Dana Droppová patrí k výrazným tváram generácie najmladších herečiek, za filmovú úlohu v historickej dráme Slúžka získala ocenenie Slnko v sieti a náročné roly stvárňuje aj na divadelných javiskách.
(Smeje sa) Premýšľala som, do akej miery bude tento rozhovor osobný a o čom sa budeme rozprávať… No je pravda, že momentálne zažívam zvláštne obdobie. V osobnom živote, aj v tom pracovnom.
Zvláštne a zaujímavé zároveň by som dodala. V rôznorodosti zmien, ktorými práve prechádzam alebo ktoré ma v blízkej budúcnosti čakajú. Týkajú sa zmeny miesta môjho pracoviska, končím angažmán v trnavskom Divadle Jána Palárika a stanem sa členkou umeleckého súboru Slovenského komorného divadla v Martine. Jeho člen je aj môj priateľ Matej Babej, čo je tiež dôvod, prečo z Trnavy odchádzam.
Takže sa sťahujete z Bratislavy?
Áno aj nie. Aj doteraz som vlastne žila na viacerých miestach, teraz sa akurát do väčšej miery presuniem do Martina. V Bratislave mám časť rodiny a všetkých mojich priateľov, ostane mi tu silné zázemie. Navyše stále budem ešte dohrávať inscenácie v Trnave.
Potrebujem však vo svojom živote väčší pokoj a blízkosť domova. Potrebujem ho skrátka žiť „viac“. Keď sa vraciam z práce domov a nikto ma tam nečaká, hoci by som bola najradšej s mojím najbližším a zdieľala s ním všetky každodennosti, moja práca, nech ma akokoľvek napĺňa, stráca pre mňa hodnotu a zmysel. Začína byť niečo, do čoho sa nútim a čo ma vyčerpáva. A tak sa toto povolanie ani nedá robiť. Skrátka, ak niečo zo seba dávate, musíte mať aj priestor to opäť prijať a doplniť.
Hovorím zvláštne obdobie, pretože som si nikdy nemyslela, že pri tom, čo ma fascinovalo a bavilo, budem mať niekedy také negatívne pocity. No to je už, myslím, výsledok dlhšieho potláčania nejakej odriekanej potreby. Musím sa naučiť vytvoriť si balans medzi prácou a voľným časom, a vedieť ich oddeliť.
Súvisí to s tým, že zažívate rýchly rozjazd kariéry? Hráte v divadlách v Trnave, Martine, Bratislave, natáčate filmy, skrátka ste v záprahu.
Zrejme áno.
Dana Droppová. Foto pre Forbes Pasha Borsai
Čo je paradox, lebo by ste mali byť práve teraz zvlášť spokojná. Veď sen každého herca je, aby bol vyťažovaný, nie?
Asi áno. Nejde však o sťažovanie, no o spomínané určité prehodnocovanie. Som veľmi vďačná za všetky pracovné príležitosti a postavy, ktoré som mala možnosť stvárniť. Avšak za uplynulé obdobie nejakých piatich rokov toho bolo na mňa skrátka príliš mnoho. Niekto iný by to možno uniesol lepšie, ja mám však pocit, akoby som toho prežila akosi priveľa a teraz si od toho potrebujem oddýchnuť.
Aj zaradenie do vášho rebríčka 30 pod 30, kde vyberáte mladých ľudí, ktorí sú pre vás niečím zaujímaví či výnimoční, ma vlastne veľmi prekvapilo. Pripadá mi, že okolo seba vidím toľko talentovaných mladých ľudí, na ktorých by stálo za to poukázať, že by som nečakala, že tam zaradíte mňa. Vlastne mi zväčša ani nie je príjemné, keď upútavam veľkú pozornosť.
Dalo by sa teda povedať, že je pre vás náročné zvykať si, že sa stávate aj verejnou osobou?
Zatiaľ nezažívam nejakú neznesiteľnú mieru popularity. Je však pravda, že keď som s priateľmi, ktorí sú známejší, hovorím si, že takto by som žiť nechcela.
V rámci vášho súčasného prehodnocovania vám napadli aj iné profesie, ktoré by vás lákali?
Už dávnejšie ma zaujala činnosť občianskeho združenia Červený nos, v ktorom zdravotní klauni navštevujú hospitalizovaných pacientov v rôznych nemocničných zariadeniach po celom Slovensku. Nie je to úplne vzdialené od herectva, no klaunovanie je iná disciplína. Láka ma to aj po tej umeleckej stránke, ale najmä ma fascinuje ten účel. Taká práca má zmysel a to mi pripadá úžasné.
Dana Droppová. Foto pre Forbes Pasha Borsai
Pre nejaký bližší obraz, ako asi vyzerá váš mesačný pracovný kalendár?
Myslím, že zďaleka nemám ten najplnší diár. Určite sú herci a herečky, ktorí toho majú omnoho viac. Už dlhšie som napríklad netočila nijaký seriál, to však z časových dôvodov, zrejme by som to popri divadle nestíhala. Každý mesiac je však iný. Keďže nemám fixný pracovný čas, jednotlivé týždne a dni sa líšia. Nedá sa preto asi presne popísať, ako vyzerá môj pracovný harmonogram.
Čo sa týka televíznych alebo filmových projektov, sú to procesy, ktoré prebiehajú pár týždňov alebo mesiacov. V lete som napríklad natáčala pripravovaný film Dvadsaťsedem režiséra Gregora Valentoviča či nový film Marka Škopa s názvom Anna.
V Trnave sa tiež podieľam na lektorovaní v detskej divadelnej akadémii. Ide v podstate o taký divadelný krúžok priamo v divadle. Tento projekt bol vytvorený ako súčasť celej koncepcie, ktorou sa divadlo snaží dostať bližšie k ľuďom o čosi osobnejšie, a v tomto prípade osloviť práve deti a mladých ľudí.
Urobme si krátku exkurziu do vášho detstva. Čo pre vás znamená Liptovský Mikuláš?
Moje rodisko, kde stále žije moja rodina. Mesto obklopené prírodou, ktorá je na dosah. Vytvára akoby pomalšie tempo života a po takom teraz asi aj túžim. Región Turca je veľmi podobný Liptovu a aj preto sa tam možno necítim nijako cudzo.
Má niekto u vás v rodine umelecké sklony?
Ocino študoval výtvarné umenie, neživí sa tým, ale okrajovo sa tomu stále venuje. U mňa sa vzťah k herectvu začal formovať až v období puberty. Navyše mamina počas štúdia na vysokej škole brigádovala v divadle Astorka, zvykli sme tam pri návšteve Bratislavy chodievať. Žiadny priamy impulz zo strany rodiny však neprišiel. Popravde neviem, ako presne tento môj záujem o herectvo vznikol.
Na bratislavskú VŠMU vás na prvý pokus neprijali. Zrejme ten váš záujem musel byť silný, keď ste to skúsili aj druhý raz.
Sú kolegovia, ktorým sa to podarilo až po viacerých pokusoch. Ale áno, prvýkrát ma na herectvo neprijali, no mala som aj rezervu, hlásila sa na kulturológiu na Univerzite Komenského. Tam som však študovala len počas zimného semestra. Po ňom som štúdium ukončila a rozhodla som sa ten čas radšej venovať prípravám na prijímacie pohovory na herectvo. Ak by to nevyšlo, asi by som šla inou cestou, ktovie, no chcela som pre to urobiť čo najviac.
foto Pasha Borsai
Vyšlo vám to. Na univerzite ste však boli v období pandémie koronavírusu, častejšie ste zažívali dištančné štúdium, než klasický študentský život. Aké to bolo?
Viackrát som už dostala túto otázku, ale zakaždým ma istým spôsobom prekvapí. Nemám to s čím iným porovnať. Na škole najintenzívnejšie pracujete s hereckými pedagógmi prvé dva roky. My sme teda mali šťastie, že úvodné semestre sme ešte prežili normálnou dennou formou štúdia. Neskôr sa to už trochu komplikovalo, no nemám pocit, že sme tým nejako zvlášť trpeli.
V tom období som navyše dostala aj viaceré filmové a televízne príležitosti. Napríklad moju prvú filmovú skúsenosť, rozprávku Hodinárov učeň (2019) v réžii Jitky Rudolfovej. To bolo nádherné zoznámenie sa s prostredím aj s mnohým vzácnymi ľuďmi. S Viktorom Preissom, Evou Bándor, Janou Plodkovou a ďalšími. Prežívala som mierny stres, ostych, ale zároveň také príjemné vzrušenie.
Potom som účinkovala v dvojdielnom historickom filme Anatómia zrady (2020) v réžii Bisera Arichteva a v tom čase som sa vlastne prirodzenejšie a príjemnejšie cítila pred kamerou než na javisku.
Zmenilo sa to až vo štvrtom ročníku, keď som začala hosťovať v trnavskom Divadle Jána Palárika. Bolo to síce pre mňa také skočenie do ľadovej vody, dovtedy som nemala veľa skúseností s hraním na javisku, ale skúšanie inscenácie Pomalý svet Roberta Castlea s Jankom Štrbákom bolo pre mňa v niečom asi najpríjemnejšia a najláskavejšia práca, akú som doteraz zažila.
Je niečo, čo o vás či o hereckom živote ľudia často predpokladajú, ale úplne to nezodpovedá realite? Napríklad, že nie všetci herci sú extroverti?
Áno, je možné, že toto je jedna z mylných predstáv ľudí, ktorí do tejto profesie nemali možnosť hlbšie nahliadnuť.
Vy ste tiež introvert?
Myslím, že som extrovert. Nemám problém s ľuďmi zdieľať svoje osobné prežívanie. Častokrát to vyslovene potrebujem. A myslím, že túto potrebu máme všetci, len každý v inej miere. Občas rada trávim čas aj osamote, no milujem byť s mojimi blízkymi. Priatelia sú pre mňa domov.
Vaša profesorka na vysokej škole Ingrid Timková vám vraj hovorila, že päťdesiat percent úspechu je radosť z hrania. Čo je podľa vás tých druhých päťdesiat percent?
Najmä v uplynulých mesiacoch som nad touto vetou často premýšľala a možno by som si dovolila ten výrok mierne upraviť. Pripísať tej radosti ešte o niečo väčší zástoj. Ďalšia veľká súčasť je potom podľa mňa práca. Práca v zmysle technickej pripravenosti.
Okrem toho je tiež veľmi dôležité, čo vnímame pod pojmom úspech v tomto kontexte. Pretože usilovať sa o niečo s vidinou úspechu len v zmysle nejakého uznania je mylné. Pokiaľ nás tá práca baví, chceme sa v nej zlepšovať a posúvať naše hranice z tohto jediného prostého dôvodu.
A nakoniec je tam ešte akési šťastie… Veľa mojich príležitostí a „úspechov” vyplývalo zo šťastnej zhody náhod. Vždy veľmi záleží na tom, s kým pracujete (pretože koniec koncov je to vždy spoločná práca), ako si rozumiete, či vám sadne scenár…
Nedávno som sa o tom rozprávala s priateľkami, tiež herečkami, ktoré mi povedali: Dana, uvedom si, že mať toľko úspešných projektov, filmových alebo divadelných, v takom mladom veku má máloktorá herečka. A ja si to vážim. Úprimne si však myslím, že príležitosti, aké som dostala ja, by iks ďalších mladých hercov a herečiek zvládlo veľmi podobne.
foto Pasha Borsai
Sme biznisový časopis, takže na chvíľu odbočíme k peniazom. Najvýnosnejšia práca sú pre vás seriály?
Dalo by sa to tak povedať.
O koľko vám od hereckých začiatkov narástol honorár?
Sú produkcie, ktoré vaše skúsenosti či úspechy zohľadňujú viac, iné zase menej. No s pribúdajúcimi skúsenosťami obvykle stúpa aj výška honoráru.
Máte na biznis vlohy?
Vôbec nie. Želala by som si, aby som v tomto smere bola schopnejšia a gramotnejšia. No peniaze alebo akékoľvek narábanie s nimi je mi vlastne dosť cudzie. Čo sa týka honorárov… Keby sa dalo, najradšej by som sa o ich výške vôbec nedohadovala.
Samozrejme, že si zároveň uvedomujem, že je úplne v poriadku vypýtať si za svoju prácu peniaze a tiež ju vedieť ohodnotiť a stáť si za tou hodnotou vlastného výkonu. Je to teda veľmi subjektívne. Našťastie ma počas natáčania filmu Slúžka (2023) oslovili dievčatá zo Zoom talent agency, takže ma už zastupujú ony a tieto veci komunikujú za mňa.
Ako teda pristupujete k financiám? Investujete? Sporíte?
Učím sa. Zatiaľ v tejto oblasti nie som veľmi zručná a musím byť na seba trochu prísnejšia a zásadovejšia, aby som sa dostala k lepšej finančnej stabilite.
Budete súhlasiť, ak poviem, že vaša prelomová filmová rola bola postava Anky v historickej dráme Slúžka?
Áno, asi áno. Vnímam to rovnako, aj z hľadiska ďalších pracovných príležitostí.
Keď sme sa rozprávali o tom vašom šťastí… Nakoľko bolo podľa vás pre úspech Slúžky dôležité, že režisérka Mariana Čengel Solčanská vám dala možnosť vybrať si na kastingu „svoju Resi“, teda ženu, do ktorej sa vo filme zamilujete?
Myslím, že to bol pomerne zásadný bod. Malo to významný podiel na celom výsledku. Fyzická a mentálna intimita súvisí s tým, ako si s človekom rozumiete, a to aj potom na tom plátne vidíte.
Výber Resi bol založený na prvotnej sympatii, na prvom dojme, keďže na kastingu stretnutie s každou uchádzačkou trvalo najviac tridsať minút. V závere boli v hre dve-tri kandidátky, ale s Marianou sme sa zhodli na českej herečke Radke Caldovej a mali sme správnu intuíciu.
Natáčanie intímnych scén je pre vás aká disciplína?
Pokiaľ viem, pre nikoho z hercov to nie je vyslovene príjemná vec. Je to hĺbková práca so samým sebou. Využívate svoje telo a emócie, snažíte sa čo najúprimnejšie prežívať tie okamihy, hoci si uvedomujete, že to nie je skutočnosť a vedľa vás je v podstate neznámy človek.
Vzájomné sympatie sú potom veľké plus, v opačnom prípade to vie predstavovať ešte ďalšie prekážky. V Slúžke to však nebolo moje prvé natáčanie intímnych scén, prvú skúsenosť som mala z českého televízneho filmu Anatómia zrady.
Za stvárnenie hlavnej postavy vo filme Slúžka ste získali aj ocenenie Slnko v sieti za najlepší ženský herecký výkon. Kam vám to otvorilo dvere?
Myslím, že na možný presah toho ocenenia do ďalších rokov môjho pracovného života mi poukázali skôr moji kamaráti a kolegovia, než som si ho v prvej chvíli uvedomovala ja sama. Je pravda, že vďaka tomu sa dostávate do väčšieho povedomia v celej brandži, takže ma to nielen veľmi potešilo, ale zrejme aj posunulo k ďalšej práci.
Dana Droppová. Foto pre Forbes Pasha Borsai
Pri preberaní prestížnej sošky ste mali výrazný prejav, v ktorom ste poukázali, že je choré označovať lásku dvoch ľudí rovnakého pohlavia za chorú a vnášať medzi ľudí strach a nenávisť. Snažíte sa v tejto zložitej dobe spoločensky viac angažovať?
Žijeme v čase, keď sa politika hádam ani nedá nesledovať, lebo atakuje takmer úplne všetko. Chcem, aby sme všetci mali rovnaké práva, aby sa v našej krajine nikto nemusel báť slobodne a slušne žiť. Čo sa týka spoločenskej angažovanosti, párkrát som vystúpila na niekoľkých občianskych protestoch v Trnave a prostredníctvom sociálnych sietí zdieľam alebo upozorňujem no rôzne spoločensko-politické dianie.
Podľa niektorých by som vedela mať na sociálnych sieťach aj väčší dosah, no priznám sa, že táto aktivita mi nie je práve blízka a tiež ju nepovažujem za súčasť môjho povolania. Povedala by som, že na mojich profiloch prejavujem prirodzený záujem o dianie okolo nás a upozorňujem na to, čo je podľa mňa dôležité.
Aj bez veľkej aktivity máte len na vašom instagramovom profile vyše päťtisíc followerov.
Vrátim sa na začiatok nášho rozhovoru, a síce, že napríklad toto ma teší, keď v prospech dôležitých vecí dokážem využiť svoju určitú mediálnu známosť. Inak môj profil nie je príliš aktívny. Hoci som sa označila za extrovertku, nemám potrebu zdieľať svoj osobný život s verejnosťou.
Čo robíte v dňoch, keď sa necítite psychicky ani fyzicky fit, ale musíte podať výkon?
Najúčinnejší je určite spánok. Samozrejme, tiež veľa vody a dôležitých živín. Okrem toho by sme si tiež mali dovoliť robiť veci a venovať sa tomu, čo nás teší a cítime sa pri tom dobre. Zároveň nepodľahnúť tlaku a očakávaniam okolia. Zobrať si toľko času, koľko potrebujeme. A nepodceňovať to. Jednoducho dbať na svoje potreby. Ak nie sú dlhodobo naplnené, vždy sa to nejako prejaví.
Napadne vám pri vašej hereckej profesii aj predstava, že súčasný úspech môže byť len dočasný?
Určite. Ono to tak aj je. (Usmieva sa.) Každá sláva trvá pätnásť minút.
Keby sme sa takto o rok stretli, s čím by ste boli spokojná, keby sa za ten čas stalo?
(Odmlčí sa.) Sú to veľké a zrejme nedosiahnuteľné predstavy, ale keby sa na Slovensku zlepšila politická a spoločenská situácia. Keby sme sa viac vzdelávali, mali väčší záujem jeden o druhého.
