Je jednou z najslávnejších českých topmodeliek, ktoré v 90. rokoch dobývali svet. Svoj pestrý život plný úspechov, ale aj pádov vtesnala do knihy, ktorú si venovala k 50. narodeninám a nesie jej meno.
O tom, že Tereza Maxová nie je iba krásnou tvárou, ale tiež silnou osobnosťou, ktorá okrem iného stojí za úspešnou nadáciou pre opustené a znevýhodnené deti Teribear, sa čitatelia presvedčia na troch stovkách strán jej dobrodružného putovania za slobodou.
Knihu, ktorá vznikla v spolupráci s novinárkou Veronikou Bednářovou, slávna modelka na konci uplynulého roka pokrstila v pražskej kaviarni Slavia.
„Je to darček nielen pre mňa, ale predovšetkým pre moje deti,“ hovorí Tereza Maxová.
Sedíme spolu pri stole v kaviarni, kde vďaka svojej kráse i výške neprehliadnuteľná Tereza priťahuje pozornosť ostatných hostí. Oprávnene. Je usmievavá, milá a keď k nám v jednej chvíli pristúpi staršia žena so žiadosťou o podpis knihy, ochotne do nej venovanie napíše a ešte sa s ňou na pamiatku odfotí.
Cestovateľská Wikipedia
Keď sa pozeráte na knihu Tereza, čo vám napadne ako prvé?
Že je človek rád, že to má za sebou. Ani som nečakala, koľko je za tým práce. Keď mi povedali, že bude kniha, bola som nadšená. Od začiatku som vedela, že nechcem, aby to bola autobiografia.
Mala som mnoho nápadov, chcela som, aby v nej bolo veľa fotografií, aby tam boli moje denníky, ktoré som si 10 rokov deň po dni písala. Sú v nich básničky, cestovné lístky, reportáže z ciest, aká bola v konkrétnej krajine politická situácia, koľko sa toho dovážalo, vyvážalo, úplná Wikipedia.
Napokon to pre mňa bola aj forma psychoterapie, pretože som to všetko musela prečítať. Znovu zisťujete, aká som v tých osemnástich, devätnástich rokoch bola, ako som bola zo všetkého nadšená, objavovala svet. To by vydalo na desať životov.
Mne osobne sa veľmi páči čiernobiela fotografia na obálke. Vyberali ste ju vy?
Vizuálnu stránku sme preberali spoločne, mala som obrovskú dôveru k Zuzke (Zuzana Lednická mala na starosti grafickú úpravu, pozn. red.) a bolo fajn, že siahla aj do iných fotografií.
A čo sa týka obálky, tak sú určité fotografie, ktoré boli medzníkom mojej kariéry a jednou z nich je aj táto, ktorá bola na titulke časopisu Glamour. Mám doma zarámované a vystavené len tri fotografie z doby modelingu. Práve túto od Mikaela Janssona a potom dve od Karla Lagerfelda.
Foto: obálka knihy Terezy Maxovej/Mikael Jansson
Fotografiu na obálku vybrala Zuzka a všetky tri sme s ňou súhlasili, hoci tých návrhov bolo, samozrejme, omnoho viac. Je tiež zložité ošetriť práva fotografov, každému musíte napísať a požiadať o súhlas. Ale Mikael je môj dlhoročný kamarát a bol rád, že mi ju mohol venovať.
Cenzúra a pohľad mladej dievčiny
Pozeráte sa na seba na fotografiách rada?
Nie a preto možno tie fotografie nemám doma vystavené. Mám veľmi vysoké nároky, človek pracoval s výbornými fotografmi, mal krásne vlasy, mejkap a teraz, keď niekam idem na dovolenku, tak si hovorím, ježišmária, ako to vyzerám. Mám asi trochu iný uhol pohľadu.
Na druhej strane, ja sama rada fotografujem, naučila som sa porozumieť svetlu, čítať ho, zachytiť okamih, to ma baví viac než byť pred objektívom.
Ktorá časť v knihe je pre vás najosobnejšia, kde ste sa museli najviac odhaliť?
Určité denníky. Tie sú napísané v takej surovej podobe, museli sme dosť cenzurovať, mnoho stránok sme nemohli ani zverejniť. Ide o pohľad nezaťaženej 19-ročnej dievčiny, ktorej bolo v cudzine samej smutno.
Bola som tam bez rodiny a zo začiatku aj bez priateľov, ani som poriadne nerozumela cudzej reči. Písala som si všetko, fakty, ale tiež klebety zo zákulisia prehliadok. Určite silným momentom bol pre mňa rozvod mojich rodičov, sťahovanie našej rodiny z Ústí nad Labem do Prahy, moja puberta.
Ale ja som taký romantický patriot, verím, že vždy bude lepšie. A keď som sa vracala k spomienkam na Česko, robilo mi to dobre. Pretože aj keď som strávila detstvo v komunizme, tak bolo krásne. Spomínam na radostné Vianoce, na výlety.
Prečo sa vo fotkách stráca autenticita doby
Pamätáte si, kedy ste si prestali písať denníky? Kedy nastal ten moment?
Bol to rok 2000, keď sa mi narodil syn. Rozhodla som sa, že už nebudem pracovať a užijem si materstvo naplno. To som netušila, že sa po roku budem vracať do práce a budem za to vlastne rada. Bol to rok, keď som si hovorila, že sa stávam mamou a čaká ma zase nové dobrodružstvo. Predtým som napríklad za týždeň navštívila tri kontinenty, bol to svet pozlátok, prehliadok, bol neprístupný.
Dnes je všetko dosť otvorené. Mala som možnosť pracovať s tými najrešpektovanejšími fotografmi, návrhármi, v zákulisí sme sa stretávali s rôznymi rockermi, nehrozilo, že si vás tam bude niekto fotografovať, že bude niekto robiť selfie. Aj preto sme sa mohli nerušene baviť, bola to jedna veľká jazda. Dnes je človek zahltený vyretušovanými fotografiami, na ktorých všetci vyzerajú dokonale a stráca sa tým autenticita doby.
Ja mám napríklad fotografiu, na ktorej vyzerám ako blázon, ale je to iba preto, že som bola nadšená, keď do Paríža v roku 1990 prichádzal Havel a ja som patrila medzi štyri modelky pozvané do paláca na jeho stretnutie s prezidentom Chiracom. Síce na tej fotografii úplne dobre nevyzerám, ale zachytáva prirodzenú radosť.
Keby ste mali začínať v dnešnej dobe, lákalo by vás to?
Neviem. Mňa to ani predtým nelákalo, bola som dievča z Československa, ktoré nebolo nikde okrem Juhoslávie. Svet módy som videla maximálne, keď sa volila Miss Poľsko a my sme to chytali na poľskej televízii. Nemala som ani predstavu, čo je krása a či sa tým dá živiť. Možno preto bolo objavovanie nového sveta lepšie, človek prišiel nezaťažený.
Nepoznala som všetky tie známe mená a bola som o to nadšenejšia, nesťažovala som si, viac som si to užívala. Dnes by som možno viac taktizovala. Predsa len už poznáte názvy časopisov, agentúr, vyberala by som si, pre koho fotiť, pre koho nie. No vtedy som bola rada, že som v Paríži, že vidím Eiffelovku a môžem ísť nakupovať do tých najlacnejších obchodov. Bola som vďačná, že si môžem vyskúšať stáť pred objektívom.
Prvá prehliadka bola pre Chanel
Spomínate si na svoju prvú prehliadku? Mali ste trému?
Nie. Keď som šla na svoju prvú prehliadku, bolo to pre Chanel, nervozita tam nebola, pretože som ju nepoznala (smeje sa). Škoda, že to táto generácia už nemôže zažiť, v dnešnom modelingu už majú mnoho informácií, sú na to školy, tisíce agentúr, mnoho estetických úprav, retušovania, je veľká konkurencia.
Výhoda dnešnej doby je, že sa propaguje obrovská rozdielnosť, kým v tej mojej boli dané miery 90-60-90, najmenej 178 centimetrov. Bola to taká tá typická krása. Dnes je pojem krásy širší, čo je zase fajn, pretože to dáva sebavedomie viacerým ženám.
Nás ľudia poznali, bol za nami príbeh, boli sme malá skupina, jedna veľká rodina, dostávali sme ešte od návrhárov oblečenie. Mám doma napríklad Diora, Lagerfelda, Johna Galliana. Ten, keď robil svoju prvú prehliadku, chcel, aby sme šli zadarmo. Dal nám za to oblečenie a ja som ho potom rozdávala v Ústí alebo tete v Pardubiciach.
Pomoc tým, ktorí to potrebujú
Opustime na chvíľu prehliadkové móla a poďme k vašej nadácii Teribear. Tá v januári oslavuje štvrťstoročie. Keď ste ju vtedy zakladali, verili ste, že vydrží a že si svojich darcov nájde?
V živote vás stretnú momenty, ktoré vám v danom čase nepripadajú dôležité a až neskôr zistíte, že ten moment bol jedným z najdôležitejších. Či už to bolo sťahovanie mojej rodiny z Ústí nad Labem do Prahy, alebo fakt, že som šla práve do toho tanečného súboru, kam potom prišla Milada Karasová (vtedajšia riaditeľka agentúry Czechoslovak Models), alebo že som náhodou stretla na ulici svojho prvého manžela. A rovnako tak prišla nadácia.
Bol rok 1997, ešte neexistovali zákony o nadáciách, všetko sa tvorilo. A ja som prišla s pocitom, že chcem pomáhať. V tom čase som veľa pracovala, skolaboval mi organizmus a ja som sa vracala z New Yorku domov, do môjho milovaného Česka, k mame, za čerstvým vývarom.
Bola som finančne zabezpečená a vravela si, že chcem niekomu pomôcť. A napadli mi deti. V Zlatých stránkach som si našla dojčenský ústav v Prahe 4 a zašla som tam.
A to bol ten moment, ten pocit, že je to polozabudnutý svet, o ktorom nikto nič nevie, o ktorom sa nehovorí a ja som vedela, že to nie je v poriadku. Možno som tomu chcela dať tú pozornosť, keď som jej ja mala toľko.
V mojich denníkoch mám zaznamenané, ako sme v roku 1996 ešte s ďalšími študentkami šli pomáhať na Moravu, ktorá bola zasiahnutá povodňami. V gumákoch sme vynášali zabahnené veci z dojčenských ústavov, ktoré sa museli evakuovať. A ja som odrazu videla, že to nie je len jeden dojčenský ústav, že tých ústavov je viac. A potom po roku vznikla nadácia, ktorá už tej pomoci dala konkrétne pravidlá.
Napravené osudy
Poznáte osudy detí, ktorým vaša nadácia pomohla?
Áno. A aj tie, kde tá pomoc úspešná nebola. Ale to je súčasť života, niekedy sa to nepodarí. Ale na druhej strane, sú tam státisíce detí, kde to zmysel malo.
Poznala som napríklad sedemročnú Bohunku, ktorej sme pomohli s hudobným vzdelaním. Už odmalička chcela byť opernou speváčkou. A dnes ňou naozaj je, vystupuje v Plzni a sama pomáha tamojšiemu detskému domovu a onedlho porodí štvrté dieťa.
Alebo som sa po 10 rokoch opäť stretla s dvojičkami, ktoré som si brávala z ústavu aj domov. Vďaka nadácii ich adoptovala česko-anglická rodina a keď som videla, akí sú z nich džentlmeni a ako sa im darí, mala som radosť. Jeden z nich bude právnik, druhý je výborný kaderník, sú to super chalani.
Neprepadne vás niekedy ľútosť, keď ste tie deti v ústave videli? Nemali ste potrebu vziať si ich všetky domov?
Nie, bola som mladé dievča, ktoré prišlo zo sveta módy, a verila som tomu, že keď tam pôjdem a budem plakať a ľutovať ich, nikomu to nepomôže. Možno mám v sebe odolnosť. Keď vidím problém, chcem ho riešiť. Takže som sa vždy pýtala, čo môžem urobiť.
Samozrejme, potom prídete domov a tie príbehy vám bežia v hlave a je to obrovská tragédia, keď trpí dieťa za nezodpovednosť rodičov a nesie si so sebou ťažké traumy. Ale vždy som si hovorila, že im nijako nepomôžem, keď nad tým budem lamentovať. Takže som cieľavedome šla za tým a verila, že môžem niečo zmeniť.
Na začiatku nadácie som sa radila napríklad s pani Magdou Vašáryovou alebo s ľuďmi z Výboru dobrej vôle. Všetko sme sa učili, ale snažili sa zároveň ísť inou cestou, nevyšliapanou. A verím tomu, že som naozaj odviedla kus práce a že som tam nebola zbytočne.
Nepamätám si, že by modelky chodili cvičiť…
Beháte rada?
Po tej športovej škole radšej nie, tam mi to tým prístupom zameraným len na výkon tak otrávili, že som dlho nešportovala. A ako dnes modelky propagujú cvičenie a zdravú stravu, tak ja si spomínam na naše roky. Pred prehliadkou sme buď nejedli vôbec, alebo len to, čo sme stíhali – croissanty či sendviče niekde v zákulisí, ráno sme si dali pohár šampanského. A nikdy nestrčili nos do fitka, nepamätám si, že by niekto chodil cvičiť.
Keď som začínala s jogou, pozerali na mňa na začiatku 90. rokov ako na blázna. Až neskôr som sa k športu vrátila, začala som hrať basketbal a robiť veci, ktoré ma bavia. Dnes sa idem rada prejsť do lesa alebo pozdĺž mora a nútim do toho aj rodinu, ktorá už taká rada nie je. A milujem tanec.
Pýtam sa preto, že jednou z akcií, na ktorej získavate pre nadáciu peniaze, je Hýbte sa s Teribear?
Ja by som bola rada, keby som behu prišla na chuť, ale zatiaľ to tak nie je. Ale Teribear je niečo iné, úplne inak sa vám beží, keď viete prečo. A som veľmi rada, že akcia sa stala verejne populárnou. Nie je však o tých kilometroch, ale o tom, že pomôžete niekomu, kto to potrebuje. To ľudí spája.
Veľká diera v systéme
Dnes sa stále viac hovorí o tom, že sa dojčenské ústavy zrušia. Čo vy na to? Bude dostatok pestúnov, ktorí sa o deti postarajú?
Nikdy nezabudnem na to, keď som v roku 1996 vstúpila do toho dojčenského ústavu. Povedala som si, že by som raz chcela všetky ústavy zavrieť. A netušila som, že raz taká správa príde. Každá transformácia je bolestivá, ale je to dôležité. Dieťa by malo vyrastať v rodine, ústavná starostlivosť skrátka dobrá nie je.
Pravdou je, že systém sa zmenil, posunul k lepšiemu. Ja si ešte pamätám na desať detí v kovových postieľkach, vysoké stropy, zdravotné sestričky po chodbách a ticho. Ste v dome plnom detí, ale je tam ticho, sterilné, nemocničné prostredie.
Jasné, dnes sú už rodinné centrá, bunky, ale stále to dieťa potrebuje jednu náruč, niekoho, koho má len pre seba. Takže ten prechod bude zložitejší, ale dúfam, že sa ho v roku 2024 dočkáme.
Na druhej strane asi by tu malo zostať nejaké krátkodobé miesto, kam sa môžu umiestniť napríklad týrané deti. Vidím tiež veľkú dieru v systéme, keď sa musí viac pracovať s biologickými rodičmi.
Nedávno sme boli v ubytovni v ostravskom gete, kde bola mama, ktorá sa čudovala, prečo jej 7-mesačné dieťa upadlo do kómy, keď mu dávala stále dokola iba čínsku polievku. Vôbec netušila, že to nie je pre neho dobré, sama pochádza z detského domova, manžela má vo väzení. Nikto jej nič nevysvetlil, neukázal, neporadil.
Investície
Čo vás dnes živí?
Ja som mala to šťastie, že ma živili 90. roky a dobre som investovala. Ale, samozrejme, mám manžela, ktorý sa stará o to, aby sme si žili ako rodina veľmi pohodlne a ja som sa mohla venovať tomu, čo ma baví. Ale môj manžel sa nadrel, ja som sa nadrela a nemáme to ani jeden zadarmo.
Som rada, že deti vyrastajú v medzinárodnej rodine, že máme s manželom podobné hodnoty. Som rada, že ho mám a tiež za to, že som mohla byť súčasťou tých 90. rokov, keď sme si ako modelky zarobili dosť peňazí, takže dnes nemusím byť závislá od partnera. Pretože pre mňa je tá nezávislosť a sloboda, nielen finančná, ale aj pri rozhodovaní, veľmi dôležitá.
Zaujalo ma, keď ste povedali, že ste investovali. Takže ste nemíňali zarobené peniaze na drahé autá, oblečenie, šperky?
Kdeže, ja som bola šetrná. Ale mala som viac investovať do nehnuteľností v Prahe, keď to dnes vidím (smeje sa). Tým, že sme boli súčasťou veľkých agentúr, mali sme k dispozícii aj mnoho odborníkov, napríklad čo sa týka investícií či bankovníctva. A ich rady sme využívali. Navyše sme mali šťastie, že naša kariéra trvala dlho, dnes je veľmi krátka.
Článok pôvodne vyšiel na Forbes.cz, jeho autorkou je Jana Pšeničková.