Možno si to ani neuvedomujete, ale chytľavé refrény jeho piesní ste už zrejme počuli. Moldavský rodák Călin je v súčasnosti najpopulárnejším hudobníkom Česka a okolo statusu popstar buduje so svojou brnianskou partiou veľký biznis.
Hala v pražských Letňanoch je naplnená asi do tretiny a pulzuje energiou. Zamestnanci fastfoodového reťazca v polovici januára oslavujú predchádzajúci rok, hudbu počuť až za plotom. Cez hlavnú bránu prechádza tmavý Mercedes V-Class s päťčlennou posádkou. Skupinou kamarátov, ktorej úlohou je pozdvihnúť večierok na novú úroveň, čo sa za necelú polhodinu aj podarí.
Na pódium vychádza mladý muž s drdolom, časť tváre mu zakrýva šiltovka. Niekoľko stoviek fanúšikov ožíva, nad hlavy vystiera ruky s mobilmi a kamerami. S príhovorom sa atmosféra ešte znásobuje. Vzápätí si texty piesní ako Hannah Montana, Až na mesiac, Praha/Vídeň alebo Safír pospevuje i obsluha popri upratovaní skla. Mladší, starší, ženy, muži – všetci sa zabávajú.
„Na to, že išlo o firemnú akciu, to bolo úplne super,“ pochvaľuje si po skončení podujatia hlavná hviezda. Na hlase počuť, že hodinový výkon ešte „nerozdýchal“. Sotva si prezliekol spotené tričko a už sa vracia na pódium, aby fotkou na pamiatku odmenil fanúšikov.
Po celý čas ho sprevádza ochranka – ako na každom koncerte v posledných dvoch rokoch. Dôvodom nie je, že by 26-ročnému hudobníkovi niečo hrozilo, zapálení fanúšikovia však nie vždy hľadia na to, kedy je vhodné pýtať si autogram či podávať si ruku, a pre osobnú reputáciu je lepšie, ak odmietnutie vybaví ochranka.
„Je to špecifický pocit vystúpiť na ´stage´ a vidieť toľko ľudí. Je spojený so stresom a neistotou, ale keď sa koncert skončí, človeka zaleje toľko šťastia, že je to neopísateľné,“ objasňuje.
Forbes.cz / Anna Kovačič
Ten chlapec v oranžových voľných teplákoch a čiernom tričku s nápisom President of Sexico je Călin Panfili, a hoci sa narodil v moldavskom Kišiňove, momentálne je najžiadanejším hudobníkom v Čechách. Ozajstná popstar – tak nazval aj svoj posledný album. Po tom, ako ho predvlani zverejnil, jeho popularita vyletela. Z klubov s kapacitou pár stoviek ľudí sa presunul do priestorov pre tisícky, počúvanosť jednotlivých ´trackov´ po stovkách tisícov prekročila desiatky miliónov.
Doposiaľ najúspešnejšia Calinova pieseň Hanah Montana má len na Spotify takmer 32 miliónov prehratí, na YouTube ďalších 19 miliónov. Iný hit z tej istej platne Praha/Vídeň nezaostáva – takmer 27 miliónov na jednej platforme, 17 na druhej. Na porovnanie: piesne Marka Ztraceného, ktorý vlani trikrát za sebou zaplnil futbalový štadión Eden, dosahujú na Spotify stredné a vyššie jednotky miliónov.
Minulý rok si Calin pozíciu ešte upevnil. Z ničoho nič oznámil vydanie spoločného albumu s raperom Viktorom Sheenom. Ich Roadtrip nahrávaný v rôznych kútoch republiky i Európy sa stal v druhý februárový týždeň druhou najpočúvanejšou platňou na Spotify. Celosvetovo. Žiadanejšou bola vtedy azda len prvotina britskej speváčky RAYE s názvom 21st Century Blues.
Až dovtedy sa v globálnej hitparáde streamovacej služby žiadna česká ani slovenská nahrávka neobjavila. Najobľúbenejšie skladby fanúšikov Safír (30 miliónov) a Dívej (16 miliónov) dvojnásobne až trojnásobne pokorili rekordy.
Dvojica interpretov a kamarátov vytvorila fenomén presahujúci hranice českého hudobného priemyslu, ktorý na jeseň vyvrcholil koncertom pre 16-tisíc ľudí v beznádejne vypredanej O2 aréne.
Každý mesiac si Calina na Spotify aspoň na tridsať sekúnd vypočuje okolo 800-tisíc užívateľov, z ktorých takmer tri štvrtiny tvoria Česi a Češky. Ten počet zodpovedá necelým piatim percentám národa. Mesiac čo mesiac. Väčším digitálnym publikom sa v súčasnosti v Česku môžu pýšiť len po anglicky rapujúci Redzed a Ben Cristovao. Ich čísla však ťahajú nahor najmä poslucháči zo zahraničia.
„Teší ma záujem a podpora od fanúšikov. Myslím si však, že byť najpočúvanejším v krajine je dosť relatívny pojem. Je to len Spotify a navyše sa to stále mení. S jedným ´releasom´ môžeš byť najpočúvanejším a o mesiac už na popredných miestach nemusíš figurovať,“ stojí nohami na zemi. „Pre mňa táto nálepka nič neznamená.“
Do tohtoročného českého Forbes výberu inšpiratívnych ľudí, ktorí ešte nemajú tridsať rokov, ho však nevyniesla len stomiliónová počúvanosť. Calin a partia rapových nadšencov z Brna popularitu pretvárajú na úspech. Spoločnosť Mike Roft, ktorú založili s producentom Davidom Kopeckým a režisérom Radimom Zbořilom a ktorá zastrešuje ich aktivity, vlani vygenerovala príjmy takmer 2 milióny eur. Premietol sa do nich nielen počet prehratí na streamovacích platformách a zaplnená O2 aréna, ale aj merchandising, najmä ľadový čaj Popstar, ktorého za pár mesiacov predali viac než milión kusov.
Aj skutočnosť, že zaujal Warner Music, dokazuje, že je to na domáce pomery mimoriadny hudobno-podnikateľský príbeh. Taký, že toto globálne vydavateľstvo, ktoré celosvetovo vedie Čech Robert Kyncl, do Mike Roftu na jar majetkovo vstúpilo ako do vôbec prvej rapovej značky v Česku. Za odkúpenie štvrtiny firmy malo podľa odhadov Forbesu zaplatiť niekoľko miliónov korún. Zvyšných sedemdesiatpäť percent naďalej vlastní trojica zakladateľov.
„Mike Roft je jedinečnou entitou českého šoubiznisu. Stretáva sa v ňom nevšedný tvorivý talent, podnikateľský duch, technologické zázemie a manažérske schopnosti,“ vracia sa k akvizícii šéf českej pobočky Warner Music Vladimír Kočandrle. „Vstúpiť doň nás primäl nielen pohľad na rast jeho kľúčových umelcov v čase, ale i poznanie, že Mike Roft robí svoju prácu lepšie než konkurencia.“
Forbes.cz / Anna Kovačič
Očakávania, ktoré Calin občas neznáša práve najlepšie. Byť hviezdou a žiť v istej miere dva životy nemusí prinášať len pozitíva.
„Hudba ma inšpirovala odmala. Poskytuje mi emócie ako žiadna iná forma umenia. Doteraz v nej nachádzam niečo, čo ma dokáže prekvapiť, zaraziť, rozplakať… Je úžasné, že sa naplno môžem venovať niečomu, čo ma tak napĺňa a baví. A že to generuje aj zaujímavé peniaze, to ma vždy milo prekvapí,“ usmieva sa.
Cesta k tejto pozícii však bola dlhá. Z moldavskej metropoly sa Panfiliovci na konci tisícročia pre nepriaznivú ekonomickú situáciu vydali za lepším životom.
Calin mal vtedy tri roky. Nemal problém zvyknúť si, prispôsobiť sa. Absorboval neznámu kultúru vrátane jazyka a postupne, vzdialený od širšej rodiny, vybudoval si na južnej Morave domov. Na otázku, či sa viac cíti byť Čechom alebo Moldavčanom, bez váhania uvádza prvé. Na vlasť však nezanevrel.
„Som hrdý na to, že pochádzam z Moldavska. Tú krajinu milujem a napriek všetkým jej problémom sa tam veľmi rád vraciam,“ hovorí presvedčivo. „Keď som bol mladší, sľuboval som si, že sa presťahujem späť. Mal som pocit, že môj domov je tam, žila tam väčšia časť rodiny a vždy sa mi ťažko odchádzalo. Teraz to už tak nevnímam. Rád by som sa však tamojšej kultúre odmenil za to, čo mi do života dala. Nadviazal som kontakt s miestnym raperom, chcel by som tam natočiť klip, aby som mohol aj ľuďom v Česku sprostredkovať, kde som trávil krásne detstvo.“
Kým v Moldavsku zbieral prázdninové zážitky, Brno mu poskytovalo vzdelanie a zázemie. Denník, ktorý mu zanechala matka, však rozpráva, že život nebol vždy jednoduchý.
„Naša rodinná situácia bola zložitejšia, mamka bola na veľa vecí sama. Občas boli momenty, ktoré pre ňu boli náročnejšie, s financiami alebo s vybavovaním českého občianstva. Bola však natoľko silná, že si so všetkým poradila ako kráľovná, a mne nič nechýbalo,“ vracia sa do minulosti.
Prečo si myslíš, že tvoja tvorba ľudí tak baví?
Ťažko povedať. Mám svoj pohľad, ale neviem, či sa stotožňuje s tým, ako to vnímajú ostatní. Každý si v tom môže nájsť to svoje. Snažím sa svoju tvorbu robiť tak, aby sa páčila po hudobnej stránke, hľadať nové možnosti hrania sa s podkladmi, objavovať nové melódie a nové používanie hlasov alebo kreatívne pracovať s citoslovcami, aby boli čo najchytľavejšie. Melodické linky, harmónia – v tom sa cítim komfortne, je to moja silná stránka a baví ma to. V rape to kedysi také nebolo, pokiaľ teda moju tvorbu možno stále nazývať rapom.
Čo je to za žáner, ak nie rap?
Nehovorím, že nie je. Spochybňujem to, dosť ľudí je citlivých na to, keď sa hovorí, že som raper alebo robím rap. Podľa nich nevychádzam celkom z rapových koreňov ako iní, vždy som skôr spieval. Niektorí ma však majú zaškatuľkovaného ako rapera. Mne je to jedno. Robím hudbu a to, o aký žáner ide, mi naznačuje momentálny cit. Neviem, čo a ako budem tvoriť zajtra, o mesiac, o rok. Cit ma niekam zavedie. Nečudoval by som sa, keby som o tridsať rokov robil džez – prečo nie? Jediné, čoho by som sa rád vyvaroval, je, že by som našiel šablónu a opakoval sa.
Keď vidíš desiatky miliónov prehratí, nezvádza ťa to, aby si sa k ľuďom opäť priblížil? Určite chceš, aby tvoja hudba bola naďalej úspešná.
Nepochybne. Baví ma, keď má úspech. Finálny produkt je často kompromisom medzi tým, kedy som spokojný ja, a tým, čo ľudí môže baviť. Aj keď záleží na ´tracku´. Nemám problém vydať veci, ktoré bavia iba mňa a tuším, že u ľudí sa nestretnú s pozitívnym prijatím. Ale aby človek mohol tieto veci robiť, musí tvoriť aj to, čo bude ľudí baviť. Nikdy by som nerobil niečo, čo nemám rád, len aby som vydal hudbu, čo by sa páčila ostatným. Do takej situácie sa, dúfam, nedostanem.
Čo tvoji fanúšikovia oceňujú najviac? Čo chcú počuť?
Nedá sa to zjednodušiť. Keby som to vedel, každý môj track by bol hitom a robili by ich všetci. Neexistuje jednotný recept. Záleží na kontexte – aká je doba, čo práve letí. Človek to musí vycítiť. O pol roka môže byť všetko inak.
Vlani v Česku, na základe dát zo Spotify, fungoval album Roadtrip, ktorý si nahral s Viktorom Sheenom. Tušili ste, že ste „trafili jackpot“?
Trochu áno. Hit sme mali.
A to?
Safír (najpočúvanejšia skladba na českom Spotify za rok 2023, pozn. red.). Vedeli sme, že to je bomba. Niekedy v piesni ťažko tušíte hit, ale občas sa stane, že všetko „sadne“ a cítite to. Keď sme Safír nahrali, bavil ma natoľko, že som vedel, že bude baviť aj kamarátov, blízkych, fanúšikov… a bude to bomba.
Viktora melódia nebavila a nechcel s ňou strácať čas.
Viktorovi sa ten bít nepáčil, nechcel naň nahrávať. Lenže ja som sa ho držal zubami-nechtami, vedel som, že tam ten hit niekde je. V tomto smere bol celý spoločný projekt zaujímavý a obohacujúci – museli sme prepojiť dve osobnosti, ktoré sa prejavujú odlišne. Našťastie Viktor prikývol, „vypotil“ refrén a ja som to počul…
Týždeň po vydaní albumu to počulo toľko ľudí, že to otriaslo globálnym Spotify. Druhí najpočúvanejší na svete. Ako to znie?
Záujem ma nesmierne teší. Je to však veľmi relatívne, je to len Spotify, existuje množstvo ľudí, ktorí počúvajú len YouTube – a ten detailné čísla nezverejňuje. Navyše sa to stále mení. S jedným „releasom“ môžeš byť najpočúvanejším a o mesiac už na popredných miestach nemusíš figurovať. Pre mňa táto nálepka nič neznamená. V každom prípade som rád, že sa nám podarilo „vychytať“ tajming, všetko naplánovať, a že čírou náhodou všetko dopadlo tak, ako malo. S Viktorom sme boli na takých silných pozíciách, že album Roadtrip bol zrejme predurčený na to, aby oslovil čo najviac ľudí.
Tak ste si povedali, že sa na tom cunami zveziete až do O2 arény?
Sú dva faktory, ktoré nám napovedali, že je správny čas. Na jeseň 2022 sme s Viktorom boli v O2 aréne na koncerte 50 Centa. Pre mňa to bol prvý koncert, ktorý som tam videl. Ako sme tam tak stáli, pozreli sme sa na seba a začali vtipkovať, že teraz tá hala čaká na nás. Druhým faktorom bolo, že za nami začali chodiť cudzí ľudia, že by nám radi usporiadali v O2 aréne koncert. To sme už vnímali ako signál.
Tak sme si povedali, že do toho pôjdeme. Bolo to ešte pred zverejnením albumu, ale už v procese tvorby. Trochu sme tušili, o čo sa budeme môcť oprieť. Ja som si vravel, že chlapci sa zbláznili, ale uvedomoval som si, že takýto pocit som mal už niekoľkokrát a nakoniec vždy všetko vyšlo. Zároveň som cítil podporu, ktorú máme od fanúšikov, tak som si vravel: kto iný, ak nie my dvaja?
Napokon ste prilákali takmer 16-tisíc fanúšikov. Na tvoj dovtedy najväčší koncert ich prišlo zhruba tri a pol tisíca. To je celkom skok, nie?
Veľký skok. Cítil som to. Vybavuje sa mi, ako sme pred koncertom v štúdiu nahrali intro, a keď som ho prvýkrát počul hotové, hovoril som si, aká veľmi posilňujúca vec to bude. Naskočíme na ´stage´ a testosterón nám bude tiecť ušami. Keď to potom pred začiatkom zahralo, tak som sa vynervoval, že som chcel ujsť z haly. Napokon ma nohy nejako dostali na pódium a šou sa začala. Celý čas som si však hovoril, že je to akcia spojená s Viktorom, neprisudzoval som záujem len sebe. Oveľa väčší skok než v počte fanúšikov bol v organizácii šou naplánovanej do detailu. Tiež to znamenalo väčšiu zodpovednosť. Všetky moje „výpadky“ zrazu neznamenali len to, že som idiot, ale že to kazím niekomu inému.
Forbes.cz / Anna Kovačič
Všetko však klaplo.
Vyšlo to neskutočne. Z toľkých vecí sme mali obavy a nakoniec všetko vyšlo tak, že to doteraz nechápem. Neostal jediný lístok. Keď sme večer oslavovali, mali sme pocit, že máme čo.
Zmenil tento okamih niečo na tvojej ceste?
Stále to beriem ako našu O2 arénu, moju a Viktorovu. Odškrtol som si jednu položku z osobného denníka, mám fotoalbum, ktorý mi vytvorila mamka, krásnu spomienku, a ideme ďalej.
Celú akciu ste v spolupráci s Bestsportom, prevádzkovateľom haly, organizovali sami. Koľko stojí usporiadanie rapového koncertu v O2 aréne?
Záleží, čo tam chceš mať, koľko si ochotný minúť za techniku. Ak si frajer, ktorý si postaví malý ´stage´ a utiahne vystúpenie, môžeš dosť ušetriť. V našom prípade to bolo okolo desiatich miliónov.
Predpokladám, že suma sa vám vrátila.
Zarobili sme si pekne. Nebudem konkrétny, kto chce, môže si to približne vyrátať podľa lístkov. Nemuseli sme investovať do marketingu, takže vo finále sme aj na tom ušetrili.
Pred vami halu zaplnil Rytmus, Kontrafakt, tento rok v nej popri Viktorovi plánuje koncert napríklad Ektor. Sú rapoví interpreti trúfalejší, keď vidia, že vypredať najväčšiu halu nemusí byť nedosiahnuteľné?
Bol by som nerád, keby to bolo prezentované tak, že sme niečo začali alebo že sme boli jednými z prvých a ukázali ostatným, že sa to dá. To, že sa nám to teraz podarilo, neznamená pre budúcnosť nič. Skôr to vnímam tak, že na náš vek sa nám podarila pekná vec, ktorá môže poslúžiť ako motivácia.
Spolupráca dvoch momentálne najúspešnejších rapových interpretov Česka sa môže javiť prvoplánovo, poznajú sa však už veľa rokov. Okrem niekoľkých hitov ich však spája i skutočnosť, že sa narodili za hranicami. Deti imigrantov, ktoré teraz všade sú, ako rapujú aj v prvom zverejnenom tracku Roadtripu s názvom Dívej. Pochádzajú z krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Calin z Moldavska, Viktor z Kazachstanu. Aspoň prvý však tomu neprikladá dôležitosť.
„Možno je to väčšia chuť niečo dokázať, možno len náhoda,“ komentuje. O štyri roky starší kamarát, vlastným menom Viktor Dundič, ktorý prerazil s platňami Černobílý svět, Barvy alebo Příběhy a sny, však bol v mnohom inšpiráciou. Začínajúceho chlapca, ktorý veľmi chcel robiť hudbu, brával pred rokmi na svoje koncerty a presviedčal ho, že sa tým dá celkom dobre uživiť. V čase, keď naňho samotného chodilo do klubu päťdesiat ľudí a za vystúpenie si zarobil pár tisícok korún.
Vďaka čomu ti narástla popularita?
Vďaka albumu Popstar. Od vydania v roku 2022 stúpal záujem o moje ´tracky´ strmo nahor. Vtedy som sa rozhodol vnímať hudbu trochu inak. Dovtedy som bol toho názoru, že musí za každú cenu dávať zmysel, o niečom vypovedať, mať umeleckú hodnotu, a umelec musí mať relevantný dôvod, prečo niečo hovorí alebo robí. Pri tvorbe albumu Popstar som si povedal, že chcem tvoriť hudbu primárne pre radosť a nemusí to byť médium na to, aby som sa vypísal či dával ponaučenia. V tej chvíli som sa oslobodil. Prestal som sa hanbiť, začal som viac skúšať, experimentovať s melódiou i hlasom.
Ľudia to ocenili?
Zrazu som si to neskutočne užíval. Ľudia to asi vycítili, inak si to, čo sa dialo potom, všetky tie ohlasy a záujem, neviem vysvetliť.
V inom rozhovore si povedal, že si sa nazval popstar, lebo si to tak cítil. Čo má to označenie vyjadrovať?
Chcel som tým naznačiť, že nie som žiadna rapstar, že nepotrebujem škatuľku len preto, že žijem rapovým životom. Rovnako ako tvrdé ´tracky´ som mohol skladať zamilované piesne, vyliať si srdiečko, a vo finále som viac spieval než rapoval, takže to pomenovanie prišlo samo.
Pritom veľa nechýbalo a pre problémy s hlasom žiadna popstar byť nemusela…
Je to tak. Predtým než som vytvoril Popstar, učil som sa produkovať. Bol som pripravený, že ak nebudem môcť hudbu robiť, budem ju skladať. Dokonca som mal piesne nachystané na predaj, z čoho zišlo, keďže som bol opäť pripravený spievať.
Čo sa vtedy stalo?
Takmer som si „odpálil“ hlasivky. Málokto si uvedomuje – a ja som si to vtedy tiež neuvedomoval –, že hlasivky sú sval a reagujú na množstvo faktorov. Tak dlho som zanedbával hlasovú hygienu, až som si ich poranil, a keďže sa tomu nevenuje veľká pozornosť, nevedel som, ako problém riešiť.
A podarilo sa to?
Je to stabilnejšie. Našiel som si učiteľku spevu a naučil sa lepšie pracovať s hlasom. Cítim, keď hlasivky presiľujem. Viem, kedy ich musím nechať oddychovať a rozprávať potichu alebo vôbec. Je to podobné ako s vrcholovým športom – tiež treba trénovať a pred výkonom sa rozcvičiť, aby bol čo najlepší a eliminovalo sa riziko zranenia.
Súvisí s tým aj zmena štýlu? Musel si sa prispôsobiť potrebám hlasu?
Čiastočne. Problém bol dôsledkom toho, čo som robil. Keď sa obzriem späť na vtedajšiu tvorbu, je vidieť, ako som sa trápil. Nemohol som spievať, čo som chcel. Keď som s hlasom dokázal pracovať, všetko do seba zapadlo. Zmenila sa aj moja životospráva. Dovtedy nebola najlepšia, bol som mladý 23-ročný chlapec, ktorý sa odsťahoval od rodičov a zarábal si tým, že každý víkend koncertoval. Nechodil som spať načas a užíval som si. Od toho problému som začal klásť oveľa väčší dôraz na stravu, spánok a regeneráciu.
Spomalil si?
Vtedy ani nie, naopak. Popstar Tour bol masaker. Dokončovali sme ho ešte vlani, keď už bol Roadtrip vonku.
Koľko to bolo koncertov?
S Popstar asi osemdesiat za rok, ale teraz sa to mení, bude ich menej. Snažíme sa koncertovať na menej miestach a robiť väčšie šou, do ktorých môže človek vložiť viac tvorivosti a energie.
Koľko dnes stojí tvoje vystúpenie?
Jednotná cena neexistuje. Odvíja sa od niekoľkých faktorov – či ide o komerčnú akciu, v ktorom meste sa koná, aká je kapacita a či si to organizujeme sami, čo vo väčších mestách robíme často, máme produkčný tím. Aktuálne ide väčšinou o stredné stovky tisíc korún za koncert. Ponuka zodpovedá dopytu.
Momentálne je dopyt po rape vysoký. Čím to je, že momentálne ide o najpočúvanejší žáner?
Je to žáner, ktorý prechádza sociálnymi skupinami, stotožní sa s ním ktokoľvek. Chlapci, ktorí v živote nemali šťastie a nedostali dobrý základ, vďaka nemu môžu vidieť iných, ktorí to z rovnakých pozícií niekam dotiahli. Ľudia z vyššej vrstvy môžu vďaka rapu počúvať niečo, čo je stále číre. Rap sa ešte stále väčšinou na nič nehrá, aj keď občas skĺzne do popu. To je na ňom pekné.
Rastiete na sociálnych sieťach a streamovacích platformách. Sú pre vás ešte dôležité mainstreamové médiá?
Veľmi ich už nevnímam. Boli sme vo fáze, keď sme nechápali, že v zahraničných televíziách a rádiách sa hrajú rapové piesne a u nás nič. Cítili sme sa ukrivdení, že okolo seba združujú svojich obľúbených interpretov a nás k sebe nechcú pustiť. Čím dlhšie však robíme hudbu, tým viac si uvedomujeme, že si vystačíme s tým, čo máme. Karta sa obrátila. Tradičné médiá sa snažia prispôsobovať nám. Pochopili, že zaspali dobu, ktorú teraz ťažko doháňajú. To, čo sme robili a robíme, bolo správne.
Prečo sa rádiá a televízie rapu vyhýbali?
Pre nedostatok porozumenia. Čo človek nepozná a nesnaží sa to pochopiť, automaticky niekam zaradí a môže to odsudzovať. Mnohé médiá mali aj majú trochu strach priblížiť sa k rapovým interpretom, lebo ich pokladajú za hulvátov. Myslia si, že všetci musia mať spustené nohavice, potetovanú tvár a že kradnú, ako sme začuli vlani na Českom slávikovi. Zároveň mnohí raperi o tieto médiá – aj v dôsledku tohto pohľadu – stratili záujem. Medzi mainstreamom a svetom rapu tak vznikla priepasť, ktorá sa zväčšovala. Nevznikali formáty sympatické obom stranám. Je to škoda. Mediálny priestor, ktorý sa nám dnes ponúka, treba využiť. Nie je múdre zatvárať pred ním dvere, lebo tá pozornosť by sa mohla zasa veľmi rýchlo presunúť na niekoho iného.
Forbes.cz /Anna Kovačič
Forbes.cz / Anna Kovačič
Pokora
Cítiť ju z každej Calinovej odpovede. Pochopiteľne ju môže aj šikovne predstierať, ale niekoľkohodinová prítomnosť po jeho boku v rôznych situáciách vzbudzuje dojem, že je mu vlastná. Veľmi dobre si pamätá, z akých podmienok pochádza. Z najchudobnejšej krajiny Európy. Na druhej strane, jeho matka tam roky pracovala ako dirigentka a práve ona ho priviedla k hudbe.
Jeho prvá pieseň sa volá Maminko, mám tě rád. Napísal ju ako deväťročný, symbolicky k jej narodeninám. Prvý krok v ústrety svojmu detskému snu, kvôli ktorému spieval v zbore, chodil na hudobnú výchovu a učil sa hrať na gitare a na klarinete, urobil v roku 2010. Prihlásil sa do talentovej súťaže finalistu SuperStar Bena Cristovaa, okrem iného člena výberu českého Forbes 30 pod 30 z roku 2016. Trinásťročný Calin súťaž vyhral.
„Najprv ma bavila čisto hudba, až kým som sa v roku 2012 nenadchol pre RnB. Vtedy som objavil The Weeknda, ktorý ako prvý dokonale spojil repovú špinu so spevom. Keď som počul jeho album Trilogy prepájajúci narkotiká či sex s krásnym hlasom či formátom bítu, moje vnímanie hudby to úplne zmenilo a povedal som si, že by som to tiež chcel robiť,“ vykresľuje s nadšením.
Mal smer, stále však netušil, ako začať – ako nahrať prvý song, ako ho dostať medzi ľudí. Potom sa na gymnáziu zoznámil s producentom Davidom Kopeckým, ktorého zaujal jeho gitarový „cover“ k piesni We Found Love od Rihanny a Calvina Harrisa.
„Oslovil som Calina, potreboval som mužský vokál na jeden svoj ´track´, a on bol jediný, kto mi napadol,“ spomína Kopecký, ktorý hudobne stojí za všetkými Calinovými hitmi. „Nikdy to, samozrejme, neklaplo, ale keďže sme už o sebe vedeli, nejako sme si k sebe našli cestu. Bavilo ma učiť sa s ním nahrávať a on chcel nahrávať,“ dodáva 26-ročný producent, v brandži známy ako D.Kop.
V roku 2015 založili ešte s grafikom a režisérom Radimom Zbořilom vydavateľstvo, pod ktorým zjednotili brniansku rapovú scénu. V malom štúdiu pod hradom Špilberk tak vznikajú songy hneď niekoľkých v súčasnosti najpočúvanejších umelcov Česka.
Prečo ste sa pred rokmi rozhodli založiť vlastnú značku? Bez jedinej pesničky, bez poslucháčov?
Za to môže David. Vždy chcel mať veci od začiatku perfektné. Hovoril, že keď už budeme robiť hudbu, musíme mať vlastnú značku, dávať ju na streamovacie platformy a musíme okolo toho vybudovať firmu. Najskôr som to veľmi nechápal, hovoril som si: Prečo? Veď ani nevedia, či sa o rok vôbec budeme ešte spolu rozprávať. Ale dôveroval som im a zakaždým sa ukázalo, že predbehli dobu. Za to, akú formu má naša hudba a biznis, vďačím práve chlapcom.
Dorástli ste do takej veľkosti, že vo vydavateľstve koncentrujete aj čosi viac než takmer celú brniansku scénu. Ako sa to stalo?
V čase, keď sme zakladali značku, bola v Brne celkom početná rapová skupina, ktorá však nemala veľa možností, kde hudbu robiť. Štúdiá boli väčšinou v Prahe a neboli lacné. Mladí chlapci, ktorí nemali peniaze, aby nahrávali profesionálne, sa začali zhromažďovať okolo nás. David s Radimom vždy stanovili ďalšiu métu, ktorá sa mi zdala taká neskutočne vzdialená, že som si hovoril, že k nej nedorazíme, zakaždým sme sa však na ňu nakoniec dostali. Na tom istom princípe sme došli až do O2 arény.
Nikdy si nemal inú prácu ako hudbu. Kedy ťa to začalo živiť tak, že si sa stal finančne nezávislý od rodičov?
Niekedy pred koronou. Nebýval som u rodičov a na to, že som chodil na vysokú, som žil celkom fajn. Prežíval som, ale živil som sa hudbou, čo je super. Pamätám si, že mi trhalo srdce, keď vypukla pandémia a musel som zrušiť prvé turné. Finančný zlom prišiel až s albumom Popstar. Zo stovkových klubov sa stali tisícové a zo státisícových prehratí miliónové. To sa už na peniazoch prejaví.
Odrazilo sa to vo fungovaní celej firmy?
Úspech jednotlivca pomáha celej skupine. Nielenže bola na nás upretá väčšia pozornosť, ale aj chlapci mali zrazu väčšiu dôveru.
Čo momentálne generuje firme najväčšiu časť príjmov?
Vo všeobecnosti koncerty a streamovacie služby, nielen Spotify, ale aj YouTube, Apple Music. Ale mení sa to v závislosti od udalostí. Keď vypredáš O2 arénu, prichádza najväčšia časť príjmov odtiaľ. Keď nekoncertuješ, viac peňazí prichádza zo streamovacích platforiem, u mňa predstavujú veľkú časť príjmov. Pekne funguje aj „merch“, hoci aj to sa u každého interpreta líši. S inými firmami veľa spolupráce nie je, radšej sa snažíme vytvárať vlastné produkty, napríklad ľadový čaj Popstar.
Takže koľko si môže ročne zarobiť jeden z najžiadanejších interpretov v Česku?
Je to pekná sumička na pekný život. Nebol by som veril, že raz môžem toľko zarábať.
Ak budeme konkrétnejší?
Len zo streamovacích platforiem, ktoré vyplácajú peniaze raz za kvartál, to bude, keď zrátam všetky štyri, niekoľko miliónov korún.
Spomenul si váš ľadový čaj, čo je relatívne netypický druh „merchu“, obzvlášť u hudobníkov. Kto s tým prišiel?
Inšpirovali sme sa vo svete, videli sme, že konzumný merchandising začína zohrávať veľkú rolu. Povedali sme si, že by bolo dobré naskočiť na tú vlnu ako prví. Tričká či mikiny sú síce fajn, ale koľko fanúšikov si ich môže kúpiť? Ľadový čaj je obľúbený produkt, ku ktorému sa dostanú aj tí, ktorí o nás dovtedy nepočuli. Môžu si ho kúpiť kedykoľvek a opakovane.
Potvrdilo sa to? Aký je oň záujem?
Bol to produkt, ktorý sa veľmi dlho, asi rok, tvoril pod pokrievkou. Keď sme ho potom dali do predaja, všetko bolo skvelo podchytené – od výroby cez dizajn až po distribúciu. Jediné, čo sme trochu podcenili, boli kapacity skladov, zásoby do štyroch minút zmizli. Doteraz sme za necelý polrok, čo je k dispozícii na webe a v niektorých reťazcoch, predali asi 1,5 milióna kusov.
Stáva sa z toho významný zdroj príjmov?
Keďže k produktu od začiatku pristupujeme ako k značke, ktorú chceme budovať dlhodobo, neurobili sme to, že by sme išli s cenou vysoko (pollitrová fľaša stojí zhruba 30 korún, pozn. red.) len preto, aby sme v krátkom čase, keď urobíme reklamu, zarobili čo najviac. Sú to sumy, ktoré sú zaujímavé, ale na základe počtu predaných kusov si človek môže vytvoriť mylnú predstavu, koľko môžeme mať peňazí. Do úvahy je potrebné brať aj náklady a to, že časť peňazí vraciame späť do produktu. Dúfame, že sa mu budeme môcť venovať dlhodobo. Už teraz vyvíjame novú príchuť.
Vlani ste štvrtinu firmy predali Warner Music. Dostali ste až takú lukratívnu ponuku?
Dlho sme boli zvyknutí robiť si všetko sami, od tvorby po distribúciu naprieč kanálmi. Spočiatku sme inú možnosť nemali, nebol o nás komerčný záujem. Keď za nami ľudia z Warner Music prišli len tak „na pokec“, nemali ponuku. Potom prišla nezáväzná spolupráca. Veľké značky majú vďaka globálnemu prepojeniu podmienky, ku ktorým sa malé vydavateľstvá nemôžu nikdy dostať. Nejaký čas sme takto fungovali, až si vo Warner povedali, že by boli radi súčasťou. Inak sa pre nás nič zásadné nezmenilo. Stále fungujeme rovnako, len sme k nám vpustili partnera, ktorý maximálne verí nášmu úsudku a občas pomôže.
Ako tú dôveru vyjadril peňažne?
Môžem povedať len to, že keď sme zakladali značku, nikdy by mi nenapadlo, že by sa za takú sumu dala „pustiť“ taká časť vydavateľstva. Vtedy som však peniaze vídal akurát na obrázku. Bola to nadštandardná ponuka a som s ňou spokojný. Myslím si, že všetci boli.
Dosť na nové BMW M850i, ktorým si vlani po rokoch nahradil Fabiu po rodičoch?
Aj. Časť peňazí sme ako vždy reinvestovali do firmy, aby bol zabezpečený jej chod. Zvyšok sme si ako majitelia rozdelili.
Ako komfortne sa cítiš pri riešení podobných záležitostí?
Úprimne, necítim sa ako biznismen. Peniaze pre mňa ani nie sú prvotnou motiváciou, hoci to môže znieť ako klišé. Určite by mi neprekážalo venovať sa viac tvorivým veciam vo firme, ale bez hudby by to nemalo zmysel. Nemyslím si, že by som sa dostal do fázy, že by som sa venoval len podnikaniu.
V akej si teraz vlastne profesijnej, respektíve životnej fáze?
Moja hudba sa delí na dve časti – na obdobia, keď pracujem na sebe a tvorím piesne, a na obdobia, počas ktorých tvorbu prezentujem. Posledná šnúra však bola taká dlhá, že už som sa tešil, keď zas budem nejaký čas len sám so sebou. Vrátil som sa do formy, veľa trénujem, stretávam sa s rodinou. Cítim sa dobre napriek tomu, že som mal trochu blok a strach.
Strach z čoho?
Celkom rád som v pozícii outsidera, keď človek nemá čo stratiť a môže len stúpať. Tým, že som stále niekde vystupoval a bol viditeľný, vytvoril som si v hlave zbytočné očakávania a vyvíjal na seba tlak. Keď som potom išiel znova nahrávať, predstavoval som si, že to bude hneď hotové a bude to super, lenže tak to nebolo ani predtým.
Ako si sa s tým vyrovnal?
Potreboval som si to uvedomiť. Byť sám, vo svojom prostredí a nenechať sa ovplyvňovať. V poslednom čase ani nie som veľmi aktívny na sociálnych sieťach. Mám pocit, že na mňa všetci zabudli a to mi vyhovuje. Len tvorím a vymýšľam.
Ako dlho ešte táto fáza potrvá?
Budem sa riadiť citom. Okolnosti mi včas napovedia, že je potrebné ukazovať sa. Zároveň však radšej nič nesľubujem. Keď človek nič nečaká, nie je sklamaný.
Tušíš, aký Calin sa vráti?
Dúfam, že ten najlepší. Ale určite bude silnejšou osobnosťou, ktorou nezamáva, či bude alebo nebude na internete populárnejšou. Potom aj pokles mojej tvorby alebo záujem o moju osobu môžu znamenať, že sa len rozcvičujem na to, aby som neskôr vystúpal ešte vyššie.
