „éčkami“, ktoré si ospravedlňujem tým, že sa aspoň zakonzervujem a potom bude dlhšie žiť (smiech). Pokiaľ ide o mentálnu hygienu, snažím sa vyhradiť si čas na záľuby, milujem najmä operu a cestovanie. Niekedy je to veľmi náročné pri tom pracovnom tempe, pretože veľa pracujem, prednášam a publikujem, ale snažím sa. Samozrejmosťou je maximalizácia času stráveného s rodinou a blízkymi osobami.
Pediater Miloš Jeseňák vedie Oddelenie klinickej imunológie a alergológie Univerzitnej nemocnici Martin. Foto: Miro Nôta
Pediater Miloš Jeseňák vedie oddelenie klinickej imunológie a alergológie Univerzitnej nemocnice Martin. Foto: Miro Nôta
Kto je Miloš Jeseňák?
Vyštudoval všeobecné lekárstvo na Jesseniovej lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Martine. Vzdelanie si postupne rozširoval na Univerzite La Sapienza v Ríme v Taliansku či americkej University of Scranton. Získal atestácie v odbore pediatria, klinická imunológia a alergológia, dorastové lekárstvo, pediatrická pneumológia a ftizeológia, zdravotnícky manažment a financovanie.
Špecializuje sa na liečbu zriedkavých chorôb imunity, je expertom v oblasti klinického očkovania a očkovacích postupov v špecifických situáciách. V Univerzitnej nemocnici Martin vedie oddelenie klinickej imunológie a alergológie, pracuje na Klinike detí a dorastu a Klinike pneumológie a ftizeológie, zároveň je námestníkom riaditeľa. Učí, prednáša a publikuje, je členom viacerých národných a medzinárodných odborných spoločností a redakčných rád domácich aj zahraničných odborných časopisov. Prezident Andrej Kiska ho v roku 2019 vymenoval za vysokoškolského profesora v odbore pediatria, v tom čase najmladšieho profesora klinickej medicíny na Slovensku.
