Lady Euro – takýto prívlastok si vyslúžila niekdajšia viceguvernérka NBS Elena Kohútiková, ktorá stála pri zavedení eurá na Slovensku. O svojej práci na najvyšších pozíciách v bankovníctve a aj ich skĺbení s rodinným životom poznačeným tragédiou rozprávala na podujatí Forbes Women’s Summit.
Rozhovor s bývalou viceguvernérkou NBS a podpredsedníčkou dozornej rady VÚB viedla šéfredaktorka Forbes Slovensko Lucia Okšová.
Pred vstupom do Národnej banky som mala tri práce, aby som uživila svoje deti. Potom ako som do nej nastúpila, sa to zlepšilo. To, že som mohla byť prítomná pri ekonomických míľnikoch Slovenska ako zavedenie slovenskej koruny a NBS a neskôr zavedenie eura, považujem za veľké šťastie.
Po založení NBS sa predpokladalo, že na slovenskú korunu sa budeme pripravovať 6 až 9 mesiacov. Neskôr sa však zistilo, že situácia je komplikovanejšia a aj ľudia vnímali príchod novej meny skôr negatívne. Vklady a devízové rezervy unikali do zahraničia, najmä do Česka. Korunu sme sa preto rozhodli urýchlene zaviesť po 6 týždňoch od vzniku SR. Všetci sme teda po nociach vymenili kostýmy za rifle a pomáhali kolkovať bankovky. Nebrali sme to však ako záťaž, boli sme nadšení, že môžeme prispieť k dielu. Najviac na to doplatili moje deti, ktoré ma v tom období vídali len málo. Hovorila som si, že čas a úsilie, ktorý vložím do slovenskej koruny, vkladám aj do budúcnosti svojich detí.
Koľko rokov mali vtedy vaše dcéry?
Ovdovela som, keď mali štyri a sedem rokov. Keď sme zakladali NBS, mali trinásť a pätnásť. To je pre deti to najťažšie obdobie, keď opäť najviac potrebujú rodiča. Myslím si však, že dnes už pochopili, že išlo o obdobie, keď si bolo treba nastaviť priority aj v pracovnej oblasti.
Popri práci a kariére ste zažívali ťažké chvíle v osobnom živote. Čo vás motivovalo ísť ďalej napriek neľahkým okolnostiam?
V tom období som ako čerstvá doktorandka (vtedy ašpirantka) nastúpila na Ekonomický ústav SAV a môj manžel zahynul pri autohavárii. Ostala som sama s dvoma deťmi, ktoré boli mojím jediným cieľom. Všetko, čo som robila, som robila pre ne. Dávali mi energiu aj zmysel života. Vedela som, že potrebujú rodiča, o ktorého sa môžu oprieť, preto som nemala čas rozmýšľať nad vlastným utrpením.
Ako si spomínate na obdobie zavádzania eura? Opakovali sa opäť náročné nočné šichty?
Mnohé veci vznikajú náhodou. Novinári sa nás často pýtali, kedy Slovensko prijme euro. Na výjazdovom zasadnutí som preto požiadala vedenie, aby som mohla pracovať na analýze, kedy budeme ako krajina na euro pripravení. Proces prijatia eura teda mal presne stanovené jednotlivé fázy, všetko bolo do detailov rozplánované. Vláda súhlasila s plánovaným dátumom 1. január 2009 a celý naplánovaný proces sa nám podarilo do bodky dodržať. Potvrdilo sa, že šťastie praje pripraveným – hoci sme do eurozóny vstupovali v čase jednej z najväčších kríz, zvládli sme to.
Foto Marek Mucha
Uvedomovali ste si v tom čase, že s vaším tímom píšete históriu? Napriek vysokej miere euroskepticizmu na Slovensku ľudia euro ako platidlo prijali bez problémov.
Mali sme cieľ, aby bolo Slovensko plne integrované do EÚ. To, že ľudia euro dobre prijali, bolo dané dobrou komunikáciou zo strany vlády aj komerčných bánk. Ak ľudia veciam rozumejú a majú možnosť sa na ne pýtať, tak nemajú dôvod sa ich báť. Spolu s dcérou sme pripravili aj projekt, v rámci ktorého sme prechod na euro vysvetľovali aj v rómskych osadách. Zavedenie eura nebol len môj príbeh, podieľal sa na ňom obrovský tím ľudí z vlády, bánk aj NBS. Aj vďaka nášmu úsiliu z vtedajšej ankety vyplynulo, že 98 percent ľudí vie, čo prechod na euro znamená pre nás aj krajinu.
Počas procesu zavádzania eura ste v roku 2006 prešli do korporátneho bankovníctva vo VÚB banke. Ako sa odvtedy zmenil bankový svet?
Začínala som v podniku v Dubnici, potom som na osem rokov prešla do výskumu a následne do Národnej banky. Keď som už podľa zákona nemohla byť v dozornej rade, prešla som do VÚB, lebo mi povedali, že tam môžem zaviesť euro. Keď som vtedy išla prvý deň do práce, pochybovala som, ale rozhodla som sa, že to musím zvládnuť.
Korporátne bankovníctvo je úplne iný svet, namiesto stability koruny som sa musela sústrediť na ziskovosť a postavenie banky na trhu. Najväčšie zmeny v slovenskom bankovníctve prišli po roku 2000, keď nastala reálna transparentná privatizácia. Poslali sme tým odkaz do sveta, že sme štandardná krajina so štandardným bankovníctvom a funkčnou legislatívou. Zásadný zlom nastal, keď k nám prišli zahraničné bankové domy.
Ľudia dnes bankám dôverujú a berú ich ako súčasť svojich životov. Ak veríme tým, ktorí spravujú ekonomiku, potom veríme aj celej ekonomike. Ani počas kríz sme nepochybovali, že by ich náš bankový systém nezvládol.
Pôsobili ste aj ako mentorka žien, ktoré sa chcú presadiť vo svete financií, ale pochybujú o sebe. Ako sa nebáť a pokračovať ďalej, aj keď nám život nepraje?
Dôležité je mať sen a ísť si za ním aj napriek prekážkam. Musíme sa aj naučiť delegovať, v práci aj v rodine. Obklopte sa najlepšími ľuďmi, akých viete na trhu nájsť. Nemyslite si, že ste jediná schopná a delegujte, aby ste si mohli dovoliť naozaj nepracovať aj počas dvojtýždňovej dovolenky. Nebojte sa zapojiť do chodu domácnosti aj deti a skombinovať kariéru s rodinou. Ženy s deťmi sa vedia lepšie rozhodovať a naplánovať si čas, sú veľmi efektívne. Skĺbiť kariéru s rodinou si síce vyžaduje od ženy viac úsilia aj času, ale ak sa to podarí, výsledok vždy stojí za to.
Aká rada by v minulosti najviac pomohla vám?
Keď som stála pred dilemou, či ísť do Národnej banky alebo nie, pomohlo by mi, keby mi niekto povedal: „Neboj sa a choď.“ Veľa ľudí mi naopak hovorilo, že je pre ženu lepšie ostať v pokojnejšom prostredí Slovenskej akadémie vied. Ocenila by som teda, keby ma niekto postrčil vpred.
Prepis rozhovoru z podujatia Women’s Summit, partnermi podujatia boli:
